Dvadsiate storočie po Kristovi bolo obdobím posledných veľkých vojen, nepokojov a prevratov. Nepriamou príčinou najväčšej z týchto vojen bolo myšlienkové hnutie panmongolizmu, ktoré vzniklo koncom 19. storočia v Japonsku. (...)

Európa 21. storočia tvorí zväz viac či menej demokratických – štátov – spojené štáty európske. Vonkajšie úspechy kultúry, ktoré spomalil mongolský vpád a oslobodzovací boj, znovu nabrali zrýchlené tempo. Ale predmety vnútorného poznávania – otázky života a smrti, konečného osudu sveta a človeka, skomplikované a zastierané množstvom nových výsledkov fyziologických a psychologických výskumov a objavov, zostávajú ako prv nevyriešené. Zjavný je len jediný veľmi dôležitý výsledok: rozhodný pád teoretického materializmu. (...) Ľudstvo vskutku prerástlo tento stupeň detinskej filozofie. Ale na druhej strane sa ukázalo, že vyrástlo aj z detinskej schopnosti prostej a bezvýhradnej viery. (...)

V tom čase bol medzi nemnohými špiritualistami pozoruhodný človek – mnohí ho nazývali nadčlovekom – ktorému bolo detinstvo srdca rovnako vzdialené ako detinstvo rozumu. (...) Uvažoval takto: ”Kristus prišiel predo mnou, ja som druhý: ale veď to, čo je v časovom poradí neskôr, v podstate je skôr. Prichádzam ako posledný, na konci dejín, práve preto, lebo som dokonalý, konečný spasiteľ. Kristus je mojím predchodcom. Jeho poslaním bolo ohlásiť a pripraviť môj príchod.” A takto rozmýšľajúc, bude veľký človek 21. storočia vzťahovať na seba všetko, čo je v evanjeliách povedané o druhom príchode, a tento príchod nebude vykladať ako návrat tohože Krista, lež ako nahradenie predchádzajúceho Krista definitívnym, t. j. ním samým. (...)

Jeho samoľúbe uprednostňovanie seba pred Kristom bude ospravedlňovať ešte takáto úvaha: ”Kristus hlásal a vo svojom živote uplatňoval mravné dobro, bol naprávačom ľudstva, ja som však povolaný byť dobrodincom tohto čiastočne napraveného, čiastočne nenapraviteľného ľudstva. Dám všetkým ľuďom podľa ich potrieb. Kristus ako moralista rozdeľoval ľudí na dobrých a zlých, ja ich zjednotím statkami, ktoré rovnako potrebujú dobrí aj zlí. (...)”

Takto čaká pyšný spravodlivý na vyššie poverenie, aby začal spásu ľudstva – a dočkať sa nemôže. Už mu minulo tridsať rokov, uplynú ďalšie tri roky. A tu mu mysľou začne prebleskovať a prenikať až do špiku kostí ako v horúčkovitej triaške myšlienka” ”A čo, ak?... A čo, ak nie ja, ale ten... Galilejčan... Čo, ak nie je mojím predchodcom, ale pravým, prvým a posledným? Lenže v takom prípade musí žiť... Kdeže je? Čo, ak príde ku mne, teraz, sem...

Čo mu poviem? Veď sa budem musieť skloniť pred ním ako posledný hlúpy kresťan, a budem ako dáky ruský sedliak nezmyselne mrmlať: Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou hriešnym, alebo sa ako poľská žena roztiahnem na zemi do podoby kríža? Ja, jasný génius, nadčlovek. Nie, nikdy!” A tu sa namiesto niekdajšej rozumovej triezvej úcty k Bohu a Kristovi rodí a rastie v jeho srdci najprv akási hrôza, potom pálčivá a celú jeho bytosť dláviaca a zvierajúca závisť, a zúrivá, zadúšajúca nenávisť. ”Ja, ja, ja, nie On! Niet ho medzi živými, niet a nebude! Nevstal z mŕtvych, nevstal, nevstal! Zhnil, zhnil v hrobe, zhnil ako posledná...” A s penou na perách pustí sa zo záhrady do pustej čiernej noci po skalnatom chodníku... Zúrivosť ho prešla a nahradilo ju, ako tie skaly, ako tie mračná, ako tá noc, ťaživé zúfalstvo. Zastal nad prudkým úšustom a hlboko dole začul zmätené zurčanie riavy, valiacej sa po kameňoch. Neznesiteľná clivota mu zovrela srdce. Zrazu sa v ňom čosi pohlo: ”Čo keby som ho privolal a opýtal sa ho, čo mám robiť?” A uprostred temravy sa mu zjavila pokorná a smutná postava! ”Ľutuje ma... Nie, nikdy! Nevstal z mŕtvych, nevstal!” A vrhol sa z úšustu nadol. Ale čosi pružné –akoby vodný stĺp – ho zachytilo vo vzduchu, pocítil otras ako od elektrického výboja, a akási sila ho odhodila nazad. Na okamih stratil vedomie a ocitol sa na kolenách niekoľko krokov od úšustu. Pred ním sa črtala akási matným svetlom fosforeskujúca postava a jej oči neznesiteľne ostrým bleskom prenikali jeho dušu...

Vidí tieto dve prenikavé oči a počuje, či už vo svojom vnútri alebo zvonku, akýsi zvláštny hlas, pridusený a zároveň zreteľný, kovový a úplne bezduchý, akoby zaznieval zo zvukového záznamu a ten hlas sa mu prihovára: ”Syn môj milovaný, v tebe mám všetko svoje zaľúbenie. Prečo si sa ma nedomáhal? Prečo si mal v úcte toho odporného, a jeho otca? Ja som tvoj boh a otec. A ten bedár, ukrižovaný, je mne i tebe cudzí. Nemám iného syna okrem teba. Ty si jediný, jednorodený, rovný mne. Milujem ťa a nič od teba nežiadam. Si krásny, veľký, mocný. Pracuj na svojom diele v mene svojom, nie mojom. Neprechovávam k tebe závisť. Milujem ťa. Nič od teba nepotrebujem. Ten, koho si pokladal za boha, požadoval od svojho syna poslušnosť, a to poslušnosť bezhraničnú – až po smrť na kríži, a on mu na kríži nepomohol. Nič od teba nežiadam a pomôžem ti. Kvôli tebe samému, tvojej vlastnej dôstojnosti a prevahe, i z mojej čistej nezištnej lásky k tebe – pomôžem ti. Prijmi môjho ducha. Ako ťa kedysi môj duch splodil v kráse, teraz ťa splodí v sile.” A pri tých slovách sa pery neznámeho nadčloveka mimovoľne pootvorili, prenikavé oči sa priblížili tesne k jeho tvári a on pocítil, ako doň vzniká ostrý ľadový prúd a napĺňa celú jeho bytosť. A zároveň pocítil neobyčajnú silu, čulosť, ľahkosť a oduševnenie. V tom svetielkujúca postava a dve oči zmizli, nadčloveka čosi zodvihlo ponad zem a razom ho prenieslo do jeho záhrady, ku dverám domu.

Na druhý deň nielen návštevníci veľkého človeka, lež aj jeho sluhovia boli prekvapení jeho zvláštnym, akýmsi oduševneným výrazom. Ale boli by bývali ešte väčšmi prekvapení, keby videli, ako vo svojom kabinete s nadprirodzenou rýchlosťou a ľahkosťou píše svoj znamenitý spis s nadpisom ”Otvorená cesta k univerzálnemu mieru a blahobytu”. (...)

Túto obdivuhodnú knihu hneď preložia do jazykov všetkých vzdelaných i niektorých nevzdelaných národov. Tisíce novín vo všetkých končinách sveta budú po celý rok zaplnené vydavateľskými reklamami a nadšenými kritikmi. Lacné vydania s portrétom autora sa rozšíria v miliónoch exemplárov a celý kultúrny svet – a v tom čase to bude znamenať celú zemeguľu – sa naplní slávou čohosi neporovnateľného, veľkého jedinečného! (...) A uchvacujúci spisovateľ nielenže všetkých strhne, lež každému bude i príjemný, takže sa splnia slová Kristove:

Pravda, niektorí nábožní ľudia, hoci túto knihu budú vrele chváliť, začnú si klásť otázku, prečo sa v nej ani raz nespomenie Kristus, ale iní kresťania im namietnu: ”Chvála Bohu! V minulých storočiach sa všetko sväté ošúchalo vďaka úsiliu všakových neuznaných horlivcov, a teraz musí byť hlboký náboženský spisovateľ veľmi opatrný. A keď je raz obsah knihy preniknutý opravdivým kresťanským duchom činorodej lásky a všeobsiahlej blahosklonnosti, čo ešte chcete?” A s tým budú všetci súhlasiť. Čoskoro po vyjdení ”Otvorenej cesty”, ktorá z autora urobila najpopulárnejšieho človeka, aký kedy žil na svete, malo sa konať v Berlíne medzinárodné zákonodarné zhromaždenie zväzu európskych štátov. Tomuto zväzu, ustanovenému po mnohých medzinárodných i vnútorných vojnách, spojených s vyslobodením spod mongolského jarma, po vojnách, ktoré značne zmenili mapu Európy, hrozili konflikty – už nie medzi národmi, ale medzi politickými a spoločenskými stranami. Predstavitelia spoločnej európskej politiky, patriaci k mocnému tovarišstvu slobodomurárov, pociťovali nedostatok spoločnej výkonnej moci. Európska jednota, dosiahnutá s takou námahou, sa mohla každú chvíľu opäť rozpadnúť, Vo zväzovej rade, či stálom svetovom komitéte (Comité permanent universel) nevládla jednomyseľnosť, pretože nie všetky miesta sa podarilo obsadiť pravými, do veci zasvätenými slobodomurármi. Nezávislí členovia komitétu uzatvárali separátne dohody a hrozila nová vojna. Vtedy sa ”zasvätení” uzniesli odovzdať výkonnú moc do rúk jednej osoby, ktorá mala mať dostatočnú plnú moc. Hlavným kandidátom bol tajný člen tovarišstva – ”človek budúcnosti”. Bol jedinou osobou s veľkou svetovou slovutnosťou. Keďže povolaním bol delostrelec a postavením veľkokapitalista, všade mal priateľské styky s finančnými a vojenskými kruhmi. V inej, menej osvietenej doby by proti nemu hovorila okolnosť, že jeho pôvod zahaľovala hlboká tma. Jeho matka, osôbka ľahších mravov, bola veľmi dobre známa na oboch pologuliach zeme a priveľa rôznych chlapov malo rovnaký dôvod pokladať sa za jeho otca. Tieto okolnosti, prirodzene, nemohli nijako zavážiť v takom pokrokovom veku, aj keď to mal byť vek posledný. Človeka budúcnosti takmer jednomyseľne zvolili za doživotného prezidenta spojených štátov európskych; a keď sa zjavil na tribúne v celom lesku svojej nadľudskej mladej krásy a sily, a s oduševnenou výrečnosťou vyložil svoj univerzálny program, unesené a očarené zhromaždenie sa bez hlasovania v záchvate nadšenia rozhodlo vzdať mu najvyššiu poctu a zvolilo ho za rímskeho cisára. Kongres sa skončil za všeobecných ovácií a veľký vyvolenec vydal manifest, ktorý sa začínal takto: ”Národy zeme! Dávam vám svoj pokoj!” a končil sa slovami: ”Národy zeme! Splnili sa prisľúbenia! Večný všeobecný mier je zabezpečený. Každý pokus narušiť ho okamžite narazí na neprekonateľný odpor. Lebo odteraz je na zemi jedna centrálna moc, ktorá je silnejšia než všetky ostatné vlády, jednotlivé i pospolu. Táto ničím neprekonateľná moc patrí mne, splnomocnenému vyvolencovi Európy, cisárovi všetkých jej síl. Medzinárodné právo má konečne sankciu, ktorá mu doteraz chýbala. A odteraz sa nijaká veľmoc neopováži povedať vojna, keď ja hovorím mier! Národy zeme, pokoj vám!” Tento manifest má žiadúci účinok. Všade mimo Európy, najmä v Amerike, sa utvorili silné imperialistické strany, ktoré svoje štáty prinútili, aby sa za rozličných podmienok pripojili k európskym spojeným štátom pod najvyššou vládou rímskeho cisára. Zostávali tu i tam ešte nezávislé kmene a mocnárstva v Ázii a Afrike. Cisár s neveľkou, ale vyberanou armádou, zloženou z ruských, nemeckých, poľských, maďarských a tureckých oddielov, podniká vojenské ťaženie do východnej Ázie po Maroko a bez veľkého krviprelievania si podmaňuje všetkých nepoddajných. Vo všetkých krajinách oboch častí sveta vymenúva svojich miestodržiteľov z európsky vzdelaných a jemu oddaných veľmožov. Vo všetkých pohanských krajinách ho ohromené a očarené obyvateľstvo vyhlasuje za najvyššieho boha. V priebehu roka sa zakladá svetová monarchia v pravom zmysle slova. Hrozby vojny boli od koreňov povytŕhané. Všeobecná liga mieru sa zišla posledný raz, a keď sa na nej predniesli nadšené reči na slávu veľkého mierotvorcu, odstúpila, lebo už nebola potrebná. Rímsky a svetový cisár v novom roku svojej vlády vydáva nový manifest: ”Národy zeme! Sľúbil som vám mier a dal som vám ho. Ale mier je pekný iba v blahobyte. Komu v čase pokoja hrozia útrapy biedy, toho ani mier neteší. Príďte teraz všetci ku mne, všetci hladní a uzimení, aby som vás nasýtil a ohrial.” A potom vyhlasuje jednoduchú a všeobecnú sociálnu reformu, načrtnutú v jeho spise, ktorý už zaujal všetky šľachetné a triezve umy. Teraz, keďže sa v jeho rukách sústredili svetové financie a obrovské pozemkové majetky, mohol túto reformu realizovať na želanie nemajetných a bez ujmy bohatých. Každý dostával podľa svojich schopností, a každý schopný sa hodnotil podľa práce a zásluh. Nový pán zeme bol predovšetkým súcitným filantropom, a nielen filantropom, lež aj filozof. Sám bol vegetariánom, zakázal vivisekciu a ustanovil priamy dozor nad bitúnkami: všemožne podporoval spolky na ochranu zvierat. Z toho všetkého najdôležitejšie bolo, že v celom ľudstve nastolil najzákladnejšiu rovnosť – rovnosť všeobecnej sýtosti. To sa stalo v druhom roku jeho panovania. Sociálno-hospodárska otázka bola definitívne vyriešená. Ale ak je sýtosť prvoradým záujmom hladujúcich, sýti si potom želajú niečo iné. Veď aj nasýtené zvieratá obyčajne chcú nielen spať, ale sa i pohrať. Tobôž sa to vzťahuje na ľudstvo, ktoré odjakživa post panem požadovalo circenses.

Cisár-nadčlovek chápe, čo jeho dav potrebuje. V tom čase príde k nemu z ďalekého Východu do Ríma veľký divotvorca, zahalený hustým oblakom podivuhodných príbehov a neuveriteľných rozprávok. Podľa chýrov, ktoré šírili neobudhisti, vraj je božského pôvodu – pochádzal od slnečného boha Surju a akejsi riečnej nymfy.

Tento divotvorca menom Apollón, človek nepochybne geniálny, Poloaziat a Poloeurópan, katolícky biskup in partibus infidelium, obdivuhodným spôsobom spojí v sebe schopnosť ovládať posledné výsledky a technické využitie západnej vedy so znalosťou a umením využiť všetko to, čo je v tradičnej mystike Východu naozaj solídne a významné. Dôsledky takéhoto spojenia budú ohromujúce. Apollón si medziiným osvojí polovedecké, polomagické umenie priťahovať a podľa svojej vôle usmerňovať atmosferickú elektrinu, a medzi ľuďmi sa bude povrávať, že strháva oheň z nebies. Ostatne, tento človek, ohromujúci obrazotvornosť davu rôznymi neslýchanými kúskami, nebude predbežne zneužívať svoju moc na dáke zvláštne ciele. Nuž, a teraz príde k veľkému cisárovi, pokloní sa mu ako pravému synovi božiemu, vyhlási, že v tajných knihách Východu našiel priame predpovede o ňom ako o poslednom spasiteľovi a sudcovi vesmíru, a ponúkne mu do služieb seba i celé svoje umenie. Očarený cisár ho prijme ako dar zhora, a keď ho vyzdobí skvelými titulmi, viac sa od neho neodlúči. A tak sa národom zeme, oblažovaným svojím vladárom, okrem všeobecného mieru, okrem všeobecnej sýtosti ešte naskytne možnosť stálej potechy z najrozmanitejších a neočakávaných divov a znamení. Končil sa tretí rok vlády nadčloveka.

Po priaznivom vyriešení politických a hospodárskych otázok prišla na rad aj náboženská otázka. Dotkol sa jej sám vladár najmä so zreteľom na kresťanstvo. V tom čase bolo kresťanstvo v takomto stave: pri veľmi značnom znížení počtu veriacich – na celej zemeguli zostalo len 45 miliónov kresťanov – vzmáhalo sa mravne a získavalo na kvalite to, čo stratilo na kvantite. Ľudia, ktorých s kresťanstvom nespájal nijaký duchovný záujem, sa viac za kresťanov nepočítali. Rozličné vierovyznania sa dosť rovnomerne preriedili, takže sa zachovali v približne pôvodom počte; čo sa však týka ich vzájomných vzťahov, hoci nepriateľstvo nenahradilo úplne zmierenie, predsa len sa značne zmiernilo a protiklady stratili niekdajšiu príkrosť. Pápežstvo už dávno vypudili z Ríma a po dlhom blúdení našlo útočisko v Petrohrade s podmienkou, že sa tu aj v krajine zdrží propagandy. V Rusku sa pápežstvo značne zjednodušilo. Hoci v podstate vôbec nezmenilo zloženie svojich kolégií a ofícií, muselo preduchovniť ráz ich pôsobenia a rovnako muselo obmedziť na najmenšiu mieru svoj pompézny rituál a ceremoniál. Mnohé zvláštne a príťažlivé obyčaje, hoci formálne neboli odvolané zanikli samy od seba. Vo všetkých ostatných krajinách, najmä v Severnej Amerike, mala katolícka hierarchia ešte veľa predstaviteľov s pevnou vôľou, neúnavnou energiou a nezávislosťou, ktorí ešte väčšmi než kedysi utužili jednotu katolíckej cirkvi a uchovali jej medzinárodný a kozmopolitický význam. Pokiaľ ide o protestantizmus, na čele ktorého stálo ako vždy Nemecko najmä po zjednotení veľkej časti anglikánov s katolíckou cirkvou, ten sa očistil, zanechajúc svoje krajné negatívne tendencie, ktorých zástancovia otvorene prešli k náboženskému indiferentizmu a k neviere. V evanjelickej cirkvi zostali len úprimne veriaci, na čele ktorých stáli ľudia, spájajúci v sebe širokú učenosť s hlbokou religiozitou a s čoraz väčším úsilím vzbudiť vo svojom vnútri živý odraz starodávneho pôvodného kresťanstva. Keď politické udalosti zmenili oficiálne postavenie cirkvi, ruské pravoslávie, hoci stratilo mnohé milióny svojich zdanlivých, nominálnych členov, zakúsilo radosť z pripojenia najlepšej časti starovercov, ba i mnohých sektárov pozitívneho zamerania. Táto obnovená cirkev nerástla počtom, ale začala rásť jej duchovná sila, ktorú osobitne preukázala vo vnútorných zápasoch s extrémnymi sektami, čo sa rozšírili medzi ľudom a nemali ďaleko k démonizmu a satanizmu.

V prvých dvoch rokoch nového panovania všetci kresťania, ustrašení a unavení radom predchádzajúcich revolúcií a vojen, stavali sa k novému vladárovi a k jeho umierneným reformám čiastočne so zhovievavým vyčkávaním, čiastočne s rozhodnými sympatiami, ba až s vrelým nadšením. Až v treťom roku, keď sa objavil veľký mág, mnohých pravoslávnych, katolíkov a evanjelikov sa zmocnili vážne pochybnosti a antipatie. Texty evanjelií a apoštolských listov, v ktorých sa hovorí o kniežati tohto sveta a antikristovi, sa čítali pozornejšie a živo sa komentovali. Podľa určitých znamení sa cisár dovtípil, že sa nad ním sťahujú mračná a rozhodol sa čím skôr prísť na koreň veci. Na počiatku štvrtého roku svojej vlády vydáva manifest všetkým svojím poddaným kresťanom bez rozdielu vyznania a vyzýva ich, aby si zvolili alebo vymenovali splnomocnenca na všeobecný snem pod jeho predsedníctvom. Jeho sídlo sa v tom čase prenieslo z Ríma do Jeruzalema. Palestína bola vtedy autonómnou oblasťou, ktorú objavili a spravovali prevažne Židia, Jeruzalem bol slobodným mestom a teraz sa stal mestom sídelným. Kresťanské svätyne zostali nedotknuté, ale na celom území Charam-eš-Šerifu, od Birket Osrainu a terajších kasární až po mešitu El-Aksa a ”Šalamúnove koniarne” bola postavená obrovská budova, ktorá okrem dvoch starých neveľkých mešít zahrňovala rozsiahly ”ríšsky” chrám na zjednotenie všetkých kultov a dva prepychové cisárske paláce s knižnicami, múzeami a osobitnými miestnosťami na magické pokusy a cvičenia. V tom polochráme a polopaláci sa mal 14. septembra začať všeobecný cirkevný snem. Keďže evanjelické vyznanie nemá duchovenstvo v pravom zmysle slova, katolícki a pravoslávni hierarchovia na cisárovo želanie pripustili na snem istý počet svojich veriacich laikov, známych zbožnosťou a oddaných záujmom cirkvi, aby sa tak dosiahli určité paritné zastúpenie všetkých kresťanských vyznaní; a keď na snem pripustili laikov, nemohli vynechať ani nižšie svetské duchovenstvo a rehoľníkov. Tým sa stalo, že počet členov cirkevného snemu prevyšoval tritisíc; a okolo pol milióna kresťanských pútnikov zaplavilo Jeruzalem a celú Palestínu. Medzi účastníkmi snemu osobitne vynikali traja. Na prvom mieste to bol pápež Peter II., ktorý stál podľa práva na čele katolíckej časti snemu. Jeho predchodca zomrel cestou na snem, nato sa v Damasku zišlo konkláve, ktoré jednohlasne zvolilo kardinála Simone Barioniniho, a ten prijal meno Peter. Bol z neapolského kraja, jednoduchého pôvodu a preslávil sa ako kazateľ rehole karmelitánov. Získal si veľké zásluhy v zápase so satanskou sektou, sídliacou v Petrohrade a na jeho okolí a zvádzajúcou nielen pravoslávnych, lež aj katolíkov. Keď sa stal arcibiskupom mohilevským a potom aj kardinálom, už dávno bol vyvolený pre tiaru. Bol asi päťdesiatročný, strednej výšky a statnej postavy s ružovkastou tvárou, zahnutým nosom a hustými obrvami. Bol to človek horlivý a ohnivý, hovoril zápalisto, široko gestikulujúc, a poslucháčov skôr strhával, ako presviedčal. K svetovládcovi prejavoval nový pápež nedôveru a neľúbosť najmä po tom, ako zosnulý pápež, chystajúc sa na snem, podľahol jeho naliehaniu a vymenoval za kardinála ríšskeho kancelára a veľkého mága svetového mena, exotického biskupa Apollóna, ktorého Peter pokladal za pochybného katolíka a za nepochybného podvodníka. Skutočným, hoci neoficiálnym vodcom pravoslávnych bol mních Ján, dobre známy ruskému ľudu. Hoci ho oficiálne označovali ako biskupa ”na odpočinku”, nežil v nijakom kláštore, lež bol stále na cestách a kolovali o ňom rôzne legendy. Niektorí vyhlasovali, že je to vzkriesený Fedor Kuzmič, t. j. cár Alexander Prvý, ktorý sa narodil asi pred tristo rokmi. Iní šli ďalej a tvrdili, že je to pravý mních Ján, t. j. apoštol Ján evanjelista, ktorý nikdy nezomrel a verejne vystúpil na konci časov. Sám nikdy nehovoril o svojom pôvode a mladosti. Teraz bol už veľmi starý, ale čiperný, s bielymi žltkasto-zelenkavými vlasmi a bradou, vysokej chudej postavy, ale s plnými ružovkastými lícami, živými iskrivými očami a s dobráckou tvárou aj s dobráckymi rečami; vždy chodil v bielej sutane a v bielom plášti. Na čele evanjelických členov snemu stál najučenejší nemecký teológ, profesor Ernst Pauli. Bol to nevysoký starček s vysokým čelom, ostrým nosom a hladko vyholenou tvárou, Jeho oči sa vyznačovali akýmsi zvláštnym kruto-dobromyseľným pohľadom. Každú chvíľu si trel ruky, kýval hlavou, hrozivo sťahoval obrvy a ohrnoval pery; pritom blýskal očami a hovoril trhavo: So! Nun! So also! Bol oblečený slávnostne, s bielou stuhou a v dlhom pastorskom plášti s nejakými rádmi.

Otvorenie snemu bolo impozantné. (...) Keď vstúpil cisár s veľkým mágom a so sprievodom, a orchester zahral ”pochod jednotného ľudstva”, ríšsku medzinárodnú hymnú, všetci účastníci snemu povstali a mávajúc klobúkmi, trikrát hlasito zvolali: Vivat! Hurá! Hoch! – Cisár zastal pri tróne, s majestátnou blahosklonnosťou vystrel ruku a zvučným, lahodným hlasom povedal: ”Kresťania všetkých vyznaní! Moji milovaní poddaní a bratia! Od začiatku svojej vlády, ktorú Najvyšší požehnal takými obdivuhodnými a slávnymi činmi, nemal som ani raz dôvod k nespokojnosti s vami; vždy ste plnili svoju povinnosť podľa viery a svedomia. To mi však nestačí. Moja úprimná láska k vám, bratia milovaní, lačnie po vzájomnosti. Chcem, aby ste ma – nie z povinnosti, lež z úprimnej lásky – uznali za svojho pravého vodcu v každom podujatí v prospech ľudstva. A tu by som vám chcel okrem toho, čo robím pre všetkých, preukázať osobitné milosti. Kresťania, čím by som vás mohol obšťastniť? Čo by som vám mohol poskytnúť nie ako svojim poddaným, lež ako súvercom, svojim bratom? Kresťania! Povedzte mi, čo je vám v kresťanstve najdrahšie, aby som mohol zamerať svoje úsilie tým smerom? (...) Po niekoľkých minútach sa cisár obrátil k snemu tým istým láskavým tónom, v ktorom však zaznievala štipka irónie: ”Milí kresťania,” povedal. ”Chápem, ako je vám ťažké dať jedinú priamu odpoveď. Chcem vám pomôcť aj v tom. Na nešťastie ste sa od nepamäti rozpadávali na rôzne vyznania a strany, preto snáď ani nemáte jediný spoločný bod, ku ktorému by ste speli. Ak však nemôžete medzi sebou dosiahnuť zhodu, dúfam, že sa mi podarí zrovnať všetky vaše strany tým, že im všetkým preukážem rovnakú lásku a rovnakú ochotu uspokojiť pravé úsilie každej. Milí kresťania! Viem, že mnohým, a nie posledným z vás je v kresťanstve nadovšetko drahá tá duchovná autorita, ktorú kresťanstvo dáva svojim zákonným predstaviteľom, pravda, nie pre ich vlastné výhody, lež pre všeobecné dobro, lebo na tejto autorite sa zakladá správny duchovný poriadok a mravná disciplína, potrebná všetkým. Milí bratia katolíci! Ó, ako chápem váš názor, a ako rád by som oprel svoju ríšu o autoritu vašej duchovnej hlavy! Aby ste si nemysleli, že sú to zaliečavé a prázdne slová, slávnostne vyhlasujem: Z našej samovládnej vôle sa zvrchovaný biskup všetkých katolíkov, rímsky pápež, od tejto chvíle znovu uvádza na svoj stolec v Ríme so všetkými niekdajšími právami a výsadami tohto úradu a stolca, ktoré mu udelili naši predchodcovia, počnúc Konštantínom Veľkým. – A od vás, bratia katolíci, požadujem za to len toľko, aby ste ma vnútorne uznali za svojho jediného ochrancu a priaznivca. Kto z prítomných ma podľa svedomia a cítenia za takého uznáva, nech príde sem ku mne.” A ukázal na prázdne miesta na estráde.

A s oduševnenými výkrikmi: Gratias agimus! Domine! Salvum fac magnum imperatorem – takmer všetky kniežatá katolíckej cirkvi, kardináli a biskupi, veľká časť veriacich laikov a vyše polovica mníchov vystúpili na estrádu a s hlbokými poklonami smerom k cisárovi zaujali svoje kreslá. Dolu však, uprostred chrámu, sedel na svojom mieste vzpriamený a nehybný ako mramorová socha, pápež Peter II. Všetci, čo ho predtým obklopovali, boli na estráde. Ale preriednutý zástup mníchov, ktorý zostal dole, postúpil k nemu, v úzkom kruhu sa zomkol vôkol neho a bolo odtiaľ počuť zadržiavaný šepot:

Cisár s počudovaním pozrel na nehybného pápeža a znovu zvýšil hlas: ”Milí bratia! Viem, že sú medzi vami takí, ktorým je v kresťanstve najdrahšia posvätná tradícia, staré symboly, staré piesne a modlitby, ikony a liturgické úkony. A veru, čo môže byť nábožnej duši drahšie? Vedzte, milovaní, že som dnes podpísal zakladaciu listinu a vyčlenil som hojné prostriedky na celosvetové múzeum kresťanskej archeológie v našom slávnom meste Konštantinopoli, kde by sa zhromažďovali, študovali a uchovávali všakovaké pamiatky cirkevného staroveku, najmä východného, a vás prosím, aby ste si zajtra zvolili spomedzi vás komisiu, ktorá by spolu so mnou prerokovala ďalší postup s cieľom priblížiť modernú dobu, jej mravy a obyčaje k podaniu a ustanoveniam svätej pravoslávnej cirkvi! Bratia pravoslávni! Komu je tento môj zámer po vôli, kto ma z úprimného cítenia môže nazvať svojím pravým vodcom a vládcom, nech vystúpi sem.” A väčšina hierarchov východu a severu, polovica niekdajších starovercov a vyše polovice pravoslávnych kňazov, mníchov a laikov s radostnými výkrikmi vystúpili na estrádu, pyšne zazerajúc na tam uvelebených katolíkov. – Ale mních Ján sa nepohol a hlasito vzdychal. A keď zástup vôkol neho silno preredol, vstal z lavice a prisadol si bližšie k pápežovi Petrovi a jeho kruhu. Ostatní pravoslávni, ktorí neodišli na estrádu, ho nasledovali. Cisár sa opäť ujal slova: ”Poznám spomedzi vás, milí kresťania, aj takých, čo si v kresťanstve najväčšmi cenia osobné presvedčenie o pravde a slobodné štúdium Písma. Aký je môj názor na to, o tom sa netreba šíriť. Snáď vám je známe, že som ešte v ranej mladosti napísal veľké dielo z odboru kritiky Biblie, ktoré v tom čase vyvolalo určitý rozruch a položilo základ mojej popularite. A tu mi, práve v týchto dňoch, akiste na pamiatku tejto mojej práce, univerzita v Tübingene núka čestný diplom doktora teológie. Dal som príkaz odpovedať, že toto vyznamenanie s potešením a vďakou prijímam. A dnes som zároveň so založením spomenutého múzea kresťanskej archeológie podpísal zakladaciu listinu pre svetový ústav slobodného bádania Svätého písma zo všetkých možných stránok a vo všetkých smeroch, a pre štúdium pomocných vied, s ročným rozpočtom 1,5 milióna mariek. Komu je táto moja priazeň vhod a kto ma môže s čistým srdcom pokladať za svojho zvrchovaného vodcu, nech vystúpi sem, k novému doktorovi teológie.” A na krásnych perách veľkého človeka sa mihol akýsi čudný úškrn. Viac ako polovica učených teológov sa pohla smerom k estráde, hoci s určitým zaváhaním a zakolísaním. Všetci sa obzerali na profesora Pauliho, ktorý akoby bol prirástol k svojmu sedadlu. Hlboko sklonil hlavu zhrbil sa a schúlil. Teológovia a učenci, ktorí vystúpili na estrádu, boli na rozpakoch, jeden z nich mávol rukou, zoskočil z estrády a pokrivkávajúc bežal k profesorovi Paulimu a menšine, ktorá pri ňom vytrvala. Ten zodvihol hlavu, vstal, urobil neurčité gesto a vykročiac okolo prázdnych lavíc, sprevádzaný súvercami, čo pri ňom zostali, usadil sa spolu s nimi bližšie k mníchovi Jánovi a pápežovi Petrovi s ich krúžkami.

Cisár ich oslovil rovnakým tónom: ”Čo ešte môžem pre vás urobiť? Ste vy ale zvláštni ľudia! Čo ešte odo mňa chcete? Neviem. Veď mi povedzte vy sami, kresťania, opustení väčšinou svojich bratov a vodcov, odsúdení vlasteneckým cítením: čo je vám na kresťanstve najdrahšie?” Vtom sa vztýčil ako biela svieca mních Ján a miernym hlasom povedal: ”Veľký vladár! Najdrahší v kresťanstve je nám sám Kristus – on sám, a od neho je všetko, lebo vieme, že v ňom prebýva všetka plnosť Božstva telesne. Ale aj od teba, pane, sme ochotní prijať všakovaké dobro, ak v tvojej štedrej ruke spoznáme svätú ruku Kristovu. A na tvoju otázku, čo pre nás môžeš urobiť, tu je naša priama odpoveď: Vyznaj tu, teraz pred nami Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý prišiel v tele, vstal z mŕtvych a opäť príde – vyznaj ho, a prijmeme ťa s láskou ako pravého predchodcu jeho druhého slávneho príchodu.” Odmlčal sa a uprel pohľad na cisárovu tvár. S tým sa dialo čosi nedobré. V jeho vnútri sa rozpútala taká istá búrka, akú prežíval onej osudnej noci. Nadobro stratil vnútornú rovnováhu a všetky jeho myšlienky sa sústreďovali na to, aby sa navonok ďalej ovládal a neprezradil sa predčasne. Vyvinul nadľudské úsilie, aby sa s divým rykom nevrhol na hovoriaceho a nezahryzol sa doňho. Vtom začul známy hlas: ”Mlč a ničoho sa neboj!” Mlčal. Len jeho mŕtvolná a potemnená tvár sa skrivila a z očú mu sršali iskry. Medzitým, už za reči mnícha Jána, veľký mág, ktorý sedel celý zahalený do svojho širokého trojfarebného plášťa, zakrývajúceho kardinálsky purpur, akoby bol pod plášťom čímsi manipuloval. Cez otvorené okná chrámu bolo vidieť približujúce sa čierne mračno a po chvíli sa v chráme zotmelo. Mních Ján neodvracal svoj užasnutý a zdesený pohľad od tváre mlčiaceho cisára a zrazu cúvol, obrátil sa a priduseným hlasom zvolal: ”Dietky, veď je to Antikrist!” V tej chvíli vzbĺkol s ohlušujúcim úderom hromu guľovitý blesk a zasiahol mnícha. Všetko na okamih zmeravelo, a keď sa omráčení kresťania spamätali, mních Ján ležal mŕtvy.

Bledý, ale pokojný cisár oslovil zhromaždenie: ”Videli ste boží súd. Nechcel som smrť nikoho, ale môj otec nebeský pomstil svojho milovaného syna. Je rozhodnuté. Kto by sa chcel prieť s Najvyšším? Tajomníci! Zapíšte, že cirkevný snem všetkých kresťanov, po tom, ako oheň z nebies skolil šialeného odporcu božského majestátu, jednomyseľne uznal panujúceho cisára Ríma a celého vesmíru za svojho zvrchovaného vodcu a vládcu.” Vtom sa chrámom rozľahlo hlasité a zreteľné slovo: ”Contradicitur.” Pápež Peter II. vstal, červený v tvári a trasúc sa hnevom, zdvihol svoju berlu smerom k cisárovi. ”Našim jediným vládcom je Ježiš Kristus, Syn Boha živého. A kto si ty, už si počul. Preč od nás, Kain, bratovrah! Preč, nádoba diablova! Ja, sluha sluhov božích, z Kristovej moci ťa, odporného psa, naveky vyvrhujem z ohrady božej a odovzdávam ťa tvojmu otcovi Satanovi! Buď prekliaty, buď prekliaty, buď prekliaty!” Kým hovoril, veľký mág urobil pod svojím plášťom nepokojné pohyby, nato mocnejšie než posledná kliatba zaburácal hrom a posledný pápež klesol bezduchý na zem. ”Tak rukou môjho otca zahynú všetci moji nepriatelia,” riekol cisár. ”Pereant, pereant!” zvolali trasúce sa cirkevné kniežatá. Obrátil sa a opierajúc sa o rameno veľkého mága, nasledovaný celým svojím húfom, pomaly odišiel dverami za estrádou von. V chráme zostali dvaja mŕtvi a tesný kruh od strachu polomŕtvych kresťanov. Jediný, kto nestratil rozvahu, bol profesor Pauli. Všeobecná hrôza akoby v ňom prebudila všetky sily ducha. Aj navonok sa zmenil. Nadobudol majestátny a oduševnený výzor. Rozhodnými krokmi vystúpil na estrádu, usadil sa na jedno z opustených miest štátnych sekretárov, vzal hárok papieru a začal naň niečo písať. Keď dopísal, vstal a začal nahlas čítať: ”V mene jediného Spasiteľa nášho Ježiša Krista. Snem cirkví Božích, ktorý sa zišiel v Jeruzaleme, po tom, ako preblahoslavený náš brat Ján, predstaviteľ východného kresťanstva, usvedčil veľkého podvodníka a nepriateľa Božieho, že je pravým Antikristom predpovedaným v slove Božom, a po tom, ako ho preblahoslavený otec náš Peter, predstaviteľ západného kresťanstva podľa zákona a pravdy okamžite naveky vyobcoval z cirkvi Božej, teraz sa pred telami týchto dvoch svedkov Kristových, zabitých pre pravdu, uznáša: Prerušiť všetky styky s vyvrhnutým a jeho mrzkým zhromaždením, odobrať sa na púšť a očakávať nevyhnutný príchod nášho pravého vládcu Ježiša Krista.” Zástupu sa zmocnilo nadšenie a ozvalo sa hlasité volanie: ”Adveniat! Adveniat cito! Komm, Herr Jesu, komm! Príď, Pane Ježišu!”

Profesor Pauli k tomu ešte pripísal a prečítal: ”Jednomyseľne prijímame tento prvý a posledný akt posledného všeobecného snemu a potvrdzujeme ho svojimi podpismi” a posunkom pozval zhromaždených. Všetci náhlivo vystupovali na estrádu a podpisovali sa. Na konci sa veľkým gotickým písmom podpísal sám: Duorum defunctorum testium locum temens Ernest Pauli. ”Teraz poďme za svojou archou poslednej úmluvy!” povedal, ukazujúc na oboch zosnulých. (...) Uložili ich na nosidlá, prikryli plášťami a vrátili sa spolu s nimi tou istou okľukou ku svojim. No len čo nosidlá zložili na zem, do nebožtíkov vošiel duch života. Pohli sa a usilovali sa zhodiť zo seba plášte, ktorými boli prikrytí. Všetci im s radostnými výkrikmi začali pomáhať a po chvíli sa obaja oživnutí postavili na nohy, celí a bez ujmy na zdraví. Tu prehovoril oživnutý mních Ján: ”Vidíte dietky, nerozlúčili nás. Čujte, čo vám teraz poviem: Nadišiel čas, aby sa splnila Kristova posledná modlitba za učeníkov, aby boli jedno, ako on s Otcom sú jedno. Teda pre tú jednotu, dietky, vzdajme hold nášmu milovanému bratovi Petrovi. Nech na konci časov pasie stádo Kristovo. Veru tak, brat!” A objal Petra. Tu k nemu pristúpil profesor Pauli: ”Tu es Petrus!” oslovil pápeža, ”jetzt ist es ja gründlich erwiesen und ausser allen Zweifel gesetzt.” A pravicou mu pevne stisol ruku, podajúc ľavicu mníchovi Jánovi so slovami: ”So also, Väterchen, nun sind wir ja Eins in Christo.” Tak sa uprostred temnej noci, na vysokom odľahlom mieste, uskutočnilo zjednotenie cirkví. Ale nočnú temravu zrazu prenikla jasná žiara a na oblohe sa ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na hlave koruna z dvanástich hviezd. Zjavenie chvíľu stálo na mieste, potom sa ticho pohlo na juh. Pápež Peter pozdvihol voju berlu a zvolal: ”To je naša koruhva! Ideme za ňou!” A šiel za znamením, sprevádzaný oboma starcami a celým zástupom kresťanov – k Božej hore Sinaj...

(Pre rozsah krátené)