Druhá svetová vojna postihla všetky národy Európy. Slovensko dvojnásobne. Len čo bolo uznané ako samostatný štát a jeho hospodárstvo a kultúra sa začali sľubne vzmáhať, za svoju samostatnosť muselo platiť krutú daň. Slovenská republika, malý, sotva štyrimiliónový štát, musela poslať na východný front dve divízie. Jedna bola nasadená v Bielorusku, (tú pred povstaním Nemci presunuli do Talianska), druhá, tzv. Rýchla, na južnom fronte a dostala sa až na Kaukazské predmostie. Po porážke Nemcov, Rumunov a Maďarov pri Stalingrade a po ich panickom ústupe z rozloženej Rýchlej divízie vznikla Slovenská Prvá pešia divízia a usadila sa na Kryme. Z bieloruskej divízie vznikli silné partizánske skupiny (Nálepka) a z Prvej pešej, južnej, po ústupe z Krymu, z tých vojakov, ktorí padli do zajatia, vznikla druhá Paradesantná brigáda, opora Slovenskej armády v povstaní na Slovensku. Zvyšok divízie Nemci zajali v prvý deň povstania v Rumunsku. V tomto zvyšku bol aj (čatár-kartograf Zemepisného ústavu) Ladislav Ťažký.

Konečne! Konečne! Chcel by som zvolať tak hlasito, aby ma počuli hory, lesy, tatranské doliny i končiare, aby ma počulo celé Slovensko, všetci Slováci a Slovenky, aby ma počuli živí i mŕtvi, tí živí, ktorým sa nevrátili z lágrov i gulakov synovia, otcovia, bratia i milí, ktorí spočívajú na lágerských cintorínoch i roztrúsení v hroboch neznámych vojakov v Rakúsku, Nemecku a na šírom území bývalého Sovietskeho zväzu. Chcem, aby ma počuli najmä mŕtvi, ktorých v rozkvete života posielali zomierať na vojnové polia, do partizánskych lesov doma i v cudzine, tí mŕtvi, ktorí zomreli tak ako im ”vtedajšie zákony” kázali a po ich smrti sa na nich jednoducho zabudlo a zmysel ich boja, ich obety vyšiel navnivoč, ich život stratil cenu. Ideály alebo rozkazy, za ktoré kládli životy sa vyparili, len v myšlienkach ich pozostalých a vojnových kamarátov sa vznášajú nad rozľahlými cintorínmi, na ktorých Slováci doteraz ležali ako ”neznámi vojaci”.

My, živí sme vyše polstoročia čakali a robili všetko, čo sme mohli, aby sme splnili slovo, že na nich nezabudneme. Sľub, ktorý sme im dali, keď po našom boku chorí, ranení a vyhladnutí zomierali, keď sme im zatláčali oči a odnášali do masových hrobov alebo krematórií, že aj oni budú mať svoj kríž a meno na hrobe, že aj Slováci budú mať svoju hviezdičku na zástave ”mŕtvej légie”, je splnený.

Konečne! Dnes sa konečne po vyše polstoročí a predlhých vyjednávaniach, prosbách a presviedčaní, že tu v Kaisersteinbruchu ležia slovenskí vojaci nie českí ani československí, že Slovensko bolo za vojny samostatným štátom s pomerne silnou armádou, ktorá bola zapojená, využitá i zneužitá na rôznych frontoch Európy i ”Slovenskom národnom povstaní”, ktorým sa odhaľuje pamätník-náhrobok s nápisom Slowaken. Koľko nás do Kaisersteinbruchu nazvážali? Ani nie tak veľa. Presne neviem, ale odhadoval som od 1800 do 2000 tisíc. Ja som mal číslo 402. To znamená, že ma priviezli v prvých transportoch.

Teda od tejto chvíle (22. júna r. 2000) už budú mať svoj ”hrob” aj Slováci, nebudú tu ležať ako príslušníci ”...und andere unbekante Nationen”, ale pod svojim menom. Stojíme pri skromnom pamätníku – kameni, na ktorom neviem prečo chýba kríž, či dvojkríž a prečo je na ňom Slowaken vytesané takým malým písmom. Keď som naň priložil prsty k prísahe, odpadol mi zo srdca obrovský balvan zodpovednosti, kľakol som k nemu a v chvíľke ticha a modlitby som si spomenul na všetkých tých Slovákov, ktorí zomreli, alebo boli zabití nielen v tomto lágri, ale na celom území Rakúska, najmä vo Viedni (pochovaní sú na Zentrallfriedhofe), ale aj v Dachau v ďalekom bombami zničenom Porýní a všade tam, kde boli predaní, zadelení na práce. Objavil sa neskoro, ba až príliš neskoro, ale je tu. Konečne. Vďaka patrí všetkým tým (najmä pánu Helmuthovi Furchovi, správca múzea a pani Benini), ktorí sa pričinili o to, že pamätník tu je a pozostalí budú mať kde chodiť k svojim mŕtvym k symbolickému hrobu poplakať si na ňom, pomodliť, položiť kvet a poplakať si.

Život je plný paradoxov. Jedným z nich sme svedkami aj dnes v tejto chvíli. V zajateckom tábore v Kaisersteinbruchu boli sústredení zajatí povstaleckí vojaci, vojaci z dvoch karpatských divízií, vojaci z Prvej pešej divízie (torza bývalej Rýchlej divízie), ktorí ako utečenci z nemeckého poľného zajateckého tábora boli Maďarmi opäť zajatí, odovzdaní Nemcom a časť z nich skončila v tomto lágri, ale roztrúsení aj po iných lágroch napr. v Dachau, na prácach vo fabrikách, u roľníkov, v baniach v Porurí, na odpratávaní ruín a záchranných prácach v zbombardovanej Viedni.

Prečo hovorím o paradoxe. V Povstaní na Donovaloch zomierala prvá Slovenská (vojnová) republika, na Donovaloch, pod Prašivou zomieralo ťažko ranené (a zradené) povstanie jedno i druhé slovenské, nad oboma víťazili a vraždili ich nemeckí a maďarskí okupanti. Ale Slovensko bolo ”oslobodené” či obsadené Červenou armádou, ”Rusmi”. Slovensko po skončení vojny prestalo existovať ako štát a opäť sa stalo súčasťou Československa. Slovensko štyridsaťpäť rokov počúvalo urážajúce výčitky len za to, že sa mu zachcelo práva na vlastný štát, že Slováci silne pocítili pud sebazáchrany a volili menšie zlo, že zostalo radšej, aj keď pod krídlami nemeckého orla, síce doráňané (okupáciou juhu), ale nie roztrhané, vygumované z mapy Európy, potupené a zhanobené. Platilo za to veľkú ľudskú daň. Po šiestich rokoch Slovenska ako samostatného štátu aj tak nebolo. Štyridsať päť rokov sa na nás valili všelijaké ”viny”, Slovensko sa stalo fackovacím panákom, ”veľmocou viny” a každá čo len zmienka, či túžba po samostatnom štáte bola kruto odsudzovaná, trestaná, považovaná za zradu ČSR, za nacionalizmus najhrubšieho zrna. ”Slovenský buržoázny nacionalizmus” stál aj pred súdom a mal konkrétnu ľudskú tvár, osobných predstaviteľov. Dnes? Aj dnes by tým Slovákom, ktorým záleží na samostatnej Slovenskej republike, chceli prilepiť na čelo znamienko nacionalistov, len nevedia akých. Sú to takmer všetci čestní a sociálne, národne cítiaci ľudia, vlastenci.

Vari aj preto sme tak ťažko menili názor na samostatnosť Slovenska doma (najmä v Česku) i v zahraničí, kde sa buď o Slovensku nevedelo alebo sa nechápali túžby a zásluhy Slovákov v druhej svetovej vojne. Radšej (už keď sme prestali byť očierňovaní) sme boli zabúdaní, radšej sme boli nič, ako by sme boli mali byť svojbytný národ. Oneskorene, ale predsa sa odhaľuje aj tento pamätný kameň, tak oneskorene ako sa Slováci dohodli s Čechmi a vyhlásili dva samostatné štáty, dve demokratické republiky. Až do tej chvíle sa rozvíjajú skutočne bratské vzťahy medzi našimi národmi. Aj tento studený kameň na lágerskom cintoríne v Kaisersteinbruchu hovorí, že Slováci majú miesto v Európe, medzi Európanmi, antifašistami, s ktorými tu spočívajú.

Škoda, že tu nezaznela Slovenská štátna hymna, že tu nezaznel povel ”na poctu zbraň!”, že tu nestála čestná čata Slovenskej armády, ktorá by čestnými salvami vzdala úctu svojim otcom. Máme vojenských kňazov, aj na nich mŕtvi čakali, že posvätia ich hroby, že odslúžia za nich omše a pomodlia sa za ich duše. Nevidím tu ani zástupcu ministra obrany, ani funkcionára SPB. Nevidím tu ani len pár pozostalých. Som tu sám. Nevidím tu ministra obrany, nevidím tu ani jedného z úctyhodného počtu generálov Slovenskej armády.

Ešte raz vďaka aj za jedného statočného, ktorý sa našiel medzi stopäťdesiatimi členmi NR SR. K prejavu úcty totiž netreba peniaze, ale odvahu a statočné srdce a ešte čosi, čo sa ťažko definuje. Ešte raz vďaka, pán Binder! Aj za to, že ste ma na túto ”záslužnú slávnosť” priviezli aj so synom Petrom, mojím ”osobným” tlmočníkom. Keď ma sem priviezli vo vagóne pre dobytok ako hoviadko, mal som dvadsať. Teraz, keď som sa s Vami priviezol ako pozvaný hosť, mám sedemdesiatšesť. A vraj sa nedejú zázraky. Hymna... salvy... na poctu zbraň... modlitba... Nezazneli? Nik ich nepočul? Ale áno. Mŕtvi... ich duše sú tu, a moja duša, je spojená s nimi. Ja, ich živý druh, čatár v zálohe, spievam slovenskú hymnu, velím čestnej čate, modlím sa... Skrátka, robím, čo môžem, čo viem a čo mi káže svedomie. Spievajte, Slováci, spievajte pozostalí, spievajte so mnou hymnu, našu, mŕtvi už čakajú zoradení k čestnej prehliadke, prísahe a vďake, spievajte Slováci a modlite sa za svojich najbližších a prichádzajte k nim na cintorín v Kaisersteinbruchu, jedinému cintorínu v Rakúsku, na ktorom je už do kameňa vytesané naše meno: SLOVÁCI. Spievajte a neplačte nad nevďakom uponáhľanej, senzáciíchtivej a rozvrešťanej Markízy alebo zadriemanej Slovenskej televízie. Tá o tom vedela, ale zaspala. A Markíza? Tá o také ľudské ”stariny”, páchnuce národom, nemá záujem. Markíza má záujem o vraždy, znásilnenia, výpalníkov, krádeže. Vojenské hroby jej môžu byť ukradnuté. Ale...! Neboli vari vo vojne obervýpalníci, zlodeji a vrahovia nad vrahov a znásilňovanie, kynoženie celých národov a krádeže obrovského bohatstva a celých štátov?

Keď svätý Metod putoval do Ríma, aby vysvetlil a obhájil svoje učenie a reč slovenskú, v ktorej slúžil sv. omše od kniežaťa Koceľa si vyprosil (vykúpil) deväťsto zajatcov a prepustil ich. Taký bol sv. Metod, apoštol slovenský. Bol to muž činu a Svätec. Vracajúc sa z Ríma aj on pocítil franské – nemecké zajatie, možno s nim franskí biskupi zaobchádzali horšie ako s nami v lágroch, aj on si vyslúžil od Svätopluka poníženie a jeho žiaci sa dožili vyhostenia z Veľkej Moravy. Nás, vojnových zajatcov nemal kto vykúpiť. V Európe nebolo sv. Metodov, ani Koceľov, v Európe boli len vodcovia, duceovia, caudilovia, maršáli, generalisimovia a ardmády. V Európe nebolo lásky. Zajatcov všetkých národov museli vykúpiť svojou krvou a životmi len ich druhovia vojaci. My živí to vieme, preto sa nad ich hrobami skláňame, s vďakou úctou pri nich kľačíme.

Tak ako nevieme, kde sa nachádza hrob sv. Metoda, vykupiteľa zajatcov, tak nevieme ani kde sa nachádzajú hroby v lágroch zabitých slovenských povstaleckých generálov. Nevieme, kde je hrob Hlinkov, tisov a hroby ďalších významných Slovákov. Tak ako boli potupení živí Metodovi žiaci a vyhnaní z vlasti, tak po vojne a februári i okupácii 1968 odišli tisíce Slovákov do cudziny, lebo doma im hrozilo väzenie a smrť a to bez ohľadu na to, či boli povstalcami, alebo zástancami samostatného štátu. S obidvoma si osud zahral rovnakú, čudnú a poučujúcu hru.

Nie je ich málo.

(Úvaha inšpirovaná prítomnosťou na lágerskom cintoríne v Kaisersteinbruchu STAMLAGRU XVII.A. pri odhaľovaní náhrobného kameňa-pamätníka slovenským vojakom 22. júna 2000. Na pietnej slávnosti prehovoril aj autor tejto eseje.)