Mohlo by sa zdať, že pol storočia kumunizmu je dostatočná doba na dospelosť jednotlivca aj národa. Ale nie je. Vyhodili sme síce totalitu dverami, ale vracia sa nám oblokom v novom prestrojení. Už nenosí červenú šatku, iba červený karafiát, ba u nás sa tvári ešte cudnejšie – bez škrupúľ sa ako skúsený transvestita prezlieka dokonca do ženských šiat. Zahodila všetok arzenál skompromitovaných ideologických zbraní. Čohosi sa predsa len nevie vzdať. To čosi je totiž pre ňu podstatné. Aj v komunistických šatách aj v smokingu amerického bonvivána má totiž snahu bagatelizovať celú osnovu národných kultúr, ktoré sú neodňateľnými súčasťami európskej civilizácie.

Slovník mladých davistov má veľa príbuzného so slovníkom dnešných globalistov. Aj títo noví ideológovia všeľudové bratstvo chcú budovať na odstraňovaní všetkého ”prekonaného”, teda najmä na potieraní národného cítenia. Tí prudérnejší globalisti lásku k národu celkom vtipne zamieňajú láskou k vlasti. Lenže láska k vlasti (tiež ušľachtilý cit) je láskou ku geografickej jednotke, kým láska k národu je láskou k ľudu, s ktorým ma spája materinská reč! Tí rigoróznejší idú omnoho ďalej, ”hrdinsky” tvrdia, že slovenského národa vari ani niet. Veď ktože tu už môže povedať, že má slovenský etnický pôvod. Takmer v každej rodine sa nájde predok neslovenského, ba dokonca neslovanského pôvodu. Akoby právo na lásku k národu dávala iba tzv. etnická či rasová ”čistota”.

Skutočný zámer vzniku partaje je však zorientovaným ľuďom jasný. Najmä tým, ktorí poznajú ideové a mocenské zázemie niektorých jej predstaviteľov. Skupiny, či jednotlivci, ktorí nemôžu rátať s masovou voličskou podporou, ale majú, či túžia mať profit zo zvyškov privatizácie, alebo aspoň z pokračujúceho odovzdávania slovenskej štátnej suverenity, zakladajú strany, ktoré môžu byť v rozhodujúcich chvíľach jazýčkom na váhach.

Hra o Slovensko pokračuje. Na kockách padajú stále vyššie čísla. Lenže kocky akoby už ani neboli v dobrých slovenských rukách.