Čarovná Lucia
Ján Lenčo
Bolo raz dieťa, ktoré bolo rovnako svetlé a sväté ako všetky deti. A to dieťa tiež vrúcne počúvalo a náruživo prežívalo rozprávky, v ktorých bolo všetko to, čo jej chýbalo.
V jednej z tých rozprávok sa rozprávalo, že na celom božom svete, azda len preto je božím, niet mŕtvej krajiny. Každá krajina, ktorú ľudia pokladajú za mŕtvu, je mŕtvou len klamlivo. V skutočnosti je živá, lebo v nej, na neznámom mieste a v tajuplnom úkryte, tíško rastie malý živý kvet.
Keď Lenčo písal túto poviedku, túžil po Slovníku spirituality, ktorý našiel v Liptovskom Hrádku v Kníhkupectve Tranoscius, kde bol spolu so svojou manželkou Žofkou navštíviť jej sestru Máriu, po Lucke najmilšieho človeka z celého rodu svojej manželky. Keďže spomínaná kniha stoj
í 1.720 Sk, vzhľadom na jeho dôchodok a príjmy, mu bola nedostupná. Ale ako kdesi Lenčo na základe aj svojho poznania napísal, skúsenosti knihomoľov a erotomanov dokazujú, že každú ženu a knihu možno dostať, lenže pri každej to stojí nerovnaké množstvo námahy a energie, Lenčo sa nevzdal a po roku márneho boja s túžbou po tejto knihe si ju kúpil s tradičným a konvenčným nesúhlasným súhlasom svojej životnej družky.V radosti z ukojenej potreby vlastníctva Slovník náhodou otvoril na strane 1122, kde našiel
tento odcitovaniahodný citát Jána Zlatoústeho: ”V každém koutu země rostou byliny. A všechno je pro člověka. Tak jako řemesla jsou pro tebe, města a vesnice jsou pro tebe, smrt je pro tebe, život je pro tebe. Tento svět, tak veliký, je pro tebe. A bude pro tebe také zítra, až se stane lepším. Protože sa beze vší pochyby stane lepším, a stane se jím právě pro tebe... A boží prozřetelnost září nejsilněji světle, tohto světa”.
Niekdajší niekoľkomesačný krajský jazykový poradca Lenčo teraz môže prejsť z odsúdeniahodnej češtiny na slovenčinu s pietnou spomienkou na svojho vtedajšieho rodoľubského šéfa M. Ferka a ďalej odvíjať tenučkú niť sujetu poviedky.
A kedže tá starobylá rozprávka sa končila nádejou, že človek, ktorý nájde skrytý bájny kvet, celému svetu dokáže, že krajina, ktorú pokladajú za mŕtvu, v skutočnosti je živá – a keďže Lucia bola svetlým a svätým dieťaťom, rozhodlo sa tú krajinu nájsť. A v tej krajine nájsť skrytý živý kvet.
Lucia prešla krížom-krážom celú pustú skalnatú krajinu, prehľadala jej každú piaď, prekutala každú jaskyňu a zákutie a napokon, pretože bola dieťaťom, zázračný kvet aj našla.
A mŕtva krajina sa v tej chvíli zmenila na rajskú záhradu, všetko sa rozžiarilo jagavými farbami, v dávno vyschnutých riečištiach sa rozospievala voda, kamene prestali byť kameňmi a stali sa stromami, kríkmi a kvetmi a znel z nich veselý vtáčí spev. Všade sa prebúdzal perlivý život.
A práve tu je azda vhodné miesto na poctu Jánovi Zlatoústemu, o ktorom by Lenčo rád napísal román, pravda, ak ho Litfond poctí adekvátnou podporou. Predbežne z dôchodku a honorárov, ktoré nestoja za reč, kupuje všetky knihy, v ktorých je nejaká zmienka o Jánovi Zlatoústom. V kníhkupectve so zlacnenými knihami v Bratislave na Obchodnej ulici kúpil súbor kartotékových listov s názvom Veľké náboženské postavy. Z listu venovanému Jánovi Zlatoústemu cituje niekoľko viet a prosí Milana Ferka o prepáčenie, že sú v češtine.
”Roku 373 se stal pustevníkem v nedalekých horách. Drsná strohost tohto způsobu života mu poškodila zdraví, takže se po šesti letech vrátil do Antiochie. Roku 386 byl biskupem Flavianem vysvěcen na kněze a pověren kázat v katedrále. Proslavil se jako vynikající kazatel. V roce 398 přijal s váhaním jmenování patriarchou v Konstantinopoli, kde rozvinul charitativní činnost, s neúprosnou mravní přísností usiloval o reformu kněžského života a bojoval proti zlořádům ve společnosti i na císařském dvoře. Tím si znepřátelil jak vyšší kněžstvo, tak i špičky světské hierarchie a zejména císařovnu Eudoxii. Na její popud byl v r. 403 sesazen, poslán do exilu, lid si však vynutil jeho návrat”.
Lenčo, ktorý by v tomto citáte ešte rád pokračoval, si s úctou spomína na svojho drahého spolužiaka a priateľa Petra Libu, ktorý mu v jednom z rozhovorov radil napísať práve román o Jánovi Zlatoústom. Keďže však nechce negovať zmysel a cit pre proporcie (ani pre proporcie recesie) pokračuje v prvoplánovom príbehu o najluckejšej zo všetkých Lucií.
Očarená šťastná Lucia sa kochala v zázračnom svete.
A pretože – pretože bola dieťaťom, svetlým a svätým dieťaťom, v záplave jasavej radosti odtrhla čarovný rozprávkový kvietok a priniesla ho starcovi, ktorý jej kedysi rozprával tú rozprávku a bol náhodou aj jej starým otcom.
- Ty si môj starý otec – povedala mu s iskrivým úsmevom a ako vzácny klenot mu podávala zvädnutý nemý kvet.
Ešte jeden citát, pred koncom príbehu, o Jánovi Z.
”Ve své kazatelské i literární činnosti využíval Ján Zlatoustý antickou vzdělanosť a spojoval myšlenkovou hloubku s ušlechtilou formou. Nezaměřoval sa již na obhajobu křesťanství proti pohanům ani na dogmatické spory uvnitř křesťanství, ale usiloval především o nápravu společnosti.”
Ako rád by Lenčo videl svojho priateľa Petra Libu, keď číta túto poviedku... Na Petrovi Libovi, ktorý má na svojom životnom konte závratnú pedagogickú kariéru, kým on sám to dotiahol len na vedúceho kina, ho vždy fascinovala absolútna vedecká serióznosť
s citom a zmyslom pre humor a recesiu.Prepáč, Peter, ale už zas musím pokračovať v príbehu.
Vtedy sa starcovi žiadalo rozplakať nad nešťastím, ktoré to dieťa prinieslo vysnívanej krajine, ale napokon pred ním len pokorne a hanblivo sklonil hlavu, lebo v Luckiných očiach uvidel živý, odveký a nesmrteľný sen o šťastí.
Sen, ktorým sa bude mučiť až dovtedy, kým bude dieťaťom. A dieťaťom, to starec vedel, zostane až do smrti.