Naše sústredenie sa na seba samých, naša pozornosť slovenskej inteligencii nie je prejavom nejakej samoľúbeho elitárstva, ale dôsledok reálnej situácie, ktorá je daná spoločenskou deľbou práce. Ak sa neujmeme úlohy regulovať transformáciu našej spoločnosti, ak ich nezvládneme a ponecháme ich živelnému rozvoju, budeme trpieť nielen my, sami, ale predovšetkým národ, jednoduchí pracujúci ľudia, ktorí budú stáť bezmocní pred otázkami, pre ktorých riešenie sme ich nevyzbrojili ani vedomosťami, ani zručnosťami, ale ani vhodným svetonázorom. Keďže medzinárodné spoločenstvo je odkázané na činorodý príspevok každého národa, naše zaostávanie za našimi úlohami postihne aj kvalitu života ostatných.

Pre posúdenie možností, ktoré sa nám núkajú, je dôležité uvedomiť si podstatné rozdiely v našom postavení. Nie každý vzdelaný a skúsený a vysokoškolsky kvalifikovaný človek môže uplatniť svoj názor, má rovnaké povinnosti a rovnakú zodpovednosť. Z hľadiska výkonnosti a mocenského vplyvu sa v politológii i sociológii často hovorí o elite. Postavenie elity sa vyznačuje tým, že rozhodujúcou mierou ovplyvňuje smerovanie spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho vývoja. Zodpovedajúc tomu členíme elitu obvykle na mocenskú (vysoko postavení stranícki politici, riadiaci pracovníci štátnej správy), hospodársku (bohatí podnikatelia, bankári a manažéri) a kultúrnu (špičkoví vedci a umelci, akademickí funkcionári, významní žurnalisti a iné individuality, ktoré formujú verejnú mienku).

Nuž ako je to s našou elitou? Zhodou okolností práve pred dvoma týždňami priniesol denník Neue Züricher Zeitung vo svojom vydaní 16. júna 2001 žlčou presiaknutý článok o prvej Slovenskej republike, o prenasledovaní a deportáciách slovenských Židov, o našej neschopnosti vyrovnať sa s našimi dejinami, o slovenskom predvojnovom a povojnovom antisemitizme, o podiele Katolíckej cirkvi na (nesprávnej) mravnej a politickej orientácii národa v otázkach etnickej znášanlivosti, o našom prvom prezidentovi atď. Tento popis našej historickej a mravnej nezrelosti začína konštatovaním, že sme národ, ktorý ešte r. 1918 nemal svoju elitu. V danom kontexte to vyznieva tak, ako by autor chcel povedať, že ešte na prahu 20. st. boli Slováci necivilizovaný národ, ktorý je náchylný k akejkoľvek zvrhlosti vďaka tomu, že nemal a dodnes nemá intelektuálne vyspelé vedenie.

A ani dnes nie sme v situácii, v ktorej by sme mohli pozorovať nejaké urputné úsilie politickej moci vytvoriť podmienky pre národnú orientáciu inteligencie a pre sformovanie národnej elity. Ako mohlo dôjsť k tomuto stavu? Prečo v národnom štáte Slovákov je národne orientovaná inteligencie akosi navyše, je zbytočná, ba pletie sa pod nohy ”urýchľovačom” nášho zajtrajšieho blahobytu a šťastia? Ako je potom možné, že tu stojíme s holými rukami – že nám neostáva nič iné, len ich bezmocne vzpínať s nemou zlosťou nad toľkou nespravodlivosťou dejín?! Ako je to možné, že v tejto hre o budúcnosť sme sa ocitli v ofsajde?

Za každou revolúciou je veľká idea. Dokáže mobilizovať jedincov, masy. Samotná idea však nedokáže vytvoriť podmienky pre svoje uplatnenie. Idea národnej slobody je podmienená politickou a hospodárskou slobodou. Preto národná revolúcia sa nemôže sústrediť len na otázky kultúrnej identity národa, ale musí sa postarať aj o mocenský základ svojej realizácie, musí byť podopretá politickou štruktúrou, legislatívou, hospodárskym, správnym a súdnym systémom, skrátka – kto chce uskutočniť národnú revolúciu, musí uskutočniť aj politickú a hospodársku revolúciu. Musí pracovať nielen so silou ideí, ale musí mať aj moc.

Keď sme sa rozchádzali s Čechmi, najviac nás vzrušovalo uplatnenie práva na sebaurčenie a predstava o naplnení vlastnej suverenity. Ani na chvíľu sme nepripustili predstavu, že by sa nám trebárs mohlo nepodariť zvládnuť transformáciu politického, hospodárskeho a sociálneho systému. Ani sme nepostrehli, ako to národné v našom úsilí sa stalo akousi dymovou clonou, za ktorou sa ukryli predstavitelia starej moci, nositelia starých totalitných ideológií a praktík a predovšetkým – články niekdajších mocenských spojení, reťazcov – alebo ako sa hovorilo – mocenských štruktúr.

A zatiaľ čo my sme dbali o duchovné záujmy národa, oni boli výsostne pragmatickí – vzali do rúk kormidlo transformácie, ktoré nasmerovalo flotilu nášho národného hospodárstva nie na šíre more pokojnej plavby, ale do útesov. Sú to oni, ktorí s vytunelovaným bohatstvom podnikov a inštitúcií ako prví opúšťajú svoje sprivatizované lode – zanechávajúc za sebou nepoužiteľné trosky výrobných i sociálnych vzťahov, prenechávajúc zamestnancov a robotníkov v stále preťaženejšom záchrannom člne nášho sociálneho systému. Idea národnej slobody žije, ale je spojená s neuveriteľnou chudobou, ba až biedou – materiálnou i duchovnou. Táto bieda je taká rozsiahla, že za dnešného stavu môžeme hovoriť o retrográdnom kultúrnom procese, o pohybe dozadu, o decivilizácii.

Ubi bene ibi patria – (Kde je dobre, tam je moja vlasť) hovorili starí Rimania, keď za zásluhy dostali do daru latifundiá na dobytých a obsadených územiach a teda kvôli majetku museli opustiť svoju vlasť. V prenesenom slova zmysle toto príslovie platí aj dnes: príslušník národa očakáva, že jeho vlasť, ktorá sa zrodila vďaka kultúrnemu i hospodárskemu úsiliu národného spoločenstva, sa mu postará o dôstojnú existenciu.

Jeden z nich nám pred tromi rokmi vyrazil dych a bol vlastne podnetom k zvolaniu našej konferencie.

Roku 1995 sa uskutočnil v rámci medzinárodných sociologických prieskumov (International Social Survey Program ISSP) v 23 vybraných krajinách celého sveta prieskum národnej identity a národnej hrdosti. Na interpretáciu výsledkov prieskumu sa podujal Štátny ústav pre výskum verejnej mienky pri Chicagskej univerzite, ktorý svoje zistenia uverejnil roku 1998. Pre Slovákov boli zdrvujúce: z prieskumu sme vyšli ako národ s mimoriadne nízkou národnou hrdosťou. Autori výskumu hodnotili národnú identitu a národnú hrdosť na dvoch stupniciach. Na jednej sme skončili štvrtí od konca, na druhej sme boli absolútne poslední.

Dovoľte aspoň stručnú informáciu o tom, čo výskumníci merali a aké nástroje tu použili. Autori záverečnej správy Smith a Jakko vychádzali z tohto teoretického predpokladu: národná identita je kohézna silu, ktorá drží národné štáty dovedna a stvárňuje ich vzťahy so spoločenstvom ostatných národov. Naproti tomu národná hrdosť je pozitívny vzťah verejnosti k svojej krajine, ktorý je dôsledkom vedomia národnej identity. Každý príslušník národa je hrdý na svoj národ, istým spôsobom ho hodnotí a hodnotovo zatrieďuje. Toto hodnotenie je zároveň aj sebahodnotením, ktoré odvodzujeme z našej národnej identity. Cieľom výskumu bolo skúmať činitele, ktoré prispievajú k národnej hrdosti medzi národmi ako aj vo vnútri každého národného spoločenstva.

Výskumníci použili pri štúdiu dva nástroje. Pri aplikácii prvého sa pýtali R, akí sú hrdí na výsledky svojej krajiny v jednej z desiatich oblastí verejného života. Išlo o tieto oblasti: demokracia, zahranično-politický vplyv, národné hospodárstvo, sociálne zabezpečenie, veda a technika, šport, umenie a literatúra, armáda, dejiny a spôsob, akým sa narába s jednotlivými sociálnymi skupinami v spoločnosti. Z celého súboru sledovaných štátov som výsledky usporiadal tak, aby sme mohli výsledky Slovenska porovnať s výsledkami ďalších dvoch krajín Vyšegradskej štvorky – Česka a Maďarska a s výsledkami Rakúska, ktoré je dnes už členom EÚ a ktoré sa v tomto prieskume umiestnilo zo všetkých štátov sveta najlepšie.

Z letmého pohľadu na graf vidíme, že dejiny, šport, umenie a literatúra majú vo všetkých štyroch krajinách viac menej rovnaký kladný vplyv na národnú hrdosť. Najväčšie rozdiely pozorujeme u sociálneho zabezpečenia a výsledkov národného hospodárstva ; jeho vplyv na národnú hrdosť Rakúska je mnohonásobne vyšší ako u ostatných sledovaných krajín. Veľké rozdiely pozorujeme v hodnotení vplyv ozbrojených síl na národnú identitu: zatiaľ čo armáda figuruje u Slovákov na 4. mieste, u Maďarov je o dve priečky nižšie a u Čechov a Rakúšanov je na absolútne poslednom mieste. Prehľadná tabuľka nám jasne ukazuje, že sociálne istoty, demokracia a zahranično-politický vplyv boli u Slovákov na poslednom mieste ako zdroje národnej identity. Pravda, to bolo roku 1995; bolo by zaujímavé zistiť rovnakou metódou dnešný stav, keď koalícia i opozícia svorne konštatujú zlepšenie medzinárodného postavenia Slovenska.

Ako sa umiestnili skúmané národy vo výslednom hodnotení na základe tohto kritéria, ktoré – ako sme povedali – meralo objektívne zdroje národnej identity? Rakúsko sa ocitlo na 4. mieste, keď sa vklinilo medzi anglosaské krajiny Írsko (1), USA (2), Kanada (3), Nový Zéland (5) a Veľká Británia (7). Na posledných miestach sa umiestnili krajiny postkomunistického bloku: Bulharsko (14), Východné Nemecko, Slovinsko (16), Česko (18), Maďarsko (19), Slovensko (20), Poľsko (21), Rusko (22) a Lotyšsko (23). Slovensko figuruje na tejto stupnici na 4. od konca, keď za ním zaostali Poliaci, Rusi a Lotyši.

A teraz k výsledkom, ktoré sa dosiahli pomocou druhého nástroja. Tu bola národná hrdosť určovaná na základe odpovedí na päť otázok, ktoré sa týkajú vlastenectva, pocitom prevahy nad inými národmi a lojalitou k vlastnému štátu. Išlo o šesť tvrdení, či názorov, s ktorými mal respondent súhlasiť, nesúhlasiť alebo zaujať neutrálny postoj. Autori prieskumu zdôrazňovali, že tu ide o vyslovene subjektívne emocionálne hodnotenia, ktoré môžu byť dokonca v protirečení s výsledkami kultúry, ekonomiky či politiky. Metóda spočívala v zisťovaní postoja respondenta k jednotlivým konštatovaniam.

Na prvé konštatovanie: ”Radšej som občanom SR ako ktorejkoľvek inej krajiny.” len 67,7 % Slovákov odpovedalo kladne.

S druhým konštatovaním, ktoré znelo: ”V súčasnosti sa odohrávajú na Slovensku veci, za ktoré sa hanbím.” súhlasilo 77,4 % slovenských R a len 6,3 % s ním nesúhlasilo. To znamená, že štyri pätiny respondentov sa hanbí za to, čo sa odohráva v ich štáte.

Tretie konštatovanie tvrdilo, že ”svet by bol lepší, keby sa ľudia z iných krajín viac podobali Slovákom”. 48,2 % R s týmto názorom nesúhlasilo a len 16,2 % slovenských R súhlasilo. Slováci nemajú pocit, že by mohli slúžiť za vzor ostatným – čo, samozrejme, korešponduje s výsledkami zistenými pri predchádzajúcej otázke.

Názor, že ”vo všeobecnosti je SR lepšia krajina ako väčšina iných”, zdieľa len 21,5 % slovenských R.

Konštatovanie, že ”občania by mali podporovať svoju krajinu za všetkých okolností, aj keď nie je v práve”, hovorí o istej bezvýhradnej lojalite. S tou možno počítať len u 28,4 % slovenských R.

A, napokon, ”keď športoví reprezentanti Slovenska dosahujú medzinárodné úspechy, som hrdý na to, že som občanom SR”, je to konštatovanie, ktoré vystihuje postoj 82,4 % slovenských R.

Ako sme sa umiestnili v poradí 23 krajín na základe týchto odpovedí? Na absolútne poslednom, t.j. 23. mieste. Pozoruhodní sú však naši ”susedia” v tomto rebríčku; je to východné a západné Nemecko.

Aký je rozdiel medzi obidvoma stupnicami? Prvá stupnica predstavuje akési uvedomenie si objektívne dosiahnutých výsledkov, teda pocit sebapotvrdenia. Druhá stupnica je omnoho subjektívnejšia, postihuje skôr emocionálny, než racionálny vzťah k vlastnej krajine a zisťuje, do akej miery daný národ sa radí vyššie, ako sú iné národy. Zatiaľ čo pri prvej stupnici za nami ostali Poliaci, Rusi a Lotyši, v hodnotení podľa druhého kritéria predstavujeme koncové svetlo tohto pelotónu. Niektoré postkomunistické krajiny nie sú na tom tak zle, ako v prvom prípade: Bulhari sú na tejto stupnici na 3., Maďari na 4., Slovinci na 11., Poliaci na 13. a Rusi na 14. mieste.

Tieto výsledky sú v mnoho ohľade paradoxné. Po prvé: domáci kritici i zahraničná propaganda na nás často útočia, že náš nacionalizmus je prepiaty. Keby tomu tak bolo, museli by sme byť podľa tejto druhej stupnice na jednom z popredných miest a nie na poslednom mieste. Poradie tiež jasne ukazuje, komu patrí prvenstvo vo východnej Európe – sú to Bulhari a Maďari, a to napriek tomu, že ich sebavedomie je v očividnom rozpore s hodnotením dosiahnutých výsledkov podľa 1. stupnice.

Pozoruhodné bolo to, že autori sa ani len nepokúsili o komentár k poslednému miestu Slovenska. Domnievam sa, že onen prirodzený, aj umelo živený pocit viny, ktorý pôsobí tak deštruktívne u Nemcov na vzťah k svojmu národu, má ešte horší účinok na Slovákov.

Výsledky tohto medzinárodného porovnávacieho prieskumu potvrdili správnosť mojej úvodnej tézy, že otázku národného sebavedomia nemožno redukovať na rýdzo kultúrne otázky, ako je vedomie slávnej historickej minulosti, vedomie vyspelosti umenia a literatúry, či športu. Národné sebavedomie je možno viac ako dejinami, umením a športom podmienené fungovaním politického systému, spravodlivým rozdeľovaním, právnou korektnosťou a napokon celou ekonomicko-sociálnou oblasťou, ktorá vytvára podmienky pre kultúrny rozvoj jednotlivca i národa.

Citovaný výskum nehovorí nič o národnom povedomí slovenskej inteligencie, no hovorí všetko o tom, ako si splnila svoju úlohu v organizme slovenského národa.

Nedokázali sme rozpoznať úskalia premien. Neuvedomili sme si povinnosť zapodievať sa predovšetkým demokraciou a až potom národom. Dopustili sme zrod systému, o ktorom nejeden z nás hovorí, že je menej tolerantnejší a despotickejší, ako celá totalita dovedna.

Ukázalo sa, že nemáme žiaden zmysel pre fungovanie politického systému. Existencia viac ako sto politických strán nie je dôkazom neobmedzenosti našej politickej slobody, ale obmedzenosti nášho politického myslenia.

Inteligencia stratila kritickú súdnosť pri hodnotení našich výsledkov. Na základe niekoľkých úspešných absolventov vysokých škôl, ktorí sa uplatnili v zahraničí, do nekonečna opakujeme mýtus o vysokej kvalite našich odborných a vysokých škôl. Pritom stav národného hospodárstva, ktoré vedú absolventi slovenských vysokých škôl, najlepšie ilustruje skutočnú kvalitu dosahovaných výsledkov. Vyspelosť tunelárov, ktorí skladali prísahu na rektorské žezlá slovenských rektorov, najlepšie svedčí o nedostatkoch v mravnom profile absolventov slovenských vysokých škôl.

Rastúci počet nezamestnaných absolventov je ďalšia okolnosť, ktorá oprávňuje k pochybnostiam o skutočnej kvalite odbornej prípravy mladých ľudí, pretože jedným z podstatných osobnostných znakov musí byť adaptabilita absolventa na meniace sa podmienky na trhu práce.

Vo vyratúvaní týchto a podobný nedostatkov by sme mohli ešte dlho pokračovať. Namiesto bolestivej enumerácie radšej hľadajme korene tohto stavu, základné príčiny, jadro nemoci, ktoré by sme mali napraviť.

Osobne sa nazdávam, že tento stav je spôsobený nedostatkom mravnej i právnej zodpovednosti. Vedomie, že sme spoluzodpovední za osud tohto národa, že nás jeho bieda a utrpenie nesmú nechať ľahostajnými, by mala byť základom našich úmyslov, plánov a skutkov. Budovanie a rozvoj mravnej kultúry sú rozhodujúcimi aj pre fungovanie právneho systému.

Žijeme v krajine, ktorej podstatná časť obyvateľstva sa hlási ku kresťanskému náboženstvu. Cyrilometodský odkaz tvorí jeden z mravných a kultúrnych pilierov našej ústavy. To prisudzuje mimoriadnu zodpovednosť aj kresťanským cirkvám. Ich podiel na mravnej profilácii jednotlivca, spoločnosti i politického systému a hospodárskych vzťahov je jedným zo základných predpokladov pre to, aby sme tvorili organickú súčasť tohto kultúrneho aj hospodárskeho priestoru. Ak podnikateľ nepodvádza a nekradne, nie je to iba preto, že mu to zakazuje zákon, ale aj preto, že sa pridŕža mravného imperatívu jeho vierovyznania.

Pravda, na to nepríde sám. Tu mu musí pomáhať jeho cirkev, ktorá musí rozvíjať svoje sociálne učenie i mravný kódex, vyrastajúci z princípov daného náboženstva. Význam cirkví je aj v uchovávaní a uplatňovaní prirodzeného práva, ktoré je hlavnou autoritou. Prirodzeným právom je právo na základné slobody, ktoré si musíme uvedomiť, ktoré sa musíme naučiť využívať vo svoj prospech a v prospech celého spoločenstva, prirodzeným právom je aj právo na osobný majetok, osobnú bezpečnosť, na dôstojnosť, vzdelanie a kultúru, právo na to patriť do nejakého spoločenstva a pod. Je predsa nemysliteľné, aby vedúci predstaviteľ Katolíckej cirkvi na Slovensku odrádzal veriacich od využitia svojho základného práva (ktoré je zároveň aj povinnosťou) hlasovaním spolurozhodovať o osude tohto štátu!

Žiaľ, práve pri objavovaní a obhajovaní týchto práv ostávajú kresťanské cirkvi slovenskému národu mnoho dlžné. Sme nesmierne vďační Jeho Eminencii kardinálovi Korcovi, že venuje národu, jeho tradícii i budúcnosti toľkú otcovskú starostlivosť. Žiaľ, nie všetky princípy, ktorými sa riadi nitriansky sídelný biskup tvoria súčasť kresťanského kódexu celého Slovenska. Najstaršia slovenská cirkevná pamiatke je Nitriansky evanjeliár z 11. - 12. st. Bolo by krásne, keby novodobý mravný kódex Nitry a jej sídelného biskupa sa stal dokumentom súčasnosti, normou pre celé kresťanské Slovensko!

Namiesto toho, aby cirkevné kniežatá strážili a budovali tento mravný priestor, nechajú sa zaťahovať do politických konfrontácií, namiesto toho, aby učili ľudí uplatňovať svoje právo na spoločenskú aktivitu a formovanie normálnych spoločenských pomerov, vedú ich k pasivite a občianskej ľahostajnosti. Neraz sa dozvedáme o nátlaku kňazov na veriacich, aby uprednostnili tú či onú stranu. Ak sa na to niektorý z duchovných otcov podujal, potom by ho neustále klesajúce preferencie cirkvou uprednostňovaných politických subjektov mali viesť k zamysleniu nad správnosťou svojho pôsobenia.

Cirkev a viera sa zaoberajú otázkami, ktorých význam a platnosť presahuje rámec jedného volebného obdobia. Ak sa usilujú o nadhľad, nadčasovosť, nevzďaľujú sa od politiky, ale naopak – zabezpečujú, aby táto mala svoju dlhodobú kontinuitu, odvodenú z večných hodnôt, ktoré sú základom viery a náplňou poslania cirkví.

Súbežne s týmto úsilím sa musí vypracovať a začať realizovať plán národného rozvoja. Je príznačné, že zatiaľ čo rozvinuté demokracie, ktoré nám neraz dávajú lekcie pre údajný nadbytok nacionalizmu, majú pre túto oblasť plánovania svoj terminus technicus – hovoria tomu nation building (budovanie národa), my sme v oblasti plánovania vyliali so socialistickou vaničkou aj dieťa. Nemáme žiaden plán a tobôž nie plán národného rozvoja.

Nemá zmysel klamať si do vrecka. Nemá zmysel hrať sa na buditeľov národa, na resuscitátorov historického sebavedomia a nahovárať si, že naši predkovia dokázali také veľkolepé veci, že nám už len stačí viesť sa na kočiari večnej národnej slávy. Naše úvahy a naše myslenie by malo stáť oboma nohami na pevnej pôde dnešnej historickej a geopolitickej reality. Náš štát, naše hospodárstvo, naša kultúra sú také, aké sú. Susedov máme takých, akých máme. Svet je taký, aký je. Náš národ, náš ľud je taký, aký je. Nemali by sme hľadať cesty, ako zmeniť ľud, ale cesty, ako zmeniť politiku.

Podľa Henryho Kissingera je ”ilúziou [myslieť si], že vodcovia získavajú hĺbku, keď získavajú skúsenosti.” Náročný vysoký úrad je skôr príležitosťou na premrhanie intelektuálneho kapitálu, než na jeho zveľadenie. Preto buďme zhovievaví k tým, ktorí zasadli alebo ešte len zasadnú do vládnych kresiel a pomáhajme im našimi nástojčivými návrhmi pôsobiť tak, aby sa náš národ a tým aj štát sa dočkal povzbudzujúcej budúcnosti.

1. Musíme zastaviť decivilizačný proces, ktorý prebieha vo všetkých spoločenských štruktúrach. Máme svoju vieru, cirkev, máme svoju maticu, v našich radoch sú početní učitelia a mnohí sa v tejto veci k nám radi pripoja. Klasické i nové formy osvety by nám mali pomôcť bojovať proti starým pliagam, ako je alkoholizmus, i novým ohrozeniam, ako sú drogy a zabrániť tomu, aby došlo k rozvratu slovenskej rodiny, ktorá je v bezprostrednom ohrození. Sústredená pozornosť mravnosti by mala budovať hrádze proti prenikaniu narkománie, organizovaného zločinu, ale aj rozkladu hodnotových štruktúr slovenského občana i slovenského národa.

2. Je potrebné spoznať stav našej duše i duše národa; je treba starostlivo monitorovať všetko, čo charakterizuje súčasný život, dianie, vzťahy, spoločenskú produkciu, medzinárodné vzťahy; pre tento účel vytvorme potrebné intelektuálne štruktúry i materiálno-organizačné podmienky; aj keď naše domovy obchádza bieda, nie sme takí bezmocní, ako sa to navonok zdá.

3. Musíme sformovať plán rozvoja nášho národa. Mali by sme formulovať jeho duchovné i materiálne ciele a navrhnúť opatrenia, ktoré zabezpečia jeho životaschopnosť, duchovné i fyzické zdravia, prirodzenú vitalitu a ctižiadosť a oddanosť mravnému odkazu cyrilometodskej tradície.

Vypracujme zásady cieľavedomého budovania vzťahov nášho národa s ostatnými národnosťami, ktoré žijú v našom štáte; buďme nielen tolerantní hostitelia, ale hľadajme cesty, ako dosiahnuť synergický efekt tejto koexistencie. Prednostné riešenie sociálnych a kultúrnych otázok našich rómskych spoluobčanov bude nielen náročnou previerkou našej lásky k blížnemu, ale aj našej schopnosti transformovať problémy, nevýhody na šance a prednosti.

6. Deklarujme našu pripravenosť spolupracovať s každou vládou, ktorá je ochotná prijať náš program rozvoja národa. Správajme sa ako lekári, ktorí pri pacientovom lôžku nehľadia na jeho vek, rasu, farbu pokožky alebo majetkový status, ako lekári, ktorí chcú liečiť alebo pomáhať zdravému pacientovi, aby si zdravie uchoval. Nebuďme politikmi, ale mysliac na národ štátnikmi, ktorí sa snažia dovidieť aj za horizont najbližších volieb.

Tento príspevok odznel na konferencii Historické a národné vedomie inteligencie Slovenska konanej v Nitre 29. júna 2001