Môj filozofický testament

Jean Guitton

Keď v nedeľu 21. marca 1999 zomrel v Paríži 98 – ročný Jean Guitton, francúzsky katolícky filozof a plodný spisovateľ, francúzske denníky ho charakterizovali rôznymi názvami: ”Posledný z veľkých katolíckych filozofov” (Le Monde), ”maliar duše”(René Laurentin), ”Mimoriadna bytosť - inlassable”, neúnavný pracovník” (kardinál Poupard), ”Až na konci života uznaný za filozofa, nielen za náboženského spisovateľa a mysliteľa” (L´ Humanité).

Krátko po Guittonovej smrti napísal som o ňom malý medailón v časopise ”Kultúra” a zakončil som ho slovami: ”Bolo by veľmi užitočné preložiť do slovenčiny niektoré z jeho diel, napr. ”Môj filozofický testament” alebo jeho bestseller ”Boh a veda”.

Potešilo ma, keď koncom roka 1999 dostala sa mi do rúk Guittonova kniha ”Môj filozofický testament” v preklade Daniely Kotmanovej vo vydavateľstve ”Dobrá kniha” v Trnave.

Guitton sa dožil vysokého veku 98 rokov. Za svojho dlhého života napísal množstvo článkov a 55 kníh. Poslednou je práve spomenutý ”Môj filozofický testament”, napísaný krátko pred smrťou. Autor priznáva, že svoju ”poslednú knihu” začal písať pri oslave svojich osemdesiatich narodenín. Ľudia sa mu smiali, keď videli, že jeho smrť sa ešte neukazovala. Guitton často na ňu myslel. Keď sa ho pýtali v rozhovore, ako sa díva na smrť, odpovedal: ”Zblízka ju človek vidí veľmi dobre. Myslím si, že ľahko zomriem. Vyhýbam sa myšlienke na život po smrti: to sa nedá predstaviť. Neviem, čo tam nájdem, ale viem, že hocičo to bude, nebudem sklamaný. V každom prípade Boh ku mne hovorí po celý čas, nie cez vízie alebo zjavenia, ale cez moje svedomie, ktoré je hlasom Boha vo mne, v mojom ”ja”. Nemali by sme zabudnúť, že Boh je bližšie malým deťom, lebo sú spontánnejšie a neracionalizujú všetko.”.

Myslím si, že slovenským čitateľom sa dostali do rúk iba jeho ”Dialógy s Pavlom VI.”. Aj to len niektorým, lebo kniha vyšla v cudzine, v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Vtedy styky s cudzinou, najmä s Rímom, boli zakázané. Preto je dielo Jeana Guittona u nás dosť neznáme. To je jedna z príčin, prečo jeho ”Testament” je dosť ťažký našim čitateľom.

Guitton okrem svojho životného diela v 8-zväzkoch ”Moderné myslenie a katolicizmus” a jeho bestsellera ”Boh a veda”, z ktorého sa predalo viac než pol milióna výtlačkov, písal aj romány, literárne kritiky, eseje, biografie veľkých osobností. Volali ho ”duchovným synom Pascala a Bergsona” a hovorilo sa o ňom, že má ”ženskú myšlienku a intuíciu”, čo sa zvlášť prejavilo v jeho životopisoch Jany z Arku, Terezky z Lisieux, Marty Rubinovej a zvlášť Panny Márie. Okrem vyučovania filozofie a písania kníh Guitton miloval a aj praktizoval maliarstvo.

”Boha dosahujem ľahšie maľbou ako písaním. Ale táto stránka môjho života bola skrytá, neznáma verejnosti, hoci som mal aj výstavy malieb. Maľovanie mi nikdy neprestávalo dávať inšpiráciu, ba povedal by som, dýchanie, lebo nikdy som sa neprestal oň zaujímať a uvažovať. Po smrti svojej manželky maľoval som štyri až päť hodín denne, aby som ju nahradil myšlienkou, že sa mi prihovára maľbou”. Abbé Laurentin ho nazval ”maliarom duše”.

Guittonov ”Filozofický testament” je kniha pamätí a spomienok vo forme imaginárneho dialógu v jeho agónii s významnými osobnosťami duchovného a kultúrneho života, s jeho pohrebom a s dostavením sa pred Boží súd. Kniha má tri časti: ”Moja smrť”, ”Môj pohreb” a ”Môj súd”.

Prvá časť knihy sa otvára príchodom ”podivného návštevníka”, ktorý ”prišiel zasiať nepokoj do mojej duše”. Bol to zlý duch, satan. Guitton uhádol cieľ jeho návštevy: ”Chcete ma donútiť, aby som stratil vieru”. Odvážil sa na dialóg s týmto nepriateľom ľudského pokolenia, ako ho nazýva sv. Ignác z Loyoly v Duchovných cvičeniach.

Guitton sa isto inšpiroval sv. Terezkou z Lisieux, ktorá bola jeho obľúbenou sväticou. Napísal o nej jednu zo svojich mnohých kníh. Dobre vedel, že krátko pred smrťou bola veľmi pokúšaná zlým duchom. Jej spolusestry sa zhrozili, keď čítali jej riadky o tomto pokušení. V prvých vydaniach jej ”Dejín duše” neodvážili sa to publikovať. Žila v myšlienkach na nebo, ktoré tvorilo jej šťastie. Nemohla uveriť, že jestvujú duše, ktoré neveria. Ježiš jej však dal pocítiť, že sú ľudia, ktorí popierajú jestvovanie neba a večný život. Dovolil, aby jej dušu napadli najhustejšie temnoty. Sama mala prejsť tmavým tunelom pokušení proti viere, aby pochopila, aké strašné môže byť pokušenie zlého ducha práve pred smrťou, poslednou príležitosťou na prekazenie spásy. Zlý duch ju presviedčal, že čo ak nejestvuje nebo ani večný život, pre ktorý sa obetovala každý deň. Tieto pokušenia premáhala úkonmi viery. ”Myslím - priznala sa – že za jeden rok som urobila viac úkonov viery ako za celý svoj život”

Guitton vycítil, že sa musí pripraviť na posledný útok zlého ducha a na jeho intrigy. Dokazoval mu, že jeho viera je ”posledným klamstvom a veľkou prehrou”, lebo ”zajtra zhniješ”. Áno, zhnije telo, ale nie skutočné dobro, ktorým je ”všetko zahrňujúca láska”. Guitton mohol povedať: ”Kritický duch mi pomohol zachovať si vieru”.

Po Satanovej návšteve prišli ďalší vzácni návštevníci: Blaise Pascal, Henri Bergson, pápež Pavol VI. Guittonovi dobre padlo nadviazať rozhovor s veľkým Pascalom. Priznal sa mu: ”Keby ste vedeli, Pascal, ako som sa celý život živil vašimi myšlienkami”. Teraz už isto cíti, že hodina smrti už prichádza. Začal to cítiť po dovŕšení osemdesiatky. ”Zakaždým, keď som písal nejakú knihu, vypracoval som si čosi ako predslov, v ktorom som vysvetľoval, že táto kniha je mojou poslednou, mojím posledným a konečným posolstvom, mojím testamentom. Takto som ich napísal viac ako dvanásť. Ku koncu to vyvolávalo u všetkých smiech. Mysleli si, že začínam byť senilný”.

Pascal prišiel ”podnietiť jeho posledné premýšľanie”. Položil mu viac otázok, z ktorých prvá bola: ”Ako vysvetlíte náboženskú ľahostajnosť”?.

Guitton sa priznáva, že osemdesiat rokov si kládol túto otázku. Keďže náboženská ľahostajnosť je charakteristickou črtou súčasných ľudí, všimnime si Guittonovu odpoveď.

Človek je náboženský a súčasne materialistický živočích. Má sklon utvárať náboženské materializmy a materialistické náboženstvá. Prirodzene smeruje k materializácii svojho náboženstva. Očakáva od Boha iba materiálne výhody: uzdravenie z choroby, úspech v podnikaní, zloženie skúšok atď. V časoch vojny kostoly sú plné veriacich a keď nastane mier, na cestu do kostola ani si nespomenú. Treba však uznať, že náboženstvo sa nedá redukovať na súbor materiálnych požiadaviek, ak nemá degenerovať. Jednou z príčin náboženskej ľahostajnosti je iste technický pokrok. Človek mnohé veci, ktoré si prv žiadal od Boha, teraz si ich žiada od techniky a o Boha sa už viac nestará, lebo sa mu zdá, že ho už viac nepotrebuje pre každodenný život. Lekárske vedy odďaľujú smrť a zaháňajú aj pomyslenie na ňu. Čím menej má človek strach, že zajtra zomrie, tým viac sa usadzuje v živote, akoby nikdy nemal zomrieť. Myslí na svoje drobné problémy a uniká mu ten najväčší - vlastný osud. Na nadprirodzený svet si spomenie vtedy, keď je už jednou nohou v hrobe.

Nábožensky ľahostajným môže byť aj celý národ a vtedy aj filozofia sa stáva rovnako zbytočnou ako náboženstvo. Dav sa uspokojuje materiálnym rajom, spásou u lekárov a štátnou prozreteľnosťou. Takýmto názorom, ktoré sa stali masovým javom, zodpovedá: materializmus, skepticizmus, scientizmus, pozitivizmus, pragmatizmus, atď. A predsa človek ostáva nábožensky založený. Náboženská ľahostajnosť, hoci nie je novinkou, zmenila formu: v minulosti zostávala v podstate ľahostajná k mystickému vzťahu; dnes aj moderné materializmy obsahujú náboženskú dimenziu, majú v sebe čosi náboženské, akúsi materialistickú religiozitu, ktorá prináša zvláštne pocity a lahodné vnemy: kurióznosti, znovuposvätenie erotizmu, záľubu vo fantastickom a v horore, ezoterizmus a symbolizmus, jasnovidectvo a mágiu. Život v takejto atmosfére dáva vznik rôznym sektám, ktoré priam bujnejú. Obrazotvornosť prekypuje nezdravou zvedavosťou, dáva sa inšpirovať podnetmi z vášní, pričom sa tieto vášne stávajú posvätnými. Takto sa šíri úchylnosť končiaca hlásaním nemorálnosti. Uzdravenie obrazotvornosti môže urobiť očistenie intelektu a srdca... Ako teda vyzerá situácia pre náboženstvo: je stratená alebo nie? Guitton myslí, že nie je stratená a má na to dva dôvody: každá ľudská bytosť je v jadre nábožensky založená. Náboženský materializmus je len úchylkou. Vždy ostáva priestor pre ušľachtilú religiozitu. Autentický náboženský život nehľadá v náboženstve materiálny prospech alebo psychický pocit šťastia. To nie je jedna forma egoizmu, ale život, ktorý človek žije pre Boha. To je mystika, stredobod náboženstva. Všetko iné, čo voláme náboženstvom, je len zmesou mágie. Mystická bytosť sa necíti ohrozená pokrokom vedy a techniky. Svätci vždy budú na zemi. Technický rozvoj vystaví ľudstvo nebezpečenstvu smrti. Na zvládnutie tohto nebezpečenstva niet inej cesty než rast vo svätosti. Budúcnosť patrí k svätosti. Autentické náboženstvo bude podnecovať k angažovanosti, láske a priateľstvu.

Ďalšie fiktívne debaty s inými veľkými osobnosťami načrtávajú iné otázky, nad ktorými Guitton veľa rozmýšľal počas svojho dlhého života.

Bergson sa pýta na Guittonove dôvody, prečo je kresťanom. V debate sa citujú aj krásne Bergsonove slová o viere v nadprirodzený svet a o zážitku svetla, o ktorom Bergson napísal vo svojej poslednej knihe ”Dva zdroje morálky a náboženstva”. ”Poznám tie riadky naspamäť – priznáva sa Guitton a hneď ich aj spamäti cituje: ”Predpokladajme, že sa k nám dostane svetlo z toho neznámeho sveta a je viditeľné telesnými očami. Akú premenu vyvolá v tomto ľudstve vo všeobecnosti navyknutom prijať ako jestvujúce jedine to, čo vidí a čoho sa môže dotknúť. Informácia, ktorá by sa k nám takto dostala, by sa možno týkala iba toho, čo je najhlbšie v našich dušiach, posledný stupeň spirituality. No viac by ani nebolo treba na to, aby sa viera v nadprirodzený svet premenila na živú a činnú realitu... Aby sme vedeli, do akej miery zaváži (viera v nadprirodzený svet) stačí si všimnúť, ako sa vrháme my na radovánky: nezáležalo by na nich až natoľko, keby pre nás nepredstavovali určité zaplnenie ničoty, prostriedok na posmešné ignorovanie smrti. Skutočne, keby sme boli istí, absolútne istí, že budeme žiť ďalej, nemohli by sme už myslieť na niečo iné. Radovánky by boli zatienené radosťou”.

Po Bergsonovi prichádza na návštevu pápež Pavol VI., Guittonov priateľ. Prichádza s posolstvom svätice, ktorou môže byť iba Terezka z Lisieux.

”Svätica, ktorá ma posiela, mi povedala, aby som vám odovzdal toto posolstvo: ”Uspokojte sa láskavo s tým, že zopakujete môjmu priateľovi Jeanovi Guittonovi slová nášho Pána: ”Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach”. A dodala: ”Opýtajte sa ho, prečo je katolíkom”. ”On pochopí”.

Guitton váhal s odpoveďou a potom povedal: ”Katolicizmus je jediné náboženstvo, v ktorom vám povedali, že treba poslúchať. Poslúchať je nevyhnutné, ak chceme žiť v spoločnosti...” Ťažko mu je zmieriť sa so skutočnosťou, že k Bohu sa dostávame prostredníctvom človeka. Ale v tom je kľúč k tajomstvu Lásky. Na otázku, či sa mu vydaril život, Guitton odpovedá: ”Takmer sto rokov som pracoval pre Boha. Vynaložil som všetko svoje úsilie a podarilo sa mi získať poznanie a vieru. Napísal som päťdesiat kníh, v ktorých som sa usiloval vysvetliť pravdy, ktoré som spoznal... Teraz však nejde o vieru, ale o lásku. A ja som takmer nemal čas milovať. Potreboval som myslieť, veriť, poznať a premýšľať. Lásku som vždy odkladal na zajtra, aj modlitbu. Práve dnes pred smrťou treba milovať. Nikdy som sa veľa nemodlil, ja radšej premýšľam o Bohu. Sto ráz mi povedali, že to nie je jedno a to isté. Samozrejme, pre nich to nie je jedno a to isté, no ja sa nemôžem modliť a nepremýšľať. Keď začnem premýšľať, skončím vždy tak, že sa modlím.”

Na jeho pohreb prišli ešte ďalšie veľké osobnosti: Sokrates, El Greco, Ozanam, Claudel, Blondel a z nebeského dvora sv. Ján Evanjelista, Guittonov patrón, sv. Terezka, Justín mučeník, Augustín, Tomáš Akvinský, a známi štátnici de Gaulle a prezident Mitterand... Nemôžeme si všetkých všímať, nech nám stačí Mitterand. Bol povolaný ako svedok v obhajobe v procese s Guittonom. Pred rokmi Quitton v rozhovore povedal o jeho obrátení:

Navštívil ma pred dvoma mesiacmi a povedal: ”Vy ste odborník na čas, večnosť a smrť, ktorá predstavuje prechod z času do večnosti. To je dôvod, prečo prichádzam k vašim dverám”. Potom sa začala dlhá a vášnivá debata. Mitterand, čo je známe, je vážne chorý a vie, že je blízko smrti. Je prirodzené, že na to neustále myslí. Nebojí sa smrti, ale Božieho súdu. To znamená okamihu, keď bude sám pred Bohom ako všetci ostatní ľudia. Som veľmi šťastný, pretože on dnes verí intenzívne a hlboko v Boha, kým predtým – poznáme sa už päťdesiat rokov - sa mi zdal úplne skeptický. Má mystickú povahu a dnes sa veľmi intenzívne modlí”.

Guitton živo opisuje svoj súd s Kristom a súdnym dvorom.

”Kto si žiada predstúpiť dnes pred tento slávny súd?” - pýta sa prvý prísediaci a sluha odpovedá: ”Majster Jean Guitton, slávny filozof, vážený člen a doyen Francúzskej akadémie, čestný profesor na Sorbonne, autor päťdesiatich štyroch diel a tristo menších spisov, laický účastník na Druhom vatikánskom koncile, priateľ viacerých pápežov, poradca prezidentov republiky, všestranný človek, pýcha francúzskeho jazyka a francúzskeho myslenia”. ”Nepoznáme takého. Kto si žiada predstúpiť dnes pred tento nebeský súd?” – ”Pán Jean Guitton, filozof, čestný profesor na Sorbonne, člen Francúzskej akadémie”.- ”Takého nepoznáme. Kto si žiada dnes o Kristov súd?” – ”Jean Guitton, filozof a hriešnik”. ”Poznáme ho. Nech vstúpi, on ktorý vyšiel z času, a nech je vovedený do večnosti, aby sa v ňom dovŕšilo dielo Božej spravodlivosti a Božieho milosrdenstva”.

Sv. Peter kladie otázku ako prvý: ”Jean Guitton, čo si urobil so životom, ktorý si dostal?” – ”Filozofoval som”. – ”Čo tým chceš povedať?” – ”Naučil som sa zomierať”. – ”Ako si sa to naučil?” – ”Tým, že som sa pozeral na Krista”. – ”Kto ťa naučil naňho pozerať?” – ”Tá, ktorá ho porodila a ktorá sa naňho pozerala, ako zomiera na kríži. Ona ma to naučila”. – ”Ako ťa to naučila?”- ”Vtedy keď som písal o nej knihu”. Sv. Ján si vzal slovo. On je mojim svätým patrónom... ”Jean – opýtal sa ma – čo znamená zomrieť?” – ”Znamená to všetko stratiť, všetko zanechať a seba odovzdať do Božích rúk”. – ”Prečo je dôležité zomrieť?” – ”Pretože je to jediná chvíľa v živote, keď môžeme dať absolútne a nenávratné všetko”. – ”A čo znamená dobre žiť?”- ”Znamená to žiť v každom okamihu tak, ako by sme zomierali, keby sme zomierali dobre”. – ”Čo znamená dobre zomrieť?” - Pozrel som sa na sv. Terezku a bleskurýchle som poznal odpoveď. ”Zomrieť z lásky”. – ”Jean, čo je to láska?” – ”Milovať znamená dať všetko a dať seba samého”... Svätý Peter pokračoval: ”Jean, tvoj posledný deň už nadišiel, aj prešiel. Teraz nastala tá zvrchovaná chvíľa. Sudca vynesie rozsudok. Myslí na to, že ťa súdi Láska. A podľa lásky si súdený. Musíš byť schopný odpovedať na túto poslednú otázku. Jean, dal si seba samého?” – ”Potom som ja, Jean Guitton, pomaly a ťažko vstal...

Priniesli sme niekoľko ukážok z posledného diela filozofa Jeana Guittona ”Môj filozofický testament”. Jedna francúzska recenzia tohto diela sa začína slovami ”Étourdissant, irritant, émouvant” – strhujúce, dráždiace, dojímavé”. Podobný dojem som mal aj ja pri čítaní tejto knihy. Je to dielo jedinečné vo francúzskej literatúre; akási zmes filozofie, fantázie, ale aj hlbokých náboženských myšlienok. Kniha je vlastne veľkým dialógom, niekedy až veľmi živým a strhujúcim. Čitateľ počúva pekné myšlienky o slobode, pravde, existencii Boha, o nesmrteľnosti, poníženosti a o ťažkostiach, spojených s láskou, ktorú sa Guitton učil od svojej obľúbenej svätice, Terezky z Lisieux. Už sme spomenuli, že čítanie tohto ”testamentu” vyžaduje poznanie autora ako aj francúzskeho náboženského, literárneho a kultúrneho sveta, preto niektoré časti knihy budú dosť ťažké priemernému slovenskému čitateľovi. Guittonove portréty veľkých osobností z dávnej minulosti i prítomnosti sú dojímavé. Autorova fantázia je neobyčajne živá, zachádzajúca zavše do prekvapujúcich podrobností s hlbokým poznaním človeka. Rozhovory so slávnymi osobnosťami na chóre parížskej Invalidovne, odkiaľ autor môže pohodlne sledovať obrady svojho pohrebu, sú popredávané figliarstvom a zábavnými historkami z jeho života i zo života osobností, ktorí sa zúčastnia na jeho pohrebe.

Guitonovo posledné dielo ”Môj filozofický testament” by si zaslúžilo pozornosť vzdelaných čitateľov. Je nádej, že sa ich nájde dosť aj u nás na Slovensku..

Nakoniec sa treba poďakovať prekladateľke Daniele Kotmanovej, ktorá nám pretlmočila do peknej slovenčiny toto posledné dielo katolíckeho filozofa Jana Guittona z francúzskeho originálu.

Štefan Senčík