Ach, jaj! Ako málo sebareflexie je medzi našimi politikmi, žiaľ, jedinú ženu v špičkovej straníckej funkcii nevynímajúc. Čo by asi tak povedal Martin Rázus, keby videl ten paradox, ako častujú jeho nasledovníci nie ideových protivníkov liberálov či komunistov, nie protivníkov v názore na morálku a ľudskosť, ale tých, s ktorými nás rozdeľuje, no – názor na to, čo aj tak jeden ani druhý nevieme ovplyvniť.

Našťastie, Slovensko ešte stále má viacerých šľachticov ducha, aj keď nás postupne opúšťajú. V piatok 17. augusta sme vyprevadili na poslednej ceste nestora slovenskej archeológie, veľkého národovca, matičiara, člena redakčnej rady Kultúry, nášho drahého uja Bela Pollu. Bol naším priateľom a radcom, oporou i korektívom. On, číročistý a verný ľudák, svoradovec, miloval mladých ľudí a nikdy im neváhal obetovať čas, lebo v nich hľadal nádej, že sa azda raz medzi nimi objaví nový Andrej Hlinka. S povestnou iskierkou furtáctva pozorne skúmal naše srdcia a duše, aby sa uistil, že Slovensko a národná idea nezostanú opustené, bez úst, ktoré by ich dôstojným spôsobom artikulovali, bez rúk, ktoré by ich na úrovni moderného veku uviedli do života.

Ujo Belo, plebejský aristokrat ducha, ktorý nementoroval, ale vychovával príkladom, nám, ktorí sme ho mali radi, dal príklad aj počas rozlúčky s týmto svetom. Jeho poslednou vôľou bolo, aby ho pochoval otec Anton Srholec. Akoby sa tu, na hrane života a smrti, stretli dve generácie, dve epochy, epocha kresťanov žijúcich v bázni božej a kresťanov žijúcich viac v nádeji na božiu milosť. Áno, tak voľajako to charaktizoval Anton Srholec, ktorý už toľkých významných ľudí vyprevadil do večnosti, napr. aj spisovateľa Dominika Tatarku.

A tak sa žiada v tejto chvíli odchodu vzácneho človeka, ktorý odteraz bude chýbať, ako chýba amputovaná ruka, v redakčnej rade Kultúry, ale aj na zasadnutiach Matice slovenskej a v hlúčikoch horlivcov, ktorým nie je ľahostajný vývoj našej spoločnosti, že jediné, k čomu sa treba ponáhľať, je konanie dobra. Možno to znie detinsky, ale pred tvárou smrti táto detinskosť nadobúda črty vážneho mementa: nenechajme sa obalamutiť zlému, nenechajme sa zviesť na nenávisť – jedni, druhí, tretí, ale počúvajme sa navzájom, hľadajme obsah svojich slov, ich mravný základ, kým nezistíme, že – že je viac toho, čo nás spája, ako toho, čo nás rozdeľuje. A buďme, naostatok, už raz aj veľkorysí. Nepoužívajme zbrane, ani tie, ktoré nosíme legitímne. Ale jedinou zbraňou nech nám je... No ale veď každý kresťan vie, čo. No nie?