Tri ružence ma cesta stála

Štefan Sandtner

 

Minulý týždeň, 30. apríla, sa dožil 85 rokov významný slovenský básnik a prekladateľ, salezián Štefan Sandtner. Jeho život a dielo patrí do slovenského martyrológia, veď v žalároch komunistického režimu (Leopoldov, Bratislava, Ilava, Mírov) strávil celé jedno desaťročie. Teológiu študoval na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme. Za kňaza bol vysvätený roku 1943 (saleziánom je od roku 1934). Obdivuhodné sú nielen jeho životné osudy, ale aj osudy jeho tvorby, ktorá vznikala a zachovala sa aj v najťažších väzenských podmienkach, kde znamenala modlitbu o zachovanie ľudskej dôstojnosti a vernosti presvedčeniu. Jedinečný je osud Sandtnerových básní, ale aj napr. osud jeho prekladu Loretánskeho svetla od českého básnika Václava Renča, ktorý rovnako svoje dielo vytvoril v hlave a nosil v pamäti. Len prenasledovanie a básnikova veľká skromnosť vysvetľujú, prečo jeho dielo, ktoré zatiaľ poznáme iba sčasti, ešte stále nie je samozrejmou súčasťou slovenskej poézie a učebných osnov na školách. Redakcia Kultúra aj v mene čitateľov skladá hold básnikovi Štefanovi Sandtnerovi a želá mu ešte mnoho šťastných, tvorivých rokov.

V Leopoldovskom mlyne

Prišli si po mňa do špitála,

spomienka si tak spomína,

tri ružence ma cesta stála,

kým zaviezli ma do mlyna.

Nik na mňa ruku nepoložil,

no sú aj iné mučiarne,

a zasiahnu ťa priamo do žíl

- horíš jak sviece oltárne.

Od piatej ráno večer do desiatej

týždeň som prestál v pozore

ako strom v púšti smädnej, neosiatej,

opretý iba o zore.

A k tomu v drepe dvanásť nocí,

polhodinový interval,

že sa svet s tebou divo točí,

no totožnosť si neprehral.

Dni stuhnuté a noci biele,

stále si ako na kríži,

Ktosi je s tebou v tejto cele,

deň ti noc, noc deň priblíži.

Prebleskujúci v nedohľadne

raz sa len predsa rozhorí,

v človeku driemu kdesi na dne

nádeje – Božie obzory.

(S básňou je deň krajší)

Chlieb

Pšeničné klásky zbiera mi

ďaleko drahý ktosi,

posväcuje ich perami,

a v mysli stále nosí.

Pšeničné zrnká zo strnísk

spod krížov odriekania,

samučké zlato, aký zisk,

aj keď sa nohy zrania.

Pšeničné zrnká zmelú sa

bielučko na žarnove,

so slzou čistou zlejú sa,

bude z nich cesto nové.

Pšeničné zrnká v žeravom

ohni mrú v bielom chlebe,

láska je takým žeriavom,

ktorý ma dvíha k tebe.

(S básňou je deň krajší)

Strom

Korene, kmeň a koruna,

konár, list, kvet, plod, semená...

Prečo sa človek okúňa,

keď naňho čaká premena.

Korene z hĺbok žijú z pôd,

z hlbín sa žije do výšok

k prameňom spásonosných vôd,

skadiaľ je k slnku iba skok.

Čo by bol strom, čo bez kmeňa,

(kosodrevina, azda krík),

čo nesie ťarchu bremena,

zelenú klenbu. Výkričník.

Koruna vzdušná kolíska,

v nej plno spievajúcich hniezd,

búrlivých vetrov bojiská,

hromozvod rozjasaných hviezd.

Konáre – kostra koruny –

a vetvy, krehké halúzky,

keď sa to všetko rozzuní,

celý svet je až priúzky.

A tisíc listov zelených

a na nich tisíc posolstiev

roznáša vietor v jeseni

farebných dažďov tichý spev.

Strom – zakvitnutá mladucha,

tajomstvo, nedotknutý kvet,

čo v túžbach čaká na Duchu,

pripravené s ním spoluznieť.

Zarodiť chutné ovocie,

Ja som kmeň, vy ste ratolesť,

na ktorej strapec klokoce,

tak ako káže blahozvesť.

Tak je tu strom a na ňom plod,

a v ňom, v ňom živé semená,

žijúce iba pre život,

záruka nášho vzkriesenia.

(Stromy)

Stromy bratia, stromy sestry

Stromy bratia, stromy sestry,

veľká božia rodina,

vychodený pohľad pestrý

v túžbach rád k vám vodí ma.

Stromy s tromi hviezdičkami

umocnené na tretiu,

aperitív za výškami

k najvyššiemu rozletu.

Stromy plné farieb, vône,

zakvitnuté kytice,

vyladený v tomto tóne

dýchaš život živice.

Stromy samý život na jar,

srdce sa mi rozbúcha,

v ohni Ducha krásou zažiar,

nech ju on sám rozdúcha.

(Stromy)

Strom – sám vojak v poli

Sám vojak v poli,

sám, ale zakvitnutý,

a brázdy plné nádejí.

A vychodená cesta

a pahýľ vyschnutého bresta.

Čo nás to stále bolí?

Čo v nás to stále smúti?

Čo v tomto deji-nedeji?

To vyzrievajú nádeje,

čas starne –srdce mladé je.

Čas večne mladý, večne,

a srdce aj čas prečnie.

Pokorné raz, raz priečne.

No príde čas, že zvečnie.

Vypadajú nám zuby mliečne,

veď z takého sme cesta...

Čakajú nás cesty mliečne...

Ja, ja som cesta.

Tak aká clivota?

Ja som strom života.

(Stromy)

 

Strom poznať po ovocí

Jablko nepadne ďaleko od stromu.

Z jabloní zazvoní:

aký otec, taký syn,

aké drevo, taký klin.

Z plnosti srdca hovoria ústa:

dobrý strom rodí dobré ovocie.

Z prázdnoty zíva reč bohapustá:

zlý strom – zlé plody i zlé storočie.

I večnosť.

Po ovocí strom sa pozná.

Figy netrháme z ostružín,

z tŕnia nezberáme hrozná

na výrobu dobrých vín,

na zmierenie našich vín.

Čakal hrozno, urodila plánky,

hľadal plody, našiel iba lístie.

Z tejto vytrhnutej stránky

z Písma nezmúdreli by ste?

Zlý strom sa vytne, hodí do ohňa,

načo má využívať dobrú zem.

Odíďte, zlorečení, odo mňa

do ríše trápenia a večných tiem.

Len dobré stromy prežijú.

Tak je to v evanjeliu.

(Stromy)

 

Stromy umierajú stojačky

Tak, stromy umierajú stojačky,

a ja si myslím, že aj v pozore,

tak ako vojaci a vojačky.

Opreté ráno-večer o zore

na našom purpurovom obzore.

No moje stromy žijú stojačky,

zelené zástavy, bozk nádeje,

čo lieči všetky naše boľačky.

Keď boží vietor do nich zaveje,

všade je pokoj, pokoj všade je.

(Stromy)

 

Božie závety

(Mt 11, 25)

Každý strom tisíc listov má,

každý list božie veľdielo,

v každom je plno tajomstiev,

keby ich srdce vedelo...

Keby ich čítať vedelo,

takí sme analfabeti,

tajomstvá skryté premúdrym

a dieťa ich vie spamäti.

Veď sú to božie závety.

(Stromy)

 

Les a v ňom strom poranený

Les a v ňom strom poranený,

z rán mu slzí živica,

to sa v plači hora mení

- výška z hĺbky živí sa.

Príval ducha obláme mi

planič ako víchrica.

Po plameni odpramení

hĺbka k výškam ziskriť sa.

(Zo zbierky Žalár môj žaltár)

 

Pre stromy nevidieť les

To nie je vina stromov ani lesa.

Stromy tu svorne rastú, rastú do neba.

A les sú stromy. Len nám v očiach tmie sa,

že nevidíme v sebe ani do seba.

Píšťaly lesklých bukov ako orgán

vyhrávajú si v hore svoju pieseň,

ozvenu rozjasaných rajských fatamorgán:

jar, leto, jeseň, zimu v stromoch v lese.

(Stromy)

 

Nový strom

Sto rokov som tu rástol ako z vody

na božiu slávu, ľuďom na radosť,

láskaný slnkom žil a pil som z pôdy,

bol som tu doma, teraz mŕtvy hosť.

Kedysi strom, dnes už len jeho zvyšky,

najstarší letokruh môj pôdorys,

práchnivý veniec, ktorý padol z výšky,

šťastie, že nad ním stojí ešte kríž.

Môj pustý hrob sa zmenil na kolísku,

brat vietor doňho zavial novú jar,

semienko-nádej slnku na dych blízku,

čo vyčarí z nej svieži novotvar.

Zo smrti život v strede letokruhu,

nový strom verný svojim koreňom,

čo prepásal si nádej ako dúhu

a žije v tomto raji stratenom.

Nový strom ako veľkonočné ráno,

čo zrodilo sa k svojmu vzkrieseniu

a vyrieklo mu veľkodušné áno

a uznalo si veľkosť vznešenú.

Mors et vita duello

conflixere mirando,

dux vitae mortuus

regnat vivus.

Smrť a život v dueli

zrazili sa v tuneli.

Mŕtvy Kráľ z mŕtvych vstal.

Kráľovstvo života.

(Stromy)

Václav Renč

Pane, zmiluj sa nad nami

Tá istá tma, čo v sebe nosili sme

nič netušiaci, slepá, rúhavá,

svetom sa valí, stepná záplava,

a strháva nás v tejto kataklizme.

Som pusto sám v tom temne očistcovom,

sám, bratku môj, a sám je každý z nás.

Tá samota je oceľový pás,

vyslobodí nás z nej len tvoje slovo.

Je priezračná a pevná ako mreže,

je strašná ako dvere bez kľučky

s tým očkom, ktorým tíško, tichučky

nie čísi dráb, lež Ktosi veľký strežie

na každý záchvev duševného poľa,

ktorým sa prebúdza duch z mrákoty.

Nie, nemrazí ten pohľad, si to ty,

Pán, ktorý vie, no nenúti, len volá.

(Preložil Štefan Sandtner)