Prezentácia ďalšieho poľského filmu Prymas (po historickom filme Ohňom a mečom) o Stefanovi kardinálovi Wyszyńskom, veľkej osobnosti Katolíckej cirkvi v Poľsku, je dôkazom úcty a vďaky, akú naši severní susedia prejavujú voči veľkým postavám svojich dejín. Film uviedol Poľský inštitút v Bratislave v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom (dňa 28. 3. 2001 v Charlie centre Bratislava). Uvedenie filmu by malo byť aj určitým podnetom pre náš prístup k našim veľkým osobnostiam, ktoré zažili podobné utrpenia a možno aj v niečom ešte väčšie ako spomínaná osobnosť, ktorú pápež Ján Pavol II. po jeho smrti (v 1981) označil za Prímasa tisícročia a Poľský sejm odhlasoval, že rok 2001 bude Rokom osláv Stefana kardinála Wyszyńského. V tejto súvislosti sa akosi nevdojak natíska myšlienka, či u nás vôbec niekto prišiel aspoň s podnetom spracovať film napr. o biskupoch - Jánovi Vojtaššákovi, Pavlovi Gojdičovi, či o Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi, alebo o takej osobnosti akou je prof. Hlaváč, ktorí museli podstúpiť s mnohými inými ťažký život v komunistických väzeniach, za svoje pevné postoje voči neustále sa stupňujúcemu útlaku zo strany ateistického režimu. Odpoveď je jasná - niet dostatok financií, ale na mnoho iných, podstatne menej dôležitých vecí, financie sa nájdu.

Slúži teda ku cti pracovníkom poľskej kultúry, že sa podujali nakrútiť film s takou tematikou, na základe záznamov z jeho osobného duchovného zápisníka z väzenia v rokoch 1953 - 56. Film, natočený v réžii Terezy Kotlarczykovej v roku 2000, bol už ocenený viacerými filmovými oceneniami, z ktorých treba uviesť, že sa stal Laureátom Felixa (tzv. Poľského Oscara). Na druhý deň (29. 3. 2001) sa v Poľskom inštitúte v Bratislave uskutočnila zaujímavá prednáška Dr. Andrzeja Grajewského, historika a zástupcu šéfredaktora kat. týždenníka Gooč Niedzielny, o význame a diele prímasa Wyszyńského pre Poľsko, v ktorej podal odborne fundovaný pohľad na úlohu a význam tejto veľkej postavy nedávnych poľských dejín. Okrem prednášky poľského hosťa tu zaznel i príspevok doc. PhDr. Jána Pešeka, DrSc, z Historického ústavu SAV na tému : Katolícka cirkev na Slovensku 1948 -1989, z nadpisu ktorej je zrejme jej zameranie. Nasledovala diskusia k danej tematike, ktorú viedol PhDr. Dušan Kováč, DrSc., vedecký tajomník SAV. Jej obsahom bolo hľadanie a nachádzanie pararel i rozdielov vo vývoji Cirkvi v obidvoch krajinách v čase ich najväčšieho útlaku v 20. storočí pod útlakom dvoch totalitných režimov

Ďalej uveďme krátky prehľad údajov o živote a diele kardinála Wyszyńského. Narodil sa v Zuzeli nad Bugom vo viacpočetnej rodine (v r. 1901). Keď bol 9-ročný zomrela mu matka (podivná zhoda s osudom Karola kardinála Wojtylu - Jána Pavla II.). Po skončení základnej, strednej školy a duchovnom seminári (vo Wloclawku) bol vysvätený za kňaza (v r. 1924) a po krátkom čase v pastorácii začal štúdium kanonického práva a spoločensko-ekonomických náuk na Katolíckej univerzite v Ľubline, ktorú ukončil získaním doktorátu (v r. 1929). Tu zároveň pôsobil medzi akademickou mládežou ako jej duchovný vedúci. Potom nasledovala séria študijných ciest do viacerých európskych štátov (napr. Rakúska, Talianska, Nemecka atď.), kde ho zaujímala činnosť organizácií katolíckej mládeže a získané poznatky uplatnil doma pri organizovaní Kresťanskej robotníckej univerzity ako jej riaditeľ. Cez vojnu ilegálne pracoval ako duchovný tzv. Armii Krajowej a medzi mládežou, neustále sledovaný gestapom. Po vojne bol menovaný Piom XII. ľublinským biskupom (v r. 1946) a o dva roky neskôr sa stal prímasom Poľska (teda aj arcibiskupom v Hnezdne a vo Warszawe). Od začiatku sa snažil o vyvážený modus vivendi Cirkvi v Poľsku so socialistickým režimom, čo napokon vyústilo do dohody medzi Cirkvou a štátom (v máji 1950). Prímas si plne uvedomoval, že Cirkev v Poľsku potrebuje čas a pokoj na stabilizáciu, najmä v nových západných diecézach krajiny (napr. wroclawskej), po bolestnej strate východných diecéz (Vilna, Ľvova), že potrebuje právny rámec spolupráce štátu so Sv. Stolicou, pretože konkordát spred vojny už nejestvoval. V záujme dohody s vládou sa rozhodol akceptovať niektoré zmeny v sociálnej oblasti tak, že Cirkev sa nepostaví v tomto smere proti štátu. Dohoda bola podpísaná bez súhlasu Vatikánu a proti časti kléru na čele s A.S. kardinálom Sapiehom, krakovským arcibiskupom, tiež vynikajúcou osobnosťou, najmä z čase odporu proti nemeckej okupácii Poľska počas II. sv. vojny, ktorí si mysleli, že jaltská dohoda bude mať iba krátke trvanie. Prímas bol realista a dohodou získal právny status pre pôsobenie Cirkvi v Poľsku, rehoľné rády mohli ďalej pôsobiť a na školách sa mohlo ďalej pokračovať vo vyučovaní náboženstva, čo bolo nemysliteľné v ČSR a iných krajinách rodiaceho sa socialistického bloku. V nasledujúcom roku prímas získal súhlas Vatikánu s uzavretou dohodou, ale Moskva nebola spokojná s takým riešením náboženských pomerov v Poľsku. Prímas sa stal kardinálom (v r.1953).

Avšak našli sa určití ľudia v ÚV strany, ktorí obdivovali príklad ”pacifikácie” Cirkvi v ČSSR a zrejme i pod tlakom Moskvy sa rozhodli k ostrej konfrontácii s Cirkvou tým, že začali vyžadovať od Cirkvi podriadenie sa kontrole štátu, aká bola zavedená u nás už v r. 1949-50. Vtedy Cirkev v Poľsku na čele s Prímasom Wyszyńkým povedala rázne ”Non possumus”, čo prakticky znamenalo, že už nemožno pokračovať v ústupkoch voči moci. Prímas bol hlboko presvedčený, že vo veci náuky, viery a mravov sa bude riadiť iba stanoviskom Cirkvi a Sv. Stolice. A práve tu začala jeho strastiplná púť, ktorú zažil v internácii a izolácii od svojho úradu, ktorý chápal ako službu Cirkvi a národu. On vyhlasoval, že jeho miesto je pri oltári a nie vo väzení aj keď s väzením reálne počítal (hovorilo sa, že pre prípad väzenia si dal vopred ušiť teplejšie topánky). Tento tragický úsek jeho života si podrobnejšie objasníme pri charakteristike filmu Prymas.

Po troch rokoch väzenia kardinál Wyszyński sa dostal na slobodu, vrátil sa do svojho úradu za veľkej radosti celej Cirkvi v krajine a začal s novou duchovnou silou pracovať na obnove života v krajine. Situácia v Poľsku sa zmenila po nástupe W. Gomulku do čela strany. Časť straníkov, odchovancov Moskvy bola odvolaná z funkcií a nastal určitý politický odmäk, spojený so stupňujúcim sa zmätkom v spoločnosti. Prímas sa vrátil s veľkou autoritou ako muž zjednotenia všetkých Poliakov. Získal veľký rešpekt aj u svojich ideových protivníkov, ktorí začali v ňom vidieť nielen Hlavu Katolíckej cirkvi, ale i autoritu celej spoločnosti, ktorý bojoval nielen za práva Cirkvi, ale i za práva celého národa. Stal sa symbolom jednoty všetkých Poliakov a túto funkciu už mu nemohla zobrať žiadna vláda, ktorá sa vystriedala v nasledujúcej etape. Odvtedy vzrástla autorita Cirkvi v Poľsku nielen doma, ale i v celom slobodnom svete. Aj keď vývoj vzťahov medzi Cirkvou a štátom v Poľsku nebol taký priamočiary, aký by si on predstavoval, bol však rozhodne iný, slobodnejší pre Cirkev ako v susedných štátoch, žijúcich pod vplyvom ZSSR. Poslaný list biskupom NSR, v ktorom prosí o odpustenie i odpúšťa krivdy minulosti medzi nemeckým a poľským národom, znamenal pozitívny obrat vo vzájomných vzťahoch. Celkom voľný kontakt s Vatikánom, účasť na synodách biskupov, účasť na všetkých zasadaniach II: Vatikánskeho koncilu, tak nápadne odlišné od možností, ktoré mali biskupi z ČSR a z iných krajín soc. bloku, boli nesporným ovocím jeho úsilia a činnosti, ktorým si získal úctu a rešpekt u všetkých.

Mimoriadne srdečný vzťah a spolupráca sa vyvinuli medzi Karolom kardinálom Wojtylom, novým krakowským arcibiskupom, budúcim pápežom a prímasom Poľska. Ešte pred voľbou pápeža obaja spoločne uskutočnili cestu do NSR, kde sa stretli s úprimným a srdečným privítaním biskupov Nemecka. O rok neskôr celým svetom obleteli fotografie, ako kardinál Wyszinski kľačí a bozká svätopeterský prsteň Jánovi Pavlovi II., svojmu duchovnému synovi a vzápätí, ako nový pápež dvíha svojho duchovného otca a bozkáva jeho ruku. Na druhý deň, počas audiencie Poliakov, prímas i pápež sa ocitli spontánne na kolenách v objatí a z úst Sv. Otca zaznejú tieto pamätné slová ” Nebol by na Stolci sv. Petra pápež-Poliak ...,keby nebolo Tvojej viery, neustupujúcej pred väzením a utrpením .. ”. Určite, vyvrcholením plodného života prímasa bola prvá návšteva Jána Pavla II. v svojej a jeho rodnej vlasti, keď v júni 1979 mohol Sv. Otca privítať a osobne doprevádzať po mestách, ktoré boli v programe jeho cesty (od hl. mesta Warszawy, po Krakow). V čase tragického atentátu na pápeža (13. V. 1981) bol už prímas na smrteľnej posteli a dňa 28. V. 1981 zomrel, práve keď lekári na klinike Gemelli v Ríme vyhlásili, že pápež je už mimo nebezpečenstva života. Po smrti prímasa Sv. Otec v posolstve Cirkvi v Poľsku ho ocenil titulom ”Prímasa tisícročia”.

Film Prymas je dojímavým a podnetným rozprávaním o osobnosti Stefana kardinála Wyszyńského, opierajúcim sa o autentické zápisy, ktoré napísal v čase uväznenia v rokoch 1953 - 1956. Začína obskúrnou scénou likvidácie kňazov jedného kláštora, ničením sôch a iných sakrálnych vecí v kostole, hľadaním usvedčujúcich dôkazov o vine rehoľníkov v ich celách a napokon tvrdá deportácia, presne tak, ako sa to dialo pri likvidácii kláštorov u nás. Film pokračuje scénou v prezidentskej kancelárii Boleslawa Bieruta, keď najprv vo vazalskej poslušnosti prijíma v ruštine príkazy z Moskvy a potom s hnevom buchne päsťou po stole pohoršene opakujúc neoblomné stanovisko prímasa ”Non possumus”. Nasleduje vlastné zatknutie, pripomínajúce scény s akčných filmov, či gestapáckych razií a následná deportácia do devastovanej budovy starého kláštora, kde na podlahách sú porozbíjané, porozhadzované sochy a iné kult. pamiatky a všadeprítomné rumovisko z nedávneho barbarského ničenia. Vlhké staré múry s obitou omietkou, všade ukrývané kamery, odpočúvacie zariadenia, silné reflektory - hľa, nová rezidencia Hlavy Katolíckej cirkvi v Poľsku. Za osobného tajomníka mu pridelili istého mladého kňaza Františka, z ktorého chceli urobiť špicla prímasa, ale sa im to vôbec nepodarilo. Horšie to bolo s mladou, trochu naivnou rádovou sestrou, ktorú sa podarilo štátnej bezpečnosti nahovoriť, či nanútiť, aby robila zápisky z výrokov prímasa a tie im pravidelne odovzdávala. Ona, viac zo svojej naivity ako aj za dary (napr. za vtedy nedostupné južné ovocie, alebo nylonové pančuchy) skutočne robila tie záznamy a ukrývala ich v svojej izbe do niky v stene zakrytej obrazom. Jej podozrivé správanie odhalil kňaz František, keď zrkadlom pripevneným na palici cez okno zistil, čo robí a kam schováva tie zápisky, čo sa neskôr ukáže ako dôležitá vec.

Samotný prímas si postupne zvyká na nové pomery. Veľmi príznačná pre danú situáciu je scéna, keď chce slúžiť sv. omšu, najprv metlou pozametá ruinami a prachom pokrytý oltár. Jeho príkladom povzbudení pracovníci, ktorí mu boli pridelení, sa tiež pustia do čistenia interiéru kostola. Pri všetkej biede danej situácie prímas, ktorého vynikajúcim a presvedčivým spôsobom stvárnil herec Andrzej Seweryn, si naďalej zachováva vznešenú dôstojnosť, ktorú dáva najavo v každom styku s pracovníkmi štátnej bezpečnosti. Títo robia naňho neustály nátlak, aby podpísal vyhlásenia o súhlase s vládnymi nariadeniami vo veci kontroly Cirkvi a neskôr abdikačný list zo svojej vysokej cirkevnej funkcie, čo pochopiteľne odmieta. Vtedy je cítiť v jeho konaní hrdý postoj a vedomie svojej ceny. Avšak jeho hrdosť a vznešenosť sa mení v prirodzenú skromnosť a obetavosť, keď treba preukázať službu blížnemu. Keď napr. kňaz František, ktorého mu samá Prozreteľnosť poslala do cesty, veľmi vážne ochorie, má vysoké horúčky, odmieta akékoľvek jedlo, prímas sa sám chytil ošetrovania a kŕmenia veľmi oslabeného pacienta. A skutočne ošetrovaním pomocou dostupných prostriedkov a možností (ako je podávanie studených obkladov, jedla a držaním pacienta pri chôdzi) sa mu podarí postaviť Františka na nohy. Ten sa podobne zachová voči prímasovi, keď prekonával chrípku v studenom a vlhkom prostredí.

Druhý prípad je typický pre prejavenie sa veľkej osobnosti. Jedného dňa pri občasnej prechádzke po chodníku átria starého kláštora poprosil prímas zarazeného Františka, aby ho vyspovedal. Akosi sa mu zdalo nenáležité, aby on, jednoduchý kňaz mal spovedať Hlavu Katolíckej cirkvi. Dojímavá je chvíľa, keď kardinál kľačí pri kňazovi Františkovi, sediacemu na drevenom klátiku a spovedá sa. Spoza okien kláštora ich sledujú oči špicľov, začudovaných nad ich konaním. Večer plamene ohňa zlikvidovali všetky kríky a zostalo len čierne spálenisko, v ktorom už viac nebolo skrytých zákutí pre nepovolané oči a uši. V tajomníkovi Františkovi prímas našiel oddaného človeka, ktorý vediac o zápiskoch rehoľnej sestry pre políciu a ich skrýši, šikovným spôsobom ich zobral a pri návšteve svojho otca ich cez neho prepašoval von z väzenia, hoci za chrbtom mu stál policajt. Inokedy zasa ”odpočúval” cez hrniec položený na podlahe správy Slobodnej Európy, ktoré si púšťali tajní v kancelárii pod miestnosťou prímasa. Divákovi sa naskytol groteskný pohľad na kardinála ako s priloženým uchom na hrnci získava správy zo sveta. Cez tento informačný ”kanál” sa prímas dozvedel, že Vatikán exkomunikoval ľudí, ktorí sa pričinili o jeho zatknutie. S tým on ale nesúhlasil, pretože to len zbytočne skomplikuje situáciu. On bol mužom konsenzu a svoje miesto radšej videl pri oltári a nie vo väzení.

Situácia s internovaním prímasa sa pomaly vylepšovala s blížiacim sa rokom 1956, keď nastala zmena vo vedení strany. Aj prostredie internácie sa postupne menilo k lepšiemu s blížiacim sa prepustením. Až napokon prišiel deň, keď sa prímas rozlúčil s Františkom a rádovou sestrou. Požehnal ich oboch, jej nič nevyčítal, odišiel, aby ešte s väčším úsilím začal pokračovať v započatej práci. Jeho prepustením končí tento film.

Na záver príspevku ešte malé zamyslenie nad vtedajšou náboženskou situáciou vo vlasti Stefana kardinála Wyszyńského a u nás, videné aj cez optiku filmu Prymas. Postavenie Cirkvi v Poľsku, kde ona mala oddávna svoje nezastupiteľné a pevné miesto, umocnené ešte útlakom nedávnej nemeckej okupácie a stále živým a živeným vlastenectvom, neumožňovalo ateistickej vláde zasiahnuť proti Cirkvi tak drasticky ako u nás. Na Slovensku bola situácia v Cirkvi podstatne horšia, pretože nová politická moc mohla hádzať na ňu všetku špinu a zlo za jej pozitívny vzťah k Slovenskej republike (z r.1939 - 45), ktorá po vojne zanikla. Ako vieme hneď po vojne sa začalo s radikálnym poštátňovaním škôl, s odstraňovaním náboženskej výchovy v školách, o niečo neskôr so zrušením mužských a ženských kláštorov, so zavedením cenzúry na tlač. Čo bolo azda najtvrdšie, tak to bolo vnútenie Cirkvi priameho dozoru inštitúciou cirkevných tajomníkov (na rôznych úrovniach), ktorí zamedzili slobodný styk kňazov so svojimi biskupmi a tých so Sv. Stolicou. Teda už viac rokov pred rozhodným poľským ”Non possumus” Cirkev na Slovensku ako aj v celej ČSR bola veľmi oslabená dôsledným uplatňovaním ”salámovej” taktiky zo strany politickej moci, v zmysle starého hesla - ”rozdeľ a panuj”. Veľmi bolestným dôsledkom takej taktiky voči Cirkvi bola snaha pričleniť Grécko-katolícku cirkev Slovensku pod pravoslávnu, plne ovládanú ateistickým režimom v Moskve a plné väzenia kňazov, biskupov a laikov. Podľa toho porovnania v Poľsku bola situácia tiež ťažká, ale predsa len o čosi miernejšia než u nás. Aj v Poľsku sa našli ľudia, ktorí kolaborovali s režimom (skupina okolo PAX), ale nebolo ich tak veľa ako u nás (MHKD-do, Pacem in terris - po r. 1968). Obdivuhodné na poľskom katolicizme je jeho zjednocujúca sila, ktorá vždy dokázala stmeliť všetkých, aj pri názorových rozdieloch, v prospech spoločného dobra národa. Prímas Wyszyński bol takou osobnosťou, ktorá dokázala zobrať na seba zodpovednosť za dosiahnutie takého vznešeného cieľa.

Pavol Kalinay,