Nepriateľské ťaženie proti Cirkvi. Poštátnenie jej školstva a vyvlastňovanie majetku, ale aj zatýkanie vybraných kňazov a laikov začali komunisti hneď po vojne, ako súčasť svojej prípravy na prevzatie celej moci v štáte pod patronátom Stalina. Už vtedy dominoval vplyv komunistov na Ministerstve vnútra a čoskoro suverénne ovládali aj bezpečnostný aparát republiky, takže zatýkanie a súdy pokračovali neúprosne ďalej. Situácia sa ešte zhoršila po úplnom prevzatí moci komunistami vo februári 1948. Posledné zbytky nezávislosti zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci v štáte boli rýchlo zlikvidované a nahradené komunistickou krutovládou. Mnohí vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia uplatňovaním komunistického straníckeho princípu revolučnej zákonnosti s použitím neľudsky krutého násilia sa stali púhymi nástrojmi stupňovania triednej nenávisti.

Politických väzňov v komunistických žalároch a v pracovných táboroch neustále pribúdalo. Niektorí spolu so svojimi rodinami odsúvanými na okraj spoločnosti, podávali utrpením svedectvo o viere v Boha, vernosti Kristovej cirkvi a svojmu národu. Stali sa obeťami násilia páchaného v mene programu ateizácie spoločnosti, ktorý zakotvil už Lenin v komunistickej doktríne zameranej na potlačovanie náboženstva a postupnú likvidáciu cirkvi. Neúprosné a neľudský kruté metódy likvidácie ideových protivníkov v ľudovodemokratickej ČSR charakterizoval sir Bruce Lockhardt vo vysielaní londýnskeho rozhlasu 31. 1. 1949 slovami: ”...tajná polícia červených nacistov je horšia ako bola tajná polícia skutočných nacistov.... Je pravdou, že československí komunisti získali nezávideniahodnú povesť, že sú najkrutejší medzi všetkými satelitmi.”/l

V osudnej noci z 13. na 14 apríla 1950 boli vyrabované kláštory. Rehoľníkov pod zámienkou ”nutnosti ich prevýchovy” násilne sústredili v tzv. koncentračných táboroch a postupne ich zaraďovali do pracovného nasadenia a vojenskej služby. Rehoľníci sa však ani pod nátlakom nechceli zriecť svojho povolania a tak sa množili ich úteky. Viacerí sa v tom čase skrývali a hľadali vhodnú príležitosť k úteku do zahraničia, kde sa chceli opäť zapojiť do pôsobenia rehôľ a v prípade bohoslovcov ukončiť štúdiá a dosiahnuť kňazskú vysviacku. Vyhlásenie krutých rozsudkov na záver procesu s biskupmi Michalom Buzalkom, Pavlom Gojdičom a Jánom Vojtaššákom 15. januára 1951 jasne naznačovalo, že komunistická štátna moc sa rozhodla úplne ovládnuť cirkevné štruktúry aj s použitím otvoreného násilia. V takejto situácii pre mnohých rehoľníkov bol útek do zahraničia alternatívou komunistického väzenia. Preto sa množili ich pokusy o útek cez Rakúsko do Talianska, najmä do Turína a Ríma.

V noci zo 7. na 8. apríla 1951 sa sústredila v Šaštíne u cestára Augustína Hercoga skupina asi 20 kňazov a bohoslovcov, aby sa odtiaľ vydali na cestu smerom k štátnym hraniciam a pokúsili sa o ich ilegálny prechod cez rieku Moravu pod vedením saleziána dp. Titusa Zemana a prevádzača Ferdinanda Totka. Keď však rozvodnená rieka Morava ich útek do Rakúska 8. apríla znemožnila a museli sa vrátiť, zadržali ich pohraničné bezpečnostné orgány.

Z prenasledovaných, ktorí boli komunistickým terorom prinútení hľadať uplatnenie vo svojom povolaní zasvätenom službe Bohu, Cirkvi a kresťanskej výchove mládeže za hranicami svojej vlasti, sa razom stali obžalovaní. Obvinenia, na základe ktorých mali byť odsúdení, bolo však potrebné najprv vykonštruovať a k tomu slúžil necelý rok ich vyšetrovacej väzby. Po nej sa konal súd s dvadsiatimi členmi tzv. Zemanovej skupiny. Šiesti z nich boli rehoľní kňazi saleziáni (Prof. Titus Zeman, Leonard Tikl, Štefan Sandtner, Jozef Paulík, Dr. Andrej Dermek, Pavol Pobiecký), šiesti saleziánski bohoslovci, (Anton Semeš, Ján Brichta, Jozef Bazala, Anton Kyselý, Anton Srholec, František Buzek), piati diecézni kňazi, (Justín Beňuška, Dr. Viliam Mitošínka, Dr. Emil Šafár, František Minarovich, Ladislav Burian), dvaja sprievodcovia, robotníci (Ferdinand Totka, Anton Hercog ) a jedna staršia žena Margita Luptáková, domovníčka.

Rozsudok vynesený nad týmito ľuďmi, podáva obraz dusivej atmosféry doby, cynickej krutosti a absurdného násilia páchaného pod rúškom spravodlivosti komunistami. Náboženská sloboda bola v zdôvodnení rozsudku predstieraná tvrdením: ”Naše zákony poskytujú plnú ochranu a podporu všetkým cirkvám bez rozdielu. Náš štát nežiada od nášho duchovenstva, aby sa spreneverilo svojmu duchovnému poslaniu.”/2 V skutočnosti konanie katolíckych kňazov, rehoľníkov a klerikov s cieľom ostať vernými svojmu povolaniu sa v rozsudku hodnotilo ako trestný čin velezrady. Predseda senátu Pavol Korbuly v zdôvodnení rozsudku konanie obžalovaných jednoducho, demagogický a bez dôkazov charakterizoval slovami: ” Na lavici obžalovaných sediaca skupina reakčných kňazov, nevidela radostné budovanie Gottwaldovej päťročnice..... Obvinení sa stali nepriateľmi nášho pracujúceho ľudu, oni sa postavili na stranu tých, ktorí vraždia mierumilovné obyvateľstvo na ďalekom východe a stali sa poslušnými nástrojmi amerického imperializmu a dolárovej diplomacie a dopustili sa najťažších trestných činov v službe nepriateľov pokroku a mieru. ”/3

I keď bolo zjavné, že v zahraničí chceli viacerí obžalovaní kňazi pokračovať v pastorácii, ktorá im bola vo vlasti odňatá, zapojiť sa do činnosti rehôľ, ktoré boli na Slovensku likvidované a bohoslovci sa snažili v cudzine dokončiť štúdia, ktoré im boli vo vlasti znemožnené, súd sa s pochopením takejto motivácie obžalovaných v pokuse o útek vôbec nenamáhal. Pokus obžalovaných o útek musel byť v rozsudku tendenčne zdôvodnený presne v intenciách politiky komunistickej štátostrany, ktorá sa snažila odtrhnúť cirkev od Ríma a vraziť klin medzi kňazov a cirkevnú hierarchiu. A keďže servilní sudcovia mali sklon vydávať želania komunistického vedenia za skutočnosť v zdôvodnení rozsudku odznelo: ”Vatikán a jemu vo všetkom poslušná časť reakčnej hierarchie utrpela týmto jednu z najťažších porážok vo svojej histórii. Po tejto ničivej porážke, Vatikán - ako to vysvitá aj z činnosti jeho agenta obžalovaného T. Zemana, zmenil svoju taktiku a tej osihotenej hŕstke reakčného kléru, ktorá tu ešte ostala vydal príkaz, aby ilegálne opustila územie republiky a odišla do anglo-američanmi kontrolovanej časti Európy, aby ju tam mohli zapojiť do služieb anglo-amerických podpaľačov vojny.” Podobne demagogický, v duchu dobovej frazeológie komunistickej propagandy, boli v rozsudku charakterizovaní aj hlavní obžalovaní slovami: ”Tento úkol vykonávali platení agenti CIC a Vatikánu, obžalovaní Titus Zeman a Ferdinand Totka, ktorí už viac razy organizovali ilegálny prechod reakčných duchovných z ČSR do Západnej okupačnej zóny Rakúska, keď začiatkom apríla 1951 znovu sa pokúšali prepašovať skupinu asi 20 reakčných duchovných.... ktorí ako nepriatelia pokroku, socializmu a ľudu sa rozhodli ilegálne opustiť republiku a dať sa do služieb tých nepriateľských síl, ktoré i za cenu novej vojny chcú zničiť ľudovodemokratické zriadenie republiky.”

Organizátor a vodca tejto skupiny Titus Zeman spolu s prevádzačom Ferdinandom Totkom, boli však obvinení a odsúdení bez faktických dôkazov aj zo služieb v americkej spravodajskej službe CIC, resp. IRO. Na základe týchto vykonštruovaných obvinení z vyzvedania štátneho tajomstva a úsilia o zničenie ľudovodemokratického zriadenia, boli na rozdiel od ostatných obžalovaných odsúdení nielen za trestný čin velezrady, ale aj za trestný čin vyzvedačstva. Boli označení za platených agentov Vatikánu, ktorí v službách anglo-amerických uchádzačov o svetové panstvo proti Sovietskemu zväzu a ľudovým demokraciám a za pomoci zradnej slovenskej a českej emigrácie usilujú sa o zvrat pomerov v ČSR.

Rozsudok nad 20 obvinenými vyniesol Senát Štátneho súdu oddelenie v Bratislave pod predsedníctvom Pavla Korbulyho 22. februára 1952 v bratislavskom justičnom paláci. Všetci boli odsúdení, podľa § 78 ods. 1 tr. z. a podľa paragrafov pre trestný čin velezrady, na hlavné tresty odňatia slobody. Za trestné činy velezrady podľa § 78 a vyzvedačstva podľa § 86 boli odsúdení Titus Zeman na 25 rokov a Ferdinand Totka na 22 rokov odňatia slobody. Dr. Viliam Mitošinka, riaditeľ Biskupskej kancelárie v Trnave bol odsúdený za trestný čin velezrady podľa § 78 a za trestný čin marenia dozoru nad cirkvami podľa § 174 tr. z. na 20 rokov odňatia slobody. Dôvodom bolo obvinenie z úmyselného porušenia ustanovení zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností uznaných štátom tým, že zašantročil časť peňažnej hotovosti Biskupského úradu v Trnave a ukrýval ju u viacerých osôb, aby ju použil k rozvratným účelom a sám sa rozhodol z nenávisti voči ľudovodemokratickému zriadeniu ujsť do zahraničia. Ostatní obvinení boli odsúdení podľa § 78 tr. z. pre trestný čin velezrady k ”miernejším trestom odňatia slobody: František Buzek na 18 rokov, Štefan Sandtner, Ján Brichta, Leonard Tikl boli odsúdení na 15 rokov, Anton Semeš, Dr. Emil Šafár, Jozef Paulík, Dr. Andrej Dermek, František Minarovich, Augustín Hercog na 14 rokov, Pavol Pobiecký na 13 rokov, Anton Srholec, Jozef Bazala, Justín Beňuška, Anton Kyselý na 12 rokov. Domovníčka Margita Luptáková bola odsúdená tiež na 12 rokov odňatia slobody, pretože nechala vo svojom byte v Bratislave prenocovať dvoch kňazov, ktorí sa usilovali ujsť do zahraničia. Okrem velezrady boli niektorí z obžalovaných odsúdení aj za marenie dozoru štátu nad Cirkvou, zbehnutie z vojenskej služby, alebo neoznámenie trestného činu niekoho iného. Ladislav Burian bol odsúdený za trestný čin nadržiavania podľa § 163 na dva roky odňatia slobody, pretože neoznámil bezpečnostným orgánom, že Dr. Viliam Mitošinka má úmysel ilegálne ujsť do zahraničia.

Všetci obvinení zo skupiny Titusa Zemana boli odsúdení aj na vedľajšie tresty podľa § 47 ods.1. tr. z. na prepadnutie celého majetku a podľa § 43 tr. z. ku strate čestných práv občianskych./4

Vynesením krutých rozsudkov nad celou skupinou Titusa Zemana sa však pohon proti slovenským saleziánom neskončil. Už o týždeň, 29. februára 1952, bol zatknutý a vzatý do väzby rehoľný kňaz Viliam Vagač. V marci 1952 zatkli kňaza SDB Jána Chrenku a rehoľnú sestru – ošetrovateľku Katarínu Bartalovú. Začiatkom apríla boli zaistení a vzatí do väzby sudca Dr. Karol Vagač, úradník Filip Spišák a vedúci Sporiteľne v Šaštíne Rafael Peltzner. Spolu s nimi bol obvinený ďalší rehoľný kňaz vo výkone trestu - salezián Anton Mihalík. Žaloba podaná 24. septembra 1952 Štátnou prokuratúrou v Bratislave zastúpenou Dr. Hetényim bola súčasťou širšej kampane komunistickej strany zameranej na úplnú likvidáciu rehôľ a podriadenie Cirkvi štátu.

Aj v tomto vykonštruovanom procese s Viliamom Vagačom a spol. obžaloba označila obvinených za oddaných služobníkov západných imperialistov, ktorí sa postavili, medzi nepriateľov mieru pokroku. Celá konštrukcia obžaloby sa opierala o absurdné tvrdenie že ”Kláštory slúžili za učilištia protištátnych živlov a značné majetkové zdroje jednotlivých rehôľ boli použité na podporu zločincov vysielaných do Československej republiky západnými imperialistami. ”/5

Viliam Vagač bol obvinený, že bez štátneho súhlasu pôsobil ako duchovný v Štátnej nemocnici v Bratislave, bol tajne poverený funkciou provinciála rehole Saleziánov a ako taký sa stal význačným exponentom rozvratnej politiky Vatikánu na Slovensku. Obžaloba uvádzala: ”V tejto svojej tajnej funkcii jednak sa pričinil o vytvorenie vatikánskej siete na Slovensku, jednak zo zatajeného viac miliónov korún reprezentujúceho majetku saleziánov financoval rôzne protištátne akcie, ktorých konečným cieľom bolo privodiť zvrat režimu a znovu nastoliť nenávidený kapitalistický poriadok,”/6 Viliam Vagač bol obžalovaný aj z podpory hromadného úteku reakčných kňazov do zahraničia, zo zakladania siete tajnej duchovnej správy ako náhradnej záškodníckej siete Vatikánu v ČSR a z organizovania kňazských vysviacok bývalých klerikov saleziánov, ktoré tajne vykonával na jeho byte biskup Hnilica.

Rehoľný kňaz Ján Chrenko bol obvinený, že ”...spolu s Viliamom Vagačom a na neznámom mieste sa zdržujúcim Františkom Révesom sa zúčastnil na organizovaní hromadného pašovania, reakčných duchovných do zahraničia, aby tam mohli protištátne pracovať...” Spolu s ďalšími obžalovanými Dr. Karolom Vagačom, Antonom Mihalíkom, Ráfaelom Peltznerom, Katarínou Bartalovou a Filipom Spišákom boli tiež obvinení, že ukrývali zo zrušených saleziánskych kláštorov veľké sumy peňazí a iné cenné predmety, aby boli k dispozícii na financovanie Vatikánom inšpirovanej protištátnej činnosti. Všetkým sa vyčítala organizovaná činnosť a spolčovanie s ďalšími páchateľmi, aby sa pokúsili zničiť a rozvrátiť ľudovodemokratické štátne zriadenie a spoločenský poriadok republiky, ktoré sú zaručené ústavou.

Sudca Dr. Karol Vagač bol obvinený, že od novembra 1950 až do svojho zatknutia 3. apríla 1952 z poverenia svojho strýka Viliama Vagača ukrýval vo svojom byte zo zrušeného saleziánskeho kláštora pochádzajúce hodnoty, aby v intenciách Vatikánu boli k dispozícii na financovanie podvratnej činnosti namierenej proti ľudovodemokratickému poriadku republiky. Obžaloba mu dávala za vinu, že hoci sa od ”Obvineného Viliama Vagača dozvedel aj to, že na Slovensku prevádza tajnú činnosť istý biskup Hnilica, t. j..., že sa organizuje ilegálna duchovná správa, teda, že niekto chystá, poťažne pácha velezradu”, úmyselne tento čin neoznačil prokurátorovi alebo orgánom národnej bezpečnosti.

Ostatní obvinení boli tiež odsúdení pre trestný čin združovania proti republike, pretože súd ich uznal vinnými, že ”tiež sa zapojili do tejto protištátnej činnosti a ako verní prisluhovači vatikánskej politiky ukrývali saleziánsky cirkevný majetok a napomáhali obvinenému Viliamovi Vagačovi pri hriešnom manipulovaní s týmito na protištátne ciele určenými peniazmi a inými hodnotami”./7 Na základe takýchto vykonštruovaných obvinení prokurátor navrhol obžalovaných uznať vinnými, že spáchali:

Anton Mihalík, Katarína Bartalová a Filip Spišák

Rafael Peltzner

Rozsudkom vyneseným Štátnym súdom 17. októbra 1952 v Justičnom paláci v Bratislave, ktorý bol len formálnym potvrdením obžaloby v plnom jej rozsahu, boli obvinení odsúdení k hlavným trestom: Viliam Vagač na 18 rokov odňatia slobody, Ján Chrenko na 14 rokov, Dr. Karol Vagač na 8 rokov, Antom Mihalík na 6 rokov, Rafael Peltzner na 5 rokov, Katarína Bartálová na 2 roky, Filip Spišák na 4 roky odňatia slobody. V rámci vedľajších trestov boli viacerí obžalovaní odsúdení aj k prepadnutiu celého majetku v prospech štátu, alebo k peňažitým pokutám a k strate čestných práv občianskych./8 Tým, ktorí sa odvolali proti výške trestov vynesených v rozsudku Najvyšší súd ich odvolanie však zamietol a okrem trov spojených s obhajobou a výkonom trestu uložil im hradiť aj trovy odvolacieho konania.

Kňazi, rehoľníci a laici odsúdení v procesoch so saleziánmi sa ocitli v komunistických žalároch a niektorí skončili v táboroch nútených prác zlopovestných uránových baní v Jáchymove, v západných Čechách, kde si odpracovali dlhé roky a podkopali si zdravie. Niektorým bola neskôr odpustená časť trestu na základe amnestií prezidenta republiky. ”V roku 1969 aj tí, čo neskončili svoj trest boli z väzenia prepustení a v roku 1992 všetkých rehabilitovali.”/9 Žiaľ, mnohí z odsúdených sa už rehabilitácie nedožili.

Oba súdne procesy so skupinami: Titusa Zemana a Viliama Vagača boli poznačené charakteristickými znakmi svojej doby. Z použitej frazeológie vykonštruovaných obvinení i zdôvodnenia rozsudkov vidieť, aké dôsledky mala prax presadzovania komunistického straníckeho princípu v chápaní zákonnosti. Znamenalo to, že v súdnictve sa považovalo za dovolené, správne a spravodlivé to, čo vyhovovalo záujmom strany a slúžilo k likvidácii jej triedneho a ideového nepriateľa, za akého považovali komunistickí prokurátori a sudcovia aj Cirkev, jej rehole a duchovenstvo. Je zjavné, že úsudky a súdy postavené na takejto premise boli úplne zvrátené, pretože viedli k záverom, podľa ktorých aj skutky milosrdenstva mohli byť kvalifikované ako zločiny.

Keďže v systéme totalitnej moci nezávislosť súdov pri politických procesoch bola úplne zlikvidovaná, prokurátori i sudcovia konali v intenciách komunistickej strany. Navyše obhajoba zväčša vôbec nemohla plniť svoje poslanie, pretože z ideovopolitických hľadísk vôbec nebolo možné oponovať nezmyselným komunistickým tézam napríklad o tom, že rehole boli semeniská protištátnych živlov, a špionážne ústredne Vatikánu, alebo že Vatikán je verný služobník anglo-amerických imperialistov. Žiaľ, v tejto dobe aj celá komunistami kontrolovaná tlač bezducho opakovala prokurátorské frázy z politických procesov a útoky proti Vatikánu boli stále častejšie nielen na stránkach Pravdy, ale žiaľ aj v samotných Katolíckych novinách.

Žiada sa tiež pripomenúť, že procesy s krutými trestami predstaviteľov Cirkvi a laikov mali aj svoje zastrašovacie poslanie. Ich cieľom bolo podľa scenára vypracovaného komunistickým vedením rozvrátiť Cirkev pretrhnutím spojenia katolíckeho duchovenstva so svojou cirkevnou hierarchiou a Rímom. V procesoch so saleziánmi išlo aj o to, aby bol úplne vylúčený ich ideový vplyv na výchovu mládeže, ktorá mala byť zverená výlučne štátom a stranou kontrolovaným inštitúciám a organizáciám.

Poznámky

1. Slovenský národný archív fond Povereníctva vnútra, sekr./dôv. 1949, č. kartónu 194, Bulletin Spravodajskej agentúry Slovenska a tlačový odbor Povereníctva vnútra
2. Štátny oblastný archív (ďalej ŠOBA), Bratislava, fond Štátny súd, č. kartónu 292
3. tamtiež
4. tamtiež
5. ŠOBA, Bratislava, fond Štátny súd, č. kartónu 348
6. ŠOBA, Bratislava, fond Štátny súd, 3TsIII., 85/52
7. ŠOBA, Bratislava, fond Štátny súd, č. kartónu 348
8. tamtiež
9. Pozri bližšie, Šilhár A., Hodina temnosti, Trnava 1999 s. 91