Nemôžem si vybrať farbu svojich očí a vlasov, tvar nosa či brady alebo krivku svojho čela. Nemôžem si vybrať deň ani miesto narodenia. Nemôžem si vybrať svojich rodičov, ba ani spolužiakov v škole, spolupracovníkov v zamestnaní. O mojich susedoch v petržalskom paneláku tiež rozhodli iné okolnosti ako môj osobný postoj. V spoločenskom živote som rovnako determinovaný mnohými faktormi, o politike ani nehovoriac. Môžem si síce vyberať z určitého množstva politických subjektov, ale bez záruky, že dodržia deklarovaný politický program.

Svet sa podobá na rýchlik plný rozmanitých postáv sediacich na svojich miestach, postávajúcich pri okne vagóna, premiestňujúcich sa po chodbách medzi jednotlivými kupé. Jedni čítajú bulvárny plátok, iní študujú vysokoškolské skriptá, ďalší práve rozbaľujú čosi na jedenie, tretí podriemkavajú, iní len tak hľadia do krajiny. Všetci sa však vezú spoločným smerom bez ohľadu na momentálny duševný stav, predstavy, túžby, všetci sú mimovoľne unášaní do cieľovej stanice. Za jazdy máme slobodu pohybu obmedzenú na stiesnené priestory vyhradené pre cestujúcich, po vystúpení sa nám priestor rozšíri, ale ozaj len relatívne.

Bez ohľadu na tieto tak trochu smutné okolnosti okolo mňa, bez ohľadu na stav spoločenského vedomia a morálky, na úpadok a krízu hospodárstva, na mediálnu manipuláciu a politické roztržky predsa len jednu slobodu mám – slobodu svedomia. Ozýva sa vo mne hlas, ktorý znie raz naliehavejšie, inokedy azda menej naliehavo, ale nepretržite mi kladie otázky a ja sa na ne pokúšam odpovedať, nutká ma k sebareflexii a prípadným korektívom vlastného správania. Miera citlivosti, s akou vnímam tento hlas a s akou následne rozlišujem dobré od zlého je zároveň mierou mojej slobody.

Prichádzajú síce mnohí, ktorí mi nahovárajú, že to nie je nijaká sloboda, že sú schopní zaručiť moju naozajstnú slobodu. Stačí len málo – povstať proti Stvoriteľovi, vzdať sa svedomia. Ponúkajú mi slobodu myslieť nezávisle od všetkého, poznávať nové radosti a slasti zmyslového života, orientujú ma na nekonečné možnosti ľudského poznania, na nepreberné množstvo podivuhodných jedál prestretých na stole vlastného zúfalstva. Lebo ich sloboda je slobodou iba dovtedy, kým sa človek vzdá slobody dodržiavať alebo prestúpiť zákony prirodzenej morálky a všetky dohody uzavreté medzi Bohom a človekom.

Nuž tak nejako je to s našou slobodou. Až kým človek nepochopí, že sloboda nie je všetko. Až kým nepochopí, že sloboda, ktorú ponúka svet, nie je vonkoncom slobodou, lebo žiada najvyššiu cenu: obetovať vieru, lásku a nádej, teda spôsobiť si duchovnú smrť. Až kým človek nepochopí, že skutočne slobodnými môžeme byť iba v láske k sebe a k Bohu, vstúpiac do súladu s poriadkom života.