Tibor Kovalik
Quebec
Eva
Nedeľné poludnie. Horúce slnko rozpálilo ulice mesta do neznesiteľna. Asfalt teplom mäkol do lepkava. Steny domov sálali horúci dych betónu a omietky. Ulice Bratislavy boli vymreté. Tí, ktorí mohli, opustili toto pálenisko a išli za vodou, ktorou mohli zmierňovať neznesiteľné teplo. Tí, čo nemohli, stiahli sa hlboko do tieňa príbytkov.. Neznesiteľnú ťarchu horúceho vzduchu prerušovali tóny klavíra vychádzajúce z otvoreného okna. Niekto sa trápil so stupnicou vo všetkých polohách
. Zvuky tejto monotónnej hudby prekrajovali ticho ulice na neznesiteľné dávky horúceho priestoru, dráždiac mozog náhodného chodca do zbláznenia. Občas prebehlo ulicou auto náhliace sa za vodou, alebo tieňom.Po chodníku bežala žena. Klepot jej opätkov, znásobený ozvenou prázdnej ulice, narušil znezrady celú tú neznesiteľnú jednotvárnosť horúceho, nedeľného poludnia. Dlhé, hnedé, spotené vlasy jej v chuchvalcoch povievali po stranách peknej tváre. Po čele jej stekali veľké kropaje potu. Biela blúzka sa jej
lepila na telo. Nemala podprsenku, Jej pekné prsia poskakovali do rytmu s klepotom opätkov. Vytreštené, prázdne oči akoby hľadali bod, do ktorého by sa mohli zabodnúť. Odrazu prebehla krížom cez ulicu a po niekoľkých schodoch vbehla do budovy, na portále ktorej sedeli dva kamenné levy a neživým výrazom pozerali do okien činžiaku naproti. Vo vrátnici sedela žena v uniforme príslušníčky Verejnej bezpečnosti. Keď zbadala spotenú ženu, vybehla z vrátnice a postavila sa jej do cesty.”Kdeže tak naponáhlo, súdružka? Dnes sa nepracuje, je nedeľa. Kancelárie sú prázdne.”
Na tvári pritom mala výraz, akoby prezrádzala veľké tajomstvo.
”Zabila som človeka, volám sa Eva...” – ťažko dýchajúc, bez emócií precedila medzi perami spotená žena.
Tieto slová narušili pocit vrátničkinej kontroly a trvalo jej chvíľu, kým nakoniec vykoktala:
”Počkajte tu, zavolám službukonajúceho strážmajstra.” – rozpačito cúvajúc, nespúšťala vytreštené oči z prichodiacej.
Tá sa pomaly zošuchla na najbližší schod, zatvorila oči a hlavu si oprela o stenu. Po chvíľke sa zachvela. Možno to bolo chladom starého, kamenného schodišťa, no možno to zapríčinil chod jej myšlienok. Tie jej vírili v hlave nesmiernou rýchlosťou. Na obrazovku spomienok jej naskakovali zábery z minulosti, ako pri premietaní diapozitívov. Tvárou jej prebehol slabý úsmev. Už predtým sedela na chladnom schodišti, podobne ako dnes. Bolo to dávno. Bože, ako je to už dávno.
Bol to tiež teplý, slnečný deň, lenže nie tak horúci. S priateľkami sedela na kamennom schodišti gymnázia. Na sebe mala bielu blúzku, tmavomodrú sukňu a líca rozpálené od vzrušenia. Bola primánkou. V ruke nemala kabelku ako teraz, ale kytičku nezábudiek. Čakali na oktavánov, ktorí sa lúčili so školou. Bol to taký zvyk. Kráčali od triedy k triede a pri otvoren
ých dverách každej zaspievali študentskú hymnu ”Gaudeamus igitur...” a potom pieseň na rozlúčku ”Starý študent už putuje svetom...”. Keď sa rozlúčili so všetkými, pri odchode zo školy im na schodišti primánky odovzdávali na pamiatku kytičky nezábudiek. Páčil sa jej tento zvyk. Bolo v ňom niečo teplého, niečo dobrého.Sediac a čakajúc na oktavánov, rozmýšľala. Tí to už majú za sebou. Zmaturovali a odchádzajú do sveta. A čo ona? Ona len začína. Ešte má pred sebou celých sedem rokov. Sedem rokov, to je dlhá doba. No ale prednedávnom to bolo osem a už má jeden za sebou. Aj tých sedem ubehne rýchlo. Budú také dobré ako ten prvý?
Sedela na schodišti a čakala. Mokrá blúzka ju chladila. Striasla sa, ale oči neotvorila. Akosi sa jej nechcelo pozrieť do prítomnosti. Blúdila radšej myšlienkami v dávnej minulosti. A znovu natrafila na schodište. Žeby schody hrali v jej živote takú dôležitú úlohu? To isté schodište, to isté gymnázium. Sedí a čaká. Ale už je v kvinte. Vlastne v prvej triede vyššej strednej školy, lebo g
ymnázia zrušili. Boli vraj prežitkom buržoázneho školstva. Celý školský systém prebudovali teraz podľa sovietskeho vzoru. Bola teda v prvom ročníku vyššej strednej školy. Sedela na schodišti so spolužiačkami a čakala. V tmavomodrej sukni a zväzáckej košeli. Ak chcela úspešne študovať, bolo ”vlasteneckou” povinnosťou byť zväzákom. Spolu s kamarátkami čakala na výsledky súťaže o Fučíkov odznak. Aj získanie odznaku bolo povinnosťou uvedomelého študenta. Konečne sa dvere otvorili a zavolali ich do triedy. Za katedrou sedel predseda celoškolskej organizácie ČSM, tajomníčka a profesor slovenčiny. Profesor Vančo sedel bokom, akoby sa ho celá paráda netýkala. Bol tam, lebo tam musel byť. Keď si všetci sadli, predseda vstal a patetickým hlasom povedal, aký je hrdý na túto chvíľu, ktorá je ďalším dôkazom nového myslenia, socialistického myslenia mladej generácie. Potom požiadal tajomníčku, aby oznámila výsledky súťaže. Tá prečítala mená niektorých prítomných a požiadala ich, aby predstúpili pred lavice. Evine meno bolo prvé v poradí.”Súdružky, ktorých mená som prečítala, dosiahli mimoriadny úspech a získali strieborný Fučíkov odznak”.
Ani poriadne nedokončila vetu, keď predseda vstal a začal tlieskať. Postupne sa pridali všetci prítomní. Keď potlesk utíchol, tajomníčka vzala zo stola vankúš, na ktorom boli napichnuté odznaky a spolu s predsedom prešli pred stojace dievčatá. Predseda vzal prvý odznak a začal ho pripínať na ľavé vrecko Evinej zväzáckej košele. Jeho ruka sa pritom ľahko dotýkala košele na Evinom prsníku.
Začala prudšie dýchať a celá sa zapýrila. Zdalo sa jej, ako keby predseda spomalil celú procedúru a ruku pritlačil viac k jej telu. Hlava sa jej začala krútiť. Ani nevedela, ako sa to všetko skončilo, len to vedela, že pri spievaní zväzáckej hymny si nevedela spomenúť na slová, i keď ich dobre vedela. Na ceste zo školy ju dobehol predseda.”Môžem s tebou na chvíľu hovoriť, súdružka?”
Nechala priateľku samotnú a pomaly pozrela na predsedu. Bol vysoký a v rukách s dlhými a štíhlymi prstami držal nejaké knižky. Plavé, kučeravé vlasy mu povievali okolo tváre, na ktorej mal jemný úsmev. Aj jeho zelené oči sa usmievali.
Je fešák, pomyslela si Eva.
”Volám sa Vasiľ – povedal po chvíľke.
”Viem” – odvetila a líca jej zrumeneli.
”Môžem ťa odprevadiť domov?”
”Idem na stanicu, som vlakárka.”
Pomaly sa pobrali smerom k stanici. Oči jej blúdili po chodníku, akoby niečo hľadala. Možno hľadala istotu, lebo nohy sa jej akosi chveli. Mlčky kráčali veľa seba.
”Tvoje odpovede na prečítané knihy boli výborné.”
”Rada píšem. To mám asi po otcovi. On je slovenčinár a píše prekrásne básne.”
”Hlavne rozbor románu Ako sa kalila oceľ bol úžasný. Vystihla si jeho dôležitosť pre celý proletariát.”
Mlčky kráčala do kopca, smerom ku kežmarskej stanici. Vasiľ sa jej páčil, len keby nebol taký politický, pomyslela si a usmiala sa. Čakal s ňou, až kým nenasadla do vlaku. Od toho dňa sa začali stretávať dosť pravidelne. Veľa diskutovali. Vasiľ so zápalom hovorieval o nesmiernom význame mladých pri prestavbe spoločnosti. Hovoril o spoločnosti lepšej, spravodlivejšej, o spoločnosti, kde každý bude odmeňovaný podľa potrieb. Bol dobrým rečníkom. Postupne mu začala viac a viac veriť. Začala veriť, že starý spôsob myslenia je zlý. Vasiľ ju navrhol do školského výboru. Samozrejme, že ju jednohlasne zvolili. Vasiľ mal v škole veľký rešpekt. Alebo sa ho ľudia báli? Dokonca aj profesori? Stala sa kultúrnou referentkou. Jedného dňa, po schôdzke výboru jej Vasiľ povedal, že má na šiestu lístky do kina.
”To je neskoro. Musela by som ísť posledným vlakom, o desiatej, rodičia budú mať strach a čo im poviem”?
”Niečo si vymyslíš”.
Ostala. Sedeli v poslednom rade. Film bol nudný, o bojoch s kulakmi na dedine. Vasiľ sa jej ľahko dotkol. Vzal ju za ruku. Potom ju chytil okolo ramena a pritiahol ju k sebe. Trochu zaváhala, ale neprotestovala. Stisol jej ruku. Zároveň pocítila teplý dych a jeho teplé pery na líci. Zaliala ju horúčava. Bozkával ju na líce i vlasy. Slabo sa chvela. Zrazu pocítila jeho ruku na prsníku. Vzal ho do dlane a pritlačil. Prudko ho
odstrčila. Vasiľ sa stiahol, ale po chvíľke ju znova chytil za ruku. Odtiahla ju. Do konca filmu sa jej už nedotkol. Keď vyšli z kina, bola už tma. Pomaly kráčali mizerne osvetlenými a skoro prázdnymi ulicami mesta smerom k stanici. Nehovorili. Na stanici vošli do čakárne, ktorá bola pochmúrna a tiež prázdna, lebo všetci ľudia boli v bufete. Sadli si na lavicu a Vasiľ ju znova chytil za ruku. Nechala ho. Do odchodu vlaku mala ešte vyše hodiny času. Nakoniec pološeptom povedala:”Nie som taká, ako si myslíš”.
Vasiľ nereagoval.
”Si prvý chlapec, čo ma pobozkal – okrem brata – ale to je iné”.
”Ja si nič nemyslím” – povedal nakoniec Vasiľ – ”Nemôžem za to, že sa mi páčiš, čo je na tom zlé”?
”Nič, prečo ma ale chytáš”? – celá sa zatriasla, keď to povedala.
”Myslel som, že aj tebe to bolo príjemné”.
”To sa predsa nepatrí” – skoro vykríkla a vstala z lavice.
”Ja nechcem byť buržoázny romantik, ja som za proletársky vzťah medzi mužom a ženou” – povedal Vasiľ.
Vo vozni boli len traja cestujúci. Až teraz si uvedomila, aký strach asi majú rodičia. Čo im povie? Nebude cigániť. Povie im pravdu. Nakoniec, už je dosť veľká a ...časy sa menia, ako povedal Vasiľ.
x x x
Celá sa striasla. Strážmajster akosi nejde, pomyslela si. Počula vŕzgať ťažké dvere. A potom ti
cho, také duté ticho.x x x
Dvere opäť vrzli. Do izby niekto vošiel. Počula šepot. Zažala nočnú lampu. Na Vierinej posteli sedel Ďuro a niečo si šepkali. Vasiľ stál pri dverách. Ďalšie dve postele boli prázdne. Zora a Hela šli do Levíc navštíviť Zorinu krstnú mamu. Brigádnici v sobotu a v nedeľu nepracovali. Tieto dni vedenie brigády určilo na športové a kultúrne podujatia. Cez týždeň pomáhali pri žatve a poľnohospodárskych prácach želiezovským družstevníkom.
Bola teplá augustová noc. Cez otvorené okno bolo počuť serenády cvrčkov. Ich barak bol na samom kraji. Boli v ňom kancelárie brigády a dve izby pre vedúcich funkcionárov. Na druhom konci baraku bola izba pre chlapcov. Vedenie brigády prísne trestalo, ak po večierke navštevovali chlapci dievčenské izby. Predseda Vasiľ bol aj vedúcim brigády. Teraz tu stál v dievčenskej izbe, a to ešte po večierke. Zrejme pre vedúcich boli iné zákony. Eva sa naňho usmiala. Mnoho sa zmenilo odo dňa, keď boli spolu v kine. Vtedy ju rodičia prísne potrestali. Vzbúrila sa proti tomu, otca nazvala náboženským tmárom, čo aj verejne vyhlasovala. Vasiľ ju v tom podporoval. Zariadil jej izbu na okresnom výbore ČSM v Kežmarku, kde sa koncom školského roku presťahovala. Stala sa platenou funkcionárkou na polovičný úväzok, aby mohla pokračovať v štúdiách a mala aj nejaký príjem. Jej otca prepustili zo školy, pretože ”ako náboženský zaťažený” nemohol pracovať v socialistickom školstve. Po dlhom čase, po známosti, dostal napokon prácu ako robotník v popradskej vagónke. Otec s bratom sa s ňou nechceli vôbec stretnúť, len mama ju občas tajne navštívila. Keď sa stretli, vždy plakala:
”Bože, Bože, Evička, bojím sa o tvoju budúcnosť.”
Vasiľ si prisadol na lôžko a pobozkal ju. Pritúlila sa k nemu. Teraz vlastne nikoho nemala, len jeho. Bol pre ňu všetkým, bol jej božstvom. Celá sa mu odovzdala. Nad ránom sa chlapci vytratili z izby. Viera si zapálila cigaretu. Eva si s ňou rozumela. A mali aj spoločné tajomstvo.
”Daj aj mne jednu” – požiadala o cigaretu.
Viera bola z Bratislavy a bola o rok staršia. Sedeli, fajčili a pozerali von oknom.
”Máš Vasiľa rada”?
S touto otázkou sa Viera otočila k Eve a dívala sa jej zvedavo do tváre, čakajúc na odpoveď.
”Aha” – prikývla –”je všetko, čo mám.”
”Láska je prekrásna vec, buď však opatrná, Vasiľ je fešák, má veľkú kariéru pred sebou. Nemala by si závisieť len na ňom.”
”Ja ale skutočne nikoho nemám, len jeho.”
”Máš rodičov, či nie? A máš mňa.”
Pri týchto slovách sa rozosmiala a objala Evu.
Eva pomaly vstala zo schodov. Bolo jej odrazu zima. Keďže stále nikto neprichádzal, sadla si na drevenú lavicu vedľa vrátnice. Sedela a čakala.
Nevedela presne, ako dlho čakala, lebo jej myšlienky boli chaotické a čas ani poriadne nevnímala. Nakoniec sa dvere otvorili a sestrička jej povedala, aby vstúpila. Za písacím stolom sedel starší muž s prešedivelými vlasmi a fúzmi a skúmavo si ju obzeral. Sestrička jej povedala, aby si sadla a vyšla z miestnosti. Pomaly sa usadila a skoro so strachom sa pozrela na fúzatého muža. Ten však na písacom stole vyklopával cer
uzkou nejaký rytmus. Zvuk tužky klopkajúcej po papieri sa jej vbodával do slúch a zdalo sa jej, že sa to nikdy neskončí. Napokon ceruzka umĺkla. Eva spozornela. V miestnosti bolo počuť len dych fúzača.”Tak vás posiela Karol?”
Zdalo sa jej, že otázka jej
visí pred tvárou.”Povedzte mi všetko po poriadku, ak chcete, aby som vám pomohol” – usmial sa na ňu fúzač celkom príjemne.
Eva začala rozprávať, ako po návrate z brigády zistila, že je tehotná. Ako ju Vasiľ obvinil, že ho chce zničiť a že nemá dôkaz, že otcom je on. Ako ju na plenárnej schôdzi ČSM obvinil z votrenia sa do organizácie, aby ju morálne rozleptala. Ako mu, ako ”buržoázny element”, úmyselne nadbiehala, aby oslabila jeho pokrokové myslenie. Svoj zlý charakter dokazuje i tým, že nežije v rodič
ovskom dome, ktorý opustila, aby mohla vykonávať svoju rozvratnú činnosť. Keď ju po vylúčení z ČSM vylúčili aj zo školy, nevedela čo má robiť. K rodičom nechcela; spomenula si na Vieru z brigády, prišla teda za ňou do Bratislavy. Pred niekoľkými dňami sedeli v Metropolke a pri káve sa snažili vyriešiť jej problémy. Viera ju predstavila Karolovi, ktorý bol jej priateľom. Nakoniec zistila, že Karol ju pozná, lebo bol istý čas čašníkom v Kežmarku, v hostinci pod stanicou. Volali ho stále ako pred znárodnením, hostinec u Karpiaka, podľa pôvodného majiteľa. Karol bol veľmi milý a dobrý. Našiel jej aj izbu neďaleko Carltonu, no a tak je teraz tu.Keď toto všetko hovorila, slzy jej stekali po ešte stále peknej tvári. Nesnažila sa ich utierať. Bola to dlhá a bolestivá udalosť. Keď skončila, prosebne sa zahľadela na veľmi vážnu tvár jej poslucháča. Zdalo sa jej, že v nej vidí pochopenie a súcit. Sedeli takto hodnú chvíľu. Nakoniec muž vzal pero a na kus papiera niečo písal. Keď skončil, podal jej lístok a povedal:
”Zajtra ráno pôjdete do nemocnice na Bezručovej ulici. Tento lístok odovzdáte sestričke v prijímacej kancelárii. Tá zariadi všetko ostatné.”
Podišiel k nej, podal jej lístok, potom ju chytil za ramená a s úsmevom povedal: ”Hore hlavu a nebojte sa. Vyškrab urobím ja sám.”
Odprevadil ju až k dverám kancelárie, podal jej ruku a povedal, že je dobré, že prišla k nemu a že zajtra bude v lepšej nálade.
Keď vyšla na ulicu, hlava sa jej stále krútila. Ostré svetlo dňa ju pálilo v očiach červených od plaču. Tak teda končí jej prvá veľká láska. Kde sa podeli tie krásne slová o novej a lepšej budúcnosti? Akúže budúcnosť má teraz pred sebou? Bez vzdelania, bez rodiny? Čo bude robiť?
Karol bol k nej veľmi dobrý. Zariadil jej aj zamestnanie. Nastúpila do recepcie v hoteli Carlton. I keď plat nebol bohvieaký, predsa len mala kde bývať, a práca nebola najhoršia. Jedného dňa, asi po pol roku, prišiel za ňou vedúci recepcie.
”Poď, volá ťa tajomník hotela, chce s tebou hovoriť.”
Eva sa zľakla, no vedúci ju uistil, že je všetko v poriadku. Naopak, veľmi sú s ňou spokojní. Napriek tomuto uisteniu Eva vstupovala do tajomníkovej kancelárie veľmi rozpačito. Tajomník ju prijal veľmi milo.
”Pozorujeme vás už veľmi dlho, súdružka” – začal – ”ste pracovitá, hostia si vás chvália. Rozhodli sme sa, že vás preradíme do novej funkcie. Tuto súdruh Repka bude naďalej vaším vedúcim, ale vaše povinnosti budú iné” – tajomník jej potom ponúkol kávu a pokračoval: ”Viete, významní hostia potrebujú niekedy sprievodcu po meste. Niekedy len spoločnosť príjemnej osoby pri večeri a podobne. Ste pekná, ste inteligentná, ste príjemná, teda vás preraďujeme do oddelenia zvláštnych služieb. Váš plat od prvého bude o sto percent väčší.”
Ani nevedela, ako vyšla z kancelárie. Nechcelo sa jej veriť. Tak predsa sa aj na ňu šťastie usmeje. V radostnej horúčke sa rozhodla, že napíše domov. Veď už to je skoro rok, čo ju mama naposledy videla. Hlava sa jej tak krútila, že si musela na chvíľku sadnúť. Sadla si na stoličku vo vestibule hotela. So zatvorenými očami
nechala voľný beh myšlienkam.x x x
Zatrasenie za plece ju zrazu prebralo zo zamyslenia. Prekvapene otvorila oči. Pred ňou stál malý, zavalitý človek v uniforme strážmajstra ZNB.
”Poďte so mnou” – povedal a potiahol ju za rameno, akoby jej chcel pomôcť vstať.
Pomaly vstala. Mokré vlasy jej padali do tváre. Kráčala veľa neho, ako v neskutočnom sne. Vošli do kancelárie, v ktorej bolo dusno a nafajčené. Automaticky si sadla na stoličku pred písacím stolom. Z kabelky vytiahla vreckovku a utrela si spotenú tvár a krk. Potom len čakala.
”Cigaretu?”
Vytiahla si z ponúkanej krabičky polovytrasenú Lipu, ktorú jej strážmajster pripálil. Potom si sadol za písací stroj a tiež si zapálil. Labužnícky potiahol z cigarety a potom veľmi pomaly vypúšťal dym. Potiahol si ešte raz a položil cigaretu do popolníka
.”Vaše meno, občianka?”
”Eva Pjonteková.”
”Zamestnanie?”
”Sociálna pracovníčka” – akoby s úškľabkom na perách povedala Eva.
Strážmajster, ktorý jedným prstom ťukal do písacieho stroja, zastavil ruku v polovici pohybu a s prekvapeným výrazom na tvári čakal vysvetlenie.
”No veď viete. Špeciálny sprievod pre vysokých straníckych funkcionárov.”
Esenbák vyvaľoval na ňu oči, akoby nič nechápal.
”Nechápete? No predsa, kurva pre straníkov. So zvláštnym poslaním. S dobrým platom. S množstvom tuzexových bonov. Robila som ich šťastnými. Niektorí boli jemní-gentlemani. Iní hrubí, no čo vám poviem, svine. Jeden ruský generál mi poslal z Moskvy debnu šampusu. Sovietskoje šampanskoje.”
Jej reč sa zrýchľovala, akoby sa uvoľnila lavína. – ”Po každej návšteve akoby kus zo mňa niekto odhryzol.”
Odrazu zastala. Telo sa jej napälo. Prižmúrila oči. – ”Včera večer prišiel do môjho bytu mimoriadny klient. Vysoký funkcionár ministerstva obchodu z Prahy. S fľašou najlepšieho francúzskeho koňaku v ruke. ... Volal sa ... Vasiľ”.
Posledné slovo len zachraptila a zosypala sa na stoličku.
Nastalo hrobové ticho, z dlhého cigaretového popola nedofajčenej cigarety v popolníku stúpal dym a strácal sa v tichu miestnosti.
x x x
Krajský súd v Bratislave, berúc do úvahy zvláštne okolnosti prípadu, odsúdil na jar roku 1968 Evu na 3 roky nepodmienečne, započítajúc do výkonu trestu päť mesiacov vyšetrovacej väzby.
(Zo zbierky krátkej prózy ”Ticho, ktoré sme tam zanechali.”)