Aj národ je rodina. Vyspelé, kultúrne národy tento fakt pociťujú ako prirodzený a často sa ani nad ním nezamýšľajú, jednoducho ho uplatňujú. Kým sa vo vnútri národa jednotliví jeho príslušníci navzájom správajú kriticky, navonok bez ohľadu na rozdielnosť názorov vystupujú súdržne, obhajujúc svoje kolektívne záujmy. Správajú sa tak, aj keby to robili s nevôľou, lebo sila domáceho povedomia im konať inak jednoducho nedovolí.

Ako je to u nás Slovákov? To ani netreba zvlášť popisovať. Každý to vidíme denne na svojom okolí, vo verejnom živote, v konaní jednotlivcov i skupín, politické strany nevynímajúc. Koloniálne dedičstvo ešte z čias Rakúsko-Uhorska, ale aj prvej ČSR, vrátane komunistickej totality, sa nám predvádza každodenne v plnej paráde už celých jedenásť rokov. Jednotlivci, ale aj celé skupiny, organizované aj neorganizované, hľadajú partnerov, samozrejme mocných a solventných, aby si vlastný profit kupovali za cenu odovzdávania štátnej suverenity. Dovoľujú si ohovárať, dištancovať sa či dokonca spochybňovať existenciu vlastného národa. A národ, hľa, ustavične im dáva svoju dôveru, hlasuje za nich vo voľbách, ani sa ich len prv neopýta, či do parlamentu idú kvôli národu, alebo skôr kvôli sebe. Len tak sa môže stať, že parlament neodzrkadľuje skutočné názorové rozvrstvenie spoločnosti. A nielen parlament, skoro nijaká štátna či neštátna inštitúcia. Veď sa len opýtajte, koľkí veriaci katolíci sedia v poslaneckých kreslách? Koľko je veriacich učiteľov, právnikov, lekárov, umelcov, novinárov? A koľkí z nich, ak tam aj sedia, cítia zodpovednosť za národ? A koľkí z tých, ktorí zápasia o národ, cítia zodpovednosť za jeho mravný stav pred Bohom? Nehanbia sa navzájom nenávidieť, lebo nenávisť sa stala dobrým obeživom doma aj v zahraničí. Dá sa za ňu kúpiť všeličo, aj chvíľková kariéra.

Nadpolovičná väčšina národa nemá svoje skutočné vyjadrenie vo svojich predstaviteľoch. A nemá ich nielen v parlamente, ale ani vo vláde, v médiách, na zahraničných zastupiteľstvách, takmer nikde. Obraz o sebe samom a projekcia o jeho vlastnej budúcnosti tak nepochádza z jeho autentických nárokov.