Tento článok je akýmsi zosumarizovaním politického a hospodárskeho vývoja na Slovensku po roku 1993. Autorka sa v ňom nesnaží o komentár dôležitých udalostí, skôr o konkrétny opis, na základe ktorého je možné vyvodiť niekoľko dôležitých uzáverov. Usiluje sa o pohľad nanajvýš objektívny, neslúžiaci záujmom tej-ktorej strany, ale predovšetkým záujmom Slovenska, ktorého obraz tak často falzifikovaný je potrebné maľovať nanovo. Ubehlo už dostatok času, aby sme si všetci uvedomili, o čom celý proces systémových zmien bol, a aby sme na základe objektívnej analýzy vyvodili závery pre budúce politické rozhodovanie.

Organizácia volebnej kampane opozičných strán zastúpených v parlamente sa zakladala na dvoch úvahách. Ponajprv bolo potrebné zvýšiť volebnú účasť v mestách, resp. obciach nad 5000 obyvateľov. Druhým strategickým bodom bola potreba získať mladých ľudí a prvovoličov. Za účelom mobilizácie širokých vrstiev obyvateľstva, aby sa zúčastnili volieb, boli organizované mnohé, tzv. občianske, iniciatívy tretieho sektora, o ktorých bude v nasledujúcich riadkoch reč.

Jeden z vedúcich aktivistov občianskych iniciatív a hovorca grémia tretieho sektora – vrchnej organizácie mimovládnych organizácií - Pavol Demeš analyzoval účasť občianskych iniciatív na voľbách 1998 nasledovne: ”Novým prvkom volieb 1998, ktorý ich značne odlišuje od volieb 1994, je pôsobenie mimostraníckych aktérov. Práve aktivity početných neštátnych organizácií prispeli k vysokej volebnej účasti a hlasovaniu za demokratické sily. Mimovládne organizácie sa tým stali jedným z najvýznamnejším nosičom kultúrnopolitickej zmeny, ktorá sa v súčastnosti deje na Slovensku… Bez ich účasti, bez účasti mnohých mladých ľudí by mali voľby iný priebeh s inými výsledkami.” Táto výpoveď je prinajmenej v trojakom zmysle pozoruhodná: po prvé, poukazuje úplne legitímne na enormný význam tretieho sektora, ktorý skutočne zohrával rozhodujúcu úlohu počas volebnej kampane; po druhé, na základe cielenej agitácie NGO a iných iniciatív bola volebná účasť takmer o 10% vyššia ako v predchádzajúcich voľbách (1994:75,65%; 1998: 84,24%); po tretie, účasť mladých na voľbách v rámci projektov ako ”rock volieb”, ”cesta pre Slovensko” bola vysoká a pravdepodobne ovplyvnila výsledok volieb.

Prípravy tretieho sektora na volebnú kampaň sa začali veľmi skoro, v októbri 1997 na 5. celoslovenskej konferencii GTS, na ktorej boli odsúhlasené stanovy občianskej iniciatívy OKO ´98. Oficiálne sa mala táto občianska iniciatíva starať o rozširovanie informácií pre voličov ako aj o zvýšenie účasti na voľbách. V skutočnosti však šlo o získavanie voličského potenciálu pre opozíciu. V rámci iniciatívy OKO ´98 sa uskutočnilo okolo 60 projektov financovaných flexibilným systémom tzv. fóra donorov pozostávajúceho z desiatich nadácií so zahraničným kapitálom. Nižšie uvedená tabuľka podáva prehľad o finančných prostriedkoch, ktoré fórum donorov poskytlo v roku 1998 na financovanie občianskej kampane OKO ´98.

zdroj: SAIA-SCTS, apríl 1999

Pri podrobnejšom skúmaní aktivít tretieho sektora je očividné, že tu ide o vysoko organizovaný celok, ktorý sa nevzťahoval len na zvýšenie volebnej účasti, ale zasahoval a zasahuje do oblasti kultúry, vedy, vzdelávania, publikačnej činnosti atď… Zároveň bola tretiemu sektoru poskytnutá v takmer všetkých slovenských denníkoch, v súkromnej televízii Markíza a rádiu Twist vysoká publicita, ktorá mu zaistila rezonanciu u širokých vrstiev obyvateľstva.

Naproti dobre organizovanej predvolebnej kampani opozície sa predvolebná rétorika strán zúčastnených na vláde vyznačovala bezpríkladnou bezkoncepčnosťou, bezideovosťou a nedostatkom politickej fantázie. Časť voličov HZDS sa teda právom nazdáva, že porážka Mečiara nie je náhoda, ale že súvisí s neprimeraným predvolebným zápasom. Vo ”veľkom štýle” vedená kampaň HZDS teda slúžila viac na obohatenie sa volebných manažérov ako oslovenie jednoduchých ľudí.

Aj po voľbách 1998 bolo HZDS - čo do počtu hlasov - najsilnejšou politickou organizáciou. Na zostavenie vlády avšak tieto hlasy nepostačili, spolu s koaličným partnerom SNS disponovali len 34% hlasov. 64% obyvateľstva volilo strany, ktoré sľubovali ”zmenu”, na základe čoho bolo možné zostaviť novú vládu. Táto pozostáva zo všetkých opozičných strán a po prvýkrát je v nej zastúpená menšinová strana maďarskej koalície. To je jednoznačný precedens, ktorý avšak nevedie k stabilite vlády, ale - ako sa v priebehu času ukázalo – k značným rozporom, pretože nie všetci členovia vlády súhlasili s týmto politickým rozhodnutím. Medzi vládnymi stranami bola uzavretá tzv. koaličná dohoda, ktorá ich bezpodmienečne zaväzuje a ktorá slúži ako hlavný podklad pre programové vyhlásenie vlády. V ňom sa nová vláda na čele s Mikulášom Dzurindom predovšetkým zaviazala opäť obnoviť stagnujúci proeuroatlantický kurz, za čo bola privítaná v zahraničí s veľkými ováciami.

Polarizácia a fragmentácia politickej scény pokračovala aj v roku 1998. Tá má prinajmenšom dva dôvody: katastrofálnu hospodársku a sociálnu politiku novej vlády a zotrvávanie na sčasti neaktuálnej koaličnej dohode, ktorej nekompromisné presadzovanie dáva priestor na odpor vo vlastných radoch koalície. SDK - toto kontroverzné zoskupenie najrôznejších politických smerovaní - od februára 2000 nejestvuje. Väčšina poslancov bývalej frakcie SDK sa vrátila do pôvodných strán, zo zvyšku sa utvorila nová Strana demokratickej a kresťanskej únie, ktorej šance na volebné víťazstvo sú mizivé. Takisto sú známi niektorí členovia vlády, ktorí by so svojimi pôvodnými stranami neboli zvolení ani len do Národnej rady!

Pri analyzovaní zahraničnej politiky SR sa musia bezpodmienečne brať do úvahy závažné politické a štrukturálne zmeny medzinárodného systému deväťdesiatych rokov. Po rozpade komunistických režimov a predbežným koncom konfliktu medzi Východom a Západom je potrebné uvedomiť si rastúcu prepojenosť medzinárodného systému a jeho aktérov, resp. tvorcov ako aj závažnosť globalizácie. Tieto tendencie zužujú vo veľkej miere rámec konania národného štátu a sťažujú v konečnom dôsledku jeho rozhodovanie.

Pri formulovaní zahraničnopolitickej orientácie mladej Slovenskej republiky sa na úrovni reálnej politiky musí vychádzať z neexistencie pozitívnej štátnej tradície (teda takej, ktorú by svetové spoločenstvo po druhej svetovej vojne uznalo). Nadviazanie na zahranično-politické ciele bývalej Č-SFR, t.j. príprava na vstup do západných politických, ekonomických a vojenských spolkov ako aj pokojný rozpad bývalej federácie uľahčil a urýchlil medzinárodné uznanie štátnosti SR.

Všetky slovenské vlády po roku 1993 deklarovali vo svojich programových vyhláseniach smerovanie Slovenska do EÚ a NATO. Na základe porovnateľnej východiskovej situácie s Českou republikou sa Slovensko v roku 1999 napriek tomu nestalo členom NATO a v decembri 1997 na samite EÚ v Luxemburgu vypadlo z prvej skupiny kandidátov na vstup do EÚ. Aké sú príčiny tohto neúspechu slovenskej zahraničnej politiky? Vo väčšine politologických analýz slovenských autorov prevláda názor, že predbežné zlyhanie euroatlantickej integrácie je dôsledkom nedostatočnej záruky demokracie a ochrany ľudských práv na Slovensku, ktoré boli kritizované v demaršoch EÚ a správach kongresu USA. Tento názor je podložený tvrdením, ktoré je hodné spomenúť doslovne: "Po páde Berlínskeho múru pre žiadnu z európskych demokratických krajín nie je otázka spojenectva klasickou otázkou spred druhej svetovej vojny, totiž na koho strane, ako a proti komu sa majú hľadať spojenci. Súčasná forma spojenectva má pre postkomunistické krajiny výlučne vnútorný charakter, teda ako rýchlo a úspešne sa vybuduje stabilný demokratický systém a trhová ekonomika, ktoré umožňujú rýchlu integráciu." (Alexander Duleba) Tento výrok, hoci hodnotný v tom zmysle, že odzrkadľuje zmýšľanie určitej časti slovenskej elity, ktorá si snáď skutočne myslí, že rozhodovanie o takých globálnych otázkach ako je posunutie hranice militantného zoskupenia NATO pod vedením USA smerom na východ a tým úplná zmena mocensko-politickej rovnováhy v Európe za posledných 50 rokov sa má zakladať na vnútorných problémoch malých a ešte menších stredoeurópskych štátov, nie je v tomto kontexte prípustný. Ak nechceme vyjsť ponad rámec zahraničnej politiky SR, treba si predovšetkým uvedomiť, že sa v rokoch 1994-1998 v jednom dôležitom bode podstatne odlišovala od krajín Višegrádskej štvorky. V tomto čase malo Slovensko s Ruskou federáciou veľmi intenzívne styky, ktoré boli na začiatku zamerané hlavne na hospodársku oblasť, avšak časom nadobudli vojensko-geopolitické smerovanie. Navyše tieto vzťahy obnovovali starú ideu slovanskej vzájomnosti, ktorá má pre Slovensko kultúrny a civilizačný význam. Na túto úroveň civilizačno-kultúrnej previazanosti Slovenska a Ruska stavala istá časť slovenskej inteligencie, ktorá svojimi myšlienkovými úvahami do istej miery ovplyvňovala vládnu koalíciu zloženú z HZDS, SNS a ZRS. Dokonca boli rusko-slovenské vzťahy niektorými politikmi vnímané ako možná alternatíva voči proklamovanej prozápadnej orientácii. Toto vzbudzovalo u západného politického establišmentu obavy, napokon Rusko bolo a je (a bude) krajina, ktorá mohla za určitých predpokladov zmeniť zahranično-politické smerovanie Slovenska (a tým aj jeho vnútorný vývoj). Dôsledkom takéhoto vývoja bolo predovšetkým vyradenie Slovenska z prvej skupiny uchádzačov o vstup do NATO v lete 1997. Ruská strana privítala toto rozhodnutie a prisľúbila Slovensku vojenskú ochranu v prípade, ak sa rozhodne pre neutralitu.

Obdobie od leta 1997 do parlamentných volieb 1998 sa vyznačuje hľadaním nových obranno-politických garancií, ktoré by sa nachádzali mimo NATO. Uvažovalo sa o koncepcii neutrality, ktorá by bola garantovaná oboma veľmocami: Ruskom a USA. Táto mala byť dosiahnutá na základe medzinárodnej dohody o vojenskej neutralite istého, pre obe konfliktné strany strategicky významného teritória. Táto koncepcia však nemala kvôli nanovo sa črtajúcemu konfliktu medzi Ruskou federáciou a USA, v ktorom má ísť o získanie vplyvu nad strategickými regiónmi sveta od roku 1993, nádej na úspech. Povedané jednoducho: Rusko bolo prislabé na poskytnutie obranných garancií a USA prisilné na to, aby sa zaujímali o "krajinu nikoho" v strategicky významnom strede Európy. Na list predsedu SNS Jána Slotu z 19.5.1997, či by Spojené štáty súhlasili s neutralitou SR, dostal odpoveď: "Vláda Spojených štátov amerických poskytuje svojim spojencom ochranu, avšak spravidla ju neposkytuje krajinám so štatútom neutrality."

Po nástupe vlády, ktorá vzišla z posledných volieb, sú všetky úvahy o neutralite Slovenska bezpredmetné. Dzurinda a jeho kabinet je úplne na línii NATO a koná podľa hesla: "Správame sa tak ako keby sme boli členmi". Táto orientácia bola potvrdená pri bombardovaní Juhoslávie, keď Slovensko - hoci stále nečlen NATO - povolilo prelety lietadlám NATO nad svojim územím.