V sobotu odpoludnia 4. októbra 1980 vybral som sa takako po dve predchádzajúce soboty navštíviť chorého Šaňa Macha do nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Keďže predošlú sobotu, hoci bolo chladno, pod mračnami, našiel som ho sedieť v parku nemocnice v prítomnosti jeho manželky Erži, bývalého šéfredaktora Slovenskej Pravdy Jožka Zavarského ako aj býv. hlavného tajomníka Kresťanského robotníckeho združenia a poslanca Ruda Čavojského, nádejal som sa, že teraz ho takisto nájdem v spoločnosti priateľov, tým skôr, že bol veľmi teplý, slnečný jesenný podvečer, ktorý tu na začiatku veľkej podunajskej nížiny nielen spríjemňuje náladu, ale uľahčuje dýchanie vzduchom rozvoniavajúcim dozretou kukuricou a ťažkými strapcami hrozna núkajúcimi sladkosť muštu

Pri vstupe do nemocničného parku môj pohľad nadarmo hľadal skupinu, či len osamelú postavu mne známej a hľadanej tváre. Návštevníci už väčšinou odišli. Na lavičkách v jednotvárnych modrých plášťoch posedávali zamyslení, myšlienkami a starosťami priklonení pacienti. V Podunajských Biskupiciach prevládajú starší, až vyslovene starí ľudia. Akoby sedelii s pocitom, že sú tu preto takí osamelí, lebo sú už akoby zbytoční v tomto utekajúcom a nerozumejúcom sa svete.

Zrýchlil som svoj krok parkom k najzadnejšiemu pavilónu nemocničného areálu, nie tak dávno postavenému, v Bratislave unikátnemu, preto i známemu: moderne vybavený, prísne odizolovaný pre ťažkých pacientov zápasiacich o život a už so starým, vyčerpaným organizmom. Starostliví a ľudsky súcitní lekári tu vlastne iba zmierňujú poslednú drámu ľudského života – posledný, najťažší zápas.

Posledný raz, pred piatimi rokmi, navštívil som tu práve v tejto poslednej dráme kedysi takú silnú osobnosť, dr. Alexandra Hrnčára, za Slovenského štátu najvyššieho činiteľa štátnej pokladne, v pohnutých marcových dňoch roku 1939 splnomocnenca slovenskej vlády pre otázky finančné pri ústrednej vláde v Prahe. Bol Sidorovi v Prahe, potom v Bratislave aj mne veľmi odvážnym radcom v dramatických a historických udalostiach pri stretnutí sa s obrovským, do pohybu daným Hitlerovým valcom na zgniavenie Európy.

Vošiel som na druhom poschodí tejto respiračnej budovy do izby č. 203, v ktorej som sa pred týždňom so Šaňom rozlúčil. Až bleskove, už aj rozrušený pozrel som sa na prostredné lôžko, doteraz jeho. Ležala na ňom skrútená postava akéhosi nízkeho, scvrknutého starčeka. Hlava nezareagovala, nepohla sa, oči ostali zavreté. Všetko opačne, ako by to bolo v prípade hľadaného chorého, kedysi priateľa, potom na istý čas, za zložitých podmienok odporcu, teraz opäť dobrého priateľa.

Nepoložil som žiadnu ďalšiu otázku. Mysľou som sa bleskom preniesol do činžiaku na blízkych Trávnikoch, kde u syna Mikuláša sa Machovci zdržiavajú pri pobyte či návšteve detí v Bratislave. Nepripustil som možnosť pred dvomi týždňami osobne pri kostole v Lamači dohovorenú eventualitu s riaditeľom tejto nemocnice prof. MUDr. Virsíkom, že v prípade hasnúceho Šaňovho života dá ho ešte živého odviesť do bytu, kde by ho verná a statočná manželka s láskou doopatrovala v posledných, najťažších chvíľach ich takého pohnutého manželského života. Statočne zmýšľajúci prof. dr. Virsík mi sľúbil splniť nielen túto ľudskú prosbu, ale sa zaviazal, že v prípade náhleho skonu nedá telesné pozostatky na bežnú pitvu, ale ich odovzdá neporušené rodine.

Zhustenou dopravou cez spleť činžiakov, stavieb v najvýchodnejšej časti Bratislavy, zvanej Nové hony, dostal som sa na Štrkovec do Šándorovej ulice č. 5. V sadnutom večernom súmraku ulice boli tiché, opustené, ako to už býva v sobotu večer, keď sa rodiny stretávajú pri večernom posedení. Iba štart mohutného Iljušina smerom do Prahy zaburácal na blízkom letisku otriasajúco, tak, že bolo cítiť chvenie povetria.

Otvorila mi dvere ustarostená pani Erža. Hoci celá jej postava s bielou, aj keď veľmi starostlivo učesanou hlavou, nesie príznaky za láskavými očami nezakrytého smútku a starostí, ústa i pohľad sa pri stretnutí so mnou naširoko roztvorili do úsmevu. Bol to jasný dôkaz toho, že momentálny stav manžela nie je beznádejný.

Vošiel som rovno do protiľahlých dverí vedúcich do izbičky vedľa kuchyne, ktorú rodina drží pre starých rodičov. Biela, odokrytá posteľ bola prázdna. Šaňo sedel v nízkom kresle s drevenými operadlami, v rohu izby. Vysoká stojaca lampa púšťala slabé svetlo na sediacu postavu v bielo-modrom pruhovanom nočnom obleku. Do priestorov izby cez polguľovitý žltý obal lampy vnikajúce jej svetlo vytváralo ovzdušie vážne, tiché, akoby tu sálalo len matné osvetlenie kdesi pred oltárom v slabo osvetlenej kaplnke. Priestor na uvažovanie, tichú kontempláciu, nie na bezstarostné bavenie.

Naše pohľady sa stretli. Oči pacienta, známe Šaňove, vždy spokojné, ba skôr veselé svetlomodré oči pod výraznými, teraz už takmer bielymi obrvami, sa ešte otvorenejšie roztiahli. V nedostatku vonkajšieho osvetlenia hodili na tvár akýsi nečakaný, s ovzduším izby s nemocným kontrastujúci jas svetla, nerozlievajúceho sa po tvári, ale vyžarujúceho z nej. Všetko sa to akosi zmenilo. Nebola to tvár nemocného s ťahmi gniaviacej bolesti, ale bezstarostný, až víťazný pohľad niekoho, dávneho Šaňa, ak už nežartujúceho, tak určite vysmievajúceho.

Ale tento hlas odrazu zmenil situáciu, zotrel ilúzie. Nebol to hlas veselosti, žartu či posmechu. Za perami roztiahnutými k úsmevu na jasnými rysmi poznačenej, pevne stavanej tvári, v ktorej každý ťah má svoju presnosť a výraznosť, sa v hlase ťažila nijako neskrytá slabosť. Opierajúca sa ruka sa odrazu odtrhla od matnej drevenej opery kresla a zdvihla sa neisto k hrudníku, akoby mu chcela odtiaľ pomôcť vytlačiť hlas.

”Hľadal som ťa v nemocnici, kde mi Tvoj spoluležiaci povedal, že ťa včera prepustili domov. Len mi nepovedal, v akom stave. Povedz, ako sa cítiš?”

A posledné slovo nepovedal už nútenosťou chorého organizmu, hlasom chorého, ktorý už skôr len naznačuje, ako vypovedá, ale z rozjasnených očí, zo sily presvedčivo vypovedanej skutočnosti. Celá postava, akoby v rečníckom návale dať celým telom dôraz vypovedanému, sa odrazu vzpriamila, pokúsila sa, aj keď neúspešne, dvihnúť na stoličke. Len potrebný dych nevystačil. Postava sa vrátila do kresla. Ústa sa pootvorili, ozval sa slabší prerývaný kašeľ a ruka sa nadvihla, aby navonok zmiernila jeho intenzitu, narovnala svalstvo do prirodzenej polohy.

Zboku sa ozval pritlmený hlas pozorujúcej, tichej, ale veľmi sústredenej pani Erži.

Nechcelo sa mi veriť, že to hovorí ten istý Šaňo, ktorý len pred malou chvíľou sa mi prihovoril po zozbieraní takmer všetkých zvyškov síl. Hlas dostal istotu, pevnosť i vyrovnaný tón.

”Je to ohromné, keď človek z pohľadu na celý svoj predošlý život vidí, ako všetko v ňom je riadené Božou múdrosťou, večným plánom, v ktorom niet nič náhodilého, ale všetko nekonečne premyslené a uprené k večnému cieľu, ku spáse duše. Čo by sa tu človek bál smrti, keď ona je v tomto najvyššom poriadku nie trestom, ale odmenou? Je pravda, že biologicky telo by chcelo i ďalej žiť, vzpiera sa smrti, vyvoláva obavy. Ale rozum, ktorý uvažuje, práve pri dovŕšení života privíta smrť ako korunu celého života. V celom jeho trvaní pracovali sme tak, aby pri ukončení sme pocítili dokončenie diela, nie jeho pretrhnutie. Nemôžeme byť smrťou zastrašení, ale úžasnutí nad veľkým božím poriadkom, ktorý nám zaistil dostatok síl i možností v živote vykonať to, čo sa nám potom pri smrti, na konci života zjaví ako celok. Vidíme to v tomto ucelení už nie ako prežívanie jednotlivých chvíľ, príhody, zážitky, pekné i menej pekné, vydarené, i také, ktoré mohli byť lepšie. Ale ako celok je to veľkolepá dráma každého ľudského života, ktorá bez vyššieho riadenia by nebola mohlo vzniknúť a nemala by svoju plnosť i konečný zmysel.

Od roku 1930, keď som sa v septembri po prvý raz poznal s členmi redakcie Slováka v Bratislave na Radlinského ulici, sa môj život neodtrhol od väčšiny tých veľkých osobností, ktoré ju tvorili, od Sidora, Vojtecha Straku, Mila Urbana a teda aj Šaňa Macha, po celý ich a môj až doterajší život. I od ďalších, ako boli redaktori Gejza Medrický, Aladár Kočiš, Jozef Paučo, Jozef Zavarský a ďalší. Ale popri Karolovi Sidorovi a Milovi Urbanovi Šaňo Mach patril k tým, ktorí moju pozornosť pripútali k sebe takou silou, že mi bol blízky každý ich čin, pozorne som si prečítal každý riadok, ktorý vyšiel z ich pera. Lebo všetko, čo napísali, malo pevnú spätosť so životom, dotýkalo sa jeho podstaty, či už šlo o jednotlivca, alebo o celý národ.

Ale predovšetkým z povedaných i napísaných slov prerážala sila presvedčenia. Pravda, boli chvíle, keď toto presvedčenie bolo usmerňované udalosťami, ba obrovskými dejami, zmenami, rúcaním, apokalyptickým ničením a vraždením, ako sme toho boli svedkami za druhej svetovej vojny. Žiaden z nás v tejto otrasnej dejinnej dráme nezostal nemý, zastrašený, ani utiahnutý v ulite skrytého čakania, ako to dopadne, špekuláciou, ako to prežiť, aj keby všetci ostatní mali zahynúť. Všetci sme robili, mysleli, presviedčali. Ale s odlišnými zameraniami.

Šaňo Mach práve v tom čase a v tých gigantických zvratoch zostal najvýraznejším, najhlasnejším. Písal, hovoril a robil. Robil politiku, od ktorej väčšina sa dištancovala pre jej závratnosť, obludnosť a hrôzu ničenia, k akému dospeli dva obludné smery politiky zla, násilia, ovládané a riadené vyspelým ľudským rozumom: hitlerizmus a boľševizmus, obidva pritom narábajúce najvyspelejšou technikou, použitou na ničenie, nie na zveľadenie ľudstva.

Preto z nášho konania nevyšlo nič nazmar, nič nepoškodilo božskú Pravdu, nezaprelo ju, ani svojvoľne nesfalšovalo. A tým viac ani dobro národa nepoškodilo. Aký osud by bol postihol náš národ, osudy jeho jednotlivých príslušníkov bez tejto obetavej, aj keď v istom čase takej rôznorodej, až protichodnej politiky ľudí z Radlinského ulice v Bratislave, ktorí sa dostali na čelo národa v udalostiach v doterajších dejinách najťažších a najzložitejších?

A tak som tu teraz počúval úvahy chorého a vyčerpaného Šaňa Macha s pozornosťou a obdivom, ba až úžasom. Dôraz a hlas, akým vypovedal pravdy filozofie večnosti, ako to kedysi v seminári definovali pojmom ”philosofia ad aeternitatem”, vyzneli takým spôsobom, plnosťou a presvedčením, akoby bol vo všetkých rečiach a prejavoch, ktoré za života povedal – a bolo ich neúmerne veľa – šetril zo sily hlasu i hodnoty vypovedanej pravdy toľko, aby to, čo povie na konci života, bolo povedané hlasom najčistejším a pravdou najúchvatnejšou. ”Dojal si ma, Šaňo. Aký je to boží dar, keď vieme i sami dať svojmu životnému dielu takúto peča”, - zmohol som sa slabým výrazom na silný zásah, akým on rozvíril moje vnútro. A opäť som si pripomenul zážitok z prvej návštevy Šaňa pri jeho nemocničnej posteli pred tromi týždňami v Podunajských Biskupiciach. Vtedy, veľmi slabý, podal mi sv. Písmo, ktoré vytiahol zo stolíka.

”Pozri sa, Paľo, to je môj najúčinnejší liek, po ktorom tu stále siaham a na dobrú posilu ho používam. Prečítaj si, čo som do neho vpísal svojej žene deň pred vynesením rozsudku nad dr. Jozefom Tisom v marci l947. Bol som si vtedy istý, že ma odsúdia na smrť a hneď aj popravia.

S pohnutím som si vtedy prečítal celú stranu, zapísanú drobným a charakteristickým, teraz už nažltnutým Šaňovým rukopisom. Tá istá vnútorná sila duchovného pokoja a istoty z hodnoty prežitého života. Len preniknúť agonickým chvením mysle, ktorá sa lúči s najdrahšími, najťažšie postihnutými, bezmocnými a pritom celkom nevinnými, tak odkázanými na pomoc otca.

”Čo ti povedali lekári pri prepúšťaní z nemocnice? Aké príkazy ti dali?”

”Ale tak viem, že sa ti veľmi starostlivo venovali. Nebol si pre nich len pacientom, ale i celkom výnimočným prípadom, vtrhnutím do šera a mĺkvoty nemocničného prostredia, výbuchom napätého života, ktorý i po rokoch sa týka ešte každého zo živých, i keď už z druhej, či tretej generácie”, zaútočil som na Šaňa.

”Máš pravdu, aj ja mám taký dojem, pravda, spojený s vďačnosťou voči lekárom i nemocničnému personálu. Veď si len predstav, že poslali ku mojej posteli osobitnú psychologičku, ktorá mala vycítiť môj duševný stav, hladinu duchovných síl, povahové vlastnosti, reakcie, najmä pamäť”.

Zaviedol som reč na svoju kurzívku v Slovenskej Pravde, v ktorej som pravidelne zapĺňal stĺpec ”kurzívkovým tónom”. Rozpísal som sa v nej o ruskom skladateľovi Šostakovičovi. Bolo to roku 1937, keď v bratislavskom Národnom divadle dávali jeho hudobné dielo. Ľavičiari na čele s Hanou Gregorovou usporiadali celé orgie ospevovania veľkosti sovietskych umelcov a sovietskeho umenia. A tak na odvetu som sa pustil do nich, vlastne do tých nimi vychvaľovaných umelcov a boľševikmi tvoreného umenia. Vysmial som ich z tej jednoduchej príčiny, že v Sovietskom zväze od vzniku Októbrovej revolúcie žiadne umenie nevytvorili. Či už v literatúre, výtvarnom umení ako aj v hudbe iba zničili všetko, čo svet dostal od veľkých géniov ľudského umu, z predrevolučného Ruska. Sám skladateľ Šostakovič vo svojich skladbách má veľké len to, čo vytvoril pod vplyvom európskej hudby G. Verdiho, Richarda Wágnera, či Čajkovského. Všetko to, čo vytvoril v boľševickej ére, je bez vnútornej sily, iba zvýraznená kakofónia, halas a chaos, ktorý v nezaujatom divákovi vyvoláva iba smútok a poľutovanie

V ten večer, keď vyšla spomenutá kurzíva, šiel som ako obyčajne do kaviarne Astória na Suchom mýte. Od stola, pri ktorom sedeli komunisti Laco Novomestský, posl. Svetlík a ďalší, vstal Vlado Clementis, nasmeroval sa ku mne a roztržito, temer s krikom mi zavolal

”Vlado, ja viem, že raz to aj na teba prejde. A budeš teda barbar ako ja!”

Na príhodu s Vladom Clementisom by som bol skoro zabudol. Ale stalo sa niečo, čo ma ešte priviedlo späť k veci o boľševickom umení i o samom Šostakovičovi. Lebo skoro nato prišiel za mnou redaktor Národního osvobození, orgánu českých legionárov, Jiří Holeček, syn veľkého českého spisovateľa Holečka. Redaktor Holeček, sám bývalý ruský legionár, zbieral veľmi podrobne všetky údaje o živote v Sovietskom zväze. Slúžili mu ako podkladový materiál pre články v českej tlači o všetkom tom otrasnom, čo sa robí v Rusku. Ale o podpísaní čsl.-sovietskej zmluvy dr. E. Benešom v Moskve v júni 1935 nesmelo sa vo vládnej tlači písať nič, čo by pre sovietov bolo nepriaznivé. A tak ani J. Holeček nemohol písať pravdu o tom, čo sa v Rusku robí. A to práve v čase obrovských, svet otriasajúcich čistkách, súdoch, ktoré posielali na smrť státisíce ľudí, na prvom mieste intelektuálov, ktorí sa odvážili samostatne myslieť a vysloviť svoje názory.

O 15 rokov neskoršie, koncom novembra 1952, som v leopoldovskej väznici sledoval proces s poprednými funkcionármi komunistickej strany v Prahe, označenými ako sprisahanecké centrum na čele s generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským. Dr. Vlado Clementis, ktorý bol medzi súdenými, povedal v tzv.poslednom slove obvineného toto:

Clementisovými slovami, ktoré zneli ako čosi neskutočné, fantastické, z obludného prípadu, Šaňo dokončil psychologičke, skúmajúcej v biskupskej nemocnici jeho celkový stav, rozprávanie toho, čo povedal ako rozpomienku svojej vernej pamäti, ale aj ako ukážku toho, aké drámy sa snujú stále jeho mysľou.

Aj mnou otriasol opäť rozvinutý obraz tragédie jedného z našej generácie, s nami tvoriaceho politika dr. Vlada Clementisa. Všetci sme za svoje účinkovanie ”prešli života cestou tŕnistou”, ako to povedal Ľudovít Štúr. Ale jeho prípad je snáď najtragickejší v dejinách slovenských politikov vôbec. Musel sa sám popraviť pred vlastnými, ktorí ho hneď nato s besnými výkrikmi odporu a opovrhnutia rukou kata zadrhli na šibenici.

Ani som sa Šaňa neopýtal, aký dojem vyvolalo jeho rozprávanie na psychologičku. Už z generácie, pred ktorou tieto šialenstvá tak starostlivo skrývajú.

”A počúval si v nedeľu omšu z Varšavy? Prenášalo ju rádio všetkých poľských rozhlasových staníc, i televízia. Viedenské rádio to pomenovalo výrazom ”polnische Wunder”- poľský zázrak. Kázeň, ktorú povedal celebrujúci biskup, ukázala jasne príčiny všetkého toho, čím Poľsko v našich dňoch vzrušuje celý svet. Poľský národ, ktorý sme si my vždy tak veľmi vážili a spoliehali sa na jeho pomoc, ukazuje svetu, ako sa zachovať aj v ťažkých chvíľach politických a hospodárskych. Robotníci zaplnili kostol do posledného miesta. A robotníci si vynútili od vlády ako prvú podmienku dohody, že život usmernia a postavia na kresťanskom učení. Učení, ktoré je založené na pravde a láske. Poznali, že to, za čím šli, kam ich viedli nie ako plnoprávnych a rozmýšľajúcich občanov, ale ako spútanú masu, ktorá nemala sa dozvedieť o skutočnom stave vecí, o nepravdách, ktorými ich zavádzali, o podvodoch a rozkrádaní tými, ktorí sa dostali do ich vedenia, je klam a zavádzanie končiace i absolútnym nedostatkom denných potrieb, na prvom mieste potravín, ktorými niekedy Poľsko tak prekvitalo.

Počúval som národnú poľskú hymnu, ktorú títo kresťanskí vzbúrení robotníci spievali. Znela dojímavo, strhujúco, tak ako žiadna iná hymna, ktorú som doteraz počul. To nebola hymna, ktorá vznikla pred dávnymi časmi, keď Poľsko nejestvovalo, bolo rozdelené a cudzími ovládané, ale akoby bola zložená práve pre tieto terajšie udalosti v Poľsku. To ma ohromne dojalo, sotva som sa vládal opanovať. A ja som toho v živote už všeličo prežil. A prežili sme, no nie, Paľo!?

Šaňov hlas sa nielen vyrovnal, ale nabral silu i výšku. Akoby sa stal súčasťou samého poľského zázraku, ktorý naozaj je najväčšou udalosťou v tomto rozbúrenom, hlbokou krízou, ba už aj skutočnou vojnou pri prameňoch nafty na Blízkom Východe zasiahnutom svete. Je to pochopiteľné. Šaňo bol vždy započúvaný do najspodnejších tónov tých udalostí, ktoré boli dejinné, do ďaleka, do dejín zasahovali a usmerňovali život.

To, čo sa v súčasnosti robí v Poľsku, je ešte len začiatok procesu, vývoja, o ktorom nevieme, kde skončí, ale každopádne je obrodným, lebo vymaňuje masy pracujúcich a v celom svete neistotou trpiacich, strachom a obavami žijúcich ľudí z područia systému, ktorý nepozná nič iné ako moc, celé ľudské žitie a prácu spútava a usmerňuje len pre posilnenie svojej fantastickej a fanatickej moci bez akéhokoľvek mravného oprávnenia.

Bol plný, dosť chladný večer, keď som sa náhlil ku neďalekej zastávke električky č. 9. Zaviezla ma nielen k miestu prestupu na autobus do Lamača, ale súčasne pred byt Mila Urbana, nielen klasika našej literatúry, ale aj takmer celoživotného priateľa v rovnakom období i v rovnakých udalostiach ako tie, čo ma poja so Šaňom. Mienil som ho navštíviť len tak na skok, keďže ušlo niekoľko mesiacov od čias, čo sme sa posledný raz stretli. A k tomu mi pred niekoľkými dňami básnik Jano Smrek pod Manderlákom ustarostene hovoril, že je Milko tiež chorý.

Túto neradostnú skutočnosť mi potvrdila Zoša Urbanová pri vstupe do bytu. ”Nuž veru, Milo leží” – potvrdila môj dopyt až s páľavoživými očami, už veľmi osivená, ale živá, štíhla a energická pani Zoša. Ustarostená, ale nezlomená. Tak ako i pani Erža. Ako naše ženy, ktorým Všemohúci naložil ťažké bremeno spoločnej cesty s manželmi a početnými deťmi. Málo, alebo skoro nič v časoch slávy a dostatku, zato dosť, vlastne celý život príkoria, hany, nedostatku a znemožňovania existenčných podmienok, najmä uplatnenia sa detí.

Naše stretnutie bolo len krátke. A, samozrejme, týkalo sa aj udalostí v Poľsku. Zasmial som sa na vtipe, ktorý mi povedal Milo. Vraj nový šéf poľských komunistov Stanislav Kania splnil podmienku pápeža Jána Pavla II., za ktorej tento prisľúbil finančnú pomoc Poľsku. Trybuna Ludu uverejnila na prvej strane vetu: Boh stvoril svet! Len pripojila: ale za výdatnej pomoci Sovietskeho zväzu.

Bratislava 6. októbra 1980

(Dokončenie v budúcom čísle)