Julo Rybák

 

Moja druhá vlasť

Zo stretnutí s ruskou poéziou

”...Pocit vlasti ma prvý raz zasiahol v roku 1898 v Moskve: odrazu som si uvedomil, že ruská podstata mi je najbližšia, a zistil som, v akom vágnom a neladiacom okolí som žil do tých čias. Tento základný náhľad mi zostal - hoci som inak dlho a často žil v mnohých krajinách, naozajstný vzťah cítim iba k ruskej zemi a jej ľuďom, ktorí sú mi bratmi.”

(Rainer Maria Rilke)

 

Rossii

Keď ma zovrie úzkosť

vo chvíli najťažšej,

keď sa mi zasekne

koliesko v hodinách -

zvrúcniem:

Zbohom, Rusko!

Ty moja vzdialená

najbližšia R ó d i n a .

(J. Rybák: Zápisník)

 

A.S. Puškin

Prorok

Zžieraný mrakom hriechov, vín

púšťou som šiel jak bedár pravý,

keď vtom šesťkrídly Serafín

na ceste sa mi náhle zjavil.

Dlane si vzdušné obnažil,

na moje oči priložil:

Roztiahli sa mi zrenice

jak u splašenej orlice.

To isté spravil s ušami:

a čul som zvuky nad nami,

vnímal som nebies zachvievanie,

šum krídel zborov anjelských,

pohyb stých tvorov podmorských,

aj tráv rašenie v jarnom ráne.

Potom sa k ústam priblížil,

schmatol a von mi vydrapil

môj britký jazyk s hriechu penou.

A nato žihadlo mi hada

miesto jazyka do úst vkladá

tou rukou strašne skrvavenou.

A hruď mi mečom rozťal v pol,

chvejúce srdce vyrval z drene,

z pahreby uchol vychmatol,

vsadil do rany otvorenej.

Ostal som mŕtvy tam, bez síl.

A Boh ma z nebies oslovil:

”Buď prorokom, tvoj spánok ruším.

Dar Slova tvoje znamenie.

Kde budeš: v mori, či na súši,

rozpaľuj srdcia v plamene.”

 

F.I. Ťutčev

+ + +

Tie obydlia - obraz biedy.

Kraj, kde pijú muky do dna. -

Pokora ti v očiach sedí,

domovina moja rodná!

Nepochopí a nezbadá

hrdé oko cudzincovo,

jak si z útrap tajne hľadá

k svetu cestu spásne slovo.

Tvoje selá, tvoje viesky

s kríža ťarchou, kraj od kraja,

poprechodil Kráľ Nebeský,

žehnajúc ti, Rus´ sviataja!

 

B. L. Pasternak

Jedinečné dni

V ruženci dlhých, krutých zím

mi žiarite, dni Slnovratu.

V hocakom trýznení sa utíšim,

keď si vás v mysli znova rátam.

A nazbieral sa dlhý rad

tých jedinečných dní a nocí,

od chvíle, čo viem, že vás rád...

Dni, čo sa času vymkli z moci.

Pamätám si ich za radom;

zima sa chystá z kopca dolu,

a slnko šepká záhradám,

ako sa budú láskať spolu.

A zaľúbení ako v snách

sa náhlivo ku sebe tiahnu.

A vtáčie búdky v korunách

po svojich hosťoch znova prahnú.

Aj ručičky premohla lieň;

nechcú už čas na diely krájať. -

Nad celý vek je tento deň,

a objatiu niet konca kraja.

 

Marina Cvetajevová

+ + +

Do vankúša zarytá

ležím - Besniem! - na posteli.

No keby ste náhle chceli

jak žiak ku mne zavítať -

Ó, vyskočím ako drak.

Počuješ, môj malý žiak?

Zlatom, striebrom zdobená

zvala by vás hlasom vrúcim

- Salamandra! Undina! -

k vlnám z krbu sálajúcim.

Noc a luna - bledý vták...

Počuješ, môj malý žiak?

Roztúžená po zmene

môj kôň sa rád nesie v trysku! -

šmierala by v plamene

minulé dni bezo zvyšku.

Knihy, ruže - všetko vrak.

- Počuješ, môj malý žiak?

A keby sa zjavila

kôpka - popol na tom mieste -

Všetky dobré sily, kde ste?!

Zázrak by z vás spravila.

Starec - a hľa, ohnivák!

- Počuješ, môj malý žiak?

A nech potom - môž´ sa stať! -

zas vás vrhne v putá vedy,

ja zostanem kľudne stáť,

šťastná ako sotva kedy.

S pocitom: Si veľký mág!

- Počuješ, môj malý žiak?

 

Sergej Jesenin

+ + +

Zaplesali modré plamene,

spomienka na domovinu páli.

Prvý raz mi láska dáva znamenie:

sľúb, že viac už nijaké škandály.

Bol som ako opustený sad,

letel v náruč žien a alkoholu...

Čo som ľúbil, prestal som mať rád.

Nechcem spáliť život jak stodolu.

Po čom túžim: hľadieť na teba,

v hĺbku tvojich zlato-hnedých očí.

Na minulosť, milá, myslieť netreba.

Však mi ku inému neodbočíš?

Nežná chôdza, pružná postava...

Keby vedel tvoj rozumček ľúby,

akým verným v láske zostáva

chuligán, a akou silou ľúbi.

Aké by to bolo vzkriesenie

- zbohom verše, aj vy, krčiem muky! -

môcť tak hladiť vlásky farby jesene,

dotýkať sa nežne tvojej ruky.

Naveky za tebou zmámene

šiel by sťa druh spoľahlivý, stály...

Prvý raz mi láska dala znamenie:

Sľubujem, že nikdy viac škandály!

 

N. S. Gumiľov

Anjel bôľu

Cesty, čo mi tvoje kroky značia,

príjmam ako maják môj pravý.

Len srdce sa chveje ako vtáča,

ľaká ho ten oheň modravý.

Od tých čias, keď ako chlapec malý,

stál som v chráme a celý sa chvel,

keď mi dievčí profil dušu pálil,

modlil som sa, vrúcne túžil, chcel -

Až do dnes, keď v steny chrámu zlaté

mojej všeobsiahlej pamäti

sťa kostolné sviece rozožaté

obraz toľkých úst a očí zasvieti -

Nepoznal som ani také putá,

ani oheň taký sladký nie...

Ako bys´ vedela, o čom hútam,

i čo je predo mnou stajené.

Prišla si ku mne jak anjel bôľu,

v neskutočnú krásu odetá.

Nežiadam slobodu, keď sme spolu,

nič viac nedostanem od sveta.

Ponúkla si bôľny život celý,

dala si mi biely orgován;

o tebe len moje verše zneli

mnoho večerov i mnoho rán.

Búš si srdce ako v mreže väzňa!

Nech sa smrť už blíži ku mne... Ach,

len si ma uchovaj ty, princezná,

vo svojich nádherných okovách.

 

V. S. Solovjov

+ + +

Drahá moja, či nevidíš? - -

Plody nášho zraku spupné

sú len odblesk, tiene toho,

čo je očiam nedostupné.

Drahá moja, nepočuješ? - -

Lomoz, v ktorom národ žije,

je len echom spotvoreným

víťaziacej harmónie.

Drahá moja, či necítiš,

že len to má v svete cenu,

čo si srdcia zaľúbené

v nemej túžbe v ústret stenú?

 

J. A. Baratynskij

Ona

Je čosi v nej, čo predčí krásu všetku;

dušou ti letí v ústret v zmámení.

Je čosi v nej, čo zmocní sa ťa v letku,

tak ako žiadna láska na zemi.

Ako spomienka duše sladká, mnohá,

jak žiara rannej hviezdy za svitu,

vábi ťa čosi kľaknúť ku jej nohám,

tam hľadať úľavu a záštitu.

Keď pri nej si, tak všetky túžby, city

ti svojou silou ovládne;

len ňou si plný, iba ňou si sýty,

duša ti ako dúha omladne.

Keď navraciaš sa domov zo stretnutia

v ten tmavý kút, kde žiješ ako mních,

myšlienky sa ti vôkol nej len krútia,

v zajatí túžob clivých, tajomných.

 

A. A. Fet

+ + +

To je môj čas, keď hrmí hrom,

keď hora víchra náporom

hučí a stoná; šľahú blesky...

Keď morské vlny povstali

a hádžu brehu na skaly

tvoj postriebrený háv nebeský.

No prežiarený, zmámený,

silou, čo niet jej na zemi,

stojím nie v tejto ťažkej chvíli,

lež keď mi svetlý posol tvoj

zázračných zvukov šepká roj,

čo anjeli mi pripravili.

Plameňmi duch sa zahorí,

premáha všetky závory

a mieri v nebies sídla;

verím, že pružné, mocné sú

a vysoko ma vynesú

široko roztiahnuté krídla.

 

V. M. Sidorov

+ + +

Nado mnou sa rozšumelo lístie.

Ticho kráčam.

Hlava vzpriamená.

Preniká ma

nesmrteľnosť bytia.

Dúškom pijem

vodu z prameňa.

Šťastný som, že dávno vo mne zvučia

tieto hlasy

v stave milosti.

Poznanie je

nič iné len účasť

na živote

všetkých bytostí.

Ja a vesmír! Ten stav duše svätý,

keď ma živly strhnú

do prúdu!

V spojení som

vaším kráľom, svety!

Sám - len hračkou v rukách

osudu.

 

N. M. Rubcov

V jesennom lese

Tu som naskrze blažený!

Vyvaľujem sa na zemi

a brusnice do seba súkam.

Potom hľadím do oblohy,

kde kŕdeľ vtákov trojrohý

neznajúc zemskej tiaže putá

nesie sa v diaľ...

A nado mnou

medzi smrekom a osikou

plávajú v neskonalom smútku

jak moje dumy, obláčky.

Dolu ma rieka oblaží

veselým tancom vlniek. Vskutku -

ja tak mám rád jesenný les,

nad ním jagavých nebies zvesť,

že by sa zmenil v jednej chvíli

tam na ten žltý, tichý list,

alebo ostrý drozda hvizd, -

no potom zas byť sebou. V milý

sa znova vrátiť rodný dom,

by som raz mohol v dome tom

v predtuche posledného boja

povedať: - Bol som v lese list!

A bol som ako vtáčí hvizd!

Verte mi: čistá duša moja...

 

A. K. Tolstoj

Črty z Krymu

Z dna priepastí hmly stúpajú.

Za polnočného chladu vlády

nás nesú kone ku kraju,

kde hučia búrne vodopády.

Jak prudký je svit mesiaca!

Vôkol nás štítov velikány.

V údolí voda peniaca

premáha skalísk tesné brány.

Nad nami žiaria nebesá,

priepasť sťa čierna noc pred nami.

Blýskavá rosa chveje sa

na lístí veľkými slzami.

Jak ľahko mi. Som hotový

zhodiť pozemské okovy.

Necítim strach, nedúfam v svety,

čo prídu raz, čo boli predtým. -

A čo ma k zemi pútalo

za vidna takou mocou-silou,

že sa mi dýchať nedalo -

sa v lunnom svite vyparilo...

Čím sa mi myseľ opája!

Po akých svetoch diaľnych blúdi.

Nie je to sen, že ty a ja -

a viacej nikto, nikto z ľudí....

Len vietor šanty vystrája,

hrozivé tiene vôkol budí.

Nie vo sne vidím - skutočne?

jak hore hviezdne nebo čnie,

jak tvoj kôň ide opatrne,

a tebe srdce strachom trnie?

A či to mesiac na nebi

mi prízraky pred oči lúdi,

a všetko sen je? - Ó, keby,

keby sa nikdy neprebudil!

 

P. A. Viazemskij

+ + +

Vždy obdivujem šťastných ľudí,

čo útrap z umu neznajú;

sebaspokojnosť nesúc v hrudi

nie proste žijú - plesajú!

Sebavedomí hospodári,

zvyknutí veliť životu.

Zato im núka hojné dary,

nie jak nám: biedu, lopotu.

Života všetkých záhad znalí

listujú v knihe osudu,

sťaby ju sami diktovali -

a iné knihy nebudú.

Trápenia, muky, noci choré -

to nebolo im súdené.

Plavci, čo veria v svoje more,

a hlavne v svoje umenie.

Kráča si k métam chasa jará,

hrdo sa hlásiac k životu,

ktorý im brány pootváral

na cestu hladkú, širokú.

Čo je to: múdrosť rozvážnosti,

či drzosť, ducha zatmenie? -

Že na vrchole osláv, hostín

necítia výstrah znamenia.

Majú si tieto dietky neba

skutočne na čom zakladať?

Či ľutovať ich vlastne treba? -

To pre mňa večná záhada.

Aké sú to dva protipóly:

náš pohľad na svet - a ten ich.

Nás každý dotyk sveta bolí,

šmátrame vo tmách, zmätení -

čo krok, to Charybda a Scylla...

Menšina nášho plemena

sa v zlom znamení narodila

a znáša všetky bremená.

Napríklad ja: už koľké veky

na varte žitia držím stráž,

a dodnes - vojak prostoreký -

vždy obíde ma oldomáš.

Utŕžim všetky možné rany,

deravý ani rešeto.

A stále som nie ostrieľaný,

stále si vravím: nejde to.

Ako je teraz, bude potom -

točí sa stále bludný kruh.

Zo spárov války so životom

i so sebou - niet úniku.

I v jasný deň mi tajná ruka

kreslí na nebo mrákavy.

A len čo sa mi radosť núka,

už ju blen žiaľu otrávi.

 

A.A. Tvardovskij

+ + +

Čas vynesie verdikt rýchlo;

počkaj chvíľu, uvidíš...

Tam, kde sláva, pýcha kvitla,

urobil nad nimi kríž.

Ani stopy po nich nieto,

prúd čias všetko zahladil.

Len verš zdržal nápor vetra;

s ním si čas neporadí.

Šklbe ho z tej, z onej strany,

vytrieť ho chce z pamäti;

v novinách naň kydá hanu

- z otca má prejsť na deti -

A hľaď!

Dlho netrvalo -

sám čas v reči utrúsi,

to, čo v onej básni stálo...

Čas - ty časov

múdry syn!