Paľo Krajčírovie prehodil z boka na bok svoje telo ležiace na vojenskom kavalci. Nad ním posteľ, vedľa neho ďalšie dve. Plná kasárenská izba, natrepaná železnými lôžkami, na ktorých už niekoľko dní nemilobohu vylihovali mladí chlapci. Jedni hlasno chrápali, iní mastili mariáš, či rozprávali vtipy a príbehy zo života. Bez programu, bez cieľa sa im míňal čas. Nikto im nič nepovedal, nikto ich neinformoval, aká je situácia, čo sa deje na frontoch, len časť z nich sama medzi sebou vyjavovala svoje myšlienky, svoje názory. Každý názor, každý životný postoj má svoje korene. Tieto vyplývajú z povahy človeka, aj z toho, odkiaľ dotyčný pochádza, čo vo svojom okolí videl, čo zažil, akých ľudí stretol, či múdrych, či menej múdrych a aj od toho, aké náboženstvo vyznáva.

Aj záložníci pochádzajúci z okolia Bystrice, čo tu nemilobohu márnili čas, boli všelijakí. aj poriadni, aj menej poriadni, aj katolíci, aj evanjelici, aj gazdovia, aj remeselníci, aj takí, čo nič nemali, aj takí, čo so slovenským štátom súhlasili a aj takí, čo ho nenávideli. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Vždy boli ľudia aj za kráľa, aj proti nemu. Jedni prezidenta milovali, iní ho len uznávali a boli aj takí, čo ho nenávideli. Tak to bolo aj s povstaním. Jedni boli zaň – tí kričali na veliteľov, aby im dali zbrane, že oni idú tých Nemcov zastaviť, druhí, tí ani nevedeli, čo sa deje, či sa bojuje, za čo sa bojuje, proti komu sa bojuje a kde sa bojuje. Ostatní, prevažne gazdovia, remeselníci a podľa viery katolíci boli proti tomu. Všetci prišli do tých kasární, všetci narukovali do povstania, lebo museli, lebo ich zmobilizovali. Keby tu neboli prišli, keby odmietli narukovať, tak by ich ...škoda domyslieť...

Tak leňošil, tak míňal čas, tak ho v kasárňach mrle žrali. Človek poľa, človek roboty tu hnil, polihoval a odpočíval. Čerta odpočíval. Ničnerobenie, bohapusté míňanie času ho ubíjalo viac ako robota za pluhom či s kosou v rukách. Jemu nechodil po rozume front. Jeho neinteresovalo, čia je Krupina či Nová Baňa alebo Telgárt. Veď to sú mestečká a dediny tu, na našom území. Tie nám stadeto nikto neukradne, tie stade nik nemôže odniesť. Horšie je, že v nich domy zapaľujú, že mosty rúcajú, že ľudia umierajú. Jeho však hlavne trápilo, ako je doma. Čo robia? Ako robia? Či stačia, keď jeho niet. Svokor je starý, nevládny, deti sú ešte malé a žena... je len žena. Krumple treba, aj repu treba spratať z poľa... aj zasiať treba. Teraz je taký čas... čas najväčšej roboty... čas zberu... čas pripraviť zem na budúcu úrodu a dať do nej zrno. Aj koňa majú len jedného. Toho druhého tiež zrekvírovali ako jeho, aj on musel do vojny, aj on musel povstať.

Zlenivelý Paľo vstal z postele. Vyšiel na široký kasárenský dvor. Skupina dôstojníkov práve skončila debatu a rozchádzali sa. Jeho veliteľ, nadporučík Kališťan, zamyslený ostal stáť na mieste. Paľo sa v rýchlosti popozeral po sebe, ponaprával si uniformu a rozhodol sa predstúpiť pred veliteľa. Predstúpil pred neho, klepol opätkami, predpisovo sa zahlásil a predstavil a poprosil ho, či by ho nepustil, že doma je robota, že len tu neďaleko je jeho dedina, jeho rodina, jeho pole a jeho robota.

Jeho spolubývajúci, ktorí znova hrali karty, nadávali a vylihovali, neboli až takí hlúpi, aby verili rozosmiatemu a natešenému kamarátovi, že ide plniť zvláštne úlohy a preto odchádza preč. To by sa tak neradoval, to by sa tak chytro nevychystal. No pravdu nevedeli. Nevideli, ako sa Paľo zalíškal veliteľovi.

Paľo kráčal z Radvane. Oproti nemu vedľa cesty čľapotali vlny Hrona. Vlny odnášali vodu, čo ich tvorila, vlny odnášali aj čas. Čas uteká vždy rovnako, len v ťažkých chvíľach sa človeku vidí, že sa len plazí, že sa vlečie ako slimák. Práve vtedy, keď sa na človeka valí choroba, zloba, úzkosť, vtedy by mal čas letieť ako vodná riava z kopca. Vtedy sa človeku zdá, akoby čas zastal. Pocit bolesti, utrápenosti, nešťastia čas akoby brzdil. Aj tento čas, čas slovenskej vojny, slovenského utrpenia, ktoré na Slovákov privolali cudzinci a pár našich, bežal pomaly, akoby bol nekonečný. Paľo na toto myslel, to mu prichádzalo na rozum, keď sa blížil k bystrickej malej stanici, na ktorej fučal a pískal rušeň. Za chvíľu sa vzďaľoval hrmot niekoľkých vagónov naložených doskami a smrekovými klátmi. Hukot vlaku stíchol, jeho zvuk odišiel. Do Paľových uší sa tlačil iný zvuk. Otočil hlavu na druhú stranu na Národnú ulicu.

Pred Národným domom sa tiesnili ľudia. Do ulice z amplióna chrčala dychovka. Tri ženy stojace medzi davom vo veľkých rámoch držali veľké fotografie. Paľovi to pripadalo, akoby bol na procesii. Čo sú zač, tí traja svätí, vytrčení nad zídený neveľký dav? Jeden s hustými, širokými fúzmi a čiernou hrivou vlasov vyzeral akoby z iného sveta. Jeho oči sa zdali Paľovi akési cudzie, divé, tvár prísna, bez úsmevu. Ten druhý, s veľkou cigarou v ústach, tučný, s ovisnutými lícami, mu zas pripomínal boháča, dobre živeného človeka. Ten tretí... Toho som už dakde videl... Veď je to Beneš... bývalý česko-slovenský prezident. Čo tu hľadá jeho podobenka? Kto ho a skade ho vytiahol? Veď utiekol do Londýna... Hej... hej... to je on, čo nechcel nič počuť o Slovákoch, čo stále len mudroval, že sme Čechoslováci. Veď my máme svojho prezidenta, tam v Bratislave.

Paľo si začal lepšie všímať ženy, ktoré dvíhali fotografie tých troch svätých nad zhromaždenými. Na šatách žien, na ľavej strane hrudníka spozoroval akýsi zvláštny fľak. Látka na tých miestach bola akási tmavšia, nebola taká vyblednutá ako inde. Pozrel aj do tvárí žien. Už pochopil, že tieto ženy pred pár dňami strhli zo svojich šiat ponižujúci znak žltej hviezdy, ktorý do ďaleka oznamoval, kričal, kto sú. Nuž je to tak, oni majú za čo chváliť tých svojich svätých. Len Paľo stále nevedel, kto sú tí dvaja na tých fotografiách, prečo ich tu ukazujú a skade sú?

Na priečelí budovy udreli do očí okrem česko-slovenskej zástavy aj červená vlajka a veľká červená hviezda. Prečo červená? Prečo hviezda? Paľo nebol dosť múdry, aby si na tieto otázky vedel odpovedať. No nedalo mu. Ďalej trápil svoj mozog. Červená...? To je cudzí svet... Hviezda...? Doteraz sme vídavali na uliciach ľudí so žltou a teraz tu veľká červená... Cudzí svet... celkom cudzí... Ten chce... ten červený svet, vytisnúť od nás ten náš svet? Musím sa dakoho spýtať, skade ten červený svet je? Čo tu chce? Čo za ním je? Čo nás v jeho mene čaká?

Cestou k nemu doliehal ešte hlas z ampliónov, rozvešaných na všetky strany.

Vraj ľud povstal? Krepáň krepý, čo tam trepe do toho ampliónu. Či sme my povstali, keď nás zmobilizovali? Vraj proti zotročovateľom? Proti akým? Kde sú? Tu každý, kto chcel robiť, mohol robiť a kto chcel žiť, musel robiť, aké tu zotročovanie? Veď Pán Boh to povedal v Raji Adamovi, že ”v potu tváre budeš dorábať svoj chlieb”. Tak ho dorábam aj ja v potu tváre. Keď ho dorobím, mám čo jesť aj ja aj moja rodina a mám radosť zo svojej práce, zo svojej úrody, z božieho požehnania. Žiadni zotročovatelia. To platí aj o robotníkoch. Za prácu dostanú plácu. No to mi pripadá tak, akoby ten rečník chcel stavať robotníkov proti zamestnávateľom... hm... hm... Neviem, či je to múdre a správne.

Ešte aj o voľakom eláne vykrikoval ten rečník. Aký elán, keď tam v kasárňach vylihujeme, aký elán, keď ti ani flintu nedajú do rúk? Aký elán, keď nemáme za čo bojovať? Za čo vlastne sa v tom povstaní bojuje? Žiaden dôstojník neprišiel a nepovedal, na čo nás zmobilizovali. Čo s nami chcú? Prečo nás zverbovali do kasární? Nik nám nič nepovedal. Dôstojníci akoby sa nás báli, akoby sa nás stranili. Oni by mali sršať elánom. A oni nič... Táral ten v tom mikrofóne. On si prial, aby to tak bolo... No ale, čo ja viem, ako je to inde?

Prišiel domov. Zhodil uniformu a pustil sa do roboty. Pratal z poľa úrodu, aj dačo pooral a zasial. Na druhý večer zašiel k rodičom. Šiel sa porozprávať so svojím múdrym otcom, čo furt má nastavené uši pri rádiu, aj noviny mu chodia, aj pochodil kus sveta za robotou.

- A tí dvaja, čo ich tam dvíhali, jeden bude ruský, či ako ich teraz volajú - sovietsky, to bude ten Stalin a ten druhý to bude Roossevelt.

Skľúčený Paľo Krajčírovie ledva ťahal svoje ťažké nohy okolo dlhého zákopu. Jemu sa ušlo miesto skoro celkom pri bukovej hore.

- Čo sa bojíš? Aj tak tu vytrčíš kopytá! Nemci si sem urobia výlet na svojich mašinách a z nich si tu zastrieľajú. Terče im tu akurát rozkladáme. My sme pre nich terče. Oni vedia, ako do terčov a presne, oni si to už vyskúšali, a nie raz. Tvoja hlava, hoci bude len trošku trčať z tej hlinenej jamy, tak ju Nemec prevŕta. Nesmúť, kamarát. Len hlavu nevytŕčaj, len ju schovaj, ale ani zadok neukazuj, aj toho je škoda, aj ten je užitočný.

- Daj si. Bude ti lepšie. Budeš smelší. Clivota ti odíde. Paľo váhal, či je teraz vhodná chvíľa liať do seba pálenčisko. No keď doma pri robote pomôže, ani tu, keď trošku vypije, nemôže mu zaškodiť, môže zahnať bludné myšlienky a potlačiť strach. Začal chápať aj spolubojovníkovu veselosť, jeho strapaté reči, jeho odvahu a výsmech vlastnej biedy, z toho, čo ich čaká. To má z tej pálenky, tie reči, tie sprostosti a tú smelosť.

- Dobrá je....dobrá....Chválil darovanú tekutinu  ešte zo zvraštenou tvárou, čo vytvorila grimasu od tej tuhosti, od tej sily a od tej zlej dobroty.

- To máš skade?

- No skade? Z domu. V nedeľu bola pri mne žena. Priniesla mi seba aj pálenku, chuderka... Pár týždňov sme spolu a pre poondiate povstanie som ju musel nechať. Tešili sme sa zo seba celé dni a teraz koniec láskania a možno koniec všetkého. Ja túžim za ňou a ona za mnou. Túžba zostala len túžbou. Odtrhli nás od seba a túžba v nás ešte viac silnie. No v nedeľu mi doniesla seba, svoju krásu, svoju milotu a svoju dobrotu. Aspoň na chvíľu sme uspokojili svoje túžby a potom odišla. Keď odišla, túžba zase prenikla aj vo mne aj v nej. Porazilo by ho aj s komunistami, čo toto vymysleli.

- Len buď opatrný, nesmieš takto, krotil podnapitého kamaráta, ktorý už tretí raz zvrtol reč. Z vtipkovania, zo spomienok na novomanželské radosti naraz v ňom vzkypela zlosť voči situácii, do ktorej sa akurát dostal.

- Ja som to nielen počul, ale aj videl. Ja som bol na Ukrajine ako slovenský vojak a tam sa ľudia rozprávali, čo zažili, ako ich do kolchozov hnali, ako ich na Sibír vyvážali a ako ich komunisti vraždili. Toto chcú aj tu a za to mi tu čakáme na smrť. Prečo tu Rusi posielajú svojich parašutistov? Aby po vojne u nás bolo tak ako v Rusku. Hovno budeme mať, všetko šľak trafí, všetko trápenie našich rodičov pôjde do kolchozov.... všetko... - vylievala svoju zlosť potrundžená hlava.

- Tu nad touto horou, tam hore na rovinke je otcov laz s dvadsiatimi hektármi oráčin a lúk s čriedou kráv a ešte väčším kŕdľom oviec. To je naša istota, náš chlieb. Všetko pôjde do riti, keď prídu komunisti.

- Idem domov, lebo sa tu zbláznim. Idem urobiť radosť všetkým doma, hlavne svojej žene a sebe. Čo by som tu, keď môžem doma v teplej posteli, pri mladej žene. Idem. Možno sa vrátim.

Odišiel.

Pred obedom sa horou ozývalo občasné lámanie konárov a šuchot lístia nakopeného pod starými bukmi. Lomoz bol počuteľný. stále viac a viac Horou sa ľahko vznášala svižná deva, či žena. Víla....Víla ide k nám. Víla v detvianskom kroji.

Nadporučík Kališťan, v civile odborný učiteľ slovenčiny, očarený pozerá do hory. Víla zastala na kraji hory. Zo zákopu vyskočil náš lazník a utekal jej v ústrety. Nič nepovedal veliteľovi. Nepýtal si žiadne povolenie, len ozlomkrky letel k nej. Padli si do náručia na kraji svojej starej bukovej hory.

Nadporučík Kališťan ju tiež šacoval, premeriaval a závistlivo hodnotil. To je poklad! To je dar – taká žena. V páse tenká ako prútik, v bokoch a hrudníku oválna, ohybná, svižká. Na opliecku sa jej ligotali stovky drobných plieškov. Celé oblečenie samá čipka, samá výšivka, samý kvet a tá tvár, červená ako ruža, súmerná, s malým noštekom a pod ním úzke červené medové ústočká. Len on v tej uniforme k nej nepristane. Nadporučík zatvoril oči. V hlave sa mu premietal nádherný obraz. Vedľa nej už nestál uniformovaný vojačik, ale urastený mládenec s valaškou v ruke, s krátkou košeľou, holým pupkom, kabanicou, plytkým klobúčikom a širokými gaťami zakončenými strapcami.

To je tá nádherná dvojica, ktorú pred rokmi ospevoval Andrej Braxatoris – Sládkovič. To je Helena, rúča a odvážna žena, a jej Martin, syn prírody, mládenec bez strachu. Celú tú básničku mal učiteľ, teraz veliteľ, pred sebou. To je znova tá dvojica z nádherného diela Detvan. Tu sú vo svojej hore. Len doba je iná.

Iná doba, celkom iná. Nadporučík otvorí oči, v nich sa mu zračí dvojica láskajúcich sa milencov, do uší mu však z diaľky zaznieva hudba. Nie... nie... to nie je muzika detvianskych fujár, to je hukot, hukot strojov. Hučia stroje dolinou, ozývajú sa bučinou, hučia stále viac, hučia stále silnejšie. Zabíjajú túžbu, prerušujú lásku, budia strach, napínajú nervy a veštia zlo a smrť. Pod Poľanou hromy bijú... Zastavme ich, bratia...

Stroje zahájili koncert... koncert striel, výbuchov, hudbu ničenia, hudbu vraždenia a hudbu smrti. V tejto doline taká hudba ešte neznela. Čo s ňou? Ako ju zastaviť? Ako sa jej postaviť do cesty? Čo zmôžeš proti tankom s touto flintou, s týmto hovnom, vraví si lazník. To isté si myslí aj Paľo. To je jedna pravda tejto krvavej veselice. Na jednej strane sila, na druhej žiadna sila. Tank a puška. To je ako slon a mucha. Na druhej strane tohto vojnového harmatanca je otázka, za čo títo dvaja a všetci ostatní majú akurát tu zahynúť? Za boľševizmus, či za fašizmus? Oni ani jedno nechcú. Oni nechcú ani Židov vyvážať z krajiny a nie sú ochotní ani svoj majetok do kolchozov dať a kostoly vo svojich dedinách premeniť na dielne. Okolo nich sa už tlačia do hory vojaci vlečúci ranených. Bučina ich ochotne ukrýva a prijíma do svojho zeleného náručia. Aj Paľo s lazníkom sa už pobrali. Už sa rozhodli, niet proti komu a niet s čím. Tam v hore stojí víla. Víla zaodetá vo svojej vyšívanej, čipkovanej a ligotavej detvianskej nádhere. Počas výbuchov si zakrývala uši. No ostala tu. Čakala a dočkala sa. K nohám jej postupne kládli jedného, druhého aj ďalších ranených. Ako im.... čím im... niet čím, nemám ničoho...Ale je, tu je. Hanba-nehanba. Zhodila zo seba vrchnú parádnu sukňu.Za ňou spadla z nej ešte jedna, čisto biela spodnička. Trhala ju, vysávala ňou krv z tečúcich rán, pritláčala na rany, obväzovala rany tak, ako to videla robiť mníšky v nemocnici. Pozerala na ošetrené rany. Krv presakovala cez látku, ktorú oferovala na tento účel. Tu ju pán Boh poslal. Išla za svojím mužom pre túžbu po raji a prišla do pekla. V pekle, v tomto ohni smrti, ktorý zapálili cudzí ľudia, čo ich tu priviezli železné plechové búdy, aby z nich ničili a zabíjali chudákov s puškami. Keby jej dačo dali, aj ona by išla, aj ona by išla tam dolu do doliny, aj ona by ich dáko ničila. Keď to nemohla, aspoň napľula tým smerom, kde sa tieto plechové skrine rozdrapovali. Fuj...! Hanbite sa.... zvrieskla na celú dolinu. To bol jej boj, keď si chlapi s nimi nevedia poradiť, keď si s nimi nechcú poradiť.

Streľba zúrila. Hukot tankov sa miešal s výbuchmi delových gúľ. Guľky z pušiek, z automatov a roztrhané šrapnely pískali rôznymi tónmi. Zem sa miešala s dymom a zápach zhoreného dynamitu nepríjemne dráždil nozdry. Guľky a kusy roztrhaného plechu zablúdili aj do hory, zapichávali sa do živého dreva, stojacich stromov a ranili ich.

- Už aj späť! Zastaviť Nemcom postup! Revali na nich partizáni.

- Daj mi tank, tak pôjdem, ale s týmto môžem ísť akurát do hrobu... Máme ísť na istú prehru? To nie, kamarát. Ja sa pre nič za nič zabiť nedám. Skupina vojakov sa pohla z miesta v úsilí pokračovať v ceste.

- Nikuda nepôjdete! Zúril partizán.

- A vy kuda? Zreval iný Rus na ďalšiu skupinu od hliny špinavých a zakrvavených vojakov, z ktorých traja na pleciach niesli ranených kamarátov. Iní ranení kráčali vedľa mladej ženy.

- Táto čo tu hľadá? Pýtal sa jeden z partizánov.

- My u nás nestojíme o také hrdinstvo. Len si vy nechajte tie vaše zákony.

Partizáni si pozorne premeriavali vojakov. Zbadali u jedného sovietsky automat a u druhého granát.

- Davaj zbrane...! Rýchlo davaj...!

- Ber si ! Povedal vojak a odovzdal mu samopal do ruky.

Vojaci bez reptania kládli pušky a náboje na jednu kopu a hromadne sa driapali do pohoria Poľana.

Bojová vrava v doline stíchla. Nemeckí pešiaci ešte prečesávali zákop. Tankoví mechanici opravovali dva poškodené tanky a zdravotníci dávali prvú pomoc pár raneným Nemcom.

Partizáni opatrne zastali na okraji lesa. Skryli sa za staré hrubé podpolianske buky a začal sa rachot. Ich automaty robili paseku Nemcom. Nemci padali v daždi partizánskych guliek. Tankisti pohotovo zaujali svoje miesta. Hlavne tankov smerovali na kraj bučiny. Tankové guľomety štekali, delové gule robili z bukov papeky. Hora plakala. Buky sa lámali, s rachotom padali dovtedy, kým z hory mal kto strieľať. Nemci pre istotu posielali ešte pozdravy slovenskej bučine, ktorej listy sa už farbili do žlta či hnedava. Pod kmeňmi a haluzami slovenského dreva skončili cudzí bojovníci, keď vlastní, deti týchto bukových lesov, zutekali. Rôzny prístup k životu. Váženie si života, či hazardovania s ním. Prázdne hrdinstvo je odrazom vývoja národa, je výrazom kultúry. Ruský človek vraj vždy bol taký. Láska k životu by mala stáť na prvom, najvyššom mieste v poradí všetkých ľudských hodnôt. To by bol prejav najvyššej kultúry. Kde láska k životu chýba, tam o kultúre nemôžeme vôbec hovoriť. No, žiaľ, taká nekultúrna kultúra sa tu teraz do našej krajiny tlačila.

Vojaci pokojne, bez slova odporu prešli okolo chalupy. Rozzúrený chlap sa skryl vo dvore.

Pred nasledujúcim domom stála studňa. Paľo spustil vedro do nekonečnej hĺbky. Vo dverách sa zjavila gazdiná. V rukách sa jej leskol plechový hrnček. Vojaci nenásytne hasili smäd. Žena sa najprv nemala k slovu. Voľáko sa okúňala. Potom sa rozvravela.

- Sme doma... Tu sme... Radostne oznámila laznícka víla. Všetci poďte! Všetci dnu! Opatrili ich. Nasýtili. Ranených uložili. Ubytovali aj v okolitých domoch. Dobrí ľudia v ťažkej dobe si musia pomáhať. Pomáhali s láskou, s ochotou. Dali by z posledného.