V nedávnom televíznom dokumente Juraj Stern, rektor Ekonomickej univerzity v Bratislave, pred kameru vytiahol na svetlo božie snímku zo stretnutia predstaviteľov vtedy ešte iba budúcej dúhovej koalície uňho v štýlovo zariadenej izbietke. Snímka podľa jeho slov pochádza z  roku 1987. Sedeli na nej popri hostiteľovi Miklós Duray, Jozef Migaš, Béla Bugár, Ján Čarnogurský... Všetci, ktorí dnes vládnu. Stern sa podľa vlastných slov najviac obával stanoviska Jána Čarnogurského, ale ten údajne na hostiteľov podnet, aby sa zjednotili v boji o moc, doslova uprostred nedokončenej myšlienky vyslovil s týmto zámerom súhlas.

Ako paradoxne dnes vyznieva článok Jána Čarnogurského v Domine fórum (26/2000), v ktorom sa pokúša vysvetliť svoj odchod z vedenia KDH. Spomína v ňom okrem iného novinárske elity, ktoré v prípade zhody môžu odstaviť akéhokoľvek politika. ”Ako vidieť, desať rokov po nežnej revolúcii je obrana demokracie na Slovensku znovu aktuálna”, píše, akoby sa práve prebudil zo sladkého spánku. Ale veď minimálne desať rokov mu taký stav vyhovoval! Vyhovoval mu, až kým sa nestal jeho obeťou. A dnes stotožňuje ohrozenie svojej osoby s ohrozením demokracie. Hoci má pravdu, lebo o manipulovaní verejnej mienky už existujú haldy dôkazov, jeho výrok by bol omnoho vierohodnejší, keby ho vyslovil na obranu toho, z koho médiá vytvárajú zločinca na objednávku už desať rokov!

Na Krahuliach pri Kremnici, v geografickom strede Európy, vyrastie Templum Europe, chrám Európy, ktorý má otvoriť dievčina v purpurovom plášti vezúca sa na bielom býkovi. Zasvätený človek nemôže veriť vlastným zmyslom. Veď ide o apokalyptický obraz nástupu satana, nie iba o symbolický obraz únosu Európy podľa antickej mytológie. Kresťanské Slovensko si ktosi veľmi prešibaný vybral za ohnisko, v ktorom sa pustí do zápasu s Kristom.

Hľa, tri zdanlivo nesúvisiace fakty. Ony však veľmi úzko súvisia. Sú obrazom našej biedy, našej bolesti, ktorá je pre našich neprajníkov doslova vyznamenaním. To všetko je možné, lebo ktosi podložil chrbát, aby sa po ňom vyštverali k moci dve-tri desiatky postáv a postavičiek, pre ktorých je hanba zaspievať si ľudovú pieseň, ale pri zvukoch cudzej hymny stoja v pozore. Títo ľudkovia sa dodnes neospravedlnili za súhlas s vojenskou agresiou proti suverénnemu národu a ako správne, no neskoro poznamenáva Ján Čarnogurský, nevidia a nepočujú, že jediným národom, na ktorom sa v Kosove deje v súčasnosti krivda, sú z domovov vyháňaní Srbi.

Alebo máme ešte čas, hoci už včera bolo neskoro?