Novému politickému režimu sa ponúkala lákavá možnosť kompromitovať katolícku Cirkev cez kňazov, ktorí spoluvytvárali politiku 1. SR. Bola to nepochybne účinná zbraň ako perspektívne likvidovať silného ideového protivníka. V plnej miere sa to potvrdilo po prevzatí moci komunistickou stranou roku 1948. Korene procesu s biskupmi J. Vojtaššákom, M. Buzalkom a P. Gojdičom treba hľadať práve tu. Z nepohodlných slovenských biskupov, ktorých česko-slovenská vláda a prezident neúspešne žiadali vo Vatikáne odvolať boli dvaja – J. Vojtaššák a M. Buzalka ešte roku 1945 väznení a internovaní (J. Vojtaššák 7 mesiacov, M. Buzalka 4 mesiace). Dôvodom bola ich činnosť počas 1. SR – J. Vojtaššák bol členom Štátnej rady a M. Buzalka vojenským vikárom slovenskej armády. Hoci nešlo o významné funkcie, dobová propaganda dokázala tento fakt obratne využiť. Vzhľadom na vtedajšiu domácu a zahraničnopolitickú situáciu boli obaja biskupi prepustení.

Rokovania medzi predstaviteľmi katolíckej Cirkvi s predstaviteľmi komunistického režimu roku 1948 a 1949 neviedli k žiadnemu výsledku. Zo strany komunistického vedenia išlo o taktizovanie. Potrebovalo získať čas na konsolidáciu pomerov a preskupenie síl. Potom bol naplánovaný úder. Štátom organizovaná Katolícka akcia, ktorá sa realizovala od júna 1949 mala byť prvým krokom smerujúcim k vytvoreniu národnej cirkvi, nezávislej od Vatikánu. Hnutie bolo vytvorené bez vedomia biskupov a v konečnom dôsledku proti nim. Biskupi ako spojivo medzi Vatikánom a miestnou cirkvou sa mali dostať do izolácie. Celá akcia však skončila krachom. Väzbu medzi veriacimi, biskupmi a Svätou stolicou sa nepodarilo pretrhnúť.

Popri diskreditačnej kampani v médiách sa ešte v druhej polovici roka 1949 uskutočnili systematické opatrenia na prehĺbenie izolácie biskupov a zlomenie ich vplyvu (prijatie tzv. cirkevných zákonov, dosadenie vládnych zmocnencov do biskupských úradov, vydávanie štátneho Vestníka katolíckeho duchovenstva, dosadzovanie režimistických generálnych vikárov). Cirkevná šestka ÚV KSČ na svojom zasadnutí 2. 6. 1950 konštatovala potrebu úplnej izolácie biskupov na Slovensku, podobne ako sa to už od jari robilo v Česku. Znamenalo to, že popri vládnom zmocnencovi dostane biskup ešte stálu stráž zloženú z príslušníkov ŠTB a bude úplne pretrhnutý jeho styk s vonkajším svetom. Prakticky išlo o domáce väzenie. Odstránenie posledného vatikánskeho chargé d’ affaires Ottavia de Livu v marci 1950 viedlo k ďalšej izolácii episkopátu.

Trend v ďalšom postupe ku katolíckym biskupom v Česko-Slovensku naznačovali udalosti v Maďarsku, kde bol 8. 2. 1949 odsúdený na doživotný žalár ostrihomský arcibiskup, kardinál József Mindszenty. Bol to dôležitý signál, že medzinárodný komunizmus vníma Vatikán a cirkevnú hierarchiu ako dôležitý článok v konštrukcii svetového „ imperialistického sprisahania”. O procese s českými a slovenskými katolíckymi biskupmi sa uvažovalo už v čase, keď v Maďarsku prebiehal proces s Mindszentym. Takýto radikálny spôsob riešenia však komunistické vedenie odsunulo na neskorší čas. Stalo sa tak zo strachu pred reakciou veriacich. Väčšina členov predsedníctva ÚV KSČ sa prikláňala k prehlbovaniu izolácie biskupov s perspektívou budúceho rázneho úderu. Ešte 27. 2. 1950 cirkevná šestka ÚV KSČ otvorila otázku represívneho zákroku proti biskupom. Nastolila otázku či súdiť všetkých, ale dospela k záveru, že verejnosť nie je dostatočne pripravená na radikálne riešenie. Represívne opatrenia sa mali sústrediť na bezprostredné okolie biskupov. Uvažovalo sa o preventívnom zákroku proti svätiacemu biskupovi Michalovi Buzalkovi a gréckokatolíckemu biskupovi Pavlovi Gojdičovi. Biskup Gojdič mal byť internovaný v súvislosti s „ akciou P“ – vynútenou pravoslavizáciou gréckokatolíckej cirkvi. Isté váhanie a taktizovanie komunistického vedenia vo veci postupu voči biskupom dokumentuje skutočnosť, že aj napriek uzneseniu cirkevnej šestky z 31. 3. 1950 nedošlo k zatknutiu M. Buzalku.

Pôdu pre budúce procesy s biskupmi pripravil súd s predstaviteľmi mužských reholí v Prahe 31. 3.–4. 4. 1950. V pražskom procese s predstavenými reholí sa po prvýkrát aplikoval mocenský mechanizmus založený na úzkej kooperácii ŠTB, Státního úřadu pro věci církevní (SÚC), prokuratúry, Ministerstva spravodlivosti (MS). Kooperáciu týchto zložiek zabezpečovala koordinačná komisia, ktorá sa vytvorila 2. 2. 1950 na podnet vtedajšieho ministra spravodlivosti a predsedu SÚC A. Čepičku. Tento mechanizmus usmerňoval ÚV KSČ prostredníctvom svojej cirkevnej šestky. Dôkladne propagačne pripravený proces s predstaviteľmi reholí a uskutočnenie akcie „ K“ – násilnej likvidácie mužských reholí boli dôležitou sondou a vytvorili aj psychologickú prípravu verejnosti na procesy s biskupmi.

Ako prvý z biskupov bol dňa 28. 4. 1950 internovaný gréckokatolícky biskup P. Gojdič, o niečo neskôr v máji 1950 jeho svätiaci biskup Vasil Hopko. Internácia oboch sa spájala s akciou „ P”. Dňa 19. 6. 1950 Z. Fierlinger vo svojej správe predsedníctvu ÚV KSČ dôrazne upozorňoval na nevyhnutnosť odstrániť biskupov z ich úradov. Vzápätí nasledovalo rozhodnutie cirkevnej šestky z 12. 7. 1950 uväzniť biskupa M. Buzalku. K jeho zatknutiu orgánmi ŠTB došlo 19. 7. 1950 v Bratislave, odkiaľ bol ihneď prevezený do väzenia vo Valdiciach u Jičína.

Dňa 18. 7. 1950 bezpečnostná komisia ÚV KSČ rozhodla o príprave cirkevného procesu proti biskupom M. Buzalkovi, P. Gojdičovi a generálnemu vikárovi olomouckej arcidiecézy svätiacemu biskupovi S. Zelovi. Prípad Vojtaššáka ako sídelného spišského biskupa bol zložitejší. S procesom proti nemu sa počítalo už krátko po vojne a potom opäť po komunistickom februárovom prevrate roku 1948. Komunistické vedenie a bezpečnostné orgány ho považovali za radikála a obávali sa možných nepokojov v diecéze. Preto sa rozhodli konať obozretne a v noci 15. 9. 1950 ho orgány ŠTB vylákali z rezidencie. Namiesto do Trenčína ho však odviezli do vyšetrovacej väzby v povestnej pražskej Ruzyni. Takto ho de facto uniesli. Do ruzynského mlyna sústredili aj P. Gojdiča a M. Buzalku.

Prípravu procesov s cirkevnými hodnostármi výrazne ovplyvnil návrh predsedu SÚC Z. Fierlingra, ktorý 30. 8. 1950 schválila cirkevná šestka. Návrh odmietal realizovať sériu viacerých procesov, ktoré by znepokojili verejnosť a neukázali na súvislosť medzi činnosťou obžalovaných. Fierlinger preto navrhol, aby sa konali tri väčšie procesy. Dňa 12. 9. 1950 prerokovalo Fierlingrovu správu predsedníctvo ÚV KSČ. V zásade ju prijalo, no rozhodlo, že namiesto navrhovaných troch procesov sa budú konať dva – český a slovenský, český v Prahe a slovenský v Bratislave.

Po tomto rozhodnutí už nič nestálo v ceste realizovať celý plán. Porada na MS 15. 9. 1950 rozhodla o vytvorení aparátu, ktorý bude zabezpečovať prípravu a realizáciu procesov. Funkciu riadiaceho orgánu plnila politická komisia (ministri Z. Fierlinger – predseda SÚC, Š. Rais – minister spravodlivosti, L. Kopřiva – minister národnej bezpečnosti, veliteľ ŠTB O. Závodský a námestníci zúčastnených ministrov). Dozor nad prípravnými prácami, priebehom procesu a dodržiavaním jeho politickej línie zabezpečoval pracovný kolektív (vedúci B. Ziegler – Státní prokuratura, členovia K. Čížek – Státní prokuratura, H. Richtr a J. Novák – Státní soud, M. Moučka – ŠTB, V. Pru ša – SÚC, M. Cícha – MS). Okrem týchto dvoch najdôležitejších organizačných článkov boli vytvorené pracovné skupiny. Osobitne pracovala vyšetrovacia komisia ŠTB, ktorú viedol povestný M. Moučka, známy z príprav procesu s Miladou Horákovou.

Dňa 19. 9. 1950 rokovala koordinačná komisia o slovenskom procese. Uzniesla sa, že jeho základná línia má byť zhodná s českým procesom, ale „ speciálně se zaměří na slovenské problémy. Raisu v vzkaz: Je třeba v něm rozbít farskou republiku.“ Na porade sa rozhodlo, že J. Feješ bude v slovenskom procese figurovať ako prokurátor a K. Bedrna ako predseda súdneho senátu. Zo slovenských zástupcov sa na pravidelných týždenných zasadnutiach pracovného kolektívu v Prahe zúčastňovali J. Feješ – Štátna prokuratúra odd. v Bratislave a K. Bedrna – Štátny súd odd. v Bratislave, neskôr pribudol A. Belánsky – bývalý vedúci oddelenia BAa-II. Povereníctva vnútra (ŠTB). Zo slovenskej strany sa na prípravných prácach smerujúcich k procesu podieľali zástupcovia Povereníctva spravodlivosti (J. Viktory – povereník spravodlivosti, dr. Pavlovský), SlÚC (L. Holdoš – riaditeľ SlÚC), KV ŠTB v Bratislave (J. Ilčík – krajský veliteľ ŠTB v Bratislave). Propagačná stránka procesu bola zverená generálnemu tajomníkovi ÚV KSS Š. Bašťovanskému. Svedkovia proti biskupom sa vyberali prostredníctvom SlÚC a ŠTB. Podmienkou bol spravidla konflikt s biskupom alebo aspoň averzia voči nemu. Veľa svedkov sa vyberalo z radov osôb už odsúdených v predchádzajúcom období. Všetky dôležitejšie porady o príprave českého i slovenského procesu sa konali v Prahe.

Od polovice októbra 1950 sa začali prejavovať problémy s prípravou slovenského procesu. Nepodarilo sa získať dostatok svedkov a nazhromaždiť uspokojivé množstvo dôkazového materiálu. Vyšetrovanie slovenských biskupov referentmi ŠTB v Prahe napredovalo iba veľmi pomaly, jednak vďaka zvýšenej pozornosti venovanej osobám určeným pre český proces, no i vďaka odporu J. Vojtaššáka, ktorý ešte koncom októbra odmietal dať svoj podpis pod nepravdivé tvrdenia v protokoloch. K zlomu došlo až začiatkom novembra 1950. Kruté vyšetrovanie metódy, založené na vyskúšaných metódach sovietskej školy, absolvovali všetci traja slovenskí biskupi (nočné budenie, stále chodenie, bitka, vyhrážky smrťou, väznením príbuzných a pod.). Po náležitom spracovaní vyšetrovaných biskupov nasledovalo podanie trestného oznámenia Veliteľstvom ŠTB v Prahe Štátnej prokuratúre v Prahe 23. 11. 1950.

K definitívnemu ustáleniu termínu konania obidvoch procesov došlo na zasadaní politickej komisie v Prahe 1. 11. 1950. Pre český proces sa určil interval 27. 11.–2. 12. 1950 a pre slovenský 8.–12. 1. 1951. Český proces sa konal v dohodnutom termíne. Ako prokurátor v ňom aktívne figuroval J. Feješ a ako člen súdneho senátu K. Bedrna. Účasť oboch v pražskom procese slúžila ako praktická skúška na slovenský proces. V českom procese bolo odsúdených 9 cirkevných hodnostárov, z toho 1 svätiaci biskup (S. Zela).

Termín konania slovenského procesu sa nedodržal. Bol zmenený na 10.–13. 1. s tým, že rozsudok bude vynesený 15. 1. 1951 z dôvodu konania vianočných sviatkov pravoslávnej cirkvi, no i kvôli pripravovanému mierovému kongresu v Prahe.

Na porade pracovného kolektívu 20. 12. 1950 v Prahe minister Š. Rais oboznámil prítomných s plánom propagácie slovenského procesu a so zložením jednotlivých komisii, ktoré mali propagáciu zabezpečiť. Vedúcim skupiny pre propagáciu ostával podľa septembrového rozhodnutia stále Š. Bašťovanský. Členmi sa stali: O. Valášek – bezpečnostný referent ÚV KSS, J. Šefránek – člen ÚV KSS, L. Zajac – šéfredaktor denníka Práca, L. Holdoš – riaditeľ SlÚC, J. Viktory – povereník spravodlivosti a českí novinári J. Neuls, I. Kopecký a Klapka, ktorí sa už predtým zúčastňovali na poradách pracovného kolektívu. Funkciu vedúceho skupiny pre úradné správy o procese prijal L. Zajac. Komisiu pre rozhlas viedol J. Bálinth – programový riaditeľ Čs. rozhlasu v Bratislave a komisiu pre dokumenty P. Winter zo Štátnej prokuratúry v Bratislave.

Režiséri procesu vychádzali z toho, že prípravy procesu, miesto konania i mená obžalovaných ostanú utajené. Tým sa mal dosiahnuť moment prekvapenia a zabrániť možným organizovaným protiakciám. Prípravy procesu neboli utajované iba pred verejnosťou, ale aj pred organizovanými účastníkmi.

Obžaloba, ktorú vypracoval J. Feješ, bola podaná s istým oneskorením 2. 1. 1951. Biskupi J. Vojtaššák, M. Buzalka a P. Gojdič boli obvinení zo zločinov vojenskej zrady, velezrady a vyzvedačstva podľa zákonov 50/1923 Zb. a 231/1948 Zb. J. Vojtaššáka a M. Buzalku navyše obvinili zo zločinu úkladov proti Republike. Obvinenia z velezrady a vyzvedačstva v prípade M. Buzalku a P. Gojdiča boli brané prísnejšie než u J. Vojtaššáka. Týkalo sa to najmä ich údajnej špionážnej činnosti namierenej proti ZSSR. Tento fakt sa premietol do výšky trestov v rozsudku. Dňa 4. 1. 1951 boli všetci traja slovenskí biskupi, každý izolovane, prevezení z pražskej Ruzyne do väznice Krajského súdu v Bratislave.

Dňa 8. 1. 1951 sa uskutočnil v Bratislave proces v kocke. Tu sa prebral priebeh procesu, text obžaloby, vhodnosť pripravených dokumentov a spôsob ich využitia. Hlavné súdne pojednávanie s tromi slovenskými biskupmi sa konalo v stanovenom termíne pred senátom Štátneho súdu v Bratislave v dňoch 10.–13. 1. 1951. Rozsudok bol vynesený 15. 1. 1951. 74-ročný J. Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov väzenia, konfiškáciu majetku, peňažný trest 500 000.– Kčs. M. Buzalka bol odsúdený na doživotie, konfiškáciu majetku a peňažný trest 200 000.– Kčs. P. Gojdič bol odsúdený na doživotie, konfiškáciu majetku a peňažný trest 200 000.– Kčs. Všetkých troch odsúdili na stratu občianskych práv.

Hlavná ťarcha vedenia súdneho pojednávania bola na prokurátorovi a predsedovi súdneho senátu. Tí však boli preťažení z príprav procesu. Vybrané časti hlavného pojednávania vysielal naživo rozhlas a v niektorých okresných mestách z ampliónov i miestny verejný rozhlas. Bol to znak dôležitosti procesu a snahy ovplyvniť verejnú mienku. Žiadne z fantastických obvinení z rôznych zločinov nemalo reálny základ. Išlo o závery, ktoré jasne nevyplývali zo zhromaždeného dôkazového materiálu. Ten bol účelovo vybratý a použitý tak, aby splnil svoje propagandistické poslanie a podoprel vopred pripravenú schému.

Veľký rozsah a podrobnosť obvinení vznesených v obžalobe a počas súdneho pojednávania neumožňuje, aby sme sa zaoberali všetkými. Preto sa zameriame iba na tie najzávažnejšie. Obvinenie biskupov Vojtaššáka a Buzalku z úkladov proti republike a v tom z účasti na rozbití Česko-Slovenskej republiky roku 1939, sa nezakladalo na vecných dôkazoch. Obaja biskupi sympatizovali s programom HSĽS preto, lebo zastávala samobytnosť slovenského národa a usilovala sa preň v parlamente vymôcť politické, hospodárske a náboženské práva. Navonok politicky angažovanejší z nich bol M. Buzalka, a to z dôvodu, že ho vysvätili za biskupa až roku 1938 (J. Vojtaššák už roku 1921). Buzalka zastával funkciu zodpovedného redaktora straníckeho denníka Slovák necelé tri mesiace roku 1922 a v dvadsiatych rokoch sa zúčastňoval predvolebných zhromaždení HSĽS.

Špionážne správy, ktoré údajne počas vojny posielal M. Buzalka do Vatikánu boli v skutočnosti správami o stave gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Správy, poskytované Buzalkom rakúskemu konzulátu v Bratislave sa týkali cirkevných otázok a siahali väčšinou pred rok 1948. Aktívna podpora gréckokatolíckych utečencov z územia Ukrajiny na konci vojny a po nej, keď sa tam likvidovala gréckokatolícka cirkev, v prípade P. Gojdiča zmenila žaloba na podporu banderovských teroristov. Jeho správy o situácii gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine sa pokladali za špionáž. Za špionážne sa považovali všetky správy biskupov o stave svojich diecéz po roku 1945, ktoré pravidelne posielali do Vatikánu. Spojenie a spolupráca M. Buzalku a J. Vojtaššáka so slovenskou povojnovou emigráciou (skupina F. Ďurčanského a K. Sidora) sa neopieralo o konkrétne dôkazy. Vernosť Svätej stolici zachovali všetci traja biskupi aj v prípade svojich pastierskych listov proti schizmatickej stranou a štátom organizovanej Katolckej akcii, rôznym zásahom štátu do vnútorných práv cirkvi, zverejňovaním exkomunikačného dekrétu pre komunistov a všetkých, ktorí aktívne rozširujú túto totalitnú ideológiu. Podobne obvinenia J. Vojtaššáka z aktívnej účasti v politike 1. SR sa týkali jeho činnosti v Štátnej rade. Išlo o reprezentatívny orgán, v ktorom boli zástupcovia HSĽS, katolíckej a evanjelickej cirkvi, Spolku sv. Vojtecha, Matice slovenskej, Deutsche partei, predsedu vlády a snemu. Jeho praktický dosah v politickom systéme bol minimálny. J. Vojtaššák bol do Štátnej rady delegovaný biskupským zborom. S jeho členstvom v tomto orgáne vyjadrila súhlas Svätá stolica. M. Buzalka vykonával funkciu vojenského vikára slovenskej armády. Nešlo o politickú funkciu. Duchovná služba v armáde bola zaužívanou praxou aj v iných armádach. Buzalka svoju činnosť nesmeroval propagandisticky a politicky, ale primárne sa zameral na apoštolát medzi vojakmi. Obvinenie Buzalku, že „ z poverenia Tisu vyžiadal od pápeža požehnanie pre tzv. Slovenský štát“ nebolo pravdivé. Buzalka mal v skutočnosti naplánovanú súkromnú cestu do Vatikánu a pri tejto príležitosti ho J. Tiso poprosil, aby tu odovzdal jeho list, adresovaný pápežovi. J. Tiso M. Buzalkovi nehovoril, čo je v liste. O jeho obsahu sa Buzalka dozvedel až po jeho odovzdaní štátnemu sekretárovi L. Maglionemu 2. 9. 1939 a potom na súkromnej audiencii u pápeža Pia XII., 8. 9. 1939. List sa dotýkal otázky nuncia X. Rittera a jeho pôsobenia na Slovensku. Obžalobný spis obvinil Buzalku z udržiavania priateľských stykov s predstaviteľmi nacistického Nemecka: „ Toto jeho priateľstvo s týmto vojnovým zločincom bolo také blízke, že roku 1947, keď Ludina a masového vraha generála SS Hö ffleho Národný súd spravodlivo odsúdil na smrť, navštívil ich vo väzení a po poprave odslúžil za nich omšu.“ V skutočnosti sa o priateľstve Buzalku s H. E. Ludinom a H. Hö fflem nedá hovoriť. Obaja pred popravou (9. 12. 1947) vyjadrili vôľu zmieriť sa s Bohom. Odoprieť im poslednú útechu by znamenalo spreneveriť sa kňazskému povolaniu a vôbec kresťanskej etike odpustenia.

Závažné boli obvinenia, ktoré dávali do súvislosti činnosť obžalovaných Vojtaššáka a Buzalku s neľudskosťami pachanými na fronte a s diskrimináciou židovského obyvateľstva. Napríklad svedok Dezider Kalina tvrdil, že keď si Buzalka v polovici novembra 1942 vypočul jeho správu o masových vraždách Židov na Ukrajine, poznamenal: „ Viete milý bratku, je to údel židov podľa svätého písma, aby boli prenasledovaní.“ Ďalej Kalina dospieval vo svojej výpovedi k zjednodušujúcim a nepravdivým záverom: „ ... obvinený Buzalka, ako aj Tiso, Tuka a celá cirkevná hierarchia vedia o tom, čo sa s občanmi židovského náboženstva deje a predsa pod rúškom nútených prác ich vydávajú do Oswieczima na smrť, teda že sú spoluzodpovední za tieto zločiny, a že pri nich spolupracujú.“ V skutočnosti M. Buzalka podal vatikánskemu chargé d’ affaires G. Burziovi na jeseň roku 1941 informácie, podľa ktorých postupujúce nemecké jednotky: „ ukrajinských a bieloruských zajatcov posielajú spravidla do ich domovov, židov hneď zastrelia (tvrdí sa, že aj civilov židovského pôvodu systematicky zabíjajú bez ohľadu na pohlavie a vek), iba ruských a ázijských zajatcov dopravujú do koncentračných táborov.“ Burzio poslal svoju správu v októbri 1941 do Vatikánu. Teda vďaka Buzalkovi do zahraničia prenikli správy o krutom zaobchádzaní so sovietskymi vojnovými zajatcami a so Židmi.

Zdôraznenie nepriateľského postoja k Židom, z ktorého sa dedukovala najmä u Vojtaššáka a Buzalku ich spoluzodpovednosť za smrť deportovaných Židov zo Slovenska, bolo umelo vykonštruované. Buzalka a Vojtaššák nepatrili k zástancom radikálneho riešenia židovskej otázky. Neboli prívržencami rasistického učenia. Ich kritický postoj k Židom súvisel s tradičným predkoncilovým teologickým pohľadom na túto otázku. Zastávali sa najmä pokrstených Židov a najmä M. Buzalka pre nich vymáhal výnimky, ktoré ich chránili pred deportáciou. Otvorene odmietavý postoj P. Gojdiča k deportáciám bol známy. Svedčí o tom jeho list vatikánskemu chargé d’ affaires G. Burziovi zo 16. 5. 1942. V prípade J. Vojtaššáka sa prokurátor opieral o rôzne časti jeho listov a z diskusie v Štátnej rade, ktoré boli vytrhnuté z kontextu. Usiloval sa účelovo vytvoriť obraz cynického despotu a denuncianta, ktorý posiela Židov do táborov smrti. V tomto zmysle bolo dezinterpretované memorandum, ktoré dostal Vojtaššák o vyhladzovaní Židov a jeho následný zákrok u ministra vnútra A. Macha. O biskupovom podnete sa zmienil i bývalý slovenský minister vnútra A. Mach. Podľa neho to bol hlavný dôvod, prečo sa na jar 1943 rozhodol trvať na neobnovení transportov.

Na okresnej a krajskej úrovni situáciu počas procesu sledovali a vyhodnocovali príslušné organizácie KSS, ONV a KNV, okresné a krajské veliteľstvá ŠTB. Informáciu z krajov dostali najvyššie stranícke orgány. Správy sa zameriavajú na správanie jednotlivých spoločenských skupín, osobitne cirkví. Išlo najmä o robotníkov, stredných a drobných roľníkov, „ dedinských boháčov“ , inteligenciu, nižší klérus, cirkevnú hierarchiu. Všetky správy sa zhodujú v tom, že proces vzbudil vo verejnosti veľkú pozornosť, no počas jeho konania nedošlo k vážnemu narušeniu celej kampane. Vyzdvihuje sa skutočnosť, že s procesom vyjadrili súhlas najmä robotníci. U stredných a drobných roľníkov iba malá časť prejavovala svoj súhlas. Väčšina prejavovala skrytý nesúhlas, nedôveru a váhavosť. Inteligencia a duchovenstvo sa správali pasívne. Najmä u nižšieho duchovenstva sa prejavovala zastrašenosť a skrytý nesúhlas.

Veľká časť verejnosti i jednoduchších ľudí neuverila propagande a rozširovala správy, že namiesto biskupov v procese vystupujú iní ľudia, alebo že biskupom dali užiť nejaké tabletky. Verejne prejavený hromadný nesúhlas s procesom bol ojedinelý. Vyskytol sa najmä v obciach spišskej diecézy, kde J. Vojtaššák pôsobil ako sídelný biskup. Išlo o obce Spišský Štvrtok, Jablonov a Dravce. Nesúhlas s procesom sa prejavoval pri hlasovaní o predložených rezolúciách, kde sa očakával jednomyseľný súhlas. Napríklad študenti obchodnej a hospodárskej školy v Piešťanoch s výnimkou niekoľkých evanjelikov odmietli podpísať predloženú rezolúciu. Podobne v žilinskom gymnáziu aj napriek intenzívnemu presviedčaniu a hrozbám 60 % študentov nepodporilo pripravenú súhlasnú rezolúciu. S touto skupinou sa solidarizovali štyria profesori. Na schôdzi v podniku Trikota Vrbové 14. 1. 1951 z prítomných 400 osôb hlasovalo za rezolúciu iba 50. Roľníci zo spišských obcí Letanovce a Spišské Tomášovce na protest proti súdu s biskupmi odmietli podpísať obecné dodávkové zmluvy. V obciach Hranovnica a Vernár a v závode Tatrasmalt (okr. Poprad) za predloženú rezolúciu nehlasoval nikto. Istou verejne prejavenou formou nesúhlasu s procesom bola letáková akcia. Priamo s procesom súvisela iba jedna. Prostredníctvom tejto akcie sa letáky dostali prakticky na všetky rímskokatolícke fary po celom Slovensku. Z tejto akcie ŠTB zabavila v Trenčianskych Tepliciach 205 kusov letákov. Niektorí kňazi sa napriek riziku modlili so svojimi veriacimi za trpiacich biskupov a slúžili za nich omše.

Ovocím politickej kampane súvisiacej s procesom boli stovky súhlasných a jednomyseľne schválených rezolúcií a telegramov schvaľujúcich proces a žiadajúcich prísny trest. Väčšinou anonymný súhlas sa často skrýval za mená závodov, družstiev, straníckych organizácií a rôznych štátnych inštitúcií. Štátny súd dostal celkovo 1 608 telegramov a 810 rezolúcií, teda 2 418 súhlasných prejavov s 97 pracovnými záväzkami z územia celej ČSR (27 súhlasných prejavov pochádzalo z Česka). Najviac – 1 045 t.j. 43 % – súhlasných prejavov prišlo z východného Slovenska. 25 osôb poslalo Štátnemu súdu anonymné nesúhlasné listy. Štátna prokuratúra a komunistické vedenie pripisovalo nízkemu počtu nesúhlasných anonymných listov veľký význam. Situáciu porovnávali s procesom s J. Tisom, keď ich Národný súd dostal 700. Nízky počet anonymov treba pripísať tomu, že proces verejnosť prekvapil a atmosféra strachu a teroru bola silnejšia roku 1951, ako roku 1947. I tak treba vysoko hodnotiť fakt, že sa vôbec našli ľudia, ktorí sa dokázali vzoprieť organizovaným kampaniam a rezolúciám za potrestanie biskupov.

V záujme lepšieho využitia procesu vo verejnosti komunistické vedenie pokračovalo s propagandistickou kampaňou aj po jeho skončení. Dôvodom pokračovania kampane bol aj blízky termín pompézne pripraveného I. československého zjazdu obrancov mieru v Prahe (20.–21. 1. 1951). Útoky a obvinenia proti „ biskupom, ktorí chcú vojnu“ mali prerásť do mohutnej mierovej manifestácie. Sekretariát ÚV KSS sa na svojom zasadnutí dňa 18. 1. 1951 zaoberal spôsobom vedenia a organizáciou kampane po procese. O tomto bode referoval J. Šefránek, ktorý bol súčasne poverený najväčším množstvom úloh, súvisiacich s kampaňou. Sekretariát ÚV KSS odsúhlasil, aby vyšli propagandistické brožúry vo vysokých nákladoch. Aj napriek inštrukciám však propaganda spojená s procesom proti slovenským biskupom v krajskej, okresnej a závodnej tlači nedosiahla takú intenzitu ako v ústrednej tlači. Do kampane sa podarilo zapojiť niektorých spisovateľov, napríklad L. Mňačka, K. Bendovú, H. Brindzovú, V. Mináča. Kampani však slúžili i Katolícke noviny.

Komunistické vedenie nezabudlo na tých, ktorí prejavili svoj nesúhlas s procesom a organizovalo represívne opatrenia. Sekretariát ÚV KSS poveril K. Bacílka, E. Sýkoru, J. Lietavca a O. Valáška, aby „ ...urobili opatrenia proti reakčným živlom, ktoré aktívne vystúpili proti režimu v súvislosti s procesom.“ Skutočne, za prejavy solidarity so súdenými biskupmi alebo za údajnú spoluprácu s nimi bolo odsúdených viacero osôb. Išlo najmä o kňazov, ktorí ostali verní biskupom a dôsledne plnili ich inštrukcie i za cenu otvoreného stretu s komunistickou mocou. Za všetkých spomeňme aspoň prípad Jána Grecha, farára vo Švábovciach. Grech bol zatknutý 23. 4. 1951. Podľa obžaloby Štátneho súdu Grech vo svojej kázni vo Svätom Ondreji výrokmi týkajúcimi sa procesu proti J. Vojtaššákovi a spol. verejne prejavil súhlas s ich „ trestnou činnosťou“ . Pre prípravu procesu so slovenskými biskupmi, najmä v s postavou M. Buzalku mal veľký význam vykonštruovaný proces s Bernardom Jaškom, Pavlom Kalinajom, Štefanom Uhrínom a ďalšími 19 osobami. Menovaní boli odsúdení Štátnym súdom v Bratislave 9. 11. 1949, teda ešte pred začatím procesu Vojtaššák a spol. ako organizovaná špionážna skupina, hoci v skutočnosti išlo o aktivity s úmyslom pomôcť najmä kňazom na Slovensku, ktorým hrozilo zaistenie. Súvislosť s biskupom Buzalkom mal dokumentovať Š. Uhrín. Počas procesu s biskupmi ho využili ako svedka, ktorý mal dokázať „ špionážne aktivity“ biskupa Buzalku. Na proces so slovenskými biskupmi nadväzoval proces s pracovníkom rakúskeho konzulátu v Bratislave Karolom Rajnochom a jezuitom Valérom Zavarským. A. Bärovú potom využili v procese ako svedkyňu proti M. Buzalkovi. Za istý epilóg v sérii procesov, nadväzujúcich na proces s tromi slovenskými biskupmi možno považovať proces so skupinou študentov zdravotníckej školy v Košiciach. Skupina študentov vo veku od 17 do 21 rokov, odsúdená Krajským súdom v Košiciach sa previnila tým, že napísala a rozširovala apel na verejnosť proti štátnej Katolíckej akcii a odsúdeniu biskupov. Po procese s tromi slovenskými biskupmi nasledovali ešte roku 1951 procesy s ďalšími dvomi slovenskými svätiacimi biskupmi – rímskokatolickym Štefanom Barnášom a gréckokatolíckym Vasilom Hopkom.

Po smrti J. V. Stalina a K. Gottwalda roku 1953 prežíval komunistický režim v Česko-Slovensku krízu. O jeho neistote svedčí skutočnosť, že sa v prípade P. Gojdiča a M. Buzalku rozhodlo o zmiernení ich trestov. Na základe prezidentskej amnestie zo 4. 5. 1953 dostali M. Buzalka a P. Gojdič nový trest 25 rokov odňatia slobody, čím bol zmiernený pôvodný trest doživotného väzenia. Vzhľadom na vysoký vek oboch biskupov (M. Buzalka mal 70 rokov a P. Gojdič 67 rokov) a ich zlý zdravotný stav, zapríčinený pobytom vo väzniciach, išlo o akt bez praktického významu. Perzekúcia všetkých troch biskupov pokračovala a skončila sa prakticky až ich smrťou. J. Vojtaššákovi a M. Buzalkovi uznesením generálneho prokurátora zo 14. 6. 1956 po predchádzajúcom rozhodnutí najvyšších straníckych orgánov prerušili výkon trestu. Obaja museli ďalej žiť v úplnej izolácii v charitnom domove v Děčíně. J. Vojtaššáka tu opäť roku 1958 zatkla ŠTB. Bol vrátený do výkonu trestu, odkiaľ ho prepustili až roku 1963. Po niekoľkodňovom pobyte u synovca v Oravskej Lesnej musel odísť do charitného domova v Senohraboch pri Prahe. Zomrel v nemocnici v Říčanoch 14. 11. 1965. Biskupa Buzalku po Vojtaššákovom zaistení roku 1958 premiestnili do Charitného domova v Tábore, kde 7. 12. 1961 zomrel. Biskup P. Gojdič ako jediný z trojice biskupov ostal nepretržite vo väzbe. Vládna moc sa obávala, že jeho prepustenie z väzenia by vlialo nádej gréckokatolíkom, ktorí sa nechceli zmieriť s oficiálnou likvidáciou svojej cirkvi. Zomrel v leopoldovskej väznici v deň svojich narodenín 17. 7. 1960. Telesné pozostatky biskupa M. Buzalku mohli pochovať v jeho rodisku Svätom Antone až 11. 10. 1964, teda tri roky po smrti. Boli neporušené. Pohreb biskupa J. Vojtaššáka v rodnom Zákamennom na Orave 7. 8. 1965 sa stal mohutnou manifestáciou za náboženskú slobodu. Telesné pozostatky biskupa Gojdiča museli ostať na väzenskom cintoríne v Leopoldove až do 29. 10. 1968, keď ich mohli previezť do gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu v Prešove. Súdnej rehabilitácie sa dočkali všetci traja odsúdení biskupi až po páde komunistického režimu. Stalo sa tak rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 27. 9. 1990.

Proces s tromi slovenskými biskupmi zaujíma prvé miesto v sérii procesov s predstaviteľmi katolíckej cirkvi počas komunistickej vlády. Zo zahraničnopolitického hľadiska je tento proces unikátny tým, že v žiadnej z krajín kontrolovaných po roku 1945 Sovietskym zväzom neboli odsúdení spolu traja biskupi.

Róbert Letz