Už v minulom stĺpčeku som sa okrem iného pozastavil nad Chrámom Európy, ktorý vyrastá zo zeme na Krahuliach, v samom srdci kontinentu. Nemýlil som sa, keď som tvrdil, že odsúdenie tejto bombastickej a dobre financovanej akcie, organizovanej na báze pohanskej mytológie, prinesie kardinálovi Jánovi Ch. Korcovi chvíle súženia. Ani nebolo treba dlho čakať, aktéri tohto ”veľdiela” sa ozvali, a hneď otvoreným listom. Pre nezasväteného by ich slová naozaj vyzneli ako obhajoba nevinného umeleckého diela, ktoré sprevádza výstavbu ušľachtilého chrámu humanity a tolerancie v budúcej zjednotenej Európe. Lenže: páni autori projektu zabudli na maličkosť, že kresťanom síce ide o zbližovanie národov, teda aj o zbližovanie národov tak ťažko skúšanej Európy, ale o zbližovanie opreté nie o neživotnú, mŕtvu antickú mytológiu, o oživotvorené pohanstvo a okultizmus či umelo implantované východné náboženstvá, ale o živé slová evanjeliového posolstva.

Pravda, liberálom je to jedno. Všetko sa predsa do umenia pomestí, aj biely býk, aj unesená dievčina Európa. Len jedno sa im akosi do scenára záhadným spôsobom nepomestí nikdy: úcta ku kultúre väčšiny obyvateľstva, ktorá vychádza z cyrilo-metodských koreňov. V rámci tolerancie, ktorú na nás skúšajú ako novú vakcínu na laboratórnych králikoch, usporadúvajú happaningy a rozličné performance, žonglujú kultúrami, miešajú hrušky s jablkami, do ”zatuchnutého”, ”temného” Slovenska raz hlavnou bránou, inokedy poza humná importujú nové vetry, novú dobu, všetko, čo má ukázať svetovosť našich kozmopolitných ”elít” a zaostalosť tých, ktorí ešte nestratili rozum a pevne sa opierajú o nosné piliere slovenskej duchovnej a materiálnej kultúry.

Nuž, toto je odvrátená strana novodobého internacionalizmu, ktorý sa prezliekol z červenej do modrej, resp. dúhovej. Oháňa sa globalizáciou a pritom hartusí zbraňami na obranu úzkych hospodárskych záujmov, volá po tolerancii a pritom netolerantne napáda duchovné autority národov a spoločenstiev, najčastejšie katolíckej Cirkvi. Rád si sadá za okrúhly stôl, ale nie v pomernom zastúpení, lež po jednom predstaviteľovi z každej strany, teda ”spravodlivo”, aby väčšinu ľahko prehlasovali spojení dúhoví trpaslíci.

Po novembri 1989 sme si naozaj úprimne (dnes už vieme, že aj naivne) mysleli, že pád vedúcej úlohy jedinej strany otvorí nehatené obzory duchovnému rozletu toho, čo je prirodzené a v súlade s morálkou, akej nás učili predkovia. Opak sa stal pravdou. Na nič ušľachtilé, čo vychádza z koreňov zo slovenskej pôdy vyrastenej lipy či duba, jednoducho prostriedkov niet a ani nebude. Výhovoriek majú zodpovední po ruke hneď tucet. Ale na rozklad slovenských tradícií, kultúrou počínajúc a rodinou končiac, je vždy dosť euro, mariek či dolárov!

Spamätáme sa niekedy? Áno, len či ešte zavčasu!