Svetloslav (vlastným menom Ferdinand) Veigl sa narodil 24. decembra 1915, teda pred osemdesiatimi piatimi rokmi. Je posledným žijúcim predstaviteľom Katolíckej moderny, skupiny básnikov-kňazov, ktorí povzniesli slovenskú duchovnú poéziu do nebývalých výšok a potvrdili, že modernosť a duchovnosť vonkoncom nemusia byť v rozpore. Naopak, výdobytky modernej básnickej tvorby im umožnili nanovo inkulturovať svoje kresťanské mravné a svetonázorové presvedčenie do literatúry a obhájiť v literatúre samozrejmosť jej estetických a etických východísk. Ak sme sa dnes porozprávali so Svetloslavom Veiglom, ktorého poézia má dôstojné miesto v našej Kultúre od jej vzniku, chceme vzdať úctu jemu i všetkým priekopníkom katolíckej poézie a pridať sa tak ku gratulantom, ktorí pátrovi Klárusovi, ako Svetloslava Veigla volajú jeho rehoľní bratia, zaželajú v týchto sviatočných dňoch ”mnohaja lita, blahaja lita”.

Svetloslav Veigl: Osemdesiatpäť! Je to mimoriadny Boží dar! Z tzv. Katolíckej moderny iba Rudko Dilong sa dožil 81 a Gorazd Zvonický 82 rokov. Ostatní z tejto skupiny lúčili sa s týmto svetom okolo sedemdesiatky. P. G. Hlbina 69-ročný, J. Haranta 74-ročný, Janko Silan 70-ročný, M. Šprinc 72-ročný, Paľo Ušák-Oliva 27-ročný, Karol Strmeň 73-ročný. Keby sa dožili približne výšky môjho veku, aké skvosty duchovnej poézie by boli dali Cirkvi a národu!

Veigl.: ”Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás” - hovorí Pán Ježiš. Jeden z mojich bratov bol u Milosrdných bratov, rozprával mi o sv. Františkovi, a tak dozrela vo mne túžba – vstúpil som do františkánskej rehole, zakladateľ ktorej, sv. František, je životom i slovom veľký svätec i básnik ospevujúci krásy Zeme, vesmíru a cez ne Stvoriteľa. Celý svet, vesmír, všetkých tvorov pokladal za jednu rodinu – všetci sme bratia a sestry: brat vlk, brat somár, sestra mačička, sestra lastovička. Nádherná vízia a humanita! Ľudia všetci, isteže, ale aj zvieratá a rastliny, kvety, celá príroda.

Križka: V kláštore ste stretli známeho búrliváka, básnika Rudolfa Dilonga, s ktorým Vás spojilo puto trvalého priateľstva a bratstva v duchovnom poslaní, ale aj v umeleckej tvorbe. Bol pre Vás Dilong tým, kto Vám otvoril dvere do kráľovstva poézie? Charakterizujte Dilonga ako človeka a básnika.

Veigl: S rehoľným spolubratom Dilongom som sa prvý raz stretol v Trnave, keď som bol v noviciáte roku 1931. Dilong tam bol pátrom. Tam som sa dozvedel, že Dilong je básnik. Azda vplyvom toho som začal písať básničky, ktoré mi opravoval a posielal do náboženského časopisu Serafínsky svet. Po noviciáte som ďalej pokračoval v štúdiu na rehoľnom gymnáziu v Malackách a pokračoval v písaní veršíkov. Dilong mal v sebe zvláštnu iskru, bol temperamentný, priateľsky a ohľaduplný. Navštívil som ho v USA roku 1971, vtedy býval v Pittsburgu. Tam som pobudol dva týždne. Tešil sa, veď som mu v sebe doniesol, ako povedal, kus Slovenska. Debatovali sme o pomeroch na Slovensku, o poézii a komunistickom jarme. Rozprával mi - vtedy mal 66 rokov - že má zmluvu s Pánom Bohom, že zomrie až 75-ročný, a Pán Boh mu pridal, zomrel 81-ročný. Pri všetkom búrliváckom živote vždy si zachoval hlbokú vieru, a teda vedel konať aj pokánie. Veď v každom človeku je kus anjela i diabla, ustavičný boj o tvár človeka. Posledných asi 15 rokov života žil v Pittsburgu a ako hovorí Dr. Teodorik Zúbek, jeho spolubrat, ktorý mu spočiatku vytýkal jeho búrlivý život v minulosti, za jeho pobytu v Pittsburgu Dilong bol charizmatický človek-rehoľník, ktorý zmysel života videl v láske k Bohu a blížnemu. Čiže Dilong aj zo svojho života utvoril umelecké dielo – vedel činiť pokánie a padať v ľútosti pred večným Sudcom na kolená – aj a najmä popri poézii, aj v tom je jeho veľkosť. Keď som sa s ním lúčil v USA, pri rozlúčke mi povedal: ”A porozprávaj o mne len dobre!” A ja o ňom vo svetle jeho hlbokej viery a pokánia nič zlého neviem. Pokáním zakryl všetky chmáry.

Križka: Aké boli okolnosti vydania Vašej prvotiny? Aké boli ohlasy v novinách, u iných autorov?

Veigl: Prvotinu mi vydalo bratislavské vydavateľstvo U nás. Vedel som, že riaditeľ je veriaci človek, tak som mu doniesol rukopis Cestami vetrov. Nikomu som nedal rukopis posúdiť. Sám názov naznačuje rôzne emócie mladého človeka. Debutoval som ako bohoslovec roku 1938 (za kňaza som bol vysvätený roku 1940). Práve mám v rukách prvotinu Janka Silana Kuvici – zvíťazil na súťaži v Prahe. Vyšli roku 1936. Poslal mi knihu s venovaním: Básnikovi Klárusovi Veigelovi, vzácnemu priateľovi venujem srdečne Janko Silan. V Sile pri Nitre dňa 2. júla 1936. (Klárus – Clarus /jasný, svetlý/ bolo moje rehoľné meno, poslovenčené ho užívam ako Svetloslav.)

Veigl: Dramatickosť tejto poézie a vôbec samého názvu jedinečne podal vo svojej štúdii Dotknúť sa Ducha Pavol Števček – ”už len názov sám, jedinečný až za hranicu sémantických možností poetických konvencií. Metaforická sila, t. j. tajomnosť názvu sa dá nanajvýš akceptovať, nedá sa rozložiť na drobné. Láska smrť je filozofikum ľudského postoja, v ktorom bolestne pulzuje poznanie márnosti... Láska smrť je fatálny rozpor v sebe sám... značí zmieranie, resp. túžbu zomrieť. Radšej zmiera človek sám, než aby mala zomrieť láska. Lebo milovanie a utrpenie jedno sú: ”láska a krutý kríž”... láska a smrť sú na nerozoznanie; ba tak smrť je jedinou ľudskou perspektívou ľúbenia, veď kde smrť tróni, tam aj láska ešte trvá. Alebo tak akosi, veľmi približne". Áno, láska je aj život, ale skrýva zároveň v sebe aj zánik, smrť, ktorá raz príde, ak sa láska stratí. Čím väčšia láska, tým väčšie utrpenie.

Keď mi vyšla kniha Láska smrť (1946), u nás triumfoval nadrealizmus, a tak patričný kritik, obdivovateľ nadrealizmu napísal, že táto poézia nie je nič zvláštne. ”Uvidíme, aká bude ďalšia poézia Veiglova” – posledný riadok totiž v tejto knihe znie: ”Ja začnem svätiť novej poézie deň”.

V beznádeji na knižné publikovanie napísal som zrazu v tejto veci list vtedajšiemu ministrovi kultúry M. Válkovi. Na druhý deň, ako list dostal, už boli u mňa redaktori vydavateľstva Slovenský spisovateľ Štefan Moravčík a Vojtech Kondrót. Vydavateľstvo na návrh ministra rozhodlo, že mi vydajú výber z mojej poézie. Potom mi Moravčík napísal, že sa nemýlil – len pár útržkov si prečítal z knihy Láska smrť, ale po prečítaní celej knižky do Doslovu napísal: ”Láska smrť! Láska s veľkým L. Patrí k najsilnejším a najčistejším básniam v našej poézii”. Tak ju ocenil potom aj J. Bžoch a najmä Stanislav Šmatlák vo svojich epochálnych Dejinách slovenskej literatúry II.

Križka: Medzivojnová poézia, tvorba za Slovenského štátu, to sú všetko roky plné zvučných mien a veľkých diel. Ja by som to nazval strieborný vek slovenskej poézie a ak by sme poéziu brali konfesionálne, tak zlatý vek modernej katolíckej literatúry. Kto na vás vplýval z príslušníkov Katolíckej moderny, ktoré diela vás nabádali vyrovnať sa s nimi či prekonať ich. Čo je pre vás Katolícka moderna?

Veigl.: Áno, Beniak, Hlbina, Dilong, Haranta, Janko Silan, Paľo Oliva, Šprinc, Gorazd Zvonický, Karol Strmeň – to sú básnické osobnosti, ozdoby klenotnice nášho národa. Z Katolíckej moderny najviac na mňa zapôsobil P. G. Hlbina, svojím debutom Začarovaný kruh (1932). Knihou Cesta do raja (1933 a Dúhou (1937) ma očaril. To bolo nové svetlo, nová iskra v duchovnej poézii u nás. To bol nástup pre Katolícku modernu. Čo je pre mňa Katolícka moderna? Pozerať na seba, na svet, na blížnych očami Božími na patričnej umeleckej úrovni. Treba poéziu žiť. Esenciou každého umenia najmä u veriaceho umelca je duchovnosť. Najpôsobivejšie umelecké diela vytvorí autor, ktorý sa usiluje o jednotu života a umeleckého diela. Formálne majstrovstvo, virtuozita je jedna vec a duchovnosť druhá. ”Predstavte si lampu. Nech je akokoľvek umelecky a zaujímavo vyzdobená, predovšetkým musí svietiť” (Honoré de Balzac).- Takouto lampou chcela byť i poézia Katolíckej moderny – poézia ľudská, smerujúca však k nebesiam.

Veigl: Po prepadnutí rehoľníkov v barbarskej noci roku 1950 som prestal písať. Robil som v pastorácii v Trnave na Tulipáne za dvoch a tiež - nemal som nádej na publikovanie duchovnej poézie. Zavraždenie amerického prezidenta Kennedyho mnou otriaslo – nastala citová erupcia. Kennedy bol prvý prezident USA katolík, preto ma tak dojala táto tragédia.

Veigl: Zásluhou a občianskou odvahou Vincenta Šabíka, zakladateľa a šéfredaktora Literárneho týždenníka, vyšlo v tomto periodiku za totality moje interview, ktoré mobilizovalo do útoku za slobodu slova a prejavu. Literárny kritik Dr. Bárta z Brna mi napísal, že to bol malý zázrak, že toto číslo LT hľadali po celom Brne – s mojou fotografiou v kňazskom úbore na čelnej strane!

Veigl: Veru, je to akoby neuveriteľné. Vari týždeň-dva pred pádom režimu sme boli spolu na besede v Trnave, na ktorú nás pozval Literárny klub Bernolák. Bola to prvá beseda s kňazom v bývalom komunistickom režime. Otvorene sme hovorili o prechmatoch režimu. Mnou samým otriaslo, keď ste vyzývali publikum, aby šli manifestovať do Bratislavy pred väzenie, v ktorom sedí Ján Čarnogurský, za jeho oslobodenie. A v hľadisku sedel a pozorne počúval a sliedil aj pracovník ŠTB! Iste by nás boli vzali na paškál. Vari o týždeň však 17. novembra vybuchla bomba slobody a omráčila celú ŠTB, ale aj nás.

Áno, som súčasník Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. J. Tisom. Ďakujem Pánu Bohu, že manuduktorom na mojej primičnej sv. omši (bol som vysvätený za kňaza roku 1940) bol práve prezident Slovenského štátu ako bánovský farár. Moji rodičia bývali vtedy v Bánovciach nad Bebravou a miestny správca farnosti býva manuduktorom (uvádzačom) novokňaza pri primičnej sv. omši.

Je nepochopiteľné a zarážajúce, keď dnes mnohí ľudia, čo Dr. J. Tisa osobne nikdy nevideli a nepoznali, ba ani v tom čase nežili, píšu o pánu prezidentovi rôzne nezmysly a úplne skreslené tvrdenia, že práve on bol zodpovedný za osud slovenských Židov. V Literárnom týždenníku (26/97) z 26. júna píše Tido Gašpar, jeden z prominentov bývalého Slovenského štátu, v článku Rozviazaná pamäť VI: ”I od nás ríša žiadala riešenie židovskej otázky. Pýtal som sa vtedy samotného prezidenta, ako mám celú vec ponímať a ako ju predkladať verejnosti. Prezident mi vtedy povedal: ”Nedopustíme sa nijakej neľudskosti. Nemci žiadajú od nás, aby sme im našich Židov dali na práce. Keď v Nemecku môže pracovať stotisíc Slovákov, myslím, že nič sa nestane, keď tam budú pracovať aj Židia.” A ďalej píše Tido J. Gašpar, tento popredný spisovateľ a šéf tzv. Úradu propagandy (kde v tlačovom úrade pracoval aj básnik Ján Smrek): ”Keď tam budú pracovať! V tom zmysle sa s ríšou uzavrela zmluva o odovzdaní slovenských Židov na práce... Skutočne som nevedel, čo sa s nimi dialo. Moje ľudské cítenie vylučovalo akékoľvek neľudskosti a zverstvá. Ani v myšlienkach som nemohol pripustiť, že by ich v Nemecku fyzicky trápili a ničili.” Na Slovensku, ba nikde na svete sa nevedelo, že Nemci Židov mordujú v plynových komorách. Keď sa o tom dozvedel biskup Vojtaššák a potom od neho prezident Tiso, deportácie sa ihneď zastavili.

Veigl: Áno, sú aj u nás, ako všade na svete, militantní ateisti – antihumánni, ktorí zlomyseľne a teda nečestne, ba záludne sa usilujú zdegradovať a pošpiniť česť práve najvyšších cirkevných predstaviteľov ako napr. svojho času, ba nedávno útočili na nášho arcibiskupa-metropolitu Mons. J. Sokola. Vraj ”spolupracoval”. S naším o. arcibiskupom som dlhé roky žil v dekanáte Sereď, kde bol naším dekanom. A tak môžem o ňom vydať svedectvo ako o príkladnom kňazovi, bezvýhradne oddanom Bohu a Cirkvi. To dosvedčuje jeho horlivá pastoračná prax. Svojou milou povahou a láskou ku každému iste si získal aj eštebákov, ktorí nás dosť často navštevovali – kontrolovali i znervózňovali, a oni, aspoň niektorí z nich, si mohli poznačiť vo svojom zázname, že niekto je ”spoľahlivý”, lebo im bol sympatický. Ale to sú dve kapitálne rôznorodé veci!

Veigl.: Verím, že ak ma Duch viedol k napísaniu knihy Rodinné rondely v Medzinárodnom roku rodiny 1994, tak ma viedol aj k napísaniu knihy Plnosť času k dvetisícročnému výročiu narodenia Ježiša Krista, Božieho Syna. Z ekonomických príčin vypadlo z pôvodného rukopisu asi 300-400 veršov. Túto knihu by som pomenoval ako básnickú esej, lebo s ohľadom na výnimočnosť Jubilea žiadal sa aj iný básnický štýl, poetologická štruktúra. Aké bude nové tisícročie? Ľudstvo je omámené úžasnými technickými vynálezmi a ”zázrakmi” – televízia, internet a všetko, čo s tým súvisí. Premnohí ľudia chcú mať ”raj” l e n tu na Zemi, a zabúdajú, že sme stvorení pre iný raj – večný. A tak buď sa ľudstvo spamätá, ”obje sa” týchto ”zázrakov” a znovu bude v sebe upevňovať duchovnosť, alebo sa v pozemských ”zázrakoch” utopí.

Veigl: Termín Katolícka moderna považujem iba za literárnovedný termín a myslím, zafixoval iba tých básnikov, ktorí v rokoch 1932 až 1940 vydali svoje prvotiny. Básnici predstavujúci v tomto období k avantgarde tendujúci typ modernej poézie, ako charakterizuje toto obdobie Stanislav Šmatlák vo svojich Dejinách slovenskej literatúry II. Teda boli to prvé kroky na umelecký vrchol súčasnej poézie vôbec. V tomto duchu a šľapajach píšu aj ostatní spomenutí autori – mohli by sme povedať, pokračovatelia úsilia a cieľov prvých pionierov Katolíckej moderny.

D r u h ý r a z

druhý raz.

To nie je špás -

medzi Nebom a Zemou.

V ohnivých víroch skalpelu

V tmavej priepasti

viera a nádej,

chirurg,

a srdce zo zlata.

Boh uzdravuje.

Pán ma tu ešte ponechal

vysychajúce tamarišky a tuje.

11. 10. 2000