(Pavol Strauss)

(1.12.00) Čítam včera naklepané stránky Straussovho rukopisu ”Sme mocnejší než čas” - práve pozdrav Maňke k narodeninám - a dobre mi je pri srdci, že sa môžeme rátať medzi tých, ktorí boli zahrnutí do Straussovie modlitieb - so ”vzdychmi našich sŕdc za všetkých, ktorí nám boli daní do cesty našich životov”.

Na Paľkovu dnešnú komunikáciu s nami som myslel, keď som v zápise z 13.2.89 čítal: ”...Veľkí duchovia, veľkí umelci sa nám veľmi horlivo sprítomňujú i po stáročia. Duchovná komunita sa neprerušuje. Po zosublimovaní telesného substrátu sa nám ich duchovná postať intenzívnejšie ponúka.”

(2.12.00) Úsmev mi preletel tvárou, keď v Straussovi čítam: ”Život ostáva problémom vždy a v každej forme. Sú typy - a k tým patrím sám - ktoré stratia vzťah k všetkému, čo urobili.”

(Do rozhlasu - k Rúfusovým narodeninám:) Pripomenúť slová Pavla Straussa: ”Slovensko je len preto Slovenskom, že má Rúfusa.” - A teda: iba to je skutočným Slovenskom, čo je Rúfus - Slovenskom hodným vstúpiť do nového tisícročia a do novej civilizácie.

(3.12.00) Je čas odvykať si v rozhovore vzrušovať sa pre politické témy... Možno ani netuším, ako rozkladne to vplýva na súhru v mojej duši.

Dnešný pastiersky list o štúdiu Svätého Písma v novom tisícročí som komentoval slovami: ”Prišli Porubčanove časy”. - Dúfam, že sa nestane, že budeme my neumele súkať zo seba to, čo z Porubčana vytrysklo radostným božským osvietením...

(8.12.00) Otázka tejto civilizácii: Toto Pán Boh s nami chcel: nepýtať sa na zmysel?...

(O dnešných zbohatlíkoch:) Strašné nie je, že to majú, ale že sa im to žiada mať.

(9.12.00) Prišla mi do rúk kópia listu pánu Júliusovi Paštekovi z 23. sept. 96, v ktorom sú aj slová: ”Snívam o tom, že by sa - ako kniha roku 2000! - vydal Straussov Človek pre nikoho; s podrobnými poznámkami; s podrobným kalendáriom života a tvorby; s veľkým cyklom fotografických materiálov... Chcel by som sa toho dožiť, že by som držal túto knihu v rukách.”

Jeremiášovo výstražné slovo prišlo na vrchole kráľovej sebaistoty! - Pre naše časy má zlovestnú príchuť fakt, že Pán si (podľa Jeremiáša) vybral ako nástroj trestu svojich - pohanov!

Strauss: ”Nikde a v ničom niet jednoty. Kde sú dvaja ľudia, objavia sa tri mienky. Vo všetkom, v medicíne, v literatúre. Je síce pravda, že každý je svet osebe. Ale ipso facto nemusia byť i proti sebe. - Zvýšením rýchlostí sa svet relatívne zmenšuje, a preto ľudia skôr narážajú na seba. A súčasne aj paradoxný úkaz, že sú ľudia ďaleko od seba. - Svet vo veľkom i v malom sa v polemikách odpudzuje. Etické hodnoty sa riedia, až z nich ostane len novinársky odvar. A islamské násilnické exhibície narážajú na stále bezvládnejší odpor. - Európa sa po fáze, keď sa menila na Barbarópu, stáva psychastenickým poľutovaniahodným morálnym nedochôdčaťom. - Už len cez jednu stranu môže vyznieť životodarné: Sursum corda.”

Rúfus: ”Deliaca čiara dnes neprechádza medzi jednotlivými variantmi kresťanstva. Nemilosrdne prechádza medzi vierou a ateizmom. A v súčasných dejinách ešte nemilosrdnejšie medzi kresťanstvom a islamom. Pritom kresťanstvo, zasiahnuté náhlym blahobytom, redne a rozsýpa sa, zatiaľ čo islam drží ako žula. Vo veľkých historických stretoch obyčajne vyhrávali tí, ktorí mali pod a za sebou pevnejší mýtus. Takto porazilo kresťanstvo pohanský svet. Ale presne tak by mohlo byť porazené aj ono, keby opustilo seba. Veď starí Rimania ten svoj pohanský mýtus už nebrali vážne - tiež zasiahnutí dobyvateľským blahobytom. - Nemôžeme si jednoducho dovoliť nejaké beznádejne uzamknuté vzťahy medzi sebou. Nemôžeme byť samí ”naši” a ”nie naši”. Alebo budeme spoločenstvom, alebo nebudeme vôbec.”

Pri opätovnom čítaní Rúfusovej pasáže ma zrazu prekvapilo poznanie: veď Hebreji (podobne ako Rimania) už tiež nebrali vážne svoj mýtus, napr. o siedmom roku omilostenia. A na vine vari bol tiež ten ”dobyvateľský blahobyt”.

(10.12.00) Ráno sa pomodlíme korektúrou Paľkovho ”Sme mocnejší než čas”. - Ktorýsi deň mi napadlo, že ako som robil Straussove Litánie o Smrti, tak treba urobiť aj jeho Litánie o Bolesti.

(11.12.00) (K Jeremiášovi:) Pán žiada nebojovať, ale sa pokoriť cudzej sile. Tak sa môže zachrániť budúcnosť. - Pokorne zobrať na seba trest, ktorý je vlastne nie nástrojom záhuby, ale spásy!

(15.12.00) Pani Kubíková ma po telefóne ubezpečila, že už majú v rukách prvé, hoci ešte neviazané výtlačky. - Na prahu nového tisícročia vychádza Paľkov Človek pre nikoho.

Iste som si to už neraz značil, ale neváham tak urobiť ešte raz. - V zápise z 3.5.89 Paľko významne podporuje moje sporadické návraty k tomu, že Slovensko má v Európe špecifické duchovné poslanie: ”Predpokladám, že Slovensko a Rakúsko sú zemepisným stredom aj budúcej Európy a môže vyrásť i v jeho duchovný stred. - Možno, že si večnosť zahrala na kolotoč náhod, ktorý u nás zastane.”

Je obdivuhodné, ako si to ruku podáva s mojím presvedčením v doslove k Úsmevu

V rozhlase zaznela správa, že Ján Pavol II v posolstve ku Dňu mieru prudko odsúdil pomery v súčasnej konzumnej spoločnosti... Pred očami mám znova slová Rúfusovho rozhovoru o ”kresťanstve, zasiahnutom náhlym blahobytom”, ktorými dáva Rúfus Jánovi Pavlovi za pravdu.

(16.12.00) Pán Boh sa chodí vyhrievať v lúčoch lásky, ktoré prúdia k Nemu z malého slnka Láskou premenenej Zeme - a žiada sa Mu ich stále viac a viac.

(17.12.00) Volal Jožko Strauss z Nitry - Človeka pre nikoho už má v rukách! Hoci chorý, včera špeciálne kvôli tomu zašiel do Bratislavy.

(18.12.00) Zmyslom duševnej ekológie je získať oči pre krásu, pre dobro. To, že vnímame len negatíva v okolitom živote, je prejavom, že máme pozitívne vnímavé orgány duše atrofované. - Ako o tom píše Pavol Strauss v zápise z 10.5.89: ”...Lenže potrebná je i duševná a duchovná ekológia. Nech je láska k jednému stromu tak veľká, čo by do seba pojala celý svet. Veď všetky potôčky nezmizli a svet je plný kvetov, živých krásnych skál a brál. I obloha je krásna s menlivou panorámou oblakov, s nádherou búrok a vetrov. Lamentácie nad chorými lesmi a smrťou stromov je tiež len odlesk zničenej scenérie duší, ktoré už vedia vnímať len negatíva. Duše treba oživiť a napraviť.”

(22.12.00) Čosi zvláštne mi znie v tom, že r. 1979 napíše Pavol Strauss ”Človeka pre nikoho”, a o tri roky sa mu ozvem ako jeden človiečik, ktorý mu chce povedať, že si tu pre mňa...

Akože sa nepoďakovať Hviezdoslavovi, že nám prisľúbil nájdenie Raja už tu na Zemi:

Skúšobným kameňom tých, čo budú zastupovať Slovensko v zjednotenej Európe, by mohli byť verše z Rúfusovej básne ”A prijmi podané”:

(24.12.00) Duch je všetko. Preto si tam, kde je tvoj duch, nie tvoje telo.

Jadro môjho sporu s redaktormi Straussových textov bude v tom: oni vnímajú jeho slovenčinu ako mierne zastaralú, teda minulú; ja ju vnímam ako budúcu slovenčinu budúceho preporodeného slovenského vedomia.

Do článku práve vypisujem Paľkovu úvahu o NÁDEJI, ktorá sa mi spojila s prvou myšlienkou dnešného rána - a naplnila ma takým radostným očakávaním Nového roku, že si ju ešte raz zopakujem: ”...A prvý púčik nádeje, ktorá sa stáva kostrou každého života. Tá, ktorá raz rozbije naše starosti a obavy, ktorá raz môže vyšľahnúť z našej osoby a rozborí všetky prekážky a ťažkosti a dá aj víťaznú silu. Dá aj vždy nový a jasný pohľad a výhľady a riešenia.”

(25.12.00) Môj rešpekt k Paľkovmu slovu nie je len prejavom môjho rešpektu k nemu osobne - ale prejavom toho DYCHU PERSONALITY, ktorým na mňa vanie z budúceho veku!

”Všetko treba na seba premeniť. Len potom by mohol byť človek všetkým žiaričom” (Strauss). - Áno, všetkým žiarič - to je Človek pre nikoho!

(30.12.00) ”Človek pre nikoho” = Človek pre tretie tisícročie!

(31.12.00)

+ + +

Nájde sa jedna z hlúpostí, ktorú masmédiá tak hojne servírujú svojim čitateľom, poslucháčom a divákom, ktorá by neprekročila prah nového tretieho tisícročia? - Ak nie, mohli sme ostať v starom...

Znovu som pri Paľkovej vete: ”Čo znamená byť jediný svoj čitateľ” - a s veľkým uspokojením sa mi žiada parafrázovať jeho slová: Čo znamená m a ť jediného svojho čitateľa. - Tento jediný, ako som o tom už neraz uvažoval, Paľkovi práve chyboval.

(6.1.01) Nepoznám iný text, s ktorým by sa dala porovnať 8. kapitola Paľkovho Človeka, ako sú Vyznania sv. Augustína.

”...Nevedome sa cítil mudrcom od východu, ktorý šiel ránom sveta za ostatným Cieľom. Vedel, že nikdy nebude môcť dôjsť ďalej” (Strauss). - Áno, tak treba prijať Paľka: že ide RÁNOM SVETA a zvestuje nám NOVÝ DEŇ.

(12.1.01) Križka dodržal slovo: v tohoročnom prvom čísle Kultúry je vnútorná dvojstrana venovaná Pavlovi Straussovi (”Sme mocnejší než čas”). - Znovu si tam čítam Paľkove slová: ”...Boh mlčí. Však sme ho vykázali. Naše vnútorné antény nie sú Jeho cestou nasmerované. Už nekomunikujeme Jeho smerom. Srdcia vychladli. Duše zošediveli. Už ani nevoláme o pomoc. Na žalmy sme zabudli a hrdlá nám vyschli.”

Vychádzajúc z týchto slov by sa mi žiadalo v rozhovore pre rádio LUMEN rozvinúť úvahu: Boh nemlčí. Nikdy nemlčal. Ako kedysi aj teraz hovorí k nám (okrem iných spôsobov) skrze prorokov. - Straussovo dielo je toho najlepším dokladom. A to ”spiknutie mlčania”, na ktoré sa často sťažoval, je len čiastkovým prípadom ”vykázania Boha” zo svojho sveta. - Nepočujeme Jeho hlas - to áno! Dôkladne sme sa o to postarali polárne protichodným nasmerovaním našich vnútorných antén. Heslo dňa: otočiť vnútorné antény opačným smerom”!

(14.1.01) Z modlitby, ktorou Ján Pavol II zasväcoval a zveroval budúcnosť ľudstva do ochrany Panny Márie vo Veľkom jubileu biskupov v Ríme (6.-8.10.00) sa mi tu žiada uchovať slová: ”Chceme ti dnes zveriť budúcnosť, ktorá nás čaká a prosíme ťa, aby si nás sprevádzala v našej ceste. - Sme muži a ženy mimoriadnej doby, vznešenej, ale zároveň aj bohatej na protirečenia. Ľudstvo dnes vlastní nástroje neslýchanej sily: môže z tohto sveta urobiť záhradu, alebo ho zredukovať na hŕbu trosiek. Nadobudli sme mimoriadnu schopnosť dostať sa k samotným prameňom života: môžeme ju použiť pre dobro, v rámci hraníc morálneho zákona, alebo aj upadnúť do krátkozrakej pýchy vedy, ktorá neuznáva nijaké obmedzenia až do takej miery, že šliape po úcte, ktorá patrí každej ľudskej bytosti. Dnes ako nikdy v minulosti, ľudstvo sa nachádza na rázcestí...”

Ten čas, ktorý Pavol Strauss predpovedal vo svojom proroctve pred polstoročím (1.1.1951), je tu.

(16.1.01) Namiesto ”Kto bude slúžiť?” je v demokracii prvoradou otázka ”Kto bude vládnuť”.

Pozerám do Listu Hebrejom, a slová o ”pevnom pokrme pre dokonalých” sa mi žiada plne vzťahovať i na odkaz Pavla Straussa: ”O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať. Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa. Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra a zla” (Hebr 5, 11-14).

Január prvého roku nového tisícročia sa ohlásil silným zemetrasením v Strednej Amerike. - Dlho už asi nebudeme hovoriť o pevnej Zemi pod nami...

(17.1.01) V knihe Tomáša Špidlíka ”Živé slovo” ma zaujalo miesto, v ktorom sa pekne vyjavuje aj Paľko Strauss: ”Lidé, kteří jsou spojeni s Bohem, získavají zvláštní přitažlivost. Ruského světce Serafima Sarovského se ptal profesor teologie skepticky: ”Co ti lidé vlastně u vás hledají?” Vždyť šlo o prostého mnicha! Odpověď Serafimova je charakteristická: ”Příteli, hleď mít v sobě mír, a tisíce lidí tě obklopí!” Poučení se najde v knihách, povzbuzení se slyší v kázáních. Ale mír s Bohem múže sdílet s druhým jenom ten, kdo ho má v srdci.”

(18.1.01) Keby som mal nejako hodnotiť svoj život, bol by som vonkoncom bezradný. - Jediné, čo by som mohol s absolútnou istotou tvrdiť: že nebeský Otec bol ku mne nekonečne dobrotivejší, ako som si to zaslúžil.

(19.1.01) Je to neuveriteľné, ale mne ”Zmysel lásky” Vladimíra Solovjova znie ako Šalamúnova Pieseň piesní. - Zazdalo sa mi preto veľmi sympatické, že práve včera som dostal pozvánku na uvedenie Komorovského prekladu knihy Vl. Solovjova Rusko a univerzálna cirkev.

(20.1.01)

Prítomnosť pohltí minulosť aj budúcnosť, aby ich zvečnila. - V tejto civilizácii prítomnosť pohlcuje minulosť aj budúcnosť, aby ich zabila.

(21.1.01)

(23.1.01) Milosť si vyberie jedny ústa, ktorými prehovorí, a potom musí prísť tisíc úst, aby sa to Posolstvo odovzdávalo od jedného k druhému.

(24.1.01) Tento fakt stojí za zafixovanie: V tom istom čase vychádzajú na Slovensku dve knihy dvoch najvýznamnejších slovenských vnútorných disidentov: Pavol Strauss, Človek pre nikoho, a Dominik Tatarka, Navrávačky. - Porovnanie tých diel a spôsob ich uvedenia na trh mnohé napovedá o n e p o m e r e hodnôt, aký na Slovensku panuje, a aký sa intelektuálnou smotánkou horlivo fedruje.

(25.1.01) Včera na prezentácii Straussovho Človeka pre nikoho v Nitre som hovoril aj o tom, že ”človeka pre nikoho” si prekladám ako ”človek pre 3. tisícročie”. - Pritom som spomínal, že ako bol posunutý začiatok 20. storočia (podľa Pasternakovej Lary), tak sa možno aj začiatok 21. storočia posunie niekedy na rok 2012 - rok stého výročia Straussovho narodenia.

Bude to chvíľa, keď všeobecne nastane pocit, že sa všetko od základu zmenilo. Keď bude všetko nové, ako hovorí Strauss vo svojom proroctve z 1. jan. 1951. - A to bude ten pravý Straussov čas, keď prestane platiť ”človek pre nikoho”...

(27.1.01) ”To je len v Rusku možné!” - píšem si na okraj príhody, ktorú v doslove k Solovjovovi (Rusko a univerzálna cirkev) spomína Komorovský. - Roku 1970 pri 70. výročí smrti V.S. sa v Moskve v jednom byte zíde dvanásť ľudí, ktorých v zrelom veku rôznymi cestami priviedol ku kresťanstvu Solovjov. Pravoslávny kňaz odslúžil panychídu, počas ktorej stála na stole fotografia V. S. v kúdole dymu z kadidla. Odznelo päť prednášok, rozprúdila sa diskusia. Všetci cítili, že je tam s nimi prítomný aj Solovjovovov duch.

Michail Aksionov-Mejerson, na byte ktorého sa toto stretnutie odohralo, si spomína: ”Prítomným sa zdalo, že sa tu odohráva čosi významné, že táto panychída spojená s prednáškami v súkromnom byte, usporiadaná mladými ľuďmi, ktorých rodičia, vychovaní v tridsiatych rokoch, pravdepodobne ani nepočuli meno Solovjova, akoby znamenala filozofov návrat do vlasti po polstoročnom ideovom vyhnanstve.”

Pritom si uvedomujem: veď také isté polstoročné ideové vyhnanstvo postihlo aj Pavla Straussa! - Ako často ja hovorím, že Strauss je stvorený na to, aby priviedol slovenskú inteligenciu - v zrelom veku! - ku Kristovi! Tých mladých inteligentov, ktorých rodičia meno Straussa vôbec nepočuli.

(29.1.01) Akože bolo nemyslieť na Pavla Straussa pri včerajšom Lukášovom evanjeliu o tom, že ”ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti”!

Doma ma čakal list od Martina J. z Viedne, v ktorom reaguje hneď po príchode z predstavovania Straussovej knihy v Nitre. Medziiným píše: ”Na ceste do Viedne ma napadla myšlienka - keby sa niečo podobné udialo vo Viedni s rakúskym občanom Straussovho formátu, bol by tam prítomný kardinál a najmenej desať kňazov. Neviem, či medzi prítomnými bol kňaz, ale určite tam mal prehovoriť. Už je pozde. Ľutujem, že ma to napadlo až po stretnutí. Nepovedal by som takí sme my Slováci, ale takí sme my organizátori. Chýbajú nám skúsenosti, alebo že by sme sa učili pomaly?”

(30.1.01) Skaza tejto civilizácie začala od zákazníka, a od zákazníka sa musí začať aj jej premena.

Ako to nádherne hrá s mojím vyznaním v článku ”Od Kaina k Ábelovi” (Viera a život 2001, č.1):

- Jediný autor, ktorému sa J.R. venuje, je Strauss.

- On sa mu nevenuje, on sa v ňom kochá!

(31.1.01) Na bielu rozprávkovú krajinu za oknom s hlboko previsnutými konármi pod záľahou snehu sme tejto zimy museli čakať do posledného januárového dňa.

Podľa Kologrivova vraj ruská zima mala vplyv na utváranie ruskej mentality - aj presvedčenia, že ”se nic nového nezrodí dřív, než se zničí všechno předchozí”. (V tom spočíva aj pátos Strausssovho novoročného posolstva z 1.1.1951.)

Špidlík nachádza podobnú myšlienku aj v Pasternakovom Živagovi. Na otázku, načo bol ten katastrofálny úpadok kultúry a života za totality, je odpoveď v záverečných veršoch knihy: ”Duše je smutná až k smrti... Ale kniha života dospěla ke stránce vzácnější než jiné svaté věci. Má se naplniti to, co je psáno. Ať se to tedy splní! Amen.”

Keď sa pozerám v Živagovi na tú báseň (”Gefsimanskij sad”), začínam dúpnieť nad predstavou, akoby sa tu - možno len vďaka Špidlíkovi - stotožnil Kristov osud s osudom Ruska. - Udrela osudná hodina a muselo sa naplniť, čo sa malo naplniť. (Ako Kristus tvrdo zasiahol proti Petrovi, ktorý chcel zabrániť tomu, aby sa stalo, čo sa má stať.)

Čítaj si, Slovanstvo, čo Pasternak (a pred ním dávno náš Hviezdoslav) napísal o tvojom osude:

Pavol Strauss

Nový rok 1951

Tesná brána, ktorou prekračujeme prah ostatných piatich desaťročí tohoto tisícročia. Tesná brána všetkých pozemských možností. Všetko sa zdanlivo dovršuje: umenie zahýna do posledných svojich oblastí, veda sa vyčerpáva, vek dozrieva. Všetko sa rúti v posledných závratiach všeobecného úteku, stáva sa hmlistým, odumretým a odosobneným, neskutočným a mĺkvym pred úžasnou a tvrdou skutočnosťou a prítomnosťou: Boh sa zrazu všetkému postavil do cesty ako jediná a pevná jestvota a všetko ostatné sa už len v mŕtvolnej zotrvačnosti krúti okolo neho, prach a trosky márneho zhonu a úteku.

Tesná brána okolo nás. Tesná brána v nás.

Väčšina starého začína strácať svoju platnosť. Väčšina nového ešte neukazuje známky trvácnosti. Tesná brána okolo nás vedie do nového veku, kde bude všetko iné, všetko pretvorené. Tesná brána v nás je jedine schodná cesta, i keď sa už nemôžeme prepchať vonkajšou tesnou bránou.

Buď zaplaví svet atómová pohroma, alebo zahrmí nad ním záplava milosti. Svet zahynie alebo v dunení atómových výbuchov, alebo sa zachráni v ohni lásky.

Pokoj, dobro a láska sú tri stupne, ktorými sa možno dať previezť tesnou bránou života. Ťažko vyhútať niečo lepšie. To je mozaika nádeje, nádej v človeka a obeť milosti.