Cesty mladých adeptov vedy na univerzitné katedry nebývajú rovnaké.

Profesor Ján Stanislav (1904-1977) po absolvovaní slavistiky a romanistiky na Filozofickej fakulte v Bratislave odišiel so svojím profesorom Milošom Weingartom ako jeho najtalentovanejší poslucháč (začal publikovať už počas štúdia) za asistenta na Karlovu univerzitu do Prahy. Tam sa habilizoval monografiou Liptovské nárečia (1932) a paleoslavistickou štúdiou Datív absolútny v starej cirkevnej slovančine (1933). Roku 1936 prišiel na Filozofickú fakultu do Bratislavy ako mimoriadny profesor. Po vzniku Slovenskej republiky r. 1939 sa stal riadnym profesorom.

Profesor Ľudovít Novák (1908-1992) po štúdiu slavistiky a romanistiky na Karlovej univerzite a na Sorbonne v Paríži (tam si rozšíril štúdium o ugrofinistiku) nastúpil do Matice slovenskej ako vedúci Jazykového odboru. Publikovať začal už ako poslucháč v Prahe a v Paríži. Svojimi priebojnými štúdiami si získal rešpekt aj v Pražskom lingvistickom krúžku. Popri ruských emigrantoch R. Jakobsonovi a N. J. Trubeckom, českom anglistovi V. Mathesiusovi sa stal známym predstaviteľom tohto štrukturálne orientovaného jazykovedného združenia. Prácou Fonológia a štúdium slovenčiny (1934-1935) postavil pevné základy systémového výkladu zvukovej roviny slovenčiny. Publikáciou Jazykovedné glosy k československej otázke (1935) preukazne zdôvodnil samobytnosť slovenčiny a slovenského národa. Po nástupe na Filozofickú fakultu v Bratislave ako docent a profesor inicioval r. 1943 vznik Slovenskej akadémie vied a umení. Dnešná Slovenská akadémia vied je jej organickým pokračovaním, hoci po roku 1948 sa to zatajovalo. V študijnom roku 1944-1945 bol dekanom Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity. Jeho starší kolega prof. Stanislav bol dekanom v r. 1939-1942. Aj to svedčí o tom, že Slovenská republika v rokoch 1939-1945 pripisovala slovenčine a slovakistike závažný kultúrnopolitický význam.

Profesor Eugen Pauliny (1912-1983) po štúdiu slovakistiky a klasickej filológie na Filozofickej fakulte v Bratislave pôsobil dva roky na gymnáziu v svojom rodnom Zvolene. Tam sa venoval výskumu nárečí na strednom Pohroní podobne ako prof. Stanislav výskumu nárečí v rodnom Liptove. Po nástupe za asistenta na Filozofickej fakulte v Bratislave v r. 1937 sa venoval štruktúrnemu opisu jazyka T. Gašpara, L. Ondrejova, M. Figuli, M. Kukučina a B. Timravy. Roku 1943 sa habitoval priekopníckou prácou Štruktúra slovenského slovesa. Po skončení vojny r. 1945 ho Národná rada menovala za profesora slovenského jazyka na Slovenskej univerzite. Vo vedeckej tvorbe syntetizoval historické faktografické poznatky prof. Stanislava a štrukturálne metodologické postupy prof. Nováka a pražskej jazykovednej školy.

Uvedení traja koryfeji, klasici slovenskej jazykovedy položili pevné základy vedeckej interpretácie historického vývinu a súčasného stavu slovenského jazyka. Po ich fundamentálnych dielach sa už slovenčina nemôže ”vysvetľovať” ako odnož češtiny, východoslovenské nárečia ako odnož poľštiny. Na ich diela tvorivo nadväzuje prof. Rudolf Krajčovič.

Profesor Jozef Mistrík (1921-2000) mal pestrú a zložitú púť na univerzitnú katedru. Po skončení štúdia na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici učil dva roky na škole v svojej rodnej Španej Doline. Odtiaľ prešiel na obchodnú akadémiu v Trenčíne a na vyššiu hospodársku školu v Bratislave (1943-1954). Šesť rokov bol výskumným pracovníkom Štátneho stenografického ústavu v Bratislave. Počas pôsobenia na tomto ústave vyštudoval externe slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Pedagogická práca na stredných školách a spolupráca s rozhlasom determinovali aj jeho prvé slovakistické metodicky koncipované štúdie (štatistika, metodika vyučovania slovenčiny a ruštiny, štylistika). Na základe týchto pedagogických skúseností už r. 1961 vydal učebnicu Praktická slovenská štylistika. Štylistike zostal verný po celý život. Po štyroch rokoch vydal už odbornejšie koncipovanú knihu Slovenská štylistika na 312 stranách. So štylistikou súvisí aj publikácia Slovosled a vetosled v slovenčine (1966). Praktickú funkciu mala Štylistika slovenského jazyka (1970). Vyvrcholením záujmu o štýlové vrstvenie jazyka u J. Mistríka je Štylistika z r. 1985 na 584 stranách (druhé vydanie r. 1989).

Ako odborník na štylistiku venoval sústavnú pozornosť textom slovenských spisovateľov (Chudoba, Jašík, Karvaš, j. Čaják, Urban, Rázus, Kukučín, Jilemnický, Hykisch, Stacho, Sloboda, Hrúz, Kužel, Čeretková, Jarunková, Bednár, Králik, Bukovčan, Lahola, Barč-Ivan). Osobitnú pozornosť venoval literatúre pre mládež a ľudovej slovesnosti. Z pedagogickej praxe aj so spolupráce s rozhlasom vyplynuli Mistríkove záujmy o recitáciu, rozhlasový a rečnícky prejav.

Počas práce v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra 1961-1965 bol členom vedeckého kolektívu na prípravu akademickej morfológie slovenčiny, ktorý viedol prof. J. Ručička (Dvonč, G. Horák, Miko, Mistrík, Oravec, Urbančok). Akademická Morfológia slovenského jazyka (895 strán vyšla r. 1966. Stala sa vzorom pre vedecké spracovanie morfológie iných slovanských jazykov. Škoda, že Jazykovedný ústav Ľ. Štúra nevypracoval aj akademickú syntax slovenského jazyka. Keď som sa vrátil z lektorského pôsobenia na Univerzite Ľ. Košúta v Debrecíne, kde prof. Papp pracoval v oblasti jazykovej štatistiky, presviedčal som prof. Paulinyho, aby sa aj na našej fakulte začala štatisticky skúmať slovenská slovná zásoba. Sám som začal dávať diplomové práce s tematikou vyčíslenia slov v básnických a prozaických textoch. Pretože som už bol rozhodnutý pracovať v etymologickom výskume, odporúčal som prof. Paulinymu prijať na štatistickú jazykovedu Jozefa Mistríka, ktorý mal v tejto oblasti už určité skúsenosti. Stalo sa. Kolega Mistrík nastúpil na fakultu r. 1961. Pustil sa do práce s jeho príslovečnou pracovnou vervou. Rozšíril štatistický výskum o ďalšie žánre (drámu, žurnalistiku, náučnú prózu). Práca nabrala také tempo, že o štyri roky mi mohol kolega Mistrík 10. apríla 1969 venovať vyše sedemstostranovú knihu Frekvencia slov v slovenčine. Splnila viacej funkcií. Mne pomohla pri skúmaní historického vývinu slovenskej a maďarskej slovnej zásoby. Zistil som, že v prvej päťtisícke slov v slovenčine je iba päť takých, ktoré prešli do slovenčiny z maďarčiny: pohár, gazda, ťarcha, kaštieľ, vidiek. Pritom ani jedno z nich nie je pôvodom maďarské, ugrofínske. Mám oprávnené podozrenie, že F. Papp doteraz nevydal frekvenčný slovník maďarčiny, lebo by ukázal, aké množstvo slov má maďarčina od Slovanov, a to slov s vysokou frekvenciou. Celkove má totiž maďarčina okolo 1500 slov od Slovanov, ako svedčí prvý a druhý zväzok monografie Š. Kniežu (Kmiezsa István) A magyarnyelv sláv jövevényszavai. To je jasný dôkaz, od koho preberali Maďari od 10. storočia civilizáciu a kultúru.

Zo spolupráce s rozhlasom a z prednášok pre verejných činiteľov vznikla Mistríkova Rétorika (1978). O jej osohu hovoril aj pán kaplán na pohrebe v cintoríne v Ružinove 21. júla. Poslucháči teológie z nej študovali.

Roku 1984 vydal J. Mistrík populárne koncipovanú všeobecnojazykovednú publikáciu Jazyk a reč (432 strán). Poslúžila školám aj širokej kultúrnej verejnosti. S autorovou prácou v stenografii na ekonomických školách a v stenografickom ústave koreluje do určitej miery Mistríkova Grafológia (1982). Neviem, či rezonovala u profesionálnych praktických grafológov. Zaiste.

Keď mi po smutne ”slávnom” Poučení z krízového vývoja... hrozilo prepustenie z fakulty, poprosil som prof. Mistríka, či by neprevzal funkciu riaditeľa letného seminára STUDIA ACADEMICA SLOVACA, ktorý som v rokoch 1969-1971 prevzal po prof. E. Paulinym (ten sa po príchode tankov v auguste 1968, keď sme museli seminár rozpustiť, funkcie riaditeľa vzdal). Profesor Mistrík veľmi majstrovský viedol seminár celých dvadsať rokov. Tam sa ukázali jeho všeobecne známe organizačné schopnosti. Hneď začal vydávať prednášky zo seminára vo forme zborníka. Doteraz ich vyšlo 24. Vo vydávaní zborníka pokračuje aj jeho nástupca prof. J. Mlacek.

Niet vedy bez polemiky, bez výmeny názorovo. Bez výmeny názorov by veda zakrpatela. Aj v slovenskej jazykovede bolo a je dosť polemiky. Známa je výmena, a to dosť ostrá výmena názorov medzi prof. Stanislavom a prof. Novákom pred 65 rokmi. Týkala sa monografie Liptovské nárečia a otázky tzv. juhoslavizmov slovenčine. Medzi prof. Ružičkom, prof. Paulinym sa iskrilo pri úvahách o fonetike a fonológii. Ani prof. Mistrík sa nevyhol polemike. Mal iný názor na rétoriku ako prof. Pauliny. Na našu kritiku knihy Jazyk a reč (Kráľ a Ondruš) reagoval veľmi alergicky. Mistríkove štatistické spracovanie gramatických tvarov v slovenčine vyvolalo kritiku F. Štrausa. Mistrík ako najproduktívnejší slovenský jazykovedec urobil pre slovakistiku doma aj v zahraničí naozaj veľa. Bol si toho vedomý, preto bol veľmi citlivý na kritiku. Ale kto nie je

Pred pätnástimi rokmi mi prof. Mistrík navrhoval, aby sme dávali poslucháčom slovenčiny spracovať vo forme diplomových alebo doktorských prác naše publikácie. Povedal som mu, že by sa to malo robiť až po uzavretí vedeckej tvorby. Teraz je vedecká bohatá aktivita prof. Mistríka uzavretá. Na slovakistike filozofických alebo pedagogických fakúlt by poslucháči mohli synteticky spracovať a zhodnotiť vedecké dielo prof. Jozefa Mistríka. Zaslúži si to. Ak zostali v rukopisoch posledné štúdie, agilní, v kultúre známi synovia by ich mali publikovať.

Profesor Mistrík patril medzi poprední osobnosti tej generácie slovenskej jazykovedy, ktorá nastúpila po prvej generácii našich klasikov. Je to bohatá, vedecky významná generácia: Blanár, Buffa, Ďurovič, Dvonč, Habovštiak, Habovštiaková, G. Horák, Horecký, Kotulič, Krajčovič, Kráľ, Miko, Mistrík, Ondruš, Oravec, Palkovič, Urbančok. Dnes je to už stará generácia sedemdesiatnikov-osemdesiatnikov, ktorá vyštudovala za prvej Slovenskej republiky a po druhej svetovej vojne. Sú napospol vedeckými odchovancami Stanislava, Nováka, Paulinyho. Dnešná stredná a mladá generácia má čo robiť, aby sa jej vedecky a kultúrne vyrovnala. Treba dúfať, že sa tak stane. Že bude nadväzovať na kresťanské tradície našej jazykovedy. Stanislav, Novák, Pauliny boli pevní kresťania.

Šimon Ondruš