Cesty umenia sú zvláštne, nevyspytateľné. Umenie si nachádza svojho tvorcu aj čas, aby z tejto súhry príčiny, miesta a tvorivého majstrovstva vydalo svedectvo o kráse. Niet pochýb, že takto voľajako sa stalo aj so životom a dielom sochára Jána Kulicha, ktorého sme navštívili v jeho bratislavskom ateliéri, aby sme sa porozprávali najmä o tom, čo je blízke nám, tvorcom Kultúry, osobitne o majstrovom dare – kríži, ktorý venoval kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi pri príležitosti Veľkého jubilea 2000 a 50. výročia jeho kňazskej vysviacky.

.

Ján Kulich: To je široká otázka. Musel by som sa ponoriť do hlbokej mladosti. Ako vidíte okolo nás, keďže rozhovor vedieme v mojom atelieri, sú tu aj sochy z úplných mojich tvorivých začiatkov, ktoré siahajú celkom do raného detstva. Mám odložené dokonca veci predškolských rokov. Takže, ak by som mal stručne odpovedať na Vašu otázku, hadám by som konštatoval toto: socharčina mi bola darovaná, ako býva darovaná hádam ľudská reč. Ešte celkom v útlom detstve. Ja som si vždy čosi vyrezával, čosio som stružlikal.

Kulich: Celkom tak, vyrezával som v škole, dokonca počas štúdia, na schôdzach, jednoducho bez rezbárskej práce a modelovania si neviem predstaviť nijakú svoju aktivitu. Pre mňa neexistuje dokonca ani sviatok, aby som sa nepribral k robote a neprišiel tuto do svojho kráľovstva, v ktorom sa stretávam so svojou robotou. Viete, ja verím v náboženstvo práce a statočnosti a tieto dve veci sa nedajú od seba oddeliť. Niekto hádam opisuje v básňach to, čo ja cítim v materiáli, celý ten dramatizmus ľudského údelu. Pre mňa je hlina, drevo alebo kov to, čím je pre niekoho hudba. Ja som v tejto sochárčine akoby zostal zakliaty. Toto všetko, čo vidíte okolo, nie sú veci, ktoré by vznikali náhodou. Tieto veci sa všetky vo mne ukvasili a nemohol by som ukázať na jednu jedinú sochu, aha, túto som robil nerád. Ja som všetky robil s nekonečnou ľúbosťou. Ono to nie je tak, že by sa socha začala rodiť z ničoho. Sochu najprv treba prežiť. Treba sa najprv s ňou stotožniť. Profesionál musí vedieť, na čo tá socha bude slúžiť, kde bude stáť, komu je určená. Citlivý človek toto všetko vidí. A necitlivý? Nechajme necitlivých svojmu osudu.

Július Binder: Vo vašej tvorbe, majstre, badať množstvo motívov - od charakteristických ľudových cez osobné, intímne výpovede o vašom videní krásna až po výsostne spoločenské témy. Vidíme napríklad motívy otca a matky, vaše deti, manželku, ale aj monumenty a medzi nimi významné osobnosti slovenských dejín, no aj svetového diania.

Kulich: Tvoriť znamená ponoriť sa do krásy, ponoriť sa do zmyslu, do nášho poslania. U nás doma sa vždy spievalo, u nás doma sa vždy niečo robilo. My sme totiž žili vo zvláštnej rodine. Žili sme v jednej izbe so starými rodičmi. Boli sme tam my vnúčence, naši rodičia, starí rodičia. U nás nič nebolo moje alebo niekoho iného, u nás všetko bolo spoločné. Táto atmosféra bola a musela byť vždy nekonečne láskavá. Samozrejme, padli aj tuhšie slová, ale to podstatné bola dobrota. Odtiaľ zrejme všetky tie motívy rodiny, domova, našej národnej histórie.

Kulich: My sme dokonca vymýšľali nové materiály, tzv. hydronálium, s ktorým sme robili zvláštne sochárske pokusy. Hľadali sme rozličné možnosti, nové cesty sochárskeho materiálu, spôsoby, ako sa dajú každý osobitne patinovať a podobne. Takže aj toto, ako vidíte, ma zaujalo, aj to patrí k remeslu, hľadať nielen výraz, umelecké vyjadrenie, ale aj sochársky materiál. Veľmi rád som sa venoval a venujem napr. práci so zváraným železom. Maticu slovenskú som robil v1959. roku, je vystavená na starej budove Predsedníctva vlády. Teraz možno odbočím, no porozprávam, ako to niekedy býva: Keď bola povestná povodeň, prišli za mnou, aby som prispel na obete tejto živelnej pohromy. Rozhodol som sa darovať sochu, obnos z ktorej by mohol ísť na spomenuté účely. Odrazu som sa v novinách dočítal, že Kulich daroval obetiam povodne 300 000 korún. Na vtedajšie časy nebývalú sumu. A tak sa moja dobročinnosť stala dôvodom na závisť. Pritom ja som o peniazoch ani nevedel, lebo sochu som ponúkol bez ohľadu na to, či za ňu dostanem desať korún, alebo sumu omnoho vyššiu. Ale nuž - novinári vedia spôsobiť všeličo. Išlo to až tak ďaleko, že niektorí sa začali odo mňa dištancovať.

No vráťme sa k tvorbe. Matica slovenská, ktorá stojí pred starou budovou Matice, tá je už zváraná z nerezu. To bola zasa nová technológia. Potom sme skúšali zvárať hliník. Chcel som postaviť Jánošíka do Vrátnej doliny. Mal byť vysoký 30 m. Jánošík tam síce stojí, ale na vŕšku a má 7,5 m. Do jesene minulého roka som mal ešte pred ateliérom trojmetrovú hlavu plánovaného Jánošíka, ale tú mi dnešní chytráci ukradli. Zrejme skončila niekde v zberni, lebo polícia zastavila po nej pátranie.

Križka: Teraz na inú tému. November 1989 rozčesol umeleckú obec, nakoniec neskôr aj celú spoločnosť. Napriek tomu, že sme si mysleli, že konečne padnú ideologické kritériá v hodnotení umenia, recidívy predchádzajúceho obdobia pretrvávajú. Mnohí majstri svetového mena sa stali terčom útokov pod rúškou obvinení z lojality k odstránenému režimu. Zdá sa, ako by sme sa nepoučili z histórie. Likvidujeme si každých dvadsať rokov jednu generáciu. Odstraňujeme nie hriech, ale hriešnika.

Kulich: Umenie má čo do politiky povedať, aj keď nie je len vecou politiky. Ak je naozaj umením, nezničí ho nijaký živel, ani voda, ani oheň, ani meč. Keď sa pozriete na Asýriu, na Chetitov, nik nepoprie, že dali svetu nádherné umenie. Rovnako Egypt. Dnes sa trasieme pri pohľade na tú nádheru a nikoho ani nenapadne zrúcať sochu len preto, lebo zobrazuje krvavého panovníka. Nie som človek chatrného nervového ústrojenstva, ale spomínané umenie ma vie naozaj hlboko rozochvieť. Ramzes zaiste nebol humanista, ale jeho dielo, ktoré dal postaviť, ma celého roztriaslo. To, čo ma rozochvelo, nebola postava vládcu, ale sila umenia. Tu sa stretávame nielen s láskou stelesnenou v umení, nielen s majstrovstvom. Tu máme do činenia s čímsi viac. Ani to neviem presne pomenovať. Aj najväčší umelec to iba tuší. Antika sochárstvo neuznávala za umenie, a predsa v tomto období máme do činenia s veľkou nádherou.

Kulich: Isteže, mal som k svojim modelom aj kritický vzťah, ale podstatné vidím v čomsi inom. Dôležité pre mňa je čosi, k čomu sa nedá prepracovať jazykom, slovami. Pozrite tamto na stenu, na ten reliéf. Ten som robil v roku 1959. Stvárnil som na ňom situáciu typickú pre lazaret. Moja tetka a mať chodili doma vo Zvolenskej Slatine odvážať mŕtvych z lazaretu na cintorín, lebo iného povozu nikde nebolo. Každý deň, alebo každý druhý deň jedného, dvoch, piatich mŕtvych. Tento obraz mnou tak otriasol, že som tento motív nemohol nezachytiť. Isteže, musel som ho pretaviť do výtvarnej skratky. Pri smútočnom obrade strieľali čestné salvy starčekovia. Bol tam feldkurátor a viac nikto. Tomuto motívu som nemohol dať nijakú pompéznosť. Musel som jednoducho stvárniť tragiku, celú tú ťažobu tohto obrazu. Musel som vytvoriť dielo ako výkrik. Pamätám si iný obraz z našej vojnou zničenej rodnej obce. Ruský vojak pristúpil k mojej plačúcej matke, objal ju, pobozkal a povedal: Neplač, bábuška... V období veľkého pátosu som vytvoril pamätník na Dukle, ktorý nezachytáva nijakú slávu oslobodenia, doširoka rozovreté ústa, zdvihnuté samopaly, ale obraz plačúcej matky a dramatizmus spomenutého objatia, ktoré som videl na vlastné oči. Jednoducho stvárnil som rozličné motívy, aj motívy protichodné.

Binder: Vráťme sa k tomu, čo mňa osobne zaujalo. Je to postava matky Terezy. Prezident túto sochu daroval Svätému Otcovi počas národnej púte do Ríma. A pristavme sa aj pri Vašej nádhernej Piete. Videl som veľa piet od ľudových rezbárov, až po Michelangelovu Pietu. Každá je iná. Takúto Pietu, ako ste stvárnili Vy, priznám sa, som doposiaľ nevidel. Je to stelesnená bolesť Matky, výraz najväčšej bolesti zo straty syna. Zdá sa mi dokonca akoby táto stvárnená materinská bolesť prevyšovala utrpenie jej ukrižovaného syna. Kedy ste sa rozhodli pre tento motív?

Kulich: Viete, keby som mal tvoriť v takej pohode, v akej tvoril Michelangelo svoju Pietu, asi by som tento motív ani nikdy nestvárnil. Hoci sa po zem hlbočím pred Michelangelovou sochou, čosi mi na nej predsa len prekáža. Mňa dojíma obraz stelesneného žiaľu, akému sa nič nevyrovná. On, Syn, Ježiš, musel umrieť za nás a Matka musí žiť ďalej. Jej bolesť trvá a v tom trvaní vidím celý dramatizmus jej veľkej postavy.

Križka: Možno ani nie ste si vedomý, že aj keď ste chceli stvárniť utrpenie človeka, ponad obmedzenia ľudskosti, vo Vašej soche predsa len cítiť aj to božské. V človeku je tragika, ale v Bohu je nádej. Svedčí o tom dokonca horizontála mŕtveho Ježišovho tela, akoby preškrtnutá vertikálou postavy Božej matky vzpínajúcej ruky k nebesám. Veď to je veľké znamenie plus. Som presvedčený, že je tu prítomný aj tento transcendentný rozmer.

Kulich: Nuž, čo mám na to povedať. Keď to hovoríte vy, znie to lepšie ako z mojich úst. Mne sa o tom zle rozpráva. Ale ak to vy zbadáte v mojej soche, tak som to mojou sochou povedal.

Kulich: Poďme najskôr k motívu Matky Terezy. Živú Matku Terezu som nikdy nevidel. Fascinoval ma jeden záber, keď bola na Kysuciach. Tá nekonečná skromnosť. Tá jednota láskavosti a chudoby. Potom som videl iný záber, ako Matka Tereza viedla za ruku po schodoch Svätého Otca. Bol to opäť dramatický výjav veľkosti a sily tejto drobnej svätice a vtedy som si povedal, že musím spraviť sochu Matky Terezy. Bol to deväťdesiaty druhý rok, ľudia sa mi vyhýbali. Nikto sa so mnou nechcel stretnúť. V mojom ateliéri, v ktorom si dovtedy dovtedy podávali kľučku desiatky ľudí, nebolo odrazu nikoho, len sem tam ma navštívil Julko Binder. A tak som sa pustil do tejto sochy...

Binder: Priznám sa, keď som videl po prvý raz toto ukrižovanie, hneď vo mne skrsla myšlienka, že tento kríž treba darovať v súčasnosti najvzácnejšiemu pútnikovi našej slovenskej zeme, kardinálovi Korcovi pri príležitosti Veľkého jubilea. Táto myšlienka u Vás našla veľkú podporu a podporili ju všetci zainteresovaní. V deň, keď uskutočňujeme tento rozhovor, sa kríž inštaluje v areáli Nitrianskeho hradu a slávnostne bude odhalený 26. októbra. Prvý raz bol vystavený na nitrianskom Výstavisku, na ktorom ho videl aj obdarovaný kardinál Korec. Oči otca kardinála pri pohľade na túto sochu vtedy hovorili, áno, to je ono.

Kulich: Mne sa o tom ťažko rozpráva. Ako sa také niečo nedá spraviť druhýkrát, tak sa o tom nedá rozprávať inak ako robotou. Šuster môže spraviť druhé topánky, stolár ďalší stôl, ale toto sa nedá zopakovať. Takýto výbuch môže byť iba jeden.

Križka: Ale ja tam vidím opäť niečo zvláštne. Kristus je ukrižovaný na detvianskom kríži, teda opäť sa tu stretávajú dve roviny, jednotlivosť a univerzálnosť, pozemskosť a transendentálnosť, národné a všeobecné, univerzálne, tradícia a moderna. Detvianske kríže sú jedinečné svojou výtvarnou podobou a jedinečné je aj miesto, kde bude táto jednota rozličností prebývať. Navyše vnímam aj to, že vy evanjelik darujete kríž katolíckemu biskupovi. Mám tak trochu pocit, akoby sa opäť stretli Hlinka s Rázusom, tentoraz v Nitre, matke slovenských miest.

Binder: Kríž práve preto, že vychádza z detvianskych výtvarných prvkov, ktoré sú známe farebnosťou a ornamentálnosťou, nepôsobí vôbec smutne, naopak, je akoby zdrojom radosti, svetla.

Kulich: Viete, to sa tak zle vraví. Keď som robil pamätník na Duklu a modeloval som pritom svoju mater, mal som skoro vždy slzy v očiach. Tento kríž vznikal tri roky pred novembrom 1989, ale rovnako som sa musel do tohto motívu pohrúžiť a žiť s ným. Nerád by som tvrdil, že po novembri som nejako zvlášť trpel. November ma vlastne oslobodil. Veď odvtedy som vytvoril okolo dvesto sôch. Ale autosugescia je pri tvorbe nevyhnutná. Bez vnútornej účasti na zobrazovanom motíve sa nedá urobiť nič veľké... Teda aj kríž som musel prežívať, jedno či pred alebo po nejakom spoločenskom prevrate.