Čo načim

Teodor Križka

Ľubomír Feldek je pre mnohých ľudí zaiste kontroverzná osobnosť. Talent provokovať mu však nemožno uprieť napriek tomu, resp. práve preto. Aj v tejto dobe sa mu básnicko-publicisticky podarilo zachytiť atmosféru času, okrem iného v sonete Čo ostáva, ktorý napísal pri prekladaní Rimbaudovho Skvelého víťazstva pri Sarrebrücku. Píše v ňom: ”Nie televíziu – už neotvoríš ani / konzervu, aby z nej na teba neceril / svoj úsmev politik! // Ten kohút demagóg vraj – ako verí hlúpa / hydina – posúva kikiríkaním čas. // No upokojme sa, priatelia, pri pohľade / na to, čo ostáva: dážď, skala, vietor, strom, / van Goghov hrnček a tie Gauguinove mladé / Tahiťanky... Kto bol v tej dobe ministrom?”

Ej veru, tak je to. Priemernosť, ktorá má lakte a nemá zábrany, sa veľkohubo prediera na výslnie, denne každú minútu dokazuje celému svetu, aká je nepostrádateľná, tvári sa vykupiteľsky trpiaco a vznešene múdro. A len kdesi za ňou učupená, prikrčená, akoby ju z toľkého chvastúnstva politikov oziabalo, kráča nádhera. Tak málo je v našom živote hudby, poézie, výtvarných diel, skutočného divadla – všade iba divadielko politiky, ktoré presýpa naše životy ako zrnká piesku v presýpacích hodinách.

A veru, čo zostáva, čo zostáva po nás, nakoniec aj po období vlády Dzurindu či kohokoľvek iného, nie sú plody politického ducha, za ktoré sa azda raz budú hanbiť aj vnuci ich pôvodcov, ale krása, umelecký skvost. Nik si po rokoch ani len nespomenie na väčšinu mien, ktorých nositeľov musíme znášať na obrazovkách. Ale určite zostane dobrá kniha, obraz v galérii, báseň zachytávajúca atmosféru čias.

Načim sa preto pozastaviť aj v takom hektickom období, aké žijeme. A dotknúť sa inšpirovanej krásy, ale aj – hoci úžasu prírody. Sadnúť si nad vodopád nad Veľkým sokolom v Slovenskom raji a hľadieť do hĺbky počúvajúc ozvenu okolo prelietajúceho vznešeného vtáka krkavca, ľahnúť si len tak do trávy na vŕšku za kostolom v Lančári a počúvať dážďovníky, ako ostrými krídlami prerezávajú vzduch. Načim položiť hoci kvietok na hrob dobrého básnika Janka Frátrika, ktorý nás v týchto dňoch opustil, alebo mlčky postáť v spomienke na Jána Hollého na Dobrej vode, alebo na Janka Silana vo Važci.

To upokojuje. To dodáva síl. To povznáša. Nie ako politiky, za ktorou, žiaľ, mnohokrát zostávajú iba pošliapané kvety a zohavené ľudské osudy.