Po Hlinkovi najznámejšou osobnosťou autonomistického hnutia rokov 1919–1938 bol Karol Sidor. Tento významný publicista, spisovateľ, politik a diplomat sa narodil sa dňa 16. júla 1901 v Ružomberku. Tu navštevoval aj ľudovú školu a piaristické gymnázium. Ako mladý chlapec sa stal obdivovateľom Andreja Hlinku, ktorý bol od r. 1905 ružomberským farárom. Karol Sidor bol jeho miništrantom. Rástol i dospieval pod Hlinkovým vplyvom. Svoju oddanosť k nemu prejavil, keď v r. 1919 ako osemnásťročný gymnazista zorganizoval – z protestu nad zatvorením A. Hlinku – študentský štrajk. Za trest bol vylúčený zo štúdia na všetkých stredných školách. Dovolili mu však zmaturovať ako privatistovi. Po maturite v r. 1920 začal študovať právo na Karlovej univerzite v Prahe, ale pre veľkú politickú a novinársku zaneprázdnenosť štúdiá nedokončil. Dá sa povedať, že do verejného života odišiel priamo zo školských lavíc. Už v januári 1920 začal pracovať na plný úväzok ako redaktor denníka Slovák. Jeho aktivita sa však neobmedzovala iba na činnosť v ľudáckej tlači, ale zasahovala aj iné sféry, kde Ľudová strana chcela udržať slovenského ducha, alebo rozšíriť svoj vplyv: organizoval Orla, pracoval v študentskom hnutí, v Spolku slovenských umelcov, v Družstve Slovenského národného divadla, v Spolku sv. Vojtecha a samozrejme v organizačnom a administratívnom aparáte Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). V 1935 sa stal poslancom za HSĽS v pražskom parlamente. Jeho vystupovanie mu tu vyslúžilo uznanie a rešpekt nielen medzi národne ctiacimi Slovákmi, ale aj v radoch jeho početných protivníkov. V ľudáckom hnutí Sidor bol uznávaným vodcom radikálneho krídla mladých aktivistov, ktoré pevne a nekompromisne presadzovalo samobytnosť slovenského národa, jeho zrovnoprávnenie a samosprávu Slovenskej krajiny v tom zmysle, ako to zaručovala Pittsburská dohoda. Bol iniciátorom a hlavným organizátorom osláv 20. výročia Pittsburskej dohody, ktoré vyvrcholili celonárodnou manifestáciou v Bratislave v júni 1938.

V auguste 1938 zomrel Andrej Hlinka. Po jeho smrti Sidorova politická kariéra vstupuje akoby do nového štádia. Hlinkovo predsednícke miesto ostalo rok neobsadené, ale de facto funkciu predsedu HSĽS prebral Dr. Jozef Tiso a nie Sidor. Pod Tisovým vedením Slovensko dosiahlo v októbri 1938 autonómiu. Keď sa utvorila prvá slovenská vláda, Sidor v nej chýbal. Dňa 1. decembra sa stal štátnym ministrom a podpredsedom ústrednej vlády v Prahe a jeho prvoradou povinnosťou bolo zastupovať a hájiť záujmy Slovenska v tých ministerstvách, ktoré boli spoločné pre Slovensko a české krajiny, t.j. zahraničia, financií a národnej obrany. Okrem toho bol aj veliteľom Hlinkových gárd. V marci 1939 došlo k nešťastnému pokusu odbúrať výdobytky autonómie. Prezident Hácha zosadil Dr. J. Tisu a jeho vládu a po nevydarenom pokuse s Pavlom Teplánskym ustanovil za predsedu slovenskej autonómnej vlády Karola Sidora. Sidor zastával túto funkciu necelý týždeň. Boli to vari najdramatickejšie dni jeho života i dejín národa. V tejto pozícii mal odvahu povedať NIE najmocnejšiemu politikovi vtedajšej Európy A. Hitlerovi. Tento postoj mu vyslúžil u Hitlera označenie vojak Prahy a následné vyradenie z domácej slovenskej politiky. V prvej slovenskej vláde dostal ministerstvo vnútra, ale už na druhý deň z funkcie rezignoval a prešiel do pasívnej opozície. V júni 1939 bol vymenovaný za slovenského vyslanca pri Sv. Stolici. Pokladal to za politické vyhnanstvo. Na tomto poste zotrval až do zániku Slovenskej republiky a po roku 1945 – používajúc právo politického azylu – odtiaľ organizoval sociálnu a morálnu podporu slovenskej emigrácie. V októbri 1948 spojil slovenské demokratické sily do Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNR Vz) a stal sa jej predsedom. Začiatkom r. 1950 emigroval do Kanady a bol vedúcou osobnosťou slovenského politického života na americkom kontinente až do svojej smrti. Zomrel po dlhšej chorobe v Montreale dňa 20. októbra 1953.

Sidorova tvorivá činnosť sa prejavovala v troch oblastiach: novinárstvo, literatúra a politika. Novinárska činnosť a reportážne monografie: Už ako žiak ružomberského piaristického gymnázia začal posielať svoje príspevky (pod pseudonymom Študent od Váhu) do predprevratových martinských Národných novín. Tu v r. 1917 uverejňuje svoju výzvu: Obnovme dobu Štúrovu!. Nabáda v nej mládež k národnej práci, žiada založenie organizácie slovenskej mládeže, ktorá by vydávala svoj záujmový časopis. Slovenskí národovci v T. Sv. Martine s potešením kvitovali toto oduševnenie a M. Rámus ich povzbudzoval slovami: Je radosť slúchať vás, sťa štebot vtáčeniec/ keď hasne búrka... Myšlienku vydávať mládežnícky časopis sa mu podarilo realizovať vo februári 1919, keď z jeho iniciatívy vyšlo prvé číslo mesačníka Vatra, časopisu slovenského študentstva. Sidor bol jeho redaktorom, alebo spoluredaktorom a najvytrvalejším prispievateľom až do jeho zániku v roku 1925. Po prvom ročníku časopis sa stal orgánom Ústredia katolíckeho študentstva a Sidorovi sa podarilo zhromaždiť okolo neho okruh súcich literárnych a kultúrnych pracovníkov bez rozdielu politického a ideologického zamerania. A tak na stránkach Vatry debutovali nielen katolícki literárni pracovníci ako Milo Urban, alebo Jozef Nižnanský, ale aj Laco Novomeský, Ivan Horváth, Gejza Vámoš a ďalší. Popri revue slovenskej mládeže, Mladé Slovensko, ktoré začalo vychádzať v tom istom čase v Budapešti a neskôr sa prenieslo do Prahy, bola dlho Vatra bola jedinou tribúnou začínajúcich slovenských spisovateľov a publicistov. Medzi jej prispievateľmi sa objavujú známe i menej známe mená ako napr. A. Način-Borin, T. J. Gašpar, J. Hrušovský, ä. Letz. A. Dobrota, E. B. Lukáč, J. Grenčk-Bazov, F. Malý, J. Frits, O. Lehman, J. Divinská (pseudonym A. Načina), J. Azorová (pseudonym K. Sidora); literárnych historikov a vedeckých pracovníkov ako A. A. Bank, F. Hrušovský, P. Prídavok, J. Koza Matejov, F. Skyčák... Okrem nich sa vo Vatre prihovárali mladým aj starší autori a autority, ako napr. Hviezdoslav J. Kvačala, I. Grebáč-Orlov, M. Rázus, T. Milkin, Sahulčík, košický biskup A. Fischer-Colbrie a ďalší. Z výtvarných umelcov sa na stránkach Vatry predstavili: Alexy, Bazovský, Benka, Kováčik, Pospíšil, Motoška, Ihriský, Galanda, Fulla, Mallý, Polkoráb, éabota, Delitz, Treskoň... Najpodstatnejšiu časť Sidorovej verejnej činnosti v rokoch 1920-1939 predstavuje jeho práca v redakcii Slováka, úradného orgánu Slovenskej ľudovej strany. Slovák začal vychádzať v Ružomberku, spočiatku ako týždenník. V januári 1920 začal vychádzať ako denník a k jeho dvom dovtedajším redaktorom pribudli ďalší traja. Jedným z nich bol Karol Sidor. V marci 1922 sa redakcia Slováka presťahovala do Bratislavy a za jeho šéfredaktora A. Hlinka určil prof. Dr. Vojtecha Tuku. Redakcia pozostávala takmer bez výnimky z mladých ľud. Popri Sidorovi tam pracoval Milo Urban, Vojtech Straka, Jozef Nižnanský, neskoršie Augustín Način-Borin, Jur Koza Matejov, Peter Prídavok, Konštantín Čulen, Gejza Medrický a ďalší. Pracovné prostredie bolo veľmi náročné a pri tom slabo platené, takže nie každý novinár si vedel naň navyknúť. Redaktori prichádzali i odchádzali, Sidor však vytrvalo ostával pracovať ďalej. V r. 1929, keď Dr. Tuka bol pozbavený imunity a uväznený, hlavným a zodpovedným redaktorom Slováka sa stal K. Sidor a v tejto funkcii viedol denník prakticky až do svojho odchodu do Vatikánu v r. 1939. Na stránkach Slováka je zaznačený ó hrubými písmenami, drobnou tlačou, ba i cenzúrou vybielenými miestami ó kus Sidorovho životopisu. Odtiaľ možno vyčítať, koľko úsilia vie človek vložiť do práce za vec, o ktorej je presvedčený, že je spravodlivá. Ako redaktor zodpovedný za obsah Slováka, často sa dostával do sporu s vládnou cenzúrou a občas aj na lavicu obžalovaných. Za príspevok zo série Pražské listy, ktoré príležitostne posielal Hlinka z Prahy počas zasadania parlamentu, bol odsúdený na 50 dní väzenia. Svoje zážitky za mrežami vydal v spomienkovej knihe Sedem týždňov (1935). Je to pozoruhodná práca dokumentárnej hodnoty, pretože v nej (zrejme inšpirovaný Vajanským) podáva nielen svoje drobné bolesti a starosti, reminiscencie na detstvo a melancholické úvahy o súčasnosti, ale aj reflexie o politických procesoch a o skutočnej podobe slobody tlače v Masarykovej Č-SR. Osobitnú pozornosť si zasluhujú Sidorove reportáže, v ktorých čoskoro patril k vrcholným predstaviteľom tohto žánru v slovenskej žurnalistike. Boli známe bohatstvom informácií získaných dôkladným štúdiom, mali svojský a veľmi pôsobivý štýl. Autor vedel upútať čitateľa nielen znalosťou reáli, ale aj spôsobom akým ich predkladal. Takouto knihou je aj jeho monografia Cestou po Poľsku (1927), ktorá sa často označuje ako cestopis. Je výsledkom Sidorovho pobytu v Poľsku, kam sa vybral ako mladý novinár, ktorý v r. 1925 dostal od ministerstva školstva štipendium na pobyt v cudzine. V Poľsku mal viacero priateľov medzi novinármi, literátmi a predstaviteľmi náboženského života, s ktorými bol dovtedy iba v listovnom styku. Počas tejto svojej cesty sa s nimi stretáva osobne v Krakove, vo Varšave a iných významnejších mestách Poľska. V ich sprievode, ale častejšie iba sám, ako anonymný návševník z cudziny, pozoruje politický, kultúrny a spoločenský život v štáte, ktorý sa po 150 rokoch roku 1918 znovu objavil na mape Európy. Svoje pozorovania doplňuje historickými, kultúrnymi a zemepisnými údajmi a tak sa jeho popis stáva populárnou vlastivednou štúdiou o novom Poľsku a jeho ľuďoch. Je to obraz vykreslený vnímavým a dobre informovaným publicistom, ktorý neskrýva svoje sympatie k bratskému slovanskému národu. Nevyhýba sa však ani otázkam, ktoré prekážali vytvoreniu srdečnejších a bližších vzťahov medzi Poľskom a Č-SR. Témou slovensko-poľských vzťahov sa Sidor vôbec ako novinár a publicista zaoberal veľmi často. Vyslúžilo mu to biľag polonofilstva. V čase, keď oficiálne pomery medzi Prahou a Varšavou (presnejšie povedané medzi ministrami zahraničia Dr. Benešom a plk. Beckom) boli veľmi chladné, na Sidorove sympatie k Poľsku sa hľadelo ako na provokáciu hraničiacu s vlastizradou. Sidor tieto obvinenia zaháňal poukazom, že poľský národ v svojej bohatej histórii vytvoril také hodnoty a preukázal toľko hrdinstva, že ich obdiv, nadšenie alebo napodobňovanie môže byť Slovákom iba na osoh. V tomto duchu sa niesli jeho reportáže Rozpravy o súčasnom Poľsku, ktoré uverejňoval na pokračovanie v denníku Slovák v januári 1932. V tom istom roku vydal i ďalšiu knihu reportáží: Na Podkarpatskej Rusi. Sú to opäť jeho novinárske pohľady na spoločenskopolitické pomery v najvýchodnejšej a najzanedbávanejšej časti Č-SR. Písal ich so súcitom a porozumením a odokrýval v nich mnohé málo známe stránky pražskej politiky. Ale Sidorova novinárska činnosť sa nevyčerpala prácou v redakcii Slováka. Okrem už spomínanej Vatry, bol v r. 1928 spoluzakladateľom mesačníka mladých slovenských intelektuálov Budúcnosť – časopis pre šírenie slovenskej myšlienky. (Vydavateľom a zodpovedným redaktorom časopisu bol Martin Sokol). V redakčnej rade okrem Sidora a Sokola bol aj A. A. Bank, P. Prídavok, J. Stano, G. Medický. Bohužiaľ, tento podnetný mesačník sa neujal a po niekoľkých mesiacoch zanikol. V 1932 Sidor založil satirický časopis Osa – týždenník slovenského humoru so zábavno-poučnou prílohou pre deti Osička. Bol jedným z mladých aktivistov, ktorí prehovorili A. Hlinku i K. Mederlyho, aby Ľudová strana začala vydávať populárny denník Slovenská pravda. Svojimi príspevkami zapĺňal nielen ľudácke noviny a časopisy, ale aj Kultúru (kde veľa pozornosti venoval zvlášť slovenskému profesionálnemu divadlu), Elán, Nový svet, Slovenský svet, Východné Slovensko, Slovenské pohľady, Pero, Svojeť, Rozvoj, Postup a iné časopisy a zborníky. V emigrácii pod menom Pavol Kotva napísal najmä v rokoch 1945–1949 množstvo informatívnych a aktuálnych príspevkov takmer do všetkých slovenských časopisov (hlavne Jednota, Kanadský Slovák, Slovenská obrana, Slovenský národ, Slobodné Slovensko), do zborníkov, ročeniek a kalendárov.

Ako každý začínajúci spisovateľ, aj Sidor začínal poéziou. Svoje básničke prvosienky uverejňoval v Slováku. Jeho mentorom tu bol bývalý katechéta z ružomberského gymnázia Ignác Grebáč-Orlov. Niektoré verše sa objavili aj vo Vatre. Uverejňoval ich bojazlivo pod pseudonymom J. Azorová, aby mohol v anonymite čakať ako ich prijme verejnosť. Nedá sa povedať, že by boli vyvolali nejaký ohlas a to bol hádam hlavný dôvod, prečo začínajúci autor opustil poetické pole a začal sa venovať próze. Jeho knižným debutom bola zbierka sociálne ladených noviel Kliatba nenarodených (1922), ktorá vyšla v edícii Knihy Vatry. Sidor tu vystupuje na obranu ľudského života a ostro bičuje spoločenské neresti, ktoré v tom čase začínali prenikať na Slovensko. Bol to udatný pokus, ale aj priaznivá kritika musela uznať, že sa celkom nevydaril. Ján Mešťančík na okraj knihy poznamenal: To sú zložitejšie otázky než by ich mohol hlbšie psychologicky riešiť dvadsaťročný autor, ktorý opúšťal školské lavice a sotva sa mohol plnšie zahľadieť do života, aby z neho vyťažil a umelecky stvárnil svet mravných zápasov. Pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu hrou Kysuca (1925). Dej drámy sa odohráva v slovenskom dávnoveku, keď na naše územie začína vstupovať kresťanské učenie. Starý pohanský svet je na ústupe a zúfalo sa bráni pred neuniknuteľným zánikom. Na pozadí tejto zrážky dvoch svetov sa pohybuje postava devy Kysuce, ktorú Sidor vytvoril podľa vzoru prvokresťanských panien a mučeníc. Neporovnateľne šťastnejšiu ruku mal Sidor na poli literatúry faktu. Tu vytvoril dokumentárne diela, ktoré ďaleko prevyšovali priemer vtedajšej historickej spisby a zaistili mu trvalé miesto v galérii slovenských historikov (hoci on sám sa za historika neoznačoval). Prvou prácou tohto druhu bola monografia Slováci v zahraničnom odboji (1929). Kniha vyšla k desiatemu výročiu utvorenia Česko-slovenskej republiky a zachycuje podiel zahraničných Slovákov na jej vzniku. Ako píše v úvode, priliehavejší názov knihy by bol Slováci v Amerike a ich práca za našu slobodu, ale Sidor v tom čase ešte dúfal, že túto tému hlbšie spracuje povolanejšia autorita - Slovenská Liga v Amerike (SLvA), ktorá už v apríli 1921 poverila touto úlohou trojčlenný výbor autorov (Ivan Bielik, Ján A. Ferienčík a Pavol Jamarik). Ostalo však len pri dobrých úmysloch. Ako to komisia neskôr vysvetľovala, prvé ťažkosti nastali vtedy, keď bývalý predseda SLvA Albert Mamatey prešiel na stranu Čechov, bol vymenovaný za č-s. konzula do Pittsburgu. Vzal so sebou aj všetky dokumenty o činnnosti SLvA počas rokov vojny a bezprostredne po nej. Po jeho smrti (r. 1923) neautorizovaná osoba otvorila jeho osobný trezor a všetky dokumenty odniesla na neznáme miesto. Podobne sa očakávalo, že udalosti opíše Ivan Daxner, hlavný tajomník SLvA počas vojny a statočný bojovník za práva Slovákov. Ale Ivan Daxner bol tak sklamaný pomermi v Amerike a tak znechutený vývojom situácie doma, že sa utiahol do mlčania a v r. 1924 sa vrátil na Slovensko. A tak sa na túto prácu podujal K. Sidor. Na 264 stranách knihy pozorne sleduje č-s. zahraničný odboj a starostlivo dokumentuje podstatný príspevok amerických Slovákov. Poukazuje na rozsah a intenzitu materiálnej a morálnej podpory, na účasť americko-slovenských dobrovoľníkov v č-s. légiách, najmä vo francúzskej légii, ktorá viac než zo 70% pozostávala zo Slovákov (prevažne z Ameriky). Sidorova práca v mnohom ohľade protirečí oficiálnej verzii č-s. zahraničného odboja a polemizuje s ňou. To bol hádam aj dôvod prečo autor nenašiel vydavateľa a kniha musela vyjsť vlastným nákladom. Ďalej treba podčiarknuť, že v čase keď vyšla bola najbohatším zdrojom dovtedajších našich znalostí o histórii slovenského vysťahovalectva do Ameriky a o živote amerických Slovákov. Na ňu nadväzovali a ňou sa inšpirovali aj viacerí ďalší skúmatelia americko-slovenskej minulosti, ako napr. Konštantín Čulen, František Hrušovský a Jozef Paučo. Činnosť SLvA Sidor pozorne sledoval a s vedúcimi predstaviteľmi amerických Slovákov živé styky udržiaval až do konca svojho života. Ich práci za národ pod Tatrami venuje aj ďalšiu obsiahlu štúdiu Zásahy Slovenskej Ligy v Amerike do politického vývinu slovenského (1914–1939) (v zborníku Slovenská Liga v Amerike štyridsaťročná; zostavil M. Šprinc, Cleveland, OH 1947). Do kategórie dokumentárno-historickej spisby patrí aj Sidorova biografia Andrej Hlinka 1864–1926 (Bratislava 1934). V tomto diele majstrovsky vykreslil portrét kňaza-politika, ktorý významne zasahoval do slovenského politického vývoja od začiatku 20. storočia až do svojej smrti v r. 1938. Prvý krátky životopis Andreja Hlinku napísal Sidor v r. 1924 z príležitosti Hlinkovej šesťdesiatky. Táto 32-stránková brožúrka sa hneď stala slovenským bestsellerom, pretože na Slovensku sa z nej predalo vyše 60 000 výtlačkov a v Amerike ďalších 12 000. Takýto nevšedný záujem povzbudil K. Sidora napísať obsažnejšiu biografiu. Niekoľko rokov zhromažďoval, triedil a študoval rozsiahly pramenný materiál. Kniha bola hotová koncom r. 1933. Jej pôvodný text štátna cenzúra neprepustila a verzia, ktorá sa v r. 1934 dostala do rúk čitateľov mala na obale a na titulnej strane autorovu pripomienku: Po konfiškácii nové opravené vydanie. Sidor písal životopis takmer s posvätnou úctou voči učiteľovi a politickému ideálu. Vykreslil ho so sympatiami a s prekypujúcou mierou ohľaduplnosti, zatiaľ čo pri charakterizácii Hlinkových protivníkov vedel byť až príliš kritický a viac než objektívne prísny. V Sidorovej kresbe sa Hlinka častejšie ako nie vynára akoby nadľudská postava s anjelskými vlastnosťami (Ani keby nebol z hliny zeme vzatý, ale utkaný z najšľachetnejších citov a myšlienok slovenského človeka – s. 554). Mierou Hlinkovej ľudskosti bol však nielen počet jeho obdivovateľov a priateľov, ale aj počet jeho protivníkov a nepriateľov z radov jeho bývalých priateľov. Tento prístup k objektu je viac než dostatočne vyvážený hlbokým akademickým štúdiom osobnosti A. Hlinku a jeho doby. Sidor dôkladne zmapoval politický vývoj Slovenska v prvých tridsiatich rokoch 20. storočia, ktoré tvoria pozadie najaktívnejšieho obdobia Hlinkovho života. Sú to roky plné bojov o prežitie a národnú existenciu, ale aj bojov Slovákov medzi sebou. Pre tých, ktorí sa vedia učiť z histórie je podrobný záznam rečí, individuálnych skutkov i hromadných rozhodnutí, ktoré raz viedli k triumfu, inokedy k porážke. Sidorov životopis A. Hlinku končí rokom 1926. Na svojom diplomatickom poste pri Vatikáne sa autor rozhodol zaplniť chýbajúcu dvanasťročnú medzeru (1926–1938), ktorá predstavovala poslednú fázu Hlinkovho úsilia o autonómiu. V r. 1941 a 1942 sa obracal na Dr. V. Tuku so žiadosťou o polročnú dovolenku, aby mohol na Slovensku zozbierať potrebný materiál, ale ako sa vyznal svojmu priateľovi K. Čulenovi: Tuka veľmi kategoricky mi to zakázal. Ďalšou dokumentárno-historickou prácou K. Sidora je dvojzväzkové dielo Slovenská politika na pôde pražského snemu 1918–1938 (Bratislava 1943). O genéze a obsahu tohto diela autor uviedol: Pustil som sa do napísania dvadsaťročnej slovenskej politickej histórie, ako sa ona odrážala v rečiach poslancov v pražskom parlamente. V tichom zátiší vatikánskeho vyslanectva prečítal som si desaťtisíce strán tesnopiseckých správ pražského parlamentu. Vypisoval som si zaujímavejšie reči poslancov v celku, alebo aspoň v ich čiastkach. Bola to práca, ktorú som začal konať vlastne už na začiatku roka 1937 a dokončil som ju koncom roka 1942. Doniesol som do Bratislavy sedem veľkých spracovaných a do tlače pripravených zväzkov rukopisov. V prvých piatich zväzkoch bol systematicky roztriedený materiál, t.j. presné citáty poslaneckých rečí, vzťahujúcich sa na slovenský problém. A ďalšie dva zväzky tvorilo moje spracovanie a odôvodnenie všetkých politických dejov a udalostí, ktoré sa stali od roku 1918 do 1938 na Slovensku. Malo vyjsť odrazu všetkých sedem zväzkov tohto diela. No, začala pracovať cenzúra. A minul celý rok: dielo ešte nevyšlo. Vojna sa už viditeľne schyľovala ku svojmu koncu a ja som náhlil vydanie aspoň posledných dvoch zväzkov mojej práce. Cenzúra niečo vytrela. Kniha vyšla... ľutujem, že nevyšlo dielo cele a že päť zväzkov ostalo nevydaných. (SIDOR, K., Šesť rokov pri Vatikáne, Scranton, PA 1947, s. 205). Z tých piatich nevydaných zväzkov medzičasom vyšiel knižne prvý zväzok (s edičnými poznámkami F. Vnuka a s podtitulom Revolučné národné zhromaždenie od r. 1918 do r. 1920, Galt-Cambridge, ON 1975, 273 strán). Druhý a tretí zväzok vychádzali na pokračovanie v týždenníku Kanadský Slovák (do tlače pripravil a poznámkami opatril F. Vnuk) a štvrtý a piaty zväzok ostávajú v rukopise. V týchto siedmych zväzkoch je dosiaľ najpodrobnejšie zachytená politická história Slovenska v rokoch 1918–1938, ako sa ona odrážala na pôde pražskej poslaneckej snemovne. Je obžalobou našich pomerov, že je ono ešte stále slovenskej verejnosti neprístupné a neznáme. V dejinách slovenského zápasu o prežitie i v dejinách ľudáckeho hnutia dôležitým medzníkom je tragédia, ktorá sa odohrala 27. októbra 1907 v Hlinkovej rodnej obci Černová (dnes časť Ružomberka). O tejto udalosti, ktorá si vyžiadala 15 nevinných životov, napísal Sidor malú informatívnu brožúrku k jej 30. výročiu (Černová, 1937). Práca neprináša nijaké nové a neznáme podrobnosti a je skôr všeobecným zhrnutím známych faktov a ich žurnalistickým spracovaním. K udalostiam sa opäť vrátil v monografii Masakra v Černovej (Passaic, NJ 1947). Tento zväzoček bol určený hlavne americkým Slovákom a mal im pripomenúť, že černovská tragédia sa opäť odohráva na Slovensku v svojej ľudovodemokratickej podobe. Osobitnú pozornosť venoval Sidor ohlasu, ktorý mala pôvodná táto tragédia medzi americkými Slovákmi v r. 1907–1908 a medzi riadkami vyjadruje svoje želanie, aby k podobným prejavom obetavosti a rodolásky vyburcovali amerických Slovákov aj súčasné pomery v ich starej vlasti.

V júni 1939 Sidor odchádza do Ríma, aby reprezentoval mladú Slovenskú republiku ako jej diplomatický zástupca pri Vatikáne. Spočiatku pokladal svoju diplomatickú misiu za politické vyhnanstvo. Ťažko znášal svoj údel a usiloval sa o návrat do domácej politiky. Ako radikálovi naučenému na neustály politický ruch mu pokojné a konzervatívne vatikánske prostredie nevyhovovalo. Ale jeho snahy boli márne. Mal nepriateľov nielen medzi vedúcimi vládnymi predstaviteľmi, ale ešte viac u Nemcov, ktorí boli ochrannou veľmocou Slovenska. Na ich nátlak musel odísť z domácej politiky a jeho odchod nemecký zahraničný úrad vzal na vedomie (dňa 30. júna 1939) týmto oznámením: Odoslanie Sidora za vyslanca do Vatikánu sa tu posudzuje ako dostačujúce vylúčenie Sidora od každého vnútropolitického vplyvu. Bude závisieť od Sidorovho správania sa v Ríme, či je tým Sidorov prípad uzavretý... Akýkoľvek pokus o Sidorov návrat do slovenského politického života by narazil na náš odpor. Po určitom čase si Sidor na svoju novú funkciu privykol, zmieril sa so svojim osudom a našiel spôsoby ako zamestnať svojho pracovitého a nespokojného ducha. Poľským diplomatickým reprezentantom pri Vatikáne a neskôr doyenom vatikánskeho diplomatického zboru bol Kazimierz Pappée, bývalý poľský vyslanec v Prahe a Sidorov starý priateľ, ktorý mu výdatne pomáhal orientovať sa v spleti diplomatického života. V diplomatickom zátiší Vatikánu Sidor pripravil vyššie spomenuté osemzväzkové dielo o parlamentných zápasoch za autonómiu a zredigoval do tlače Hlinkove Zápisky z Mírova v slovenčine (1941) i v taliančine (Meditazioni di Hlinka a Mirov, Roma 1942) v preklade radcu vyslanectva dr. J. Kapalu. Zápisky sú výberom z Hlinkovej korešpondencie a jeho úvah, ktoré napísal počas svojho väzenia na Mírove a Brodku (október 1919–apríl 1920). Popri brožúrke Vplyv družstiev na dobrobyt ľudu a prečo sa zakladajú družstvá (Bratislava 1940) je toto jediné knižné vydanie rozsiahlej Hlinkovej publicistickej činnosti. Svoje diplomatické pôsobenie opísal v memoárom diele Šesť rokov pri Vatikáne (Scranton, PA 1948). Je to prvá práca tohto druhu v slovenskej literatúre. Sidor v nej zachytil nielen svoju činnosť na tomto významnom diplomatickom poste s najdlhšou diplomatickou tradíciou na svete, ale v pútavých opisoch priblížil čitateľovi aj históriu, umelecké pamiatky, kuriálnu organizáciu a iné pozoruhodnosti prostredia, v ktorom pôsobil. Dielo je dôležitým zdrojom pre hlbšie poznanie zahraničnopolitických aktivít Slovenskej republiky. Ako posledné Sidorovo dielo sa obyčajne uvádza polemicko-apologetický spis Dve cesty (Montreal 1951, cyklostylované vydanie s úvodom K. Čulena), v ktorom vysvetľuje a obhajuje politickú koncepciu SNRvZ pred politikou Slovenského oslobodzovacieho výboru (SOV). Podnet k vydaniu dal a spoluautorom knihy bol K. Čulen, ktorý v septembri 1951 vyšiel s návrhom založiť malú politickú knižnicu SNRvZ, ktorej prvým zväzkom by bola príručka Čo je naša organizácia, aké sú jej ciele a akou cestou za nimi ideme. V mene K. Sidora knihu pripravil K. Čulen. Za podklad si vzal Sidorovo memorandum z júla 1947, v ktorom Sidor obhajuje a vysvetľuje svoj postoj k skupine Dr. Ďurčanského, ktorá mu vyčítala pasivitu a iné politické nedostatky. Čulen toto Sidorovo memorandum doplnil ďalšími podrobnosťami a ostrou kritikou niektorých osobností v Ďurčanského tábore. Dňa 17. októbra 1951 si Čulen zapísal do dennka: Dokončil som už prvý zväzok našej edcie. Vyjde to pod Karolovým menom, dal som mu to dnes ráno, nech si to prečíta, podopĺňa a potom nech sa to spustí. Sidor s obsahom knihy súhlasil a spoločne sa dohodli dať jej titul Dve cesty. Dňa 4. novembra 1951, keď Čulen prišiel blahoželať Sidorovi k meninám, odovzdal mu už hotový exemplár knihy, ktorej náklad bol 200 výtlačkov. Z množstva článkov a štúdií, ktoré Sidor v emigrácii napsal a ktoré majú historicko-dokumentárnu hodnotu, možno uviesť ešte tieto: Ako došlo k vyhláseniu Slovenskej republiky? (v zbornku Slovenská Republika 1939–1949, Scranton, PA 1949), Vavro Šrobár o sebe a o Hlinkovi (v zbornku Nádej vťazná, Scranton, PA 1947), Ako som sa zrazil s Nemcami roku 1939? (v kalendári Jednota 1947). Po Sidorovej smrti sa podarilo uverejniť niektoré práce z jeho rukopisnej pozostalosti. Bolo to najmä pričinením Sidorovho blzkeho priateľa K. Čulena, ktorý zaradil niektoré kratšie príspevky do kalendára Kanadskej slovenskej Ligy, do kalendára Jednota a do Literárneho almanachu Slováka v Amerike. Sidorovu chronológiu marcových dní roka 1939 do tlače pripravil a úvodom opatril F. Vnuk (SIDOR, K., Moje poznámky k historickým dňom, Middletown, PA 1971). Táto publikácia vyšla aj na Slovensku pod názvom Takto vznikol Slovenský štát (Bratislava 1991). Ďalej v rukopisoch ostáva Sidorova monografia Rozpomienky na rok 1939, a kritická štúdia Slovenský národný socializmus, Sidorove dennky a ďalšie historicky zaujmavé materiály. Väčšina týchto písomností sa dnes nachádza v Slovenskom národnom archve, kam sa o jej premiestnenie zaslúžil riaditeľ SNA Dr. Dárius Rusnák. Osobnosť a dielo Karola Sidora by si vyžadovali obšrnejšie a plnšie zhodnotenie, než je to možné v rámci jubilejnej spomienky. Jeho život bol krátky, ale bohatý. Trvalo sa zapísal do dejín nášho národa, lebo patril medzi popredných a najobetavejšch bojovníkov za jeho práva.

František Vnuk