Ako za prvého rána sveta

(Ráno 9. mája 1968)

Alexander Mach

Tak mohlo byť človeku za prvého rána sveta, za prvej rosy. Všetko je čisté, vykúpané, samý ligot, samý jasot. Všade samý zázrak.

Nie, zázrak ešte nie.

Ešte len očakávanie zázraku.

Ale – či očakávanie zázraku nie je viac ako zázrak samotný?

Viem niečo o tom: Očakávanie súdu je viac než súd, očakávanie popravy je viac ako poprava. No, či očakávate súd, či popravu, očakávate vždy najmä zázrak.

Teraz už tretí mesiac žijem v takomto očakávaní. Píšeme rok 1968 po Narodení Krista Pána, rok, akých bolo málo, rok až taký, akého tu v Leopoldove ešte nebolo.

A je máj.

Ľudia sú ako vymenení. Sú dobrí.

Každý je ako prvý človek bez hriechu ešte, ba lepší, omnoho lepší: ako človek, ktorý poznal jablko a všetky jeho rozkoše a tak i všetky purgatória, povedal svoje mea culpa a nielen povedal, teraz sa mu všetko obrátilo na dobré, i hriech i bolesť, už vie, že bolesť nie je nezmyslom, vie, že nie je rúhaním hovoriť o šťasnom hriechu. ”Felix culpa” – šepce ako v modlitbe a je mu ani po kúpeli.

Ľudia sa usmievajú.

I tu v Leopoldove, v tejto starej pevnosti. Starej bezmála tristo rokov, ktorej sláva bola vždy smutná ako i polovička nášho dvadsiateho storočia. Usmievame sa väzni a usmievajú sa i bachari. Pomaly nebude medzi nami podstatného rozdielu. Hádam ani nebolo. Všetci sme boli prigniavení tou istou ťarchou, zapriahnutí do toho samého žarnova, mleli sme samých seba nielen tu v leopoldovskom ”Mlyne”, jedni sme boli na tejto, druhí na tamtej strane drôtu, ale rozdielu medzi nami v jadre nebolo.

A teraz?

Teraz na oboch stranách drôtu ľudia očakávajú zázraky, očakávajú amnestiu a nie len takú, akú dáva zákon, alebo hlava štátu. Ide tu o milosť zo sveta zázrakov, o milosť pre všetkých. Možno, že nepríde. No, už jej očakávanie urobilo tieto dni nášho najkrajšieho roku znovu ľudskými.

x x x

Ráno 9. mája 1968.

Celý Leopoldov ožíva, vstáva do sviatku. Budíček bol dnes úplne zbytočný. Nad hlavnou bránou pevnosti od Mestečka i nad bránou od Hlohovca vejú zástavy, bielo-belaso-červená, slovenská a zástava štátna, obe nad každou bránou. Udalosť.

Väzňov je nás tu asi dvetisíc, neviem presne, ani nemám vedieť – všetci očakávame. Niektorí až príliš netrpezlivo. Traja mladší väzni, trochu chuligánsky naladení, vyliezli na komín kotolne, najvyšší v tomto kraji, vyvesili bielu zástavu a bielou plachtou morseovujú do sveta svoje krivdy a svoje nádeje. Ani hrozby, ani sľuby veliteľstva nevedeli ich dostať dolu, až spánok, ten ich dorazil, teraz čakajú na raport, bude z toho pravdepodobne korekcia.

Politických je nás tu málo. Vari sto. V rokoch päťdesiatych bývalo nás vyše poldruhatisíca politických a len poldruha sto kriminálnych. Politickí vraj všetci pôjdu domov. Ktosi z prominentných návštevníkov utrúsil, že amnestia bude veľká, ale len pre politických – správa pobúrila kriminálnych, preto tá demonštrácia na komíne.

I ja som dostal dobré noviny. Boli tu starí kamaráti z Bratislavy, z Prahy, kedysi spoluväzni, teraz znova slávni činitelia vo vysokých funkciách, alebo na ceste k nim. Mám ísť ale nie teraz.

- Aby si nebol prvý. ”Víš, no vždyť to rozumíš”.

Pôjdem naisto, ale až v októbri na 50. výročie ČSR. Niečo takého mi naznačil i generál Dr. Rašla, kedysi tiež leopoldovský väzeň, teraz rehabilitovaný politický činiteľ a docent právnickej fakulty, ktorý priviedol sem svojich poslucháčov študovať výkon trestu. Prišiel i ku mne. Zaujímavý postreh. Bol mojím obžalobcom, jedným z troch a – navrhol mi trest smrti, ale nie povrazom, zastrelením. Vypočúval mňa dlhé tri mesiace zápisnične, potom sme sa sekali viac ako tri mesiace na hlavnom pojednávaní pred ”Národným súdom”. Teraz tu sedíme v tmavej kultúrnej miestnosti leopoldovského ”Vatikánu”, hovoríme o starých i nových veciach, o spoločných známych, ktorých som ako minister ja dal zatvoriť alebo prepustiť, prenasledoval ich alebo chránil, neskoršie oni, ich režim, súdil mňa, súdil a odsúdil, napokon oni i ja dostali sme sa do jednej cely v Leopoldove, vo Valdiciach, pod jednu strechu v Ruzyni a v iných takých inštitúciách, oni vyšli, znova sa dostávajú do módy, ba i k moci – a ja sedím ďalej.

- Už nie dlho, bude to ešte toho roku i keď azda nie v máji.

Podľa toho som napísal mojim, aby neboli smutní, ak zasa zostanem i pri tejto amnestii, naznačil som: v októbri alebo o pár mesiacov”. A tým som zavinil celé nešťastie v šťastí, ktoré prišlo už v máji..

Neskoro večer 8. mája zavolali mňa na veliteľstvo, previedol mňa kapitán S. V prítomnosti náčelníka výchovy očakával ma redaktor denníka ”Smena” Gavryl Gryzlov. Začal majstrovsky o tom, ako sa cítim, či sa i teraz pozerám na svoj prípad a na iné veci ako na súde.

- Áno, presne tak. Ale prosím, zastavte tú mašinu. –

Zbadal som, že sa mu krúti magnetofónový aparát. Bol som nezvyknutý na iné metódy. Aparáty bývali šikovne zamaskované. A teraz takto európsky, poctivo. Chcel poznať moje názory na socializmus, na súčasný vývoj. Chcel som sa zachovať ako sa patrí na väzňa a odpovedal som, aby som nezavadil, teda ani tak, že socializmus áno, ale kresťanský. Okolo polnoci som spozoroval, že redaktor podstrčil náčelníkovi nejaký papier, náčelník ho prečítal a zakýval: nie. Rozišli sme sa.

Než som odchádzal, redaktor mi podával ruku a mimoriadnym dôrazom ”Do videnia”. Ten dôraz som pochopil až ráno.

Len čo zaznel budíček, vo dverách mojej izby zjavili sa naraz až piati velitelia a o chvíľu prišli ďalší, pomaly zaplnili celu. Vypytovali sa, koľko rokov sedím.

- Triadvadsať rokov? Je to možné? A bez prerušenia? –

- Áno, bez prerušenia, ale nie celých triadvadsať rokov. Ešte chýbajú dva dni – zažartoval som. Mohol som si dovoliť i žarty. Ostatne môj najlepší spojenec za všetky tie roky bol humor. Práve na to boli zvedaví. Vedeli, že som bol päť rokov v Ruzyni, osem rokov v izolovanom oddelení Valdíc a že som absolvoval i nedobré roky leopoldovské.

- Čo vás držalo? –

Hovorili so mnou novou rečou, ľudskou rečou. Už druhý mesiac, čo ma sem previezli z Valdíc, hovoria so mnou touto novou rečou. Dodržujú predpis, ale je v tom srdce. Sú iní, aj keď sú tí sami podľa mena. Dnes viem, smiem aj úradne vedieť ich mená. Napr. roku 1952 nesmeli sme poznať ich osobné mená. Dávali sme im svoje mená ako Vosárius, Vajčiak, Vajgl, Kovový, Fajka, Ryčavec, Hvízdnaný Dán, Pán vôl, Huchňavý a tak ďalej. Dnes vieme ich priezviská a už aj tým stali sa nám bližšími. Som presvedčený, že sa nepretvarujú, nebijú sa kajúcne v prsia, ale každým slovom a ešte viac každým činom akosi prirodzene sú ľuďmi, aj keď zahrešia, alebo určujú k raportu. Pred tým príležitosť a rozkazy vyvolávali z nich všetko, čo bolo v nich zlé, teraz nové dobré vetry, nové snahy urobiť i väzenia ľudskými, vyvolávajú z nich všetko, čo je temer v každom dobré.

Len či sa nevrátia na staré cesty, na tie osvedčené cesty diabla. Ale neverím.

Napríklad neviem si predstaviť, že by sa mohol vrátiť na staré cesty Ryšavec, ktorý mi pred pár dňami nadšene rozprával o pochode študentov z Nitry a Hlohovca, uberajúcich sa hradskou.

- Išli na Bradlo, zajtra sú tam oslavy generála Štefánika. Na čele slovenská zástava, za ňou veľký erb, náš slovenský, náš! Dvojkríž na troch vrchoch. Ľudia ich zdravili, mladí sa pridávali v každej dedine, kým prídu na Bradlo, bude ich more! Pri kostole sa zastavili, zaspievali, dievčatá im prinášali mlieko, z hostinca pivo zadarmo, alebo to niekto zaplatil? Dávali, čo len prišlo pod ruku. To tu ešte nebolo!

- Nebolo? –

Divná vec, ale zákonitá. I mne sa zdalo, že už veky prešli, čo som počul ”Kto za pravdu horí”, keď sa ozvala táto hymnická pieseň pred niekoľkými dňami na konci nejakej slávnosti. Nech som sám, kľaknem si, že sme boli v cele traja pri rozhlase, stál som v pozore, ale ako modlitba a čo sa mi nestalo od smrti matkinej: nevedel som a vari som ani nechcel ovládať slzy.

”–-Kto ctí pravdy božskej božie zákony,

tomu moja pieseň slávu zazvoní–-”

Celú noc som nespal a bola to krásna noc.

- - - - -

Bezmála tridsať rokov tomu.

V noci na 10. marca 1939 obkolesili vilu na Malej ulici, pamätám si i číslo sedem nad vysokoškolským internátom Lafranconi v Bratislave, v ktorej som vtedy býval. Guľometné hniezdá, plno vojakov, české povely. To už pol roka po vyhlásení autonómie. Vedeli sme, že ju odbúravajú každým novým dňom. Sotva-tri-štyri týždne po 6. októbri dozvedeli sme sa z kruhov generála Prchalu z jeho sídla v Kremnici, že sa chystá vojenská diktatúra na čele s generálom Viestom,

Predseda autonómnej vlády Slovenskej krajiny dr. Jozef Tiso, ako som vybadal, až vtedy sa priblížil k nám ”radikálom”, keď dostal správu o pučistických náladách českých generálov a slovenských čechoslovákov. Dnes sa pripúšťa, že už vo februári 1939 sa pripravil marcový puč, v skutočnosti pripravoval sa už v októbri 1938. My sme mali zachraňovať Slovensko pred plánmi Maďarov a čo nezachránime, pripíše sa na náš účet, bude podkladom slúžiť za propagandu: hľa, zradcovia, južné Slovensko dali Maďarom a boli by dali celé Slovensko, ak nezakročí generál Viest alebo Homola, za ktorými bol vojenský politik generál Eliáš a jeho trenčiansky štáb českých spravodajcov. Nevedeli sme a nedozvedel som sa ani po rokoch, keď som sedel v Leopoldove spolu s bývalými predsedami pražskej vlády Rudolfom Beranom, generálom Syrovým a dr. Krejčím, všetky podrobnosti plánov na úplné odbúranie autonómie, ale podstatu veci netajili, iba vysvetľovali, že išlo o záchranu ”i Slovenska”. Verili aj po Mníchove, že Československo môže jestvovať pod patronátom Hitlerovým a získavali si Hitlera dokazovaním, že Slováci ako národ katolícky, klerikálny, oddaný Rímu, sú nespoľahlivým elementom pre Hitlerove zámery. Dnes je jasné, že Nemci presnejšie nacisti nemeckí využívali Maďarov, Čechov, Poliakov i naše protichodné snahy, z obavy živili nádeje v beznádejnom položení všetkých proti všetkým, ale to nemení na veci, že akonáhle sa zdalo, že prestáva tlak, alebo že dokonca nemecký tlak možno zamerať proti Slovensku, pražský centralizmus vracal sa ku starým metódam. Ako sa predtým pod suverenitou Paríža, pod pažravým imperializmom veľkých odškodňoval svojím malým, no ešte pažravejším imperializmom na Slovensku, tak bol ochotný pokračovať v službe nemeckej v starých koľajach, iba že Slovensko by bolo kolóniou kolónie ešte viac než predtým.

Za celý čas autonómie nemohli sme dostať do slovenských rúk ani jednu jedinú posádku, ani jediné vyššie veliteľstvo. V Nitre, v Trenčíne, v Banskej Bystrici, v Prešove, českí velitelia, českí generáli, už po odsune, ktorý do marca nebol uskutočnený úplne, malo zostať na Slovensku okolo dve tisíc českých žandárov a slovenských malo byť ani nie poldruha tisíca (presné čísla sme uviedli v Slov. Pravde a v Slováku), písal o nich Sidor, rečnil o nich Tiso, Černák, Ďurčanský – i ja, finančné veci, daňové, štátne dodávky, akoby šlo aj naďalej o kolóniu. Sám Teplanský, teda čechoslovák, varoval,. že príde k rozchodu a to vinou Prahy, ak neprestane v doterajšom kurze. Na každom kroku bolo badateľné úsilie dokazovať, že Slováci sú neschopní vládnuť, že nie sú samostační ani hospodársky, ani na nijakom inom poli.

Rozhodujúce však boli iné skutočnosti, fakt, že ČSR sa po Mníchove prosto udržať nemohla. Maďarsko malo zaistené splnenie svojich revizionistických plánov nielen v Ríme, ale i v Berlíne, ba najnovšie aj vo Varšave. Hovorili sme o týchto skutočnostiach s pražskými ministrami

dr. Krejčím a dr. Fischerom v Bratislave a v Pezinku ešte pred Vianocami r. 1938, po Vianociach v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese za návštevy prezidenta dr. Háchu v prítomnosti viacerých členov vlády.

Hovorili sme otvorene zoči-voči o slovenskej štátnej samostatnosti. V Bratislave v decembri 1938, v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese v januári 1939. Mali sme rozhovory s viacerými ministrami Beranovej vlády (dr. Krejčí, Fischer, Kalfus, Feierabend, i so samým Háchom a Beranom). Vedeli jasne a všetko o našom programe, o našich cestách, o našich prejavoch v Sneme a na verejných manifestáciách. Nemožno tvrdiť, že sme niečo podnikali za chrbtom Prahy, aby sme jej ”vrazili kudlu do zad”, ako mi to povedal nejeden český človek vo väzení. My sme operovali poukazmi na hotové, na fakty, na zmluvy, na Horthyho, Beckove, Cianove, Ribbentropove cesty a dohody, ktoré vtedy temer všetky boli najmä o nás. Anglicko a Francúzsko predali Strednú Európu Hitlerovi, aby ju organizoval na ochranu Západu ”proti nebezpečenstvu z Východu”, ako sa vtedy odôvodňovali všetky nástupy a ústupy. Nebolo našou vinou, že nie všetci naši hovorili otvorene s Prahou. Niekedy som nechápal Sidora alebo i dr. Tisu, ale neskoršie sa ukázalo, že mali svoje dôvody mlčať o našom odhodlaní vyhlásiť samostatnosť, tým viac, že ju nechceli vyhlásiť predčasne z obavy pred pažravosťou susedov. My radikáli práve v odkladaní, v evolučnej ceste videli sme najväčšie nebezpečenstvo. Štát sme chceli všetci, iba taktika bola určovaná u jedných mierou strachu, u druhých mierou odvahy, ktorú naši mierni nazývali hazardom. Mával som v predsedníctve strany dlhé a búrlivé boje so senátorom dr. J. Búdayom. Presviedčal som ho, že by bolo najväčším hazardovaním nič nerobiť, ”nehazardovať”. Operoval som argumentami, ktoré nám dávala situácia, logika vývoja, niektoré geopolitické danosti, rozličné protichodné záujmy štátov a národov, ktoré nás ohrozovali, ale ktoré nám súčasne umožňovali manévrovať. Tak sme napríklad vedeli, že Maďari už dvadsať rokov si získavali všetkých Talianov, Nemcov, Poliakov, ale i Angličanov (Rothermeer) a Francúzov pre svoje obnovenie ”veľkého Maďarska” a že v prvom rade im šlo o Slovensko. Ale sme vedeli, že Nemci nie sú a nemôžu byť nadšení plánom Ríma vytvoriť ”Diagonálu” taliansko-maďarsko-poľskú. Nemcom išlo o rozbitie Československa, o jeho rozdelenie a ovládanie, ale muselo mať ohľad na svoje zmluvy s Talianskom, Maďarskom a Poľskom. No záujmy i takej malej sily, akou bolo Slovensko, mohlo sa stať mnohonásobne silnejším faktorom zásluhou križujúcich sa interesov našich protivníkov, akonáhle sa odvážime vyrukovať s myšlienkou: ani nie s Maďarom, ani s Poliakom, ani s Prahou, ktorá bola už roky pre Nemcov ako kedysi Carthágo pre Rím ”...ego autem censeo Carthaginem delendam esse”.

Bol som pri tom a môžem povedať povolane i keď chcem zachovať mieru (ba môžem povedať, nazdávam sa, že je až mojou povinnosťou) o tom, kto prišiel s myšlienkou štátnej samostatnosti a ako sa stalo, že bola nastolená tak, aby ju reprezentovali aj Nemci.

Niečo som v tejto súvislosti povedal už pred Národným súdom a ešte predtým vo svojej zápisničnej výpovedi obžalobcom dr. Riganovi, dr. Rašlovi a dr. Šujanovi roku 1946. Tie zápisnice môžu byť i prameňom i dôkazom, vtedy som očakával so všetkou istotou popravu a chcel som odísť, ako sa patrí. Mal som ešte v dobrej pamäti udalosti, boje a cesty, ktoré viedli k 14. marcu. Ak som vynechal niektoré dáta alebo osoby, stalo sa tak právom a povinnosťou človeka, ktorý nechcel škodiť svojim ľuďom. Povedať pravdu nemusí byť vždy morálne správne. Po tridsaťročnom odstupe, keď už nikomu ňou nemôžem škodiť, naopak keď ňou každému a najmä dobrej veci len poslúžiť môžem, treba povedať pravdu celú.

Budú tu veľké ťažkosti, veľké nároky na vieru, na fantáziu, lebo práve viera, nádeje a predstavivosť, potom strach, alebo krajšie povedané – odvaha, ba ešte i povahové vlastnosti, rozličné antagonizmy spolupútnikov, nečakané konverzie alebo pravdy, ktoré mohli byť motivované ako návraty k vernosti, teda nie nečestné-emócie i vedecké výpočty, konštrukcie prísnej logiky, ale i proroctvá, skutočnosti i metafyzika – to všetko treba brať do pozornosti,

O štáte sme písali, rečnili ako o perspektíve už roky pred jeho vyhlásením. A roku 1938 myšlienka štátu z perspektívy prešla do programu dňa nielen čo východisko zo zúfalého položenia a jediná možná záchrana pred obsadením Maďarmi a čiastočne i Poliakmi, i Nemcami ale hlavne čo uvedomelý cieľ a právo národa.

Obžaloba mala po ruke temer všetky moje články a prejavy, ale nemusela ma nimi usvedčovať – naopak – prišli mi vhod, lebo som mal čím dokazovať, že nie Nemci prišli s myšlienkou slovenskej samostatnosti. Ešte sme nevedeli o Hitlerovi, keď sme začali kacie za Clevelandskú zmluvu, teda za štát. Vo zväzku so štátom českým a karpatoruským (neskoršie karpatoukrajinským). Až do Mníchova sme dúfali, že ČSR sa pretvorí na federatívny zväz. Nech sa tak stane zavčasu, nepríde, nemohlo prísť ku Mníchovu. Ale po Mníchove nebolo inej cesty ako oprieť sa o Berlín proti Budapešti. no tak, aby sme sa mohli oprieť súčasne aj o Budapešť a jej partnerov, lebo sme nemohli nevedieť, že Slovenský štát je ”menšie zlo” pre Maďarsko i pre Poľsko, ako Slovensko, vtelené do Ríše spolu s českými krajinami.

Pre nás nebolo prekvapením, že Maďarsko a Poľsko ponáhľali sa uznať Slovenskú republiku hneď na druhý deň po jej vyhlásení, keď ešte Nemecko špekulovalo, či by si na náš úkor a nami nezískali i Poľsko i Maďarsko pre užší zväzok. Bola to úžasná hra síl, ktoré nazývame niekedy dejinami a ktoré sme my v tých dňoch neraz nazvali pekelnými.

My sme nevolili spojenectvo s Nemcami z nejakej chorej zaľúbenosti do hitlerovského germánstva. Kde sa len dalo, využívali sme jeho slabé miesta práve tak ako Nemecko chcelo využívať raz nás proti Maďarom, raz Maďarov proti nám a tak ďalej. I veľký kolos má svoje slabé miesta. Geopolitické danosti, s ktorými sme museli rátať, nezáviseli od nás. Nie my sme postavili na čelo Nemecka Hitlera. Nie my sme boli prví, čo sa ponáhľali k Hitlerovi, robili s ním zmluvu .- a neboli sme ani poslední. I pred nami i po nás podpisovali pakty s Hitlerom veľmoci, ktorým nehrozilo ani rozkúskovanie, ani obsadenie Maďarskom. A napokon i Horthy i Beck vedeli, že my Slováci nechceme obsadzovať Maďarsko, alebo Poľsko – a ponáhľali sa za každým do Kielu alebo Berlína, do Berchtesgadenu alebo Mníchova, keď si ich Hitler pozval. O pozvanie k Hitlerovi usiloval sa dokonca i prezident Beneš, aj keď trochu oneskorene.

Hitler bol ten istý, keď k nemu išiel Chamberlain alebo Daladier, alebo ako Stalinov zástupca Molotov, ten istý, ako keď na jeho pozvanie do Berlína cestoval k nemu dr. Jozef Tiso.

Nie, nebola v tom chyba, ani zločin, že sme sa zachránili pomocou Hitlera, chyba bola niekde inde.

K tejto ceste nemalo dôjsť a nemuselo.

Bola zbytočnou, bola omylom, bola trestom pre našu vlastnú polovičatosť, nedôslednosť a nedostatok rozhodnosti v pravej chvíli.

Pravda, neboli sme pripravení. A nemohli sme veriť ani Maďarom, ani Poliakom. Nech sme dobre pripravení, už 6 októbra 1938 mohol byť vyhlásený Slovenský štát. A nebolo by Protektorátu. Nemci si vtedy nemohli dovoliť obsadenie českých krajín. Ak sme zavčasu opretí Nemecko, Maďari neobsadia i čisto slovenské kraje južného Slovenska a kto vie, či by vôbec prišlo k viedenskému verdiktu. Čo je však najdôležitejšie: samostatnosť Slovenska sa nedostane do úvodzoviek jej odporcov.

Slovíčkom ”keby” nemožno narábať vážne ani v subjektívnych spomienkach, no i najčistejšie skúmanie a hľadanie pravdy nezaobíde sa bez solídnych hypotéz, inak sa nič nevysvetlí a nikam sa nedostaneme.

Len si predstavme, že slovenskí ľudáci, jediná veľká strana Slovenska, ktorá dôsledne a nekompromisne stála na stanovisku slovenskej národnej samobytnosti a vo všetkých demokratických voľbách – ak berieme len slovenské hlasy bez maďarských, českých a iných neslovenských – získala väčšinu slovenských hlasov, v pomníchovskej situácii ponechá vedenie Slovenska rukám povedzme sociálne demokratického čechoslováka Dérera, alebo komunistu Širokého! Už nezmyselnosť, a historickosť tejto predstavy hovorí jasnou rečou proti všetkým konštrukciám o zločine jedných a o mravnej bezúhonnosti tých druhých, tých, ktorí na všetko majú už vopred pripravené kopyto.

My sme predsa nemuseli vyhlásiť štátnu samostatnosť! Mohli sme ísť na ryby alebo sa utiahnuť do pivnice a popíjať a roniť vlastenecké slzy!

Slovanskí a katolícki bratia Poliaci na severe nám kradli čisto slovenské dediny pomocou Hitlera, svätoštefánske Maďarsko nám pomocou toho samého Hitlera trhalo čisto slovenské kraje na juhu. Keď sa moravskí Slováci chceli pripojiť k Slovensku, pražskí centralisti pomáhali si aj hitlerovskými záujmami proti slovenským. Obrátili sa na Nemecko, žiadali nemeckú pomoc proti moravským Slovákom. Keď sa potom o pár mesiacov neskoršie malo roztrhať Poľsko, zase bol dobrý Hitler Stalinovi a Stalin Hitlerovi. Len my sme boli vždy zlí, lebo sme sa z púhej slovanskej vzájomnosti nechceli dať okabátiť ani českými centralistami, vtedy už pronemeckými, ani poľskými, ani maďarskými pánmi, ktorí si tak dojímavo nahrávali.

Ak Slovensko dostanú Maďari a Poliaci, vývoj je celkom iný! Ak sa v auguste 1939 nedohodne Berlín s Moskvou o rozdelení sfér, ktorých čiara presekla Poľsko – nemôže sa začať vojna, ale!

To slávne a tragické ”ale”! Jediný Dr. Jozef Tiso, reprezentant najmenšieho, alebo jedného počtom z najmenších národov, ktorý mal byť obeťou, aby väčšie boli ešte väčšími, odvážil sa v tých dňoch povedať Hitlerovi: ”Ale”. Odmietol už hotovú novú mapu, nové hranice okypteného Slovenska a – vyhral. Vedel, vedeli sme svoju povinnosť a poznali sme mieru svojich možností.

Nech konáme podľa dodatočných zákonov, s ktorými prišli páni, čo jedine prezidentovi Slovenskej republiky a jej vláde môžu ďakovať, že neboli popravení a ktorí potom dali popraviť prezidenta Slovenskej republiky – nech sa držíme sukien svojich materí alebo žien, alebo tých rybárskych prútov, ”nezaviníme” druhú svetovú vojnu, nestaneme sa vojnovými zločincami, nebolo by Slovenskej republiky a vari už ani slovenského národa. No my by sme boli ako anjeli, ako ľalie!

”Ale” - : Nech psom tráva rastie, keď kone pokapú!

Takéto meditácie ma držali celú noc (a celé noci) pred 9. májom 1968.

x x x

V izbe sa vystriedali až asi dvadsiati príslušníci väzenskej stráže, nechcem ich nazývať bacharmi, takí sú teraz dobrého srdca ku mne. Úradne mi ešte stále nič neoznámili, ale prirodzená vec, už som vedel všetko.

Pochopil som dôrazné ”Dovidenia” vtedy populárneho redaktora. Znova sa vracajú k otázkam, čo ma držalo, ako sa cítim, videl som, že ma študujú. I ja som sa študoval, ale iba jednou myšlienkou, druhou som súčasne riešil otázku, čo so zošitmi, ktoré mám zaplnené poznámkami na okraj zážitkov, neobyčajných postrehov, prečítaných kníh, najmä historických omylov alebo poloprávd. Čert nikdy nespí, ale zasa akoby v tie dni bol zaspal, nebdie ani v najhoršom z bývalých mojich bacharov, všetci sú ako po spovedi, akýsi veľkonoční.

Konečne prichádza dôstojník s papierom: Meno, číslo, zbaľte si veci. Ešte stále uvažujem. V kachliach horí, niektoré noci ešte i teraz v máji bývajú v týchto starých múroch, stuchlých, presýtených zimou dosť chladné. Jednou myšlienkou balím, druhou sa študujem a treťou rozhodujem: spálim. A pred očami veliteľa s najväčšou samozrejmosťou s ostatnými haraburdami hádžem do kachieľ rozhovory s biskupmi, spisovateľmi, slávnymi kasarmi, sizofrénikmi, filozofmi,

spomienky o zážitkoch s Ivanom Horváthom, Gustávom Husákom, generálom Syrovým, ministrami všetkých smerov, Löblom, Holdošom, členmi vlád Beneša, Tisu, Gottwalda, dobrodužstvá, histórie útekov, umieraní, obrátení, materiálov pre dramatikov, režisérov, pre perá Mila Urbana alebo nejakého nášho Dostojevského. – Všetko horí, nevadí, už tým, že som si zapísal, zostáva mi v pamäti ešte miesto, chvíľa a celý kolorit času i prostredia, takú mám pamäť divnú, iný, keď si zapíše akoby vyhodil z hlavy, ja si práve zápisom priklincujem zapísané, môžem páliť, zostane.

- Sme hotoví? Poďme! –

V izbe sme boli traja, všetci traja politickí a ideme iba dvaja. Tretí zostáva. Slepý mladý muž, dobrý chlapec, chcel si vynútiť obnovu a keď nepovolili, v zúfalstve si nasypal do očí tuhu z atramentovej ceruzky, oslepol a jeho nešťastie je tým väčšie, že si ho sám zavinil. Je mi ťažko podať mu ruku. Hanbím sa. Naše kroky by boli ľahšie, keby sme išli traja.

Cestou mi podávajú ruky, chodba je plná sklamania, ale i očakávania, azda ešte prídu, niekedy trvá celé hodiny, kým všetkých amnestovaných pozbierajú roztriedia no z ”Vatikánu” vychádzame len dvaja. ”Vatikánom” sme volali bývalé byty dozorcov, ktoré premenili na cely pre kňazov a roku 1949-1950 v čase takzvanej ”Katolíckej akcie”, v čase likvidovania kláštorov, zatvárania kňazov, ktorí nechceli slúžiť ateistickému režimu.

Vzali ma do skladu, vydali mi kufor, civilný oblek. Po 23. rokoch... A neprezreli ani kufor, ani škatuľu od cukru, ktorá bývala mojím (omnia mea mecum porto) batohom po dlhé roky. Mohol som vyniesť zošity, denníky, materiál pre redaktora tak vzácny – no všetko zhorelo. Ale dobre oheň je dobrý.

A čistý začínam nový život...

Alexander Mach