Nová básnická zbierka Večernica Ranná hviezda vychádza pri príležitosti 45. narodenín básnika a prekladateľa Teodora Križku (nar. 8. 6. 1956). Debutoval roku 1983 zbierkou básní Zaklínanie jari. O tri roky nato vydal knihu poézie Pokojná v nepokoji a roku 1987 zbierku Slnečná noc, mesačný deň. Preložil verše Borisa Pasternaka, Arsenija Tarkovského, Jevgenija Jevtušenka, naposledy vrcholné dielo Rainera Mariu Rilkeho Sonety Orfeovi. Jeho básne – jednoduché i náročné zároveň – sú príkladom estetickej virtuozity. Sú bohaté na nové, ojedinelé obrazy.

Básnikovi blahoželáme a využívame príležitosť dvojitej udalosti, narodenín i vydania novej knihy, mimochodom, po štrnástich rokoch od vydania jeho poslednej pôvodnej knihy poézie, aby sme sa s ním pozhovárali.

Keby som to vedel jednoznačne, ako že sa trochu neskromne iba domnievam, kto túto knihu a iné podobné knihy vlastne napísal, odpovedal by som lakonicky, máloslovne. Kto iný: predsa Boh. Bola by to však pre mnohých značná pochabosť. Veď fyzicky každé dielo vykonáva jeho autor, aj duchovné sily sú jeho, aj talent. Pravda, len ak opomeniem, že všetko vymenované je vlastne dostávame iba ako dar. Preto sa musím o celej veci vyjadriť košatejšie. Kult falošného individualizmu, individualizmu naoko, len ako nástroja na rozbitie vedomia spoločenstva, spolupatričnosti, spoluzodpovednosti býva zvyčajne oddojčený na prsiach ateizmu, resp. neverectva. Ten už pekných pár desaťročí, ba už i stáročí nahovára svetu, že všetko je výlučne dielom ľudských rúk. Ak Boha niet, všetko je jednoduché, za všetkým hľadaj človeka, nanajvýš hru kyselín a génov. Má to však aj nemalý háčik: Ak Boha niet, je to nielen jednoduché, ale aj márne. Človek ako odrobinka vesmíru, aj keď nepochybne odrobinka mysliaca a na všeličo schopná, nemôže byť sám sebe pôvodom a zmyslom. Tento ateistický narcisizmus je pre mňa prosto trápny a na smiech. Prežil som už ako dospelý človek osobné stretnutie s Bohom. Vtedy som sa vlastne skutočne narodil. Tí veriaci, ktorí zažili obrátenie (obraciame sa v určitom zmysle každodenne, pri každej voľbe medzi dobrom a zlom, ak konvertujeme k dobru) podobne, vedia, o čom hovorím. A pochopil som, že som - rúfusovsky povedané - len ceruzkou v rukách čohosi Krásneho. Že ústa iba odovzdávam Bohu, aby nimi povedal čosi on sám, aby mi požičal schopnosť artikulovať city a myšlienky. Samozrejme chápem, že ako každý iný človek aj človek tvorivý sa podobá iba na úlomok skla, v ktorom sa dokonalé božie svetlo všelijako kriví a láme. Je to pre básnika rovnako ako pre výtvarníka či hudobníka možno trochu smutné zistenie, ale je pravdivé. Tam sa totiž začína naozajstná tvorba, v pokore pred Dokonalosťou, no s odhodlaním a túžbou slúžiť jej podľa miery svojich schopností. Nevidím nič zmysluplnejšie pre umelca, ale aj pre každého iného človeka, ako žiť podľa trochu upraveného žalmu: Chváľme Boha srdcom na citare... Teraz už hádam moje prvé slová neznejú tak veľkohubo a pyšne ako úvodom.

Túto knihu som venoval matke. Matke pozemskej i Matke nebeskej. Ony sú pre mňa neodňateľné a často sa ich srdcia v mojom živote prekrývajú, navzájom projektujú jedno v druhom. Lebo som mal šťastie, že som sa narodil takej ušľachtilej žene, dobrej, láskavej, ľúbiacej, odpúšťajúcej, trpezlivej, nezištnej ako moja mama. Tú som schoval za Večernicu alebo Venušu, ako chcete. Je to prosto metafora pozemskej ženskosti. Ale moja Večernica je zároveň Rannou hviezdou, premieňa sa v ňu. Večernica sa nestáva Zorničkou, ako to máme možnosť pozorovať na oblohe, ale Rannou hviezdou, Severkou, ktorá ukazuje smer. A to je už symbol, ktorý je známy z litánií k Panne Márii. Všetky názvy mojich kníh smerujú k syntéze ľudskosti a božej lásky, božieho pokoja. Veď čo je Zaklínanie jari, ak nie privolávanie oslobodenia človeka v Bohu? Čo je Pokojná v nepokoji, ak nie pokojná báseň, pokojná duša, pokojná múdrosť, pokojná žena, ktorú najplnšie stelesňuje Bohorodička, v nepokoji časov? A čo je Slnečná noc, mesačný deň, ak nie ohlásená sloboda a nádej?

Často sa zdôrazňuje, že veriaci človek je človek radostný. Radostný áno, ale nie ako vysmiaty šašo či blázon. Veriaci človek je radostný v srdci, lebo mu bola zvestovaná Dobrá správa o zmysle a perspektíve jeho života. Je radostný aj v bolesti, ktorej je jeho život plný, veď zobral na seba kríž. Preto je aj niekedy nebývalo smutný, lebo vidí biedu tohto sveta, ktorý miluje. Predsa nemôže byť dokonale šťastný, ak vie, že jeho brat alebo sestra tápajú, blúdia, trpia. Nemôže byť dokonale šťastný, ak vie, že v mene ľudských práv sa neraz upierajú práva iným. Nemôže byť šťastný, ak vidí hojnosť európskej civilizácie a hladomor v iných končinách sveta. Nemôže byť šťastný, ak sa v mene humanity používajú bombardéry a jeho vláda im dáva súhlas na prelety ponad naše územie. Nemôže byť šťastný s vedomím, že sa za pol storočia iba v našom národe skántrilo milión nevinných nenarodených detí. Nemôže byť šťastný, ak sa drancuje a ničí príroda, ktorú nadovšetko miluje. Výpočet príčin na smútok by bol dlhý na mnoho strán. V neposlednom rade sa k nim pridáva vnútorný zápas o kvalitu, zápas s vlastnou nemohúcnosťou a neschopnosťou ideál naplniť v samom sebe. A veľmi veľký smútok prichádza, keď si človek na chvíľu nebodaj zatieni srdce a prestáva ostro vnímať Boha... Vidiaci a vediaci človek, podľa mňa, a tobôž človek naplnený vierou, naozaj nie je zbavený bolesti, naopak, ešte mu je pridaná, len ju vie hádam trpezlivejšie znášať, niekedy sa v ňom aj zázračne ”horkosť” mení na ”sladkú”. Navyše, úplne šťastný a so sebou spokojný človek nepotrebuje tvoriť. Smútok je u mňa – pre niekoho azda málo pochopiteľne - aj synonymum, resp. dôsledok stále úplne nenaplnenej túžby, vôle žiť, vôle byť lepší, vytvoriť niečo v súhlase s dokonalosťou predstavy.

Niečo z možnej odpovede na vašu otázku som už naznačil. Od detstva som bol fascinovaný životom a svetom okolo. Nie, v nijakom prípade ma nedojímali iba veľké veci. Ako prvý veľký zážitok si spomínam, že som asi trojročný našiel v tráve hliníkový dvadsaťpäťhaliernik a utekal som ho odovzdať mame ako veľké bohatstvo. Ten pocit blaženosti mi zostal navždy. Prežíval som ho, akoby som v prstoch držal hostiu. V desiatich rokoch som pre seba objavil zázračnosť prírody. A odvtedy som sa ponevieral lesmi po Slovensku, vždy ďalej a ďalej, čítajúc a počúvajúc nádherné slová, ba celé vety, ktorých je okolo ”porozhadzovaných” nekonečné množstvo. Odvtedy som aj začal tie vety nešikovne opisovať od Stvoriteľa. Samozrejme, od lásky k prírode k láske k ľuďom bol ešte hodný kus cesty. Ale na tejto ceste – tomu som rád zo všetkého najviac – sa mi dal stretnúť Boh. Od neho som sa postupne učil byť trpezlivý, veď iba vďaka jeho trpezlivosti ešte existujeme, a žiť tak, aby som ani len nedolomil nalomené steblo. Niekedy sa mi teda zdá, že by som na tomto svete ani nič nemenil, že všetko, aj príkorie, má pre človeka zmysel. Kdesi v tomto poznaní vidím časť Ježišovho učenia o oslobodení človeka.

Je to zvláštne, ale nikdy som sa neprispôsoboval dobovým trendom. Filozofickým ani estetickým. Písal som tak, aby som bol vnútorne naplnený, lebo tvorbu, iba tvorbu chápem ako naplnenie svojho zmyslu. Mám radosť z práce, nie už natoľko z jej výsledku. Ten nechávam na posúdenie iným. Všetko, čo som urobil, sú vlastne také šteblíky na Jakubovom rebríku, sú to skoby, ktorých som sa zachytával v časopriestore, sú to moje hviezdy, pomocou ktorých sa pokúšam definovať svoje nebo. Ďakujem Bohu, že som sa nezohol a neprispôsoboval ani keď na mňa iní chystali pasce, ani keď ma otvorene urážali. Nepísal som pre slávu, lebo mojou slávou bolo a zostáva šťastie písať. To šťastie je veľké, aj keď je vykúpené neraz veľkou skepsou voči samému sebe, veľkým utrpením z tvorivého hľadania. Ako som už povedal, človek je povolaný chváliť Boha – každý iným spôsobom, murár dobrou stavbou, lekár dobrou diagnózou a liečebným postupom, kňaz vysluhovaním sviatostí a zvestovaním evanjelia, básnik slovom. Nakoľko dvadsiate storočie znamenalo skôr vzburu voči Bohu, skôr chválu asymetrie, disharmónie, úpadku, cítil som a cítim svoj zmysel v protirečení tomuto trendu a v neštylizovanom, prirodzenom zápase o obnovu morálnych a estetických hodnôt kresťanstva. Toto je moja filozofia, nič viac a nič menej.

A viete, že čím som starší, tým sa viac pýtam, ako odpovedám? Otázku považujem za najlepšiu a najpresnejšiu odpoveď, lebo necháva pred človekom cestu, otvorený priestor na hľadanie, dobrodružstvo poznávania (viera je dynamická, buď napreduje, alebo chradne). Čím som starší, tým menej ma vlastne napĺňajú odpovede a viac fascinuje tajomstvo nepoznaného. Stále viac a viac cítim hodnotu jednoduchosti, ktorá sa mi zdá taká zložitá a bližšia k plnosti ako všetky fantazmagórie, ktorými niektorí umelci zakrývajú svoju duševnú krízu. Od samého začiatku, keď som vstupoval do literatúry a tvrdohlavo popieral jej deformovaný vývin, cítiac básnické bratstvo s Katolíckou modernou, a nie s generáciami nasledujúcimi, s Jankom Silanom či Karolom Strmeňom, a nie oficiálnou literatúrou (aj keď zo súčasníkov blízki sú mi napr. Turčány, Rúfus, v niečom aj Stacho a i.), od samého začiatku som sa kvôli vnútornému pokoju musel podriadiť volaniu po čomsi duchovnom, musel som nasledovať hlas, bez ktorého by som sa v živote a aj v literatúre cítil ničím. Samozrejme, istota a pochybnosť sú len rub a líce jednej mince a plnosť bez ich vzájomného vyváženého pomeru asi nie je možná. Aj preto sa niekedy usilujem odpovedať otázkami a pýtať vyslovenými závermi.

Autori aj vydavatelia poézie sú dnes zúfalí. Na Slovensku sa ledva predá toľko výtlačkov knihy básní ako Sládkovičovej Maríny v čase jej vzniku. Pritom vtedy si ju považoval za povinnosť kúpiť hádam každý slovenský intelektuál či vlastenec. Dnes majú astronomické náklady bulvárne časopisy a romány pochybných hodnôt. V elektronických médiách neuvidíte tvár spisovateľa, vedca, mysliteľa, ale neustále sa opakujúcu skupinku ”novej elity”, ktorá za popularitu a honoráre platí propagáciou priemernosti a mravného relativizmu. Som presvedčený, že niekomu sa jednoducho nepozdáva vysoká vzdelanostná a duchovná úroveň národa, preto sa ju už mnoho desaťročí usiluje deformovať a znížiť. Najskôr to bola komunistická pohroma, teraz liberalizmus a pseudoglobalizácia pohŕdajúca overenými hodnotami. Na druhej strane skutočnému umeniu nejde o kvantitu, ale o kvalitu čitateľskej obce. Hodnotný čitateľ je spolutvorca diela vo svojej duši, to je viac ako jasné. Umenie má zmysel, ak otvára pred inými ľuďmi nové možnosti, ak napomáha rozvoj toho, čo čitateľ má v sebe latentne prítomné, len to nevie tak presne pomenovať. Poézia nemá moc urobiť zlého a hlúpeho človeka lepším, ale má moc kultivovať dušu hĺbavého a dobrého človeka. Nakoniec, ak parafrázujem veľkého básnika Karola Strmeňa, ktorého kníh sa u nás predalo iba zopár desiatok kusov, jeden svätý je viac než masa. A na Slovensku je ešte vždy viac svätých, či biblicky povedané spravodlivých ako tých povestných desať, kvôli ktorým by bola ušetrená zániku Sodoma a Gomora. Umelec podobne ako kňaz je povolaný ohlasovať dobro a lásku, celú úžasnú hodnotu a perspektívu života.

Básne vybrala a za rozhovor ďakuje Edita Chrenková