Dramatické strety mali zreteľnú pečať inscenovaného procesu. Ktosi svár a nenávisť organizoval a platil. Štefan Zweig sa nástojčivo pýtal na "šedú eminenciu" v pozadí. Kto to organizuje a financuje? Aký to má zmysel?

Zdroj tejto tradície spadá ešte do čias Č-SFR. Začiatky boli ešte organizované nedokonale. Na námestí SNP sa stretli zástupy ľudí, ktorí vznik Slovenskej republiky oslavovali. V ten istý deň sa konala i kontramanifestácia. Pri Dunaji, na malom námestíčku ”pod levom”. Pod symbolom prvej ČSR. Nostalgiu po prvej ČSR manifestujúci spájali s aktuálnou politickou orientáciou.

Organizácia celej udalosti bola vtedy evidentne nedokonalá. Dátum sedel, ale miesto nie. Obe skupiny oddeľovala značná vzdialenosť. V meste bol pokoj. K žiadnemu stretu, k žiadnej konfrontácii nedošlo. To je však chyba. Protichodné manifestácie bez priamej konfrontácie nemajú predsa zmysel. O tom, ako sa to má robiť, ako to organizovať, prišli Bratislavčanov poučiť vtedajší najvyšší politici, prezident republiky a predseda SNR. Zaujímavá dvojica. Prvý, otvorene sa hlásiaci k odkazu T.G. Masaryka. A druhý? Ťažko povedať. Ťažko sa to verí a neľahko hovorí , ale tento slovenský kresťanský politik, akoby nás neustále svojimi činmi presviedčal, že duch Párvyho je mu bližší, než duch Andreja Hlinku.

Zúčastniac sa manifestácie "pod levom" vzali svojich prívržencov a spolu s nimi prešli na námestie SNP. Tak toto už má zmysel. Konfrontácia "full contact" antagonistických skupín je to, o čo ide v prvom rade. Tolerancii treba dať voľný priechod, nech sa to na uliciach tolerantne iskrí. Organizácia klapala. Masmédiá boli na pravom mieste. Mohli sledovať, ako vyzerá konfrontácia dobrých a zlých a o bratislavskom karnevale informovať Európu, svet.

Nebohý Štefan Zweig si mohol v Bratislave za "onoho času", keď sa kládli základy novej tradície, nového jarného rituálu, zopakovať svoje "illusion deja vue". Zopakovať by si ju mohol vari každoročne. Aj nám sa na jar tisnú na pery jeho otázky. Kto to organizuje, kto financuje? Aký to má zmysel? Prvá otázka je skôr rečnícka. Poctivnej odpovede na ňu sa asi nedočkáme. S druhou je to však inak. Bratislavský jarný rituál má totiž určitú štruktúru. V nej je skrytý a ukrývaný zmysel tohto podivného sviatku. Netreba sa dať ohlušiť revom na uliciach a zvýšeným hlasom médií, ale započúvať sa do spodného tónu tohto rituálu, kde pod pouličným huriavkom ticho, ale v plnej vážnosti plynie jeho zmysel.

Tak napríklad tohto roku. Do ulíc vpochoduje ministranička s takmer nijakou politickou váhou, o ktorej celý rok nič nepočuť. 14. marca však akoby zázrakom ožije. V ten istý deň - akoby rok nemal 365 dní - v tých istých uliciach - akoby Bratislava nebola dosť veľká - sa objaví aj jej nezmieriteľný protivník. Spoločenstvo podobne celý rok takmer neviditeľné sa objaví v pravý čas, na pravom mieste, v plnej sile, s typickou penou tolerancie na ústach.

Dvaja nezmieriteľní protivníci? Možno - na prvý pohľad. V skutočnosti však ani veľmi nie. Skôr protagonisti tej istej inscenácie, toho istého karnevalu. Žiaden rituálny boj dobra so zlom sa predsa nemôže zinscenovať, ak sa jeden z protagonistov nedostaví v celej svojej nezmieriteľnosti. Bez nenávisti by predsa všetko stratilo zmysel. Scenár konfrontácie však klape, organizácia je dokonalá. Taká dokonalá, že na pravom mieste, v pravý čas sa objaví i tretí účastník rituálu - polícia. Má sa postarať o to, aby stret protagonistov bol hlučný, teatrálny, ale aby neprekročil medze pouličného karnevalu.

Ešte v novoveku, vo vidieckom prostredí sa odohrávali neuveriteľné rituály. Počas štyroch nocí, ktoré sú kritické pre roľníka, prebiehali obradné boje medzi dobrými a zlými čarodejníkmi, s cieľom zabezpečiť úrodu (M. Eliade, Dejiny náboženských predstáv a ídeí III. Agora Bratislava, 1997). Dobrí čarodejníci (benandanti) bojovali pod zástavou z bieleho pozláteného hermelínu a vyzbrojení boli vetvičkami feniklu. Zlí čarodejníci (bosoráci, stregoni) mali žltú zástavu so štyrmi diablami a mávali trstinovými metlami. Zvyky tohto typu sú veľmi staré a majú neuveriteľnú kontinuitu, od neolitu až do 19. storočia.

Zdá sa, že táto prastará tradícia žije dodnes. Symboly, zástavy, kroje sa zmenili, štruktúra však nie. Veď bratislavský jarný rituál má podobnú štruktúru. Je to akýsi obradný boj dobra so zlom, očistný tanec, ktorého cieľom je uviesť všetko na pravú mieru. Do tejto morálnej katarzie sú prostredníctvom médií vťahovaní občania Slovenska, Európy, sveta. Podstatnou črtou bratislavského rákoša je jeho jednoznačná asymetria. Od začiatku je jasné, že sa tu stretávajú ”dobré” a ”zlé” sily. Médiá sa starajú, aby tento rozdiel bol každému jasný, aby sa nebodaj niekto nepomýlil. Všetko je zinscenované veľmi starostlivo. Divák ani keby chcel, nemôže pochybiť. Protagonisti rituálu sú zreteľne označení. Tí zlí sú aj škaredí, pre istotu a názornosť holohlaví. Tí dobrí majú vlasy.

O tom, že bratislavský pouličný karneval nie je iba pouličnou zábavkou, ale smrteľne vážnym rituálom, nás presviedčajú svojou prítomnosťou politici, ktorí ho zakladali a ktorí sa na ňom zúčastňujú. Pochopiteľne, do jarného pouličného boja ”dobra” so ”zlom” vstupujú na strane tolerancie a dobra. Nech divák jasne vidí, kade vedú siločiary morálky. Všetci - v dosť pestrom, ale príznačnom zložení - sa zhlukujú na svetlej strane barikády. Všetci, až na jedného. Na druhej strane, v radoch zlých sa objavuje iba portrét umučeného slovenského prezidenta Jozefa Tisa. A ďalej za ním neviditeľné, ale prítomné zástupy tých, ktorých sa dotkla ruka komunistickej diktatúry, či už pre vieru alebo pre lásku k národu, vlastne kvôli obom ”zločinom”. Portrét nebohého spolu s dátumom tohto prečudesného sviatku dáva všetkému zmysel. Je to dokonca "raison d` étre" bratislavského svätenia jari.

V kontexte marcového scenára zohrávajú inak vždy negatívne hodnotení skíni pozitívnu úlohu. Bez nich by sa tento sviatok nedal vôbec svätiť. V ich rukách sa totiž prezident Tiso pred verejnosťou jednoznačne dehonestuje. To, že je pán prezident Tiso každoročne práve v marci vláčený po bratislavských uliciach, znova a znova súdený a odsúdený, to je bizarné divadlo.

Bizarné, ale zmysluplné. Jozef Tiso sa totiž v marci 1939 dopustil niečoho skutočne nehorázneho, škandalózneho. 13. marca 1939 odmietol ponuku i žiadosť Adolfa Hitlera vyhlásiť z Berlína samostatnosť Slovenska. Odolal aj nátlaku ministra zahraničných vecí von Ribbentropa. Zdržal sa akéhokoľvek svojvoľného konania a 14. 3 1939 odletel do Bratislavy, kde o novej situácii informoval Slovenský snem, aby ten všetko zvážil a rozhodol. Snem sa jednohlasne vyslovil za vznik samostatného slovenského štátu. O pár dní neskôr vo Viedni Jozef Tiso so slovami: Toho sa nechytám, takúto prácu ja konať nebudem odmietol obsadenie značnej časti Slovenska nemeckým vojskom. Dosiahol tým samostatnosť Slovenska a garanciu jeho hraníc.

V marci 1939 nechal Jozef Tiso čakať Adolfa Hitlera na rozhodnutie Slovenského snemu. To je z dnešného hľadiska škandál. Ďalší škandál bol, keď odmietol obsadenie veľkej časti Slovenska cudzím vojskom. To, čo vtedy urobil, je z dnešného pohľadu naozaj nepredstaviteľné. Dnes je to inak, dnes sú možné celkom iné veci. Dnes je možné, že súčasní slovenskí vysokí politici chodia v predklone dokonca pred vlastným tieňom. Dnes je politicky nemožné vystupovať voči hrubej sile suverénne. Najmä voči veľmoci by to bolo ”neslušné”, ba priam zbabelé. To, čo bolo v roku 1939 možné, dnes je od našich predstaviteľov neočakávateľné. Tieto kategórie si vymenili miesta. Dnes je možné niečo celkom iné. Ak veľmoc potrebuje náš vzdušný priestor pre svoje bojové lietadlá, tak je možné poskytnúť ho okamžite, len tak. Veď veľmoci sa vychádza okamžite v ústrety, iba tak ostane svedomie politikov krištáľovo čisté. Bolo by neslušné nechať o tom rozhodovať parlament. Časy sa menia. Ak v roku 1939 bolo možné vo vojnových časoch založiť štát s neuveriteľne vysokou mierou suverenity, dnes je možné niečo celkom iné. Dnes je možné krok po kroku zbavovať vlastný štát suverenity. V marci 1939 poslanci Slovenského snemu jednohlasne hlasovali za samostatnosťSlovenska. Čo bolo možné vtedy, možným už asi nie je. Takýto škandál sa v dnešnom slovenskom parlamente asi sotva môže stať.

To, čo urobil Jozef Tiso a slovenskí poslanci v roku 1939, sa javí z dnešného pohľadu naozaj ako škandál. Rozdiel voči súčasným politikom tu skutočne je. O tom nikto nepochybuje. A práve tento rozdiel treba každoročne rozšaškovať na bratislavských uliciach. Občan musí mať jasno. Musí zreteľne vidieť, že časy sa zmenili, že kategórie možného a nemožného si vymenili miesta. A nielen ony. Zdá sa, že i veľkosť a malosť sa vymenili. To všetko musí byť jasné. V prípade pochybností netreba sa veľa pýtať ani čítať, stačí vyjsť na jar do ulíc hlavného mesta a všetko je jasné, ako na dlani. Aj Európa a svet sa môžu vtedy presvedčiť, že všetky siločiary u nás vedú správnym smerom.

Krik marcového karnevalu má i svoj kontrapunkt. Ohlušujúce ticho, ktoré nik nevie prekričať, stojaté vody, ktoré nik nevie rozčeriť. Ani hlas sa neozve na ochranu výročia slovenskej štátnosti a na ochranu jej zakladateľa. Mlčia jednotlivci, mlčia inštitúcie. Ak na ochranu súdeného Jozefa Tisa vedeli vystúpiť slovenskí katolícki - a nielen katolícki - biskupi, tak dnes je to zrejme nemožné. Všetko akosi zvlažnelo. Ani horúce, ani studené, ale iba vlažné.

Akosi na odpľutie. A tak sme každoročne svedkami, ako sa tento tichý, vlažný národ učí na sviatok svojej samostatnosti zborovo spievať nie "Te Deum", ale "Requiem". Už ani netuší, že ho nespieva po slovensky, už ani nevie, že ho spieva na nápev socialistickej internacionály.