Ako a kam ďalej

Teodor Križka

Kultúrna úroveň národa sa pozná aj podľa schopnosti vnímať seba, svoje sebavyjadrenie vo svojich najlepších predstaviteľoch nielen po ich smrti, ale najmä za ich života. Náš národ mal to nešťastie, že práve nositelia jeho najušľachtilejších vlastností, nositelia syntetickej skúsenosti a vedomia o ňom, jeho duchovná, kultúrna a technická elita, neraz násilne opúšťala svoju vlasť.

Niet sa čo čudovať, veď sme boli objektom záujmu okolitých národov, ktoré na dosiahnutie svojich cieľov operovali každou ideológiou, aká práve v stredoeurópskom priestore dominovala. Po vojne sa sily, ktorým sa zažiadalo po rokoch slovenskej nezávislosti potvrdiť dominanciu na Slovensku, zhodli spolu s domácimi ”diskriminovanými” minoritnými ideovými skupinami a komunistami na oslabení obranyschopnosti Slovákov a použili na vypudenie našej národnej elity z vlasti intrigy opreté o nové mocenské usporiadanie. Po komunistickom prevrate tú istú prax opreli o marxisticko-leninskú ideológiu, ktorá mala vždy jasno v otázke nepriateľa. Dokonca sa neštítili na tieto ciele využiť aj okupáciu roku 1968. Tak sa na polstoročie ocitlo v zahraničí množstvo osobností, ktoré doplnili register osobností pacifikovaných vykonštruovanými politickými procesmi a mnohoročným väznením, resp. neskôr spoločenskou diskrimináciou. Najväčším zastrašovacím manévrom, ktorý mal na dlhé desaťročia zlomiť vôľu Slovákov po zvrchovanom živote, bola poprava prezidenta Tisa.

Darmo sme po novembri 1989 očakávali, že po prvý raz v dejinách sa predstavitelia slovenskej národnej elity, tí mŕtvi, ale najmä tí živí, dočkajú satisfakcie a budú môcť odovzdať svoj um a talent národu a jeho slobodnému napredovaniu. Od počiatku boli spochybňovaní v médiách doma i v zahraničí, od počiatku sa útočilo na každého jednotlivého z nich zbraňami smutne známymi z obdobia normalizácie, či priamo z obdobia prelomu päťdesiatych rokov.

Žiaľ, oslabené vedomie národa, masírované dobre psychologicky prepracovanou propagandou, nenašlo dostatok odvahy obrániť si tých svojich najlepších synov. Dokonca v ilúzii, že sa bez nich zaobídeme pri dosahovaní národnoemancipačných cieľov, sebazáhubne sa mnohé politické skupiny od nich dištancovali, alebo ich ignorovali, či aspoň zamlčiavali.

Dnes sa veci majú tak, ako môžeme pozorovať každodenne na verejných udalostiach. Sme ochotní revidovať dokonca postoje ku kontroverzným postavám cudzích dejín, ale vlastným hrdinom ani nezablahoželáme k životnému jubileu, ba ochotní sme im podraziť nohy.

Ak chceme žiť, duchovne a kultúrne zmŕtvychvstať, musíme robiť všetko tak, aby sa táto skutočnosť razantne zmenila.