Spoločným úsilím sme zo sveta urobili chliev. A s údivom stojíme pred betlehemskou maštaľkou.

Čo sa čaká a čo sa čaká od nás. Bezradne pozeráme okolo seba i do seba. Na čo sme určení. Čoho ešte kto bude schopný.

Srdcia vychladli. Duše zošediveli. Už ani nevoláme o pomoc. Na žalmy sme zabudli a hrdlá nám vyschli.

Nepokojný duch blúdi vesmírom, Ale je aj vesmír ducha, ktorý do seba subsumuje všetko. Aj keď to nepochopíme

Kým každého zaujíma len jeho záhradôčka, básnikov len vlastné básne, ostane svet takýto chladný a priestory medzi ľuďmi sa len zväčšuje. To je zlá matematika pre národy. Ostávajú neozvučení, neláskavé a neláskané. Ani v hore nemáme pocit, že sme doma.

Ale každé napísané slovo, každý nakomponovaný text nás má hriať a nadchýňať láskou a šťastím.

Určenie každého života je hľadať pravdu. Podľa vnútorného uschopnenia. Rôznym založením, rôznou prípravou vzdelania a zamerania, rôznou štruktúrou vnútra a rôznym zacielením.

Každý hľadá iné, a každý by sa mal na to isté zacieliť. Hlavná úloha každého života je vnútorná premena, metania, nie len vždy tým istým spôsobom. Rôznymi cesta sa dá dôjsť do otcovho domu.

Život ne živá rieka, veľmi dlhá, medzi krásne vyzdobenými brehmi, s krásnymi a obšťastňujúcimi stretaniami, s mostami, ktoré zväzujú tieto náprotivné svety, a s oddychovými ústraniami, kde sa strácajú závany zla. Tak sa blíži nový svet. Denne.

Čo sa nahanobili Slovenský štát, ktorý mal svoje chyby krásy, a v rámci reminiscencie na prvých 20 rokov federácie sa im papule neskryvia, keď hovoria o slovenskom štáte, o dnešnom vo federácii.

Viem, že som zbytočný, aj to prijímam, ale väčšina terajšej lyriky tiež.

A v každom človeku sa má začať obnova sveta, obnovou jeho vnútra. A v ktorom mieste zapáčiť a všetko vetché vypáčiť. Kedy a kde chytiť prvý a správny dych.

Sú časy, keď v nás všetko spieva, keď sa všetko tlačí z nás. Keď sa nám svet núka a prijímačka v nás všetko razom a trvale pretlmočí.

Ide o to všetky úkazy sveta preložiť do reči citu a do nárečia poznania. Treba všetko tak jednoznačne označiť, žeby bez toho nebol úplný označený.

Revolta srdca prinesie novú reč lásky, pochopiteľnými skutkami pospája kontinenty dusí, nezadržateľnými gestami modlitieb prekoná vyprázdnené priestory doby a evidentnou silou pokory spríbuzní svet.

Zmysel každého života je nasmerovaný i na iných ľudí. Či vedel pomôcť a čím. Byť lekárom, byť spisovateľom, byť oporou. Snažiť sa zaplniť kultúrne a etické medzery národa, vzdelanostné a duchovné defekty zaplniť.

Čas nemožno ani zapudiť ani vypudiť, keď je v tomto vesmíre uhniezdený. Keby aspoň bolesť a strach neboli terminované.

Bolesť a smrť sú nezvratné konštanty. Kto ich pochopí.

Za všetkým je tajomstvo a za ním tajomno. Ľudská múdrosť je odrobinka. Hnev sa do nej nepomestí. A všetko je zmes, ktorú nik nadobro nepochopí.

I keď sa búrkam vyhýbame, nie sú také šetrné k nám. Záplavy bolesti nás zalievajú. Zem istoty puká pod nohami.

Som skrytý vo svete ako chorý vo svojej nemocničnej izbe. Choroba sveta ma obklopuje, i tu v srdci Európy. Len príznaky sa zavše menia. Len dobrotou a láskou nechorľavie. Len ukrižovaného Boha drží od seba.

Žije sa v zrade dobra. A to vychádza len od človeka. Chybuje len to, čo zradil. Svet nie je zlý. Ak je zlý, tak len cez nás.

Trasľavé nočné nebo sa klenie v nás. Je bránou našich pridusených dní a sŕdc.

Očakávanie je záloha a kostra našich úloh. Len kedy ich dobehneme. Slepým duševným okom zohľadňujeme prázdne listy našich predpokladaných povinností.

Vyprázdnené tiene našich možností sa opierajú o povyschýňané skutočnosti.

Veď vykreslená realita oživí i náznak sna. A choroba je útek dňa do nových polôh

Odhodená barla slnka i hrb svetla, ktorý nechce dotlieť. Kedy sa skončí zajatie izbou.

Pravda je viac ako sloboda. Kde ju dohoniť.

A nie je ani cesta Spinozu, ktorý napísal: ”Láska k večnej a nekonečnej veci, živí dušu s jedinou skutočnou radosťou a je zbavená každého smútku.”

Nikde a v ničom niet jednoty. Kde sú dvaja ľudia, objavia sa tri mienky. Vo všetkom, v medicíne, v literatúre. Je síce pravda, že každý je svet osebe. Ale ipso facto nemusia byť i proti sebe

Zvýšením rýchlosti sa svet relatívne zmenšuje, a preto ľudia skôr narážajú na seba. A súčasne aj paradoxný úkaz, že sú ľudia ďaleko od seba.

Svet vo veľkom i v malom sa v polemikách odpudzuje. Etické hodnoty sa riedia, až z nich ostane len novinársky odvar. A islamské násilnícke exhibície narážajú na stále bezvládnejší odpor.

Európa sa po fáze, keď sa menila na Barbarópu, stáva psychastenickým poľutovaniahodným morálnym nedochôdčaťom.

Už len cez jednu stranu môžu vyznieť životodárne: Sursum corda.

Všetko, čo sa už popísalo, od najväčších diel až po moje vlastné haraburdy myšlienkové, sú vcelku zbytočné veci. Namiesto nich by mal byť Boh.

Dvetisícročný duchovný prach nasadal na duše. Bolo by ho treba odfúknuť.

Bolo by zas treba vidieť rozjasané srdcia a šťastím kvíliace duše. Čakajme zas raz roztancovaných duchov.

Tu sa všade váľajú telá, živé a bezduché.

Nehrozia sa už ani snov, však ich stonásobne prekonávajú vo vyčerpaných dňoch.

Či netreba napísať dejiny hnusu, aby sa v nich zrkadlilo všetko opačné.

Ako keď sa večer po daždi úsmevne ukázalo zvečeralé slnko nad Chočom a ešte – i keď ustato – požmurkávalo na možnosť nového dňa.

Žijeme v atómovej dobe, v ktorej sa v jediný deň môže zaseknúť osud celého sveta.

Taký deň je možný. Jediný zúrivý deň.

Kto už je dobre pripravený na smrť. No, viem, sú aj takí ľudia, Hoci kde.

Ale pre mnohých môže ten atómový deň nastať, keď sa mu dýzňa na srdci náhle upchá, alebo iný typ embolizácie.

Či nie je smrť ako zásluha, keď sme vymeškali žiť.

Absolútny nárast smrti čaká len na tú apokalyptickú hodinu.

Ale buďme dobrí, kým sa dá.

Možno nebude mať kto plakať.

A či nás vtáci a stromy prežijú?

A či neoblomná noc.

Cítim sa dvojnásobne rozbitý. Zdravotne: som slabý a mávam nepríjemný pocit v hlave (neraz myslím na tumor). A vygumovaný zo slovenského literárneho života. A stále sa hľadá celistvý obraz života v literatúre.

Vidím, že sú tu cenné diela i v poézii i v próze. Ale aj veľa nadhodeného priemeru a podpriemeru.

Vychádzajú stále analýzy literárnej minulosti rokov povojnových. Lenže ti objektivisti si síce skoro rozbíjajú čelá na (nečit. slovo) postoji tvorcov i kritických analyzátorov, ale stále im vypadávajú z evidencie i časopisy ”Nová práca”, Verbum, ”Smer”, Kultúra, ”Vyšehrad” v Čechách, a ich spolupracovníci. Ale každá objektivizácia vždy dopadne takto ako cez hustú riečicu.

Nie urazený, ale ako diskvalifikovaný som sa utiahol do ticha. Z veľkého rečnenia som sa utiahol skoro do nemoty. A efekt: už nie som schopný hovoriť, diskutovať, už môžem len písať. Rozmýšľam len perom.

Keďže nič nevychádzal je to samomluva. Ale nie každá samota je opustenosť. Opustenosť začína tam, kde sa sám sebe nerátaš.

Ale veď my sme chcení. Nezavadziame v tej nekonečnej súhre a harmónii sveta. Možno, že sme tie prestávky v tej nekonečnej symfónii vesmíru, potrebné, nie zabudnuté. Nie sme stratení v dákom tom chaose. Aj my sme vesmírne púčky božie, i keď v nás nemá vždy záľubu.

Dnešný svet má vyvrátené vnútro. A trpí svojou prázdnotou. A preto túži po opaku. A preto sa utieka k východným všelijakým duchovným a náboženským praktikám a koncentračným metódam. Neraz tam ale dochádza aj k psychickým nehodám. Myslím, že je vnútro Európana ináč štruktúrované. Preto sú tie psychické kocoviny veľmi zlé.

Každý odvrat od kresťanstva si vyžaduje psychickú daň, ktorá neraz hraničí s psychiatriou. Sú tam všelijaké gnostické tendencie, patologická fantázia, hraničiaca s démonickým zafarbením.

Vo Viedni zatkli zdravotné sestry, ktoré staré choré osoby vysokými dávkami liekov, inzulínu a narkotikami predčasne expedovali do záhrobia.

Nie sú zistené pohnútky. Možno, že šlo o nevyliečiteľné prípady a pestovali vo veľkom eutanáziu, možno, že šlo o ťažké prípady ošetrovateľské.

Svet je tak rozložený a zvrhlý, že je všade všetko nemožné možné.

Kumulácia katastrof, ktoré ničia moria haváriami olejových tankových lodí, haváriami atómových ponoriek, ničením dažďových pralesov, ktoré sú pľúcami zemegule a inými ekologickými katastrofami ešte nie sú náložou, aby vypukla obroda viery, viery v život, aby si svet uvedomil hrôzu z preľudnenia a nezmyselného zbrojenia a terorizmu. Nech zaznie svetom: Christus vincit, Christus regenat, Christus imperat.

Regenerácia ducha je cesta do zajtrajškov. Zatiaľ sa hanbíme, že sme sa doteraz nehanbili.

Aby sa nedostali prázdne a malé dušičky na významné pozície, bolo by potrebné vynájsť psychoskopiu, aby sa stanovili vnútorné rozmery ľudí pre zodpovedné pozície v politike, ale i v zdravotníctve.

Treba stanoviť duchovné rozmery a schopnosť percipovať potenciálne etické preformované súcna.

Kto nemá vnútorný zrak pre vnútorný zrak, je geneticky určený na oblasť mechanickú. Základ života je duchovná diferenciácia.

Zamorením rozumieme úkaz, že určitý druh mikroorganizmov vytlačí bežný, fyziologický druh a zahniezdi sa do organizmov a vyvolá novú chorobnú entitu, ktorá ohrozuje ďalšiu existenciu.

Každý ten patogénny tvor má svoje vitálne špecifikum a keď sa nevídane rozhojní, zadusí samým sebou všetko, čo sa mu postaví do cesty.

My máme na Slovensku, i mimo, veľa výborných hláv a tvorivých mozgov. Syntetických originálnych, ale i takých, čo vlastnia čudnú a neľútostnú racionalitu, tú patogénnu.

Dostali sa všelijakými cestami a všelijakými aberáciami do tých tzv. tvorivých sfér a zrážajú sa a všelijakými inferiórnymi trikmi chcú vždy plávať na povrchu.

Ale aj v morálnych a duchovných kloakách možno plávať, a tu sa udržať v rovnováhe si vyžaduje, i nevedome, metafyzické žonglérstvo. Za každým intelektuálnym rohom číha démonické stretnutie.

Chcieť nevidieť určité úkazy, určité svety a ich kazy.

Keď sa zabára nebezpečie do základných štruktúr života, vyteká neraz hnis, hnus, ba i krv. Z hladu, chorôb, chorôb doby, nevraživosti a bezcitnosti. I spoločenské sociálne štruktúry vytvárajú zápalový lem okolo podstatných štruktúr vyberaného šťastia.

A prídeme na to, že všetko prežíva – v zárodkoch – svoje dorastania do Kristových siločiar. Lenivosťou sŕdc pričapený si každý z nás prišliapal obraz ľudskosti a kresťanskosti, do ktorého mal vrásť. Pridusený Kristus v nás.

Každý životný úkaz má rozmer a lokalizáciu vonkajšiu i vnútornú. I čas, i ticho, i hudba, i slovo.

No, dá sa žiť i v obrátenom smere, raz zvonky do vnútra, raz obrátene. Čo je lepšie, čo je horšie rozhodnú tzv. okolnosti, ale možno, že je to všetko génove určené.

Keď verím v ducha pravdy, nemôžem ujsť jeho konzekvenciám, ale nemusím sa ani všetkému podkladať.

Odmietam večné pravdy života, ako: pravda zvíťazí, vrana vrane oči nevykole, láska je večná a pod.

Predpokladám, že Slovensko a Rakúsko sú zemepisným stredom aj budúcej Európy a môže vyrásť i v jeho duchovný stred.

Možno, že si večnosť zahrala na kolotoč náhod, ktorý u nás zastane.

Nuda je bolesť nad neuskutočneným zázrakom. Ale chyba je v našom nešikovnom pohľade.

Však žijeme vo svete zázrakov. Nie je to zázrak, že sa náš biedny a chybný organizmus v každej chvíli nerozsype. Nie je to zázrak, že choroby prechádzajú, že sa veda dostala do takých detailných poznatkov, že vymýšľame romány, drámy, básne, symfónie, že sa namaľovali také nádherné obrazy, vyrobili skoro nepredstaviteľné lietadlá, autá a lode.

Lenže sú i náznaky zla. Vymysleli sme jedovaté látky, plyny, rakety a vodíkové bomby. Že sme ukradli prírode jej tajomstvá. Že ľudské srdce urobí denne taký energetický výkon, ako keby sa plný džbán denne niekoľkokrát vyniesol na Mont Blanc.

Ale najväčší zázrak je srdce, ktoré je schopné milovať a odpúšťať, že sa do jednej ľudskej duše pomestí celý svet i s vesmírnymi nekonečnosťami. Že vieme, že Boh je.

Naše ukvapené srdcia nás neraz zvádzajú k čudným súdom. Ten večný problém s tou trieskou v oku.

Ale ten, čo mnoho vie, vie aj mnohé odpustiť. Sú ľudia, čo vidia len to zlé vo všetkom a v každom. Ale to je len deficit lásky, prípadne sebaláska.

Ako je celosvetové rozvrstvená, keď sú jej výbuchy len veľmi sporadické. A kúkol v dušiach má dobrú sezónu.

Sú všelijaké preteky, len o olympiáde láskavých sŕdc sa doteraz nepočulo.

Ale sen o láske sa uplatňuje na všetkých oblastiach sveta. Nech v ňom zotrvá.

Svet plný rôznych nenávisti neprestal túžiť po krvi. Malé tzv. lokálne vojny obetovali od tých čias molochovi sveta toľko obetí, ako zahynulo cez svetovú vojnu.

Politici po celom svete, ktorí rozhodnú to, čo v pozadí rozhodli finančné a obchodné celky. Nič sa nerozriedilo smrťou miliónov. Všetko je nezodpovedané. Z lásky ostal sex, z fantázie svet drog, z lásky k vlasti nacionálne (nečit. slovo) nenávisť, ktorá je v strehu, kedy bude môcť skočiť. Ekuménia je výhovorka medzinárodného a cirkevného zlého svedomia.

Apokalyptická atmosféra a zažrala do duší a kazí ich, aby nedôverovali nádeje. Svet je zrelý

Aby sa rozleteli dvere sŕdc a počuli Kristovo láskavé ”Schalom”, ”Pokoj vám, nebojte sa”. ”Nolite timere.”

Viac ako niečo mať je možnosť niečo mať. Mať zalepenú knihu s možnosťou mať ju nezalepenú.

Vyliečiť sa z choroby je viac ako byť zdravým. Veru svet je in toto potenciálna veličina.

A tak je náš život chronický odskokový môstik. Vajatanie medzi hriešnosťou a stálou možnou spásou.

Vysoké méty sú správne méty. Mať vo výhľade 240 cm je viac ako zdolať 230 cm. V tomto rozbitom svete treba veriť o svet celý, nenarušený.

Konzumná spoločnosť je najviac narušená spoločnosť, lebo sa jej fyziologické základy od prírody stále stenčujú. Akomak ešte žijeme, ale v úzadí nášho vnútra sa naša nádej na prežitie (nečit. slovo) scvrkla. Ručaj životodárnych vôd (nečit. slovo).

Holožer ducha je údel tohto pokolenia.

Je sviatok Ducha Svätého. No, žijeme vo spoločenskom svete, kde ešte pred pár rokmi popravovali, súdili a odsúdili i nevinných ľudí na 10-20 rokov falošnými obvineniami. Kde ešte učiteľky organizovali podpisové akcie detí, aby ľudí súdených odsúdili na smrť. Kde odsúdenci

museli brániť svoje odsúdenie. Medzi nami ešte žijú ľudia, čo to praktizovali a obdivovali politický teror ako veľkú spoločenskú múdrosť. Ešte dnes minulí zločinci hľadia na nás veriacich ako vždy potenciálnych zločincov.

Je viera zbytočné nebezpečenstvo. Je to svet prichystaný na toľkých hlúpych zloduchov.

Načo sa vymyslel prvý hriech ľudí, keď sú toľkí toľkého schopní. Či by mali všetci ľudia do toho istého vústiť.

Len večné dielo Ducha Svätého dá všetkému primeraný iktus, na obe strany. Citlivejší duch by to ináč nevydržal. Iba keď cíti všetko subsumované do božského prostredia.

Neľahko vyjde slnko spoza chmáry. Ťažký je boj človeka s vlastným temnom. A preto si nemožno odsúvať nádej na veľmi ďaleké horizonty.

Toľko vrážd vo svete na dennom poriadku vo všetkých svetadieloch, civilizačné faktory na ústupe. Vo svete, do ktorého sa zrodila láska, zväčša príznaky opaku.

Z čoho len toľko príznakov vysychania dobra, z čoho len toľko strachov, úzkostí, frustrácií a odvratu od pokoja a istoty. Človek si nemôže sám pomôcť, nemôže čakať všetko len od seba.

V každom človekovi je túžba dostať sa stále vyššie, byť stále viac, než je. To je stále tá stará túžba našich prarodičov, túžba po absolútnom poznaní.

I v tých našich malých ľudských reláciách, v našej odbornosti, vo všelijakých tých našich schopnostiach ľudských i umeleckých.

Ale nik sa nepreskočí. V každom je séria daností, ktoré môžeme rozvinúť po určitú hranicu. A pritom vieme, že všetko vústi v smrť a tam je zrejmá naša ohraničenosť. Aj ten najkvalitnejší chirurg sa zíde na cintoríne v spoločnosti svojich bývalých pacientov. A naše práce a knihy.

V každom rezonuje to diabolské: budete ”sicut Deus”. Ale konečný efekt sú vždy len slzy a bolesť.

Čo sa pochová, je vždy len úbohosť našej konečnosti. Ale zvýšia všetky výdobytky ducha. Nič z toho, čo bolo podstatné, sa nestratí.

Najradšej by som celý život strávil v posteli. Beztak žijem len v hlave. A to mi stačí na percepciu celého života. Dobrodružstvá ducha a v duchu.

Celé svetové dejiny sa môžu odohrať v mojej hlave. Všetky len pomysliteľné konflikty a ich vyriešenie tiež- I vedúca duchovná moc svätého Oca.

I naša kocúrkovská veľmoc by vo svete zahrala prím. A náš Hviezdoslav by sedel v možno Olympe vedľa Goetheho. Nik by si viac nedovolil voľáke šaškoviny s nami. A ani ja by som večne nesedel v kúte, ani moje deti.

S rodičmi a so všetkými blízkymi duchmi by sme neboli smrťou oddelení, ale bola by len jedna úroveň života. Všetky priehrady času a priestoru by boli likvidované.

Nech žije večný život v hlave a v jednom živote.