tak začína Vítězslav Nezval svoj List Janovi Mukařovskému a po dvoch veršoch, ktoré si nespomínam, zdôrazňuje, že nie iba kňazi, ale ani vojaci či iní bojovníci, ani sentimentálni romantici, ani politici či iní tribúni a ideológovia netvoria už poéziu, pretože moderný básnik namiesto toho všetkého rozvíja obraznosť, áno, OBRAZOTVORNOSŤ, pričom majstrovsky zdokonaľuje RODNÚ REČ.

Tento básnický List Janovi Mukařovskému spomínam i preto, že v štúdii NEZVALOV EDISON alebo CHVÁLA KOMPOZÍCIE, uverejnenej v časopise Romboid (roku 1970, č. 2, s. 13–21 a potom publikovanej i v našej knihe Podľa vôd a voľných polí, Bratislava, 1978, s. 149–164) som nazval Nezvalovho EDISONA (zaradeného do knihy BÁSNĚ N O C I) veľbásňou dvadsiateho storočia.

Ani dnes si nemyslím – a tým menej by som to tvrdil – že by táto skladba mala, či dokonca mohla nepatriť k vrcholom poézie nášho veku. Je predsa spätá s jedným z najväčších jeho vynálezcov a vynálezov, darujúcim ľudstvu nový zdroj svetla: žiarovku, ktorá rozjasní i noc. A predsa...

* * *

VÍTĚZSLAV NEZVAL – ktorý o Mukařovského analýze hláskových skladov a sledov v slávnom MÁJI Karla Hynka Máchu píše, že sa z nej dozvedel o jeho poézii viac než zo všetkých kritikov, filozofujúcich nad tým, ”co se nic nazývá” – NARODIL SA ROKU 1900. Teda na samom začiatku 20. storočia, ako keby už tým samým bol predurčený začať poéziu nového veku. UMREL ROKU 1958, teda presne O STOROČIE neskôr od novodobého objavenia starobylej básne, o ktorej ani jej objaviteľ A. F. Hilferding (K. Habovštiaková a E. Krošláková, Z TVORBY SOLÚNSKYCH BRATOV A ICH ŽIAKOV, Trnava 1993, s. 81), ani ďalší bádatelia dlho po ňom nevedeli, že je básňou.

Mimochodom, v tom istom roku 1858 P. J. Šafárik definitívne dokázal, že HLAHOLIKA – písmo, vynájdené Konštantínom Filozofom, ako sa ukázalo neskôr – je staršie než CYRILIKA, vynájdená Konštantínom Presbyterom až v deväťdesiatych rokoch deviateho storočia (tamže, s. 28–29), nazvaná tak na počesť prvého učiteľa Slovienov, sv. CYRILA, čiže Konštantína Filozofa.

Že pri PROGLASE od tohože KONŠTANTÍNA FILOZOFA nejde o prózu, na to prišli vedci až o POLSTOROČIE neskôr (roku 1908, Jordan Ivanov) a trvalo to ešte celú polovicu ľudského života (podľa Žalmov a Danteho v Božskej komédii, 35 rokov), než Mukařovského i Nezvalov priateľ a veľký inšpirátor nielen ich oboch, ale celého českého štrukturalizmu, ROMAN JAKOBSON, v knihe MOUDROST STARÝCH ČECHů (New York 1943) presvedčil svet, akou veľkolepou básnickou skladbou je PROGLAS (predslov k evanjeliu) a že nemá obdobu v poézii IX. storočia, písanej európskymi jazykmi, ba dlho po nej ešte ani v ďalších obdobiach!

Odvtedy záujem o toto veľdielo vzrastá nielen v rodisku básne a blízko jej vzniku, čiže na Slovensku, Morave a v priľahlých Čechách, ale aj na celom svete. Veľkú úlohu pritom zohrával spomenutý Jakobson, ktorý sa v roku 1969 pri udelení čestného doktorátu na Karlovej univerzite v Prahe priznal a vyznal, že sa už dávno cítil novým Konštantínom Filozofom, pričom z veľkej skromnosti dodal ” byť i tisíckrát menším”! A to nielen svojimi životnými osudmi – veď aj on ”z východu prišiel, zašiel na západe”, ako Slnko i Konštantín Filozof zo Solúna, dokonavší v Ríme, keď on, Jakobson, prišlý až z Ruska a po úteku z Čiech pred Hitlerom pôsobil na západe ďaleko ďalšom, až v Amerike), ale aj svojimi vedeckými prácami, v ktorých sa nám predstavuje ako vskutku geniálny jazykovedec i vedec literárny.

* * *

Jakobson sa v mnohých svojich štúdiách vracia k Proglasu. V súvislosti práve s touto skladbou nás už dávnejšie zaujala jeho široká definícia PARONOMÁZIE, ktorá sa v doterajších príručkách poetiky u nás spájala najmä so slávnym príkladom z Kollárovej Slávy dcery: ”SLAVME SLAVNĚ SLÁVů SLÁVU SLAVNÝCH (Slovník literární teorie, Praha 1984, s. 266, alebo Slovník literárnovedných termínov, Bratislava 1987, s. 245), teda s opakovaním dvoch alebo viacerých slov odvodených – skutočne alebo zdanlivo – z rovnakého slovného koreňa. Jakobson rozširuje obsah paronomázie na všetky slovné hry vôbec.

V doterajších svojich štúdiách a článkoch (i v reláciách rozhlasových a televíznych) sme už uvádzali jednu, všetkým ”Slávom slávnu” VEĽKOPARONOMÁZIU z Proglasu, a to ”SLOVO-SLOVIENI” (napríklad v štúdii Poznámky k hlaholike a umeleckej štruktúre Proglasu, zaradenej do knihy Konštantín Filozof, Proglas, vyd. Herba, Bratislava 1998, s. 57 a pozri i s. 47).

Paronomáziou SLOVO-SLOVIENI

autor vyzýva Slovienov, aby prijali evanjelium, toto už aj do ich jazyka a do ich PÍSMEN, ním vynájdených, ”vtelené” SLOVO (grécky LOGOS), čiže DRUHÚ BOŽSKÚ OSOBU. Áno, JEŽIŠA KRISTA! A to tým skôr, že oni sami, SLOVIENI, sú svojím rodným jazykom predurčení na to, a to už svojím vlastným menom (spomeňme si na latinské ”nomen-omen”, čiže ”meno-znamenie”) a tak aby sa stali vlastne novým Božím ľudom, novým vyvoleným národom, odvodeným priamo od Krista, od SLOVA, ktoré ako vieme podľa sv. Jána evanjelistu, ”bolo na počiatku u Boha i samo bolo Bohom”. To ešte, pravda, nevieme – aspoň zo samého textu v Proglase výslovne nie – ku ktorým Slovienom a kde, na ktorom území, sa Filozof obracia! Veď Slovieni boli, ako však vieme dobre, i v Konštantínovom rodnom Solúne. Píšu o tom Život Konštantínov i Život Metodov, tieto dvojčence, bratia Proglasu. A práve preto ich mohol cisár Michal III. poslať na Veľkú Moravu.

* * *

”RASTISLAV totiž, moravské knieža, dostanúc od Boha vnuknutie, poradil sa so svojimi kniežatami a s Moravanmi a vyslal posolstvo k cisárovi Michalovi, hovoriac: ”Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského učenia a nemáme učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil pravú kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to, nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa.”

A tak by sme mohli prejsť k druhej VEĽKOPARONOMÁZII, umiestnenej v druhej polovici Proglasu. Ak prvá ”SLOVIENI-SLOVO” bola ovenčená KALIGRAMAMI v TROJICI TROJITÝCH ANAFOR, ktorých písmená dávali dovedna i začiatok nášho písomníctva vôbec, ”I S-koni”, (hlaholské písmeno ”I” v podobe TROJUHOLNÍKA HORE a z neho vyrastajúceho KRUHU –a písmeno ”S”, majúce tieže znaky v obrátenej polohe – pozri Konštantín Filozof, PROGLAS, Herba, Bratislava 1998, s. 24–27 a 57), druhá, týkajúca sa Slovienov práve na Veľkej Morave, je pripravovaná trojicou menších paronomázií, rozplývajúca sa do hláskoskladov a písmenosledov, z nich odvodených (teda slovných hier), ako by SIGNÁL (vraj existovavší už v shakespearovských predstaveniach a určite v Semafore Jiřího Suchého, kde som na vlastné oči videl, ako sa vztýčila na scéne tabuľka s nápisom: ”Teď přijde slovní hříčka”), že bude nasledovať PARONOMÁZIA oveľa väčšia a osobitejšia:

Jako bo t61ja p17t6ch7 nastoit7

v6se t6leNšti, pače gnoja gnojeNšti,

jegda svojego braš6na ne imat7,

tako duša v6sjaka opadajet7

žizni, bož6ja ne imoNšte života,

Pretože ako zhuba visí nad telom

všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,

Podľa očakávania všetky tieto paronomázie a z nich odvodené ”máchovské” zvukosledy prekoná autor vzápätí a sám na to vopred upozorní:

Iné však ešte podobenstvo premúdre

Bo kto by túto prostú pravdu nevedel?

Akú pravdu? No predsa túto:

Tak ako semä, ktoré padlo na nivu,

(PROGLAS, v. 69–72)

A TY, ty Rastislav, ty by si to nevedel? Veď práve ty si o toto žiadal učiteľa z Carihradu, keď si hovoril, že semeno kresťanstva je už zasiate, ale treba, aby prinieslo dobrú úrodu a na to treba práve dážď Božích PÍSMEN, evanjelium v nich. A my, ja s bratom Metodom a s našimi žiakmi, sme Ti tie písmená priniesli (nezabudnime, že Filozof sa pýtal cisára, či majú Slovieni písmená a že cisár píše Rastislavovi práve o písmenách ako o dare nad dary!!!)! My, bratia, dokončiac preklad evanjelií, tento Boží dážď písmen sme Vám priniesli (áno, sám Boh nám zjavil Vaše písmená), sme túto tvoju túžbu splnili!

”RASTI RASTOM6-V7ZDRASTET7”, tento druh paronomázie sa nazýva ANOMINÁCIA, pri ktorej nejaké MENO (lat. NOMEN, preto ADNOMINATIO) sa naznačí pomocou slova znejúceho podobne. Túto figúru, tento básnický postup (slovnú hru) pozná antika i stredovek a pozná ju i moderná poézia slovenská (napr. Sládkovič: ”vy liali vodu na tie KOLESÁ”, adresátom je Jan KOLLÁR v básni Ohlas, aj názvom narážajúcej na Kollárove HLASOVÉ O POTŘEBĚ) i české básnictvo moderné tiež už v storočí minulom: ”V Tylově novele Rozervanec, ve které autor polemizoval s MÁCHOVÝM rozervanectvím, aniž ovšem v textu j m é n o MÁCHA použil, se vyskytuje věta: ”Hynek je schopnější na bojišti literárním zbraní MÁCHATI...” (Slovník literární teorie, Praha 1984, s. 22. – Podč. V. T.)

Teraz by mala nasledovať dôkladná analýza básnických postupov a kompozície PROGLASU na pozadí Nezvalovho EDISONA, aby sa ukázalo, že VEĽBÁSEŇ IX. storočia (už podľa Jakobsona) je rovnako veľkou i v STOROČÍ DVADSIATOM a bude i v budúcich. Ak EDISON je oslavou nového elektrického svetla a jeho vynálezcu v našom storočí, PROGLAS je oslavou SVETLA doterajších dvadsiatich storočí i storočí budúcich, Svetla večného, Ježiša Krista, ktorý stále prichádza ”zhromažďovať národy” a našich predkov zhromaždil už v deviatom storočí skrze svojich apoštolov, vierozvestov, ”pretože svieti svetlom svetu celému” (Proglas, v. 9).

Pravda, pre taký detailný rozbor tu nemáme priestor, no radi by sme ho, ak Pán Boh dá, urobili inde aj preto, aby sa ukázalo, že veľké básnictvo minulosti, ale živé i v 20. storočí, tvorili aj ”světci”, že aj ich krok šiel vedno ”s vědci”, ak taký básnik, áno, geniálny básnik sa stretol s geniálnym vedcom (jazykovedcom) a navyše i s geniálnym prekladateľom – v jednej osobe, v sebe, ako sa to stalo v prípade autora PROGLASU.

A tak namiesto takejto analýzy ponúkame láskavému čitateľovi niečo iné a dúfame, že ”kouzlo geniálního Konstantina” (Josef Vašica, LITERÁRNÍ PAMÁTKY EPOCHY VELKOMORAVSKÉ 863–885, Praha 1996, s. 15) pritiahne i jeho k spolupráci. Chceme ho pozvať k Nezvalovmu Edisonovi i k Proglasu Konštantína Filozofa a objavovať podobné i odlišné postupy v obidvoch veľbásňach, aby sa aj pritom prejavilo, čo všetko už PROGLAS ”odštartoval” (Š. Moravčík) bez vedomia neskorších slávnych básnikov, a to nielen v slovenskej, ale i vo svetovej poézii (od Danteho až po Krasku či Nezvala). A keďže sme začali Nezvalovým Listom J. Mukařovskému, radi by sme zakončili túto úvahu listom prezidentky Svetového kongresu básnikov – Rosemary C. Wilkinsonovej. Pravdaže mohli by sme citovať vzácne slová o Proglase z listu pápeža Jána Pavla II. kardinálovi J. Ch. Korcovi, i z ďalších listov na túže adresu. Pritom ako pomocnú literatúru pre hlbšie pochopenie rozdielností, ale i spätostí, takpovediac, svätého umenia so svetským odporúčame čitateľovi aj List Jána Pavla II. umelcom (Vatikán 1999).

Redakcia