Ako sme sa dohovorili predošlú sobotu, teraz, po týždni, s mysľou plne sústredenou na chorého priateľa Šaňa, zazvonil som opäť na druhom poschodí Šándorovej ulice č. 5. Zarazilo ma, že neprišla otvoriť pani Erža, ale najmladší syn Mikuláš, ten, ktorý za môjho dlhoročného robotníckeho pôsobenia v Doprastave začínal tam ako učeň. Skutočnosť, že dnešná sobota je celoštátnym pracovným dňom a on nie je v zamestnaní, ale doma, vzbudila prvé podozrenie.

A výraznejšie bolo to druhé: vážnosť, neporušená najslabším prejavom radosti z ”ujovej” návštevy. Vítal ma len výrazom, upreným pohľadom, nemo, bez pohnutia ústami. Natoľko ma to zarazilo, že som nevyslovil otázku ”Čo je s otcom?”, ktorú by som vyriekol povedanú akiste hlasom plným nepokoja, vzrušenia.

Obrátila sa pohybom prezrádzajúcim vznikajúcu nervozitu, námahu skryť city, zachovať dôstojnosť a milotu hostiteľky, u nej takú cenenú a povestnú. Nevidel som na svoje veľké sklamanie lôžko chorého. Bolo na opačnej strane, zakryté pootvorenými dverami. Videlo sa mi, že som do nej nevošiel, ale vskočil, tak prudko na mňa zaúčinkovalo nezvyklé prostredie a nálada, v ktorej som sa tu ocitol.

Šaňo ležal v bieloskvúcej posteli so zavretými očami. Ruky so skríženými prstami na paplóne. Tvár nápadne poblednutá, s jemným nádychom utrpenia, ktoré bolo vyvážené trpezlivosťou, bez kŕčov, záchvatov. Nekrivilo tvár, nevytváralo pohľad na nevydržanie. Bolo to ozajstné utrpenie čakanej a vítanej smrti, dôstojné, hrdinské, zhodné s tou prípravou a pohľadom na smrť, ako mi práve pred týždňom tu v tej izbe tak veľkolepo reprodukoval. Pripomenul som si starú kresťanskú pravdu: Hrozná je smrť hriešnikov, ale krásna tých, čo spravodlivo žili.

Zastal som ticho, takmer bez tlkotu srdca pri posteli. Pohľad sa mi vpil do tváre chorého, položenej na vankúši akoby pre snívanie najkrajších snov, veľmi vzdialených, ale mysľou privábených. Ťahy jeho pevnej, machovskej tváre nemali najmenší znak odumretia, či hoc len odumierania. Od pevne stavaného čela pod bielymi vlnami kučeravých vlasov, ktoré nestratili svoj pôvab od mladosti, dolu po tvári ku krásne formovanej brade tiahli sa pevne rozostavené svaly v jasnom rozdelení lícnych častí.

Premietla sa mi tu teraz nad ním scéna z veľkej Sienkiewiczovej trilógie s pánom Wolodyjowským. Kňaz nad jeho smrteľnou posteľou zastal nie v reverende, ale vo vojenskom brnení s bubnom zaveseným na ramenách:

Na moje šťastie Šaňo akoby počul moje vzrušenie, vyčítal spletilosť myšlienok. Otvoril oči. Veľmi spokojne, ako keby mal v nejakej dôležitej funkcii vyniesť rozhodnutie. Tak sústredene uprel na mňa svoj zrak. Pohľad nebol zlomený, ustrašený. Jasný, zrozumiteľný. Neboli to len myslené vlny, nervové reakcie prenášania popudov do mozgu, ale riadny hlas, ktorý, pravda, zachytila len moja myseľ. Možno ten pohľad bol len zlomkom krátkej chvíle. Ale ja som ho preciťoval ako dlhý a obsažný rozhovor. Obsah bol zhrnutím všetkých tých poznatkov, ktoré on nadobudol za svoj dlhý a vzrušený život, plný dejinných a ľudských zvratov. I toho spoločného nám obidvom za nášho života, či sme si rozumeli a spolupracovali, či došlo medzi nami k nedorozumeniam a prudkým sporom. Len potom som zbadal, po tom všetkom, že Šaňove oči sa zase zavreli. A hlava na vankúši pomaly, ale veľmi vážne, presvedčivo a uspokojujúco urobila niekoľko pohybov kývnutím hlavou. Potvrdenie a vďaku, že sme si porozumeli. Nič nás nedelí, všetko spája.

Sklonil som sa nad jeho telo, priblížil k hlave a rukou niekoľkokrát pohladil. V dlani som pocítil pot, teplotu prevyšujúcu ľudský normál. Na bokoch líc zvýšený a zrýchlený pulz. Chcel som ruku odtiahnuť, aby na organizmus chorého nedoľahla záťaž. Ale ten, aj keď so zatvorenými očami, zachytil moju ruku a stisol ju s oslabenou dôraznosťou, ale zhorúčenou vrúcnosťou. A ťahal ma bližšie k sebe. Poznal som hneď, že mi chce niečo povedať. Nachýlil som sa k nemu tak, že som zacítil síce slabo jeho dych, ale znateľne sálajúcu teplotu:

”Paľo, prosím Ťa, zapamätaj si, čo Ti teraz poviem. Ja som to v tých marcových udalostiach roku 1939 dobre myslel. Nič iné som nechcel ako pomôcť národu. Možnože som niečo nedobre, či menej jasne povedal, robil inakšie, ako ste to vy s Karolom (rozumej Sidorom – pozn. autora) mysleli. Ale to isté som chcel. Nepočúval som hlas Nemcov z Viedne, ale príkaz srdca zachrániť Slovensko, náš národ. Paľo, v tom zmysle si doplň svoje spracované spomienky na udalosti z marca 1939. Vieš, že som ti do Prednášateľa napísal prednášku proti nacizmu”.

Táto skutočnosť ma hlboko vzrušila. V poslednom boji, či podľa neho chápaného momentu životného víťazstva, dokončením životného diela podľa Božích plánov vyberá z neho podstatu, jadro, to, čím vyvrcholilo naše politické účinkovanie v dejinách – vznikom a vyhlásením samostatného Slovenského štátu. Udalosťou spred 41 rokov, a to v takom logickom kontexte, ktorý má mocnejší účinok ako sama smrť. Na svoju smrteľnú posteľ kladie dôležitosť a veľkosť historických dní, ktoré otriasli svetom a obrátili jeho pozornosť na ten náš kus zeme pod Tatrami. A slovenským zaznávaným dejinám dali skok do štátnej rovnoprávnosti s ostatnými európskymi národmi. Pre ich dobro my sme do tých dní len plnili za celé generácie povinnosti bez priznania i rovnakých práv. Vznik Slovenského štátu pre Šaňa je väčšia, dôležitejšia udalosť ako sám život, sama jeho smrť.

To ma ohromilo bez nadnesenia tohto pojmu. Chorý to hovoril s ťažkosťami dýchania ale z vážnosťou a dôrazom veľkej témy. Videlo sa mi, že by sa najradšej postavil na nohy, do pozoru a len tak hovoril o svätej veci národa. Na toto bol sústredený a uprený celý jeho život, myslenie a sebaskúmanie. Ako starostlivý otec nedáva mi do ochrany rodinu, neprosí o pomoc pre manželku, deti. Účtuje so svojou činnosťou za národ a jeho práva. Chce, aby moment vyhlásenia štátnej samostatnosti bol čistý a tak jeho dejiny nepoškvrnené osobnými škriepkami, rozdielnymi reakciami.

Porozumel som, že nechce, aby vyhlásenie Slovenského štátu bolo aktom toho či onoho jednotlivca, ale spoločného výsledku Tisa, Sidora, Macha, Ďurčanského, Čarnogurského, Kirschbauma a ostatných. Z odstupom času, zo zániku a vyblednutia drobnosti bez rozhodujúceho významu je to jednoliate a spoločné dielo dozretého slovenského nacionalizmu, formovaného všetkými jeho historickými dejateľmi až po veľkú postavu Andreja Hlinku.

Tak som to teraz precítil i ja a v duši pocítil obrovskú úľavu i vyvrcholenie. Ľudáctvo ako posledná fáza dospenia slovenského národa na úroveň ostatným národom nemôže sa deliť na frakcie viazané na jednotlivé osoby, tobôž na ovplyvnenie silami stojacimi a pracujúcimi mimo neho. Ak, sú to len epizódy.

V tom sa jeho telo naplo, scvrknuté brucho nadvihlo, ústa sa skrivili. Zbadal som, že chce zakašľať. Ale nepodarilo sa mu. Jeho dych bol veľmi oslabnutý.

Odstúpil som od lôžka, aby som zväčšil priestor, ale aj ticho okolo priateľa. Upokojil sa. Tvár opäť zvážnela, spevnela. Len oči zostali zavreté. Akoby v spánku. Na chodbe sa ozval zvonec nad dverami. Stiesnená pani Erža otvorila dvere do chodby. Tam už stáli dve postavy, ktoré som poznal pred štyrmi desaťročiami. Šaňov vysoký, zostarnutý, poloslepý brat Jozef a sestra Helenka. Tá, ktorej sme kedysi v redakcii Slováka diktovali svoje články a správy. Obidvaja prišli z Palárikova, predtým Slovenského Medera, Šaňovho rodiska.

Bratislava,11. októbra 1980.

Záznam telefonátu v nedeľu 12. októbra:

V pondelok 13. októbra som sa dozvedel z telefonátu, že rodina i nemocný sa rozhodli súhlasiť s lekárskou radou. Sám Šaňo ešte s úsmevom povedal, že mu prekážajú už pri samom dobehnutí do cieľa, bránia mu dostať sa tam, kde on už vidí konečnú métu.

Súhlasil s prevezením do nemocnice len z mravných dôvodov. Aby pred Pánom Bohom sa nemusel zodpovedať za to, že si vlastne sám odobral život tým, že nepripustil lekárom možnosť mu ho zachovať a predĺžiť. Každému z členov rodiny hovorí s úsmevom jednoznačne svoje presvedčenie, že do nemocnice ide len zomrieť, živý sa už medzi nich nevráti.

V utorok večer, ani dopoludnia v stredu 15. októbra nepodarilo sa mi spojiť s rodinou. Preto som išiel do nakladateľstva Tatran pod Michalskú bránu za Alfrédom Engelmannom, u ktorého som zastihol i Vila Kovára. Povedali mi, že Šaňo zomrel na Krásnej hôrke ráno okolo pol siedmej. Vedeli len toľko, že smrť bola krásna, neuveriteľne pokojná, v konečnej fáze rýchla ako ozajstné vbehnutie do cieľa, aj keď s posledným zvyškom síl.

Večer som navštívil rodinu na Budovateľskej ulici u Bišťanov, rodiny najstaršej dcéry Marty. Tam mi pani Erža rozpovedala priebeh posledných chvíľ Šaňovho života. Ona ani v nemocnici neopustila manžela. Ostala pri ňom až do konca, teda aj poslednú noc, vďaka slušným a súcitným lekárom i ošetrujúcemu personálu. Deň strávil pomerne pokojne, väčšinou so zatvorenými očami, modlitbou i občasným príhovorom k manželke, či personálu a stále ho sledujúcim lekárom. Prosil ich, aby si nerobili starosti s ním, lebo on už má svoj program presne určený.

Ráno prosil o mokrú handru, aby si mohol utrieť stŕpnuté nohy. Urobil si tak sám. Ešte aj sám sa umyl. Okolo šiestej povedal manželke, že chce ísť na WC. Keď sa ponúkla, že ho odvezie, poďakoval sa, že tak urobí sám, vlastnými silami, len aby potom prišla po neho. Ale i odtiaľ prišiel sám, iba pod jej dohľadom.

Keď si teraz ľahol, dýchal spokojne, len slabo. Okolo pol siedmej stal sa pani Erži nápadným Šaňov zrak. Dostal sklenený výraz a strnulosť. Zavolala ošetrovateľku. Uspokojila ju, že je to len chvíľkový stav. Ale už o nejakú chvíľu tvár a hrudník nemocného sa odrazu pohli, natiahli. Z úst vyšiel ťažší ston. Pani Erža alarmovala službu. Lekár nasadil masáž srdečných svalov. Ale bez účinku. Musel konštatovať, že nastala smrť. Všetci zostali stáť nad veľkým životom i veľkou smrťou.

Pohreb v Slávičom údolí bol potom veľkolepý a nadmieru dôstojný, odbavený dvoma kňazmi a asistujúcimi bohoslovcami. Účastníci zaplnili priestory a priechody cintorína takmer do nepriehľadnosti. Údolím sa niesli tóny znárodnenej mariánskej piesne Ó, Mária bolestivá, naša ochrana. Tak si to žiadal nebohý.

Bratislava 18. okt. 1980

Len čo som si podal sústrastne ruky s manželkou, synmi a dcérami nebohého nad hrobom a prejavil poslednú poctu hodením priehrštia zeme na jeho kvetmi zasypanú truhlu v pieskovom hrobe, zo všetkých strán mi podávali ruky známi i neznámi, aby mi prejavili svoju radosť i pohnutie nad mojím rozlúčkovým prejavom. Takmer každý z nich vyslovili i svoj podiv a uznanie nad mojou odvahou povedať v týchto časoch rozlúčkový prejav nad hrobom Alexandra Macha.

Nestačil som opakovať každému, že to považujem za svätú povinnosť voči slovenskej minulosti v jej najkritickejšej dobe a voči každému predstaviteľovi, ktorý vtedy stál v jej službách. Iste, som si vedomý, že môj rozlúčkový prejav by bol vyznel ešte inakšie, širšie, konkrétnejšie a pôsobivejšie, keby som nebral do úvahy jednak terajšie možnosti a fakt, že mi veľmi záležalo na tom, aby pohreb vyznel dôstojne, národne, zmierlivo, tak, aby všetky tie skutočnosti, ktoré by dali priechod nášmu posúdeniu života a činnosti Šaňa Macha za jeho účinkovania neprejavili sa v tomto dôstojnom akte ako výkriky a protest.

Takmer každý z tých, ktorí sa mi prihovorili, prosil ma o môj prejav. Samozrejme, každému som to musel s ospravedlnením odoprieť s tým, že ho dávam jedine rodine Machovcov. Rodine patrí, ona vyslovila súhlas s jeho znením v čase príprav pohrebu a ona jedine ho môže dať tým, ktorých uzná za vhodných.

Jedným zo žiadateľov o prejav bol aj kedysi veľmi populárny redaktor Národných novín v Bratislave Alex Pakan. Dovolával sa toho, že je už silne nahluchlý, preto by si potreboval prejav ešte osobitne prečítať. Sľúbil som mu to umožniť pri inej príležitosti. Pakan mi nato hlasným spôsobom nahluchlého zakričal tak, aby to počulo aj okolie: ”Paľo a mal si v prejave povedať, že keby ešte žil národný umelec Laco Novomestský, určite by bol teraz kráčal hneď za Šaňovou truhlou. A tak by bol mal urobiť aj pán prezident. Veď obidvaja majú byť toľko za čo povďační Machovi!”

Ako som sa skoro po pohrebe dozvedel, práve v tom istom čase neďaleko od Slávičieho údolia v Bratislavskom krematóriu za Lamačom odbavovali pohreb samovrahovi docentovi univerzity dr. L. Červeňanskému. Keďže bol straník a známy vo vysokoškolských kruhoch, na obrade v krematóriu sa zúčastnilo veľa popredných straníckych a vysokoškolských a vedeckých činiteľov. Práve vtedy a tam sa rozšírilo, že sa práve teraz v Slávičom údolí koná pohreb Šaňa Macha. Ako mi jeden z účastníkov Červeňanského pohrebu povedal, to ich celkom vyrušilo a vzrušilo. Okrem najbližších príbuzných sa ostatní mysľou cítili oveľa bližšie ku tak známemu, toľko a v toľkých situáciách spomínanému Šaňovi Machovi ako ku kremovanému samovrahovi. Všetky osobné rozhovory po skončení obradov sa točili výlučne okolo pohrebu v Slávičom údolí.

Len som sa sútrpne usmial nad hodnotou marx-leninských prednášok našej budúcej vysokoškolsky vzdelanej inteligencie.

V rozhovore s dr. Jablonickým, samozrejme o Machovom pohrebe, medzi iným vyhlásil: ”Taký veľký a manifestačný pohreb, aký mal Šaňo Mach, nebude mať žiaden z našich odstavených činiteľov komunistickej strany!”

Vo štvrtok 30. októbra t. r. bol v Trnave pohreb polstoročného správcu Spolku sv. Vojtecha preláta Msgr. Janka Pöštényiho. Zúčastnil som sa ho. Po skončení cirkevných obradov šiel som s priateľmi Jozefom Závarským a Lacom Kiššom ku stanici na vlak do Bratislavy. Pred stanicou sme stretli nášho vzácneho, vari kedysi najcennejšieho katolíckeho historika dr. Vendela Jankoviča. Pracuje v Slovenskom ústave na ochranu pamiatok Slovenska na Bratislavskom hrade.

Spomenul o schôdzke na niektorom z Ústavov, na ktorej takisto sa hovorilo o Machovom pohrebe. Odznelo tam i také podanie: ”V Slávičom údolí na Machovom pohrebe sa zúčastnilo tritisíc gardistov. Nad hrobom rečnil i bývalý poslanec Slovenského snemu Paľo Čarnogurský. Rečnil celkom v duchu posledných udalostí v Poľsku”.

Iný známy, ktorý ma zastavil na ulici a pýtal si môj prejav, mi povedal: ”O Šaňovom pohrebe a Tvojom prejave na ňom idú celkom fantastické správy. Istá popredná speváčka, sólistka SND v Bratislave, mi hovorila, že Šaňova truhla bola zakrytá slovenskou trikolórou. A ľudia plakali nad hrobom. Jamu zasypali kvetinami až nad zem!”

Zmienka o trikolóre ma tiež zaujala. Ako je všeobecne známe, bielo-modro-červenú trikolóru nedá sa nikde zohnať. Jej výroba je zakázaná. Ale už na cintoríne sa ma opýtal Jano Farkaš, kedysi administrátor Slováka, či som si všimol na Šaňových prsiach v truhle slovenskú trikolóru. Bohužiaľ, nie, lebo keď som v obradnej sieni cintorína podišiel k truhle, zamestnanci práve mŕtvolu zaťahovali čiernym flórom. Sotva som stačil ešte pritlačiť ruku na chladné čelo mŕtveho priateľa. Farkaš sa mi priznal, že trikolóru položil on. Na moju otázku, kde ju zohnal, odpovedal lakonicky, že je to jeho vec.

O prejav nad jeho hrobom požiadal Zväz protifašistických bojovníkov prof. dr. Miloša Gosiorovského. Ten prisľúbil, ale z vlastnej opatrnosti telefonoval dr. Ľ. Pezlárovi na ÚV KSS, či on súhlasí s prednesením prejavu. Ten mu nedal priamu odpoveď, len ho odkázal, že mu ju bude tlmočiť telefonicky. Keď ju však Gosiorovský dlho nedostával, opäť ju telefonicky urgoval. Pezlár povedal, že sa pýtal prvého tajomníka Lenárta, ale aj ten mu povedal, že on to sám nerozhodne, ale si vyžiada mienku samého dr. G. Husáka. Ten vskutku rozhodol kladne, ale až si vyžiadal uistenie, že Miro Hýsko nezastával žiadnu dôležitejšiu strannícku funkciu, čiže je bezvýznamný. O koľko krajšie a jednoduchšie to mal Šaňo Mach, proti ktorému M. Hýsko viedol odboj.

Ale objavili sa ešte zaujímavšie dôsledky smrti Šaňa Macha. Oznam o jeho smrti bol uverejnený zvyčajnou formou vo Večerníku a v Práci. U obidvoch šéfredaktorov bolo potom vyšetrovanie, prečo oznam dovolili uverejniť. Šéfredaktor Práce J. Višváder bol pokutovaný obnosom 2.000,- Kčs. Šéfredaktor Večerníka dr. Bartošek sa vyhovoril poukazom na telefonický zoznam Bratislavy, v ktorom je uvedených 15 účastníkov pod menom Mach. Okrem toho už pred dvomi rokmi bol uverejnený podobný oznam o smrti tiež nejakého Alexandra Macha v tom istom denníku.

Pokiaľ ide o stanovisko vlastných úradných činiteľov, vrátane samej Štátnej bezpečnosti, ktorej dvaja členovia tesne večer pred pohrebom navštívili rodinu Machovcov so záujmom, aký bude pohreb, kto bude mať prejav, museli konštatovať, že pohreb bol dôstojný a nedošlo k žiadnej provokácii na ňom, vrátane prejavu Pavla Čarnogurského nad hrobom.