Nedávno uverejnil František Mikloško v liberálnom týždenníku Domino-fórum esej Pravda a politická prax. Priznám sa hneď na úvod, že som si ju prečítal pozorne a so záujmom. Autor v nej vydáva svedectvo o svojom vnútornom dozrievaní. Kladie si viaceré závažné otázky a hoci si na ne ešte nevie pregnantne odpovedať, už samy osebe sú znakom veľkého pokroku. Po desiatich rokoch, podobne ako pred časom Ján Čarnogurský, prichádza na neotrasiteľný fakt, ktorý nehýbe iba slovenskou politikou a verejným životom, ale životom celej planéty, že médiá majú takmer takú a možno i väčšiu moc ako volený politik, lebo vedia v krátkom čase vyrobiť osobnosť, politickú stranu (dodajme, že aj konflikt, dokonca vojnový) a pod.

A sme pri koreni veci. František Mikloško bol organizátor sviečkovej manifestácie, najväčšieho kresťanského odporu voči komunistickej totalite. Bol som tam, videl som na vlastné oči spôsoby bezpečnostných orgánov, dokonca som sa zhodou okolností dostal do čela ”sviečkového zástupu, ktorý sa tlačil pred SND cez park poza sochu Hviezdoslava smerom od Nového mosta. V historickej chvíli to bolo hrdinstvo a nezmazateľný zápis novodobých slovenských katolíkov do dejín. Prioritou u nás, ale najmä Západu, bolo poraziť komunizmus, a tak svetové médiá ochotne informovali o tejto ušľachtilej a odvážnej bratislavskej akcii.

Ale bolo a je prioritou svetových médií obnoviť po páde komunizmu duchovnú silu a spoločensko-politický vplyv katolíkov v ktoromkoľvek štáte, tobôž v Strednej Európe? Bolo prioritou podporiť národnoemancipačný pohyb Slovákov, hoci na druhej strane tak vehementne podporujú práva jednej z národnostných menšín, resp. monitorujú údajné krivdy páchané na Rómoch?

Zaiste nie. Svetové médiá navydvihli na piedestál hrdinov 25. marca 1988, ba vonkoncom nie martýrov komunistických väzníc a pracovných táborov, ale liberálov typu Petra Zajaca či Františka Šebeja, ba dokonca narýchlo pozápadnených komunistov typu Petra Weissa alebo Brigitty Schmögnerovej. Ak niekomu z katolíkov udeľujú priestor, zvyčajne ide o ”reformátora”, kritika, krikľúňa, ktorý azda aj dobre mienený postoj požičiava ako baranidlo odporcom či dokonca nepriateľom Cirkvi. Aj Ján Čarnogurský bol ich ”miláčikom” iba dotiaľ, kým sa nepokúsil v úzkom manévrovacom priestore o náznak autonómneho uvažovania a konania. Naopak, svetové médiá rady a s ochotou publikujú škandály okolo kresťanskodemokratických politikov (Kohl a i.)

František Mikloško bol po novembri 1989 exponentom VPN a zostal ním ešte dlho, hoci už vzniklo KDH. Ako predseda SNR sa s obľubou obracal so žiadosťou o radu na Fedora Gála či Petra Zajaca, ktorý Katolícku modernu označuje za okrajový jav slovenskej literatúry. Aj spomenutú esej napísal v domovskom periodiku dotyčných pánov, ktoré pred časom uverejnilo odsúdeniahodný paškvil proti trnavskému arcibiskupovi, a nie v kresťanskej Kultúre, ktorú dokonca v eseji zamlčal, keď si povzdychol nad absenciou (ach, koľká nevšímavosť!) katolíckeho kultúrneho periodika (!) KDH dodnes deklaruje ako najbližšieho ideového spojenca DS, ktorej predchodkyňa napáchala toľko neuveriteľných politických škôd na úsilí slovenských politických elít o národné práva a stihla sa rehabilitovať až vo voľbách 1946, keď vďaka hlasom katolíckych voličov zvíťazila nad komunistami.

To všetko a mnohé iné, ktoré nemá zmysel vyratúvať, lebo je všeobecne známe, vyvoláva vo mne a v tisícoch iných kresťanských demokratov otázniky.

Tieto otázniky, kým nebudú nahradené bodkou, budú visieť vo vzduchu a neumožnia rozvoj kresťanskodemokratickej politiky, ktorá sama v sebe spôsobila rozkol, stav schizofrénie, keď nasadla na liberálny vlak v nádeji, že ak vlak nemôže riadiť, aspoň bude pred rázcestiami pískať na varovnej píšťale rušňa. Ani vlak neriadi, ani nepíska, lebo rázcestí je primnoho a kresťanské pískanie by sa muselo stať jediným dlhotrvajúcim poplašným signálom. Zato sa prudérne štíti spolubratov, ktorí tak robia, hoci do vlaku ani nenasadli, a tak sa prehlbuje politický úpadok síl, ktoré by v jednote mohli byť potenciálnou oporou našej národnej a hospodárskej stability.

Daná téma by sa dala rozvíjať v siahodlhých úvahách. Ale nie o to, resp. nie o to predovšetkým mi ide. Chcem vyjadriť ľútosť nad tým, že slovenskí kresťanskí demokrati nevedia nájsť spoločnú reč už desať rokov. Františka Mikloška i Jána Čarnogurského, ale i Palka, Hrušovského atď. si ľudsky vážim a vždy som stál a stojím o každú možnosť viesť rozhovor vo vzájomnej úcte. Zo srdca vítam túžbu prvého, vyjadrenú v eseji, na ktorú sa odvolávam, aby namiesto politikov, resp. spolu s nimi prevzala zodpovednosť za vývoj katolícka, resp. všeobecne kresťanská inteligencia. Aj ja volám po tom, aby sa tu objavili noví Skyčákovia, Hanusovia, Špirkovia, Silanovia, Dilongovia, Beniakovia atď. Už minimálne tri roky im spolu s redakčným kolektívom dávam priestor, ktorý držíme v nadľudskom úsilí nad hlavou ako Atlanti zemeguľu. Ale nezaslúžim si nevšímavosť a ignoranciu. Veď či nájdete zmienku o našej Kultúre na internetovskej stránke KBS, hoci som o to žiadal? Uverejnili Katolícke noviny rozhovor so mnou alebo s predsedom redakčnej rady? Ach, a stačilo by možno ešte menej: raz za dva týždne publikovať avízo, obsah budúceho čísla Kultúry!

Komunizmus, ten sovietskeho typu, niektorých ľudí máta ešte desať rokov po jeho zániku. Jeho odporcovia sú determinovaní naďalej nenávisťou, resp. podozrievaním voči Rusku ako obetnému baránkovi umelo indoktrinovaného marxizmu-leninizmu. V tomto kŕči sa bezvýchodiskovo a jednostranne upínajú na americký model spoločenského a hospodárskeho vývoja a nenachádzajú dostatok síl, aby vystúpili z úzkych elít, ktoré sú prirodzenou recidívou času, keď sa dalo pracovať iba v dôverných skupinkách.

Ján Čarnogurský uviedol v minulom čísle Kultúry, že aj ja som sa pokúšal založiť kresťanskodemokratický politický subjekt - a neúspešne. Na to musím dodať, áno, neúspešne, ak za neúspech možno považovať túžbu po jednote, aby sme sa netrieštili. Veď kto si pamätá, musí potvrdiť, ako som volal po jednote v januári 1990 v bratislavskom Istropolise, mesiac pred ustanovujúcim snemom KDH. Ako vidieť, moja obeta a obeta ďalších ľudí aj tak vyšla nazmar, lebo onedlho musela vzniknúť KSÚ, nedávno SDKÚ a naostatok sa samo KDH dostáva pod prah voliteľnosti.

František Mikloško v dobrej viere nad všetkým, čo videl a vidí, prižmuruje oči. Tak mu to káže svedomie a dá sa to pochopiť. Postupne však prichádza na to, že to zrejme nebolo až také správne. Jemu i Jánovi Čarnogurskému to však začína byť jasné, až keď zistili, že definitívne strácajú vplyv. Bez zmyslu pre vtip vyťahujú staré osvedčené karty, ktorými chcú ukázať, že sú jediní, kto v skutočnosti dbal v politike na aké-také morálne zásady (kauza homosexuáli a pod.). Dopredu však vedia, že to nie sú nijaké žolíky skryté v rukáve.

Ako sa však vraví, nikdy nie je neskoro. A tak naša otvorená ponuka stále platí, a nielen pre nich, ale pre všetkých ich priaznivcov: uvažujme nad osudom Slovenska spoločne, nie proti sebe vedení našimi odporcami či nepriateľmi. Potom nebudú stáť proti sebe ľudia, ktorí si každú nedeľu v chráme podávajú ruky na znak zmierenia. Potom nik z nás nebude musieť volať v liberálnom časopise po vzniku katolícko-kultúrnej revue, ktorá už dávno jestvuje!