Charakter spoločenských podmienok v krajinách, ktoré sa vyznačujú demokratickou formou vlády a trhovým modelom hospodárskej súťaže, vylučuje mimoekonomické násilie ako prostriedok donútenia v hraniciach vlastných kultúr. Inštitucionálny rámec, determinujúci vzťahy štátneho aparátu, trhu a obyvateľstva v nich však nemôže vylúčiť postupnú monopolizáciu niektorého z aktérov, ktorý priamo či nepriamo vstupuje do života kultúr a určuje ich preferencie. Pokiaľ ide konkrétne o spoločenskú štruktúru, žiadna zo skupín obyvateľstva nie je taká dominantná, aby mohla spútať jednotlivcov v kontúrach vlastných záujmov a otvorene kalkulovať s ich odhodlaním v širších sociálnych pohyboch. Popri rôznych rolách, pozíciách či príslušnostiach však vystupuje oblasť ľudskej integrity, ktorá je vo svojej podstate vlastná všetkým, odhliadnuc od toho, aké majú jednotliví členovia spoločnosti postavenie, prestíž alebo svetonázor. Ide o sféru ľudskej sexuality, ktorú nemení ani výrazná individualizácia, práve naopak, človek sa prostredníctvom nej stáva súčasťou širšej skupiny vnímateľov (nositeľov, uspokojovateľov) sexuálnych potrieb. Priestor, v ktorom sa odohráva zápas o kultúrne preferencie, sa tak presúva do oblasti medzi vedomím a podvedomím. Pokiaľ vedomie predstavuje oblasť duševného života, ktorého si je človek vedomý, podvedomie predstavuje oblasť, ktorá sa nachádza mimo samotného vedomia. ”Podvedomie predstavuje všetky duševné obsahy, ktoré sú v danom okamžiku mimo vedomia jedinca, niektoré sa môžu stať vedomé, iné, ako primitívne predstavy, fantázia a prianie pociťované ako morálne neprijateľné, sa vedomím stať nemôžu, tie sa môžu stať zdrojom patogénnych neurotických mechanizmov; pozri tiež nevedomie, predvedomie; podľa psychoanalýzy stojí v protiklade k vedomému duševnému životu, predstavuje najvyšší objem psychiky, je zdrojom libida, hybnej sily sexuálnej povahy.” (Hartl, P.: Psychologický slovník. Praha: BUDKA, 1993, s. 147)

Ľudská sexualita bezprostredne súvisí so sexuálnym inštinktom, psychoanalýza mu pripisuje psychologický rozmer, sexuálnu potrebu, ktorá je zdrojom sexuálneho inštinktu, vníma zase biologicky. Pre inštinkt je vlastná určitá motivácia, presnejšie podnety, ktoré ich stupňujú, ale aj modelujú. Pre inštinkt je zároveň príznačný vzťah k predmetu vonkajšieho sveta a jeho pôvodu. Podobne je to so sexuálnym inštinktom. Jeho pôvodom je sexuálna žiadostivosť, predmetom zmyslové uspokojenie v podobe pohlavného styku. Stupňovaním sexuálnych podnetov sa ľudská sexualita vzďaľuje od svojho prirodzeného poslania v živote ľudského subjektu a preberá vlastnosti charakteristické pre koncentrovanú spotrebu, ktorá sa obmedzuje na zúžený aspekt jeho bytia.

Spôsob života na konci 20-teho storočia v štátoch, ktoré sú viac či menej hospodársky a politicky stabilné, ale i vo väčšine krajín postkomunistickej Európy, prirodzene, so špecifickými ekonomickými a politickými problémami, vytvára rovnako špecifické spôsoby uplatnenia. Napriek vysokej nezamestnanosti prakticky v celej Európe, a možno práve preto, práca už nepredstavuje rozhodujúcu energiu kontinentu. Je to najmä tým, že tradičná priemyselná produkcia, ktorá umožňovala širokú koncentráciu pracovných síl, dnes už na trhu práce nedominuje vlastnou ponukou pracovných miest, ale o svoj vplyv sa musí deliť s novými typmi profesií, ktoré so sebou prináša informačná spoločnosť, schopná rýchlo a operatívne premostiť myslenie státisícov ľudí naraz, no zároveň je schopná atomizovať veľké celky na drobné a bezvýznamné časti. Strach o vlastnú sebarealizáciu je tiež potlačený nebývalou možnosťou pracovného uplatnenia v horizontálnej ako aj deklarovanej vertikálnej rovine. Konzumný spôsob života žiada od ľudí vysoké pracovné nasadenie, ktoré so sebou prináša únavu, stereotyp a kumuluje pracovnú silu v sídlach s prevažne anonymnými vzťahmi. Riadenie a správanie spoločnosti si v skutočnosti žiada čoraz menej kádrov, najmä tých, ktorí uskutočňujú alebo vykonávajú dôležité rozhodnutia a nesú nadindividuálnu zodpovednosť. V takomto prostredí sa pre väčšinu populácie stáva jediným dobrodružstvom sex.

Vo všeobecnosti dobrodružstvo človeku poskytuje nezávislosť, pretože nesúvisí s ničím, čo ho bežne obklopuje, lebo prichádza nečakane a náhodne. Tieto vlastnosti sú príznačné skôr pre zmyslovú skúsenosť ako dobrodružstvo poznania, ktoré nie je celkom náhodné ani nečakané. Zmyslová skúsenosť, sex, v sekuralizovanom prostredí nežiada od jedinca všetko, sústreďuje sa len na vybranú časť osobnosti, pričom odlúčená od vzájomného precítenia, dlhodobejšieho partnerského kontaktu, rodinnej zodpovednosti, predstavuje niečo ako kozmické vákuum, v ktorom aktéri nič nestrácajú, ale prežívajú vášeň, vzrušenie, hazard, zisk. Ide o neistotu z prekonania, ovládnuť a byť ovládnutý. V duchovnej i materiálnej osihotenosti poskytuje neviazaný sex jedincovi nebývalý pocit naplnenia. Tento pocit sa po čase samozrejme vytráca, rozplýva v každodennosti a tak sa ho snaží jedinec rovnakým spôsobom hľadať a nachádzať opäť. Nečakanosť sexuálneho dobrodružstva spočíva v prejavovaní erotizujúcich predstáv a správania pri rôznorodých príležitostiach, ale aj v situáciách, pri ktorých je to inak nenáležité. Náhodnosť spočíva v neviazanosti, nefixovaní sa na ničom, čo má trvalú hodnotu, dlhodobý význam. Najmä náhodnosť sexuálneho dobrodružstva má potom podstatný podiel na utváraní formy správania, korešpondujúcej s nadspotrebou, ktorá je vlastne stálym hľadaním niečoho nového, lepšieho, ”kvalitnejšieho”. To už však nie je poloha výsostne sexuálnej žiadostivosti, ale model konzumentského správania, prežívajúci v podvedomí jedinca počas aktívneho sexuálneho života, no najmä potom, keď sa ustáli a ochabuje.

Z hľadiska vývoja človeka vo vzťahu k erotizácii spoločenského vedomia možno mikrorovinu medziľudských vzťahov rozdeliť na tri základné časti. Rodinné prostredie, školské prostredie a vrstovnícke skupiny. Popri týchto faktoroch do erotizácie spoločenského vedomia výrazne vstupujú masovokomunikačné prostriedky, ktoré integrujú všetky spomínané časti a zároveň ich rozširujú prenášaním informácii celospoločenského významu.

Rodinné prostredie, popri biologických a psychologických danostiach, ako prvé ovplyvňuje akési sexuálne vedomie človeka. Reprodukčná funkcia rodiny stupňuje neskorší záujem dieťaťa o problematiku natality, nehovoriac o tom, že dieťa sa pýta na svoj biologický pôvod v prvom rade v rodine. Pre dieťa je dôležité, aby sa včas dozvedelo pravdu o príchode nového človeka na svet, ale tak, aby si vlastnú sexualitu plnohodnotne uvedomovalo vtedy, keď na to mentálne dozrie. Príliš skorý kontakt dieťaťa s cudzou sexualitou môže narušiť jeho harmonický vývin. V súvislosti s rôznymi formami sexuálne neprijateľného správania, ktoré sa u človeka prejavujú v neskoršom veku, treba povedať, že môže byť i dôsledkom fyzického, ale aj psychického násilia v rodine, ide však o samostatný problém, ktorý so všeobecnou erotizáciou spoločenského vedomia súvisí len okrajovo. Fyziologické starnutie dieťaťa pre neho znamená častejší kontakt s erotizujúcimi podnetmi, ktorými môžu byť už i nevhodne štylizované otázky rodinných príslušníkov alebo známych, dotýkajúce sa prvotnej náklonnosti dieťaťa k inému, alebo otázky výsostne netaktné a vulgárne, ktoré môžu spočiatku deti zraňovať, ale neskôr sa k nim iniciatívne vracajú a hľadajú na ne odpoveď. Tento stav dieťa, mladý človek citlivo prežíva až do svojho prvého sexuálneho kontaktu. V civilizovaných krajinách, paradoxne, k nemu v mnohých prípadoch dochádza už veľmi skoro a ešte častejšie pred vstupom do manželského vzťahu. Rodina aj v tomto ohľade zohráva dôležité poslanie ako vzor, model správania, ktorý sa v dieťati postupne zvnútorňuje bez toho, aby si daný vývoj zvlášť uvedomovalo, a napriek tomu, že prechádza najskôr od nekritického obdivu až k odmietaniu rodičov a nimi vytváraného rodinného prostredia, v konečnom dôsledku však dieťa rešpektuje rodičovskú autoritu a za normálnych okolností k nim nadobúda úctu.

Školské prostredie, na rozdiel od rodinného, v ktorom si dieťa erotizujúce zážitky uvedomuje sporadicky a náhodne, sa zameriava na cieľavedomú výchovu a vzdelávanie, obdobne je to i s výchovou k rodičovstvu, respektíve sexuálnou výchovou. I keď tá má za cieľ systematicky utvrdzovať vedomosti z oblasti ľudskej sexuality a rodičovstva, pre žiaka znamená takáto výučba skôr akési nahliadnutie do trinástej komnaty. Deti si spravidla neuvedomujú význam v tradičných vedných odboroch, nie to ešte v spomínanej oblasti, najmä ak sú pre tento druh informácií fyzicky a mentálne nezrelé. Ak si aj uvedomujú zmysel týchto informácií, pristupujú k nim rôzne. Pre niektoré sú nezaujímavé a zbytočné, iné ich zase môžu aktívne vyhľadávať. Sú to najmä deti z rodín s liberálnym, alebo aj extrémne konzervatívnym typom výchovy. Napriek tomu, škola poskytuje informácie z oblasti sexuálnej výchovy inštitucionalizovane, nezohľadňuje individuálne osobitosti a záujem žiakov a ich rodín. Prejavuje sa to najmä v skostnatelých školských systémoch, ktoré nediferencujú žiakov, dieťa a jeho rodič nemajú na výber. Akékoľvek vybočenie z radu sa považuje alebo za prejav nedisciplinovanosti, alebo vyvoláva podozrenia o psychickej či telesnej spôsobilosti žiaka.

V mikrorovine erotizácie však najvýraznejšie vystupujú vrstovnícke skupiny, v ktorých sa dieťa, mladý človek, na rozdiel od predchádzajúcich inštitúcií, dostáva k výsostne necenzurovaným informáciám aj z oblasti ľudskej sexuality. Tieto podoby sú zároveň najagresívnejšie, keďže dieťa, neraz unikajúce pred rodinným prostredím, sa chce stať členom príslušnej vrstovníckej skupiny, čo znamená akceptovať jej názory a postoje. Zdanlivo tabuizovaná ľudská sexualita nachádza vo vrstovníckych skupinách nebývalú odozvu, ktorá sa prejavuje vo zvýšenom záujme o témy spojené s erotikou a pohlavným stykom. Prejavuje sa to v skorom vyhľadávaní párových vzťahov (pričom sa však postupne uvoľňuje vzťah mladého človeka s vrstovníckou skupinou), ktoré sa neskôr rozpadajú práve kvôli spomínanému uvoľňovaniu jej členov.

Vrstovnícke skupiny sú okrem iného priestorom na verbalizáciu vlastných sexuálnych predstáv, vyhľadávanie erotizujúcich podnetov a sprostredkovanie otvorených informácií o sexe. Danú atmosféru nemalou mierou ovplyvňujú médiá, a to nielen médiá, určené pre špecifický okruh (adolescentných) prijímateľov, ale aj silné centrálne médiá, ktoré v snahe zaujať pozornosť diváka, poslucháča, čitateľa vedome manipulujú s jeho ľudskými pudmi. Osobitné postavenie patrí komerčným rozhlasovým staniciam, počúvaným mladými ľuďmi najmä kvôli hudbe, pre ktoré je často popri povrchnej improvizácii moderátorov a detinskej práci s mikrofónom vlastná i erotizujúca komunikácia (moderátorov, moderátora s hosťom, najčastejšie moderátora s poslucháčom). Ako príklad možno uviesť rôzne osobné až intímne otázky, s ktorými sú poslucháči konfrontovaní priamo vo vysielaní a v ktorých sa moderátor otvorene pýta poslucháča/poslucháčky na jeho citové vzťahy k prípadnému (intímnemu) partnerovi. Ak z komunikácie vyplynie, že poslucháč takého partnera nemá, v éteri to moderátor prezentuje ako niečo nezvyčajné až zvláštne (...ty nikoho nemáš, ...koľko máš rokov, ...rozišli ste sa, ...ty si niekoho nájdeš, ...aké ”baby/chalani” sa ti páčia...). Takéto rozhlasové stanice dlhodobo vytvárajú v mladých ľuďoch dojem, že musia niekoho mať, inými slovami, že sa od skorého veku majú zaujímať o intímnu sféru medziľudských vzťahov, inak sú asi nie celkom normálni. Vytvárajú tým prísnu fixáciu mladého človeka vo dvojici, aj keď nestabilnej a nekomplexnej, a čo je rovnako nesprávne, už od skorého (mládežníckeho) veku. Nakoniec, s týmto v rannej mladosti formovaným fixovaním sa k intímnemu partnerovi kalkulujú predovšetkým aktéri konzumnej spoločnosti vytvárajúci spotrebné návyky pri prezentovaní svojich produktov v reklamných kampaniach. Reklama je prakticky krátky film, ktorý priemerný divák vidí najviac ráz spomedzi všetkých videných filmov a vo veľmi krátkom čase za sebou. Naviac, reklame sa pre jej multimediálnosť nemožno vyhnúť.

V erotizácii spoločenského vedomia sú rozhodujúce najmä reklamy založené na zjavných erotizujúcich efektoch. Reklamní herci, spravidla ”ideálne” telesné typy, v nich vystupujú ako štandardní konzumenti príslušného produktu, pričom krátky dej uzatvorí erotizujúca pointa. Produkt v takýchto reklamách najčastejšie vystupuje ako predmet, ktorý umožňuje rýchle nadviazanie partnerského vzťahu, robí užívateľa telesne príťažlivejším, komunikatívnejším a zábavnejším. Tvorivosť reklamných tvorcov je široká. Častejšie sú však v danej situácii použité jednoduché, pravidelne sa opakujúce, až stereotypné konštrukcie a postupy. Konzument si nemusí osvojiť len výrobok, ale aj kultúrne vzory, ktoré so sebou prináša ich producent, presnejšie spôsob propagandy – reklamní herci, atmosféra reklamného spotu, deklarovanie vybraných potrieb a podobne. Akceptovaný kultúrny vzor – preferencie sú zárukou ďalšej spotreby, úspešnosti nových alebo inovovaných produktov. Tieto výrobky spravidla nie sú najlacnejšie, ale ani príliš finančne nákladné. Vďaka príťažlivej a erotizujúcej atmosfére spojenej s ich prezentáciou má konzument pocit, akoby sa mu splnil tajný sen a zároveň zvýšila životná úroveň. Po krátkom uspokojení tovarom, ktorý sa časom opotrebuje, starne alebo skonzumuje, dochádza k situácii podobnej pred jeho nákupom. Záleží len na finančných možnostiach konzumenta, do akej miery sa bude obklopovať neraz zbytočnými predmetmi.

Klasik formálnej sociológie, Georg Simmel, už v roku 1896, kedy pôvodne vyšla jeho esej Peniaze v modernej kultúre, na danú dobu nezvyčajným, ale charakteristickým spôsobom opisuje relativizáciu majetku a jeho následné rozplývanie premieňaním na peňažnú hodnotu. Peniaze sa pritom neúmerne zamieňajú pri nákupe drobných predmetov, postupne a dobrovoľne. ”Až do roku 1759 nevydávala anglická banka žiadne bankovky v hodnote nižšej ako 20 libier šterlingov. Od tej doby šla dolu až na 5 libier šterlingov. A čo je ešte pozoruhodnejšie: až do roku 1844 obiehali bankovky v priemere 51 dní, kým boli rozmenené na drobnejšie peniaze, oproti tomu v roku 1871 obiehali už len 37 dní – v priebehu 27 rokov teda vzrástla potreba drobnejších peňazí takmer o štvrtinu. Skutočnosť, že každý má vo vrecku nejaké drobné peňažné čiastky, za ktoré si – a často len z okamžitého rozmaru – môže kúpiť rôzne maličkosti, zjavne prebudila k životu priemyselné odvetvia, ktoré z týchto možností žijú.” (Simmel, G.: Peniaze v modernej kultúre a iné eseje. Praha: Slon, 1997, s. 22)

Konzumný spôsob života nevyvoláva pochybnosti iba kvôli tlaku silných korporácií na opätovnú spotrebu kupujúcich. Folklorizujúce vplyvy opakovaných nákupov inak materiálne chudobných ľudí vstupujú do každodenných interakcií človeka so svojím životným i neživotným okolím. Filozof a sociológ Herbert Marcuse v súvislosti s prerastaním sexuality do modernej industriálnej spoločnosti upozorňuje na faktor obmedzenej sublimácie (premena sexuálnej energie na kultúrne, kultúrne vyššie a hodnotnejšie ciele). Zníženie potreby sublimácie odôvodňuje znižovaním erotickej a naopak zvyšovaním sexuálnej energie. ”V duševnom aparáte sa javí napätie medzi vytúženým a dovoleným ako zásadne redukované a zdá sa, že princíp reality už nevyžaduje žiadnu prenikavú a bolestnú premenu pudových potrieb. Indivíduum sa musí prispôsobiť svetu, ktorý, ako sa zdá, nežiada popieranie jeho najvnútornejších potrieb – svetu, ktorý nie je v podstate nepriateľský.” (Marcuse, H.: Jednorozmerný človek. Praha: Naše vojsko, 1991, s. 76)

Keďže aj dopyt musí niečo vyvolať, vyvstáva otázka, ako tento rituál ovplyvňuje kultúru, presnejšie jej charakter? Je šíriteľom takejto kultúry individualizácia, alebo tá predstavuje len rámec, v ktorom sa odohráva manipulácia s ľudskou osobnosťou prostredníctvom erotizujúcich podnetov? Na tieto otázky čiastočne odpovedá teória kultúry tela, i keď ako rozhodujúce kritérium spoločenskej determinácie nepredstavuje ucelený systém usporiadania spoločenských vzťahov.

Alberto Melucci, talianský psychiater a sociológ, formuloval vlastnú teóriu spoločnosti, ktorá sa odlišuje od tradičnej industriálnej spoločnosti z konca 19-teho storočia a označuje ju s prívlastkom komplexná. Melucciho komplexná spoločnosť sa opiera o tri základné fenomény. Zmenu v oblasti prenosu informácií, individualizáciu a planetarizáciu, pod ktorou rozumie ohraničenosť súčasnej civilizácie dotváranej vzájomnými väzbami a závislosťou. ”Komplexná spoločnosť sa vyznačuje vysokou schopnosťou pôsobiť na samu seba. Jej vedenie a technická kapacita umožňujú ľuďom ovplyvňovať procesy, ktoré v minulosti riadil iba osud. Melucci tu má na mysli predovšetkým možnosti ľudstva vstupovať do procesu reprodukcie, praktizovať génové inžinierstvo, ovplyvňovať sexuálne aspekty života a intervenovať do priebehu umierania, teda ovplyvňovať skutočnosti, ktoré sa intímne dotýkajú individuálnych životov.” (Znebejánek, F.: Sociálne hnutia. Praha: SLON, 1997, s. 83)

Kultúra tela sa dominantne orientuje na biologické potreby ľudského organizmu a správanie človeka je v mnohom ovplyvnené sexuálnymi rezíduami. Rezíduá sú zároveň jednotiacim spojením pre jeho neuvedomené hnacie sily.

Prirodzene, opísaná možnosť vývoja civilizácie, rovnako ani prebiehajúca erotizácia spoločenského vedomia nemusí byť trvalá a nezvratná. No nech to znie akokoľvek neuveriteľne, rezíduá sexuality sú dnes neprehliadnuteľným faktorom v živote spoločnosti a významne ovplyvňujú jej povahu na prahu nového tisícročia. Všetky dôležité, či už hospodárske alebo etnické premeny sa odohrávajú v živote rodiny, a spätne, prostredníctvom spoločnosti, na ňu pôsobia a prispôsobujú výrobné zdroje domácností novým trhovým podmienkam.