A predsa Nový rok otvára ďalšie možnosti života, otvára rok, storočie a neslýchané nové tisícročie. Tento zvláštny Nový rok by mal byť pre nás podnetom, aby sme si celkom vedome položili otázku, kto vlastne sme a kam sa vlastne uberáme. Na Nový rok sme vždy vo zvláštnom rozpoložení. Máme za sebou dvanásť dlhých mesiacov, ba celý doterajší život – prácu, plány, radosti i sklamania. Hľadíme dozadu na množstvo podujatí i na množstvo úspechov i nezdarov. Potom so zvláštnym pocitom hľadíme do zahmlenej budúcnosti – s nádejou i obavami. Akoby sne sa dnes rozbiehali dvoma smermi.

Za niťou svojho života bežíme v duchu dozadu, až k začiatkom, a zas si všetko premietame dopredu až po koniec. A nesmelo sa pýtame: Je to dobré? Nabrali sme v živote správny kurz? Som na pravom mieste a žijem pravým spôsobom? Túto súvahu si robíme pred Pánom Bohom. Pýtam sa: Žijem s Ním? Znamená Boh pre mňa naozaj niečo vážne? Je prítomný v mojom živote? Ovplyvňuje moje zmýšľanie a moje skutky? Kto neverí v Boha, robí iba vonkajšiu bilanciu – čo získal, čo podstúpil, či postúpil, či sa vyšvihol. Veriaci človek zaberá širšie a hlbšie – vidí svoj život pred Bohom. Preto hodnotí aj neviditeľné veci. Hodnotí sa vo svedomí, hodnotí zásluhy i vinu, zlyhanie i prijaté milosrdenstvo Božie. Pochopil som trocha presvedčivejšie tajomstvo svojho života v Bohu?

A čo budúcnosť? Ak naše roky nezahynú, lež majú význam naveky, potom stojí za to odovzdať na konci tohto roka do rúk božích dobre prežitý ďalší rok – odovzdať dielo čo najdokonalejšie. Každý z nás najlepšie vie, čo mu treba posvätiť, kde treba byť rozhodnejším, čo treba odstrániť a čo zvládnuť. Zaumieňme si, že vo vážnych veciach nebudeme robiť kompromisy. Kde treba hovoriť, hovorme, kde treba mlčať, mlčme. Buďme jednoznační a hovorme podľa písma: áno – áno, nie – nie. Nebojme sa začať znova. Nebojme sa každý deň začať znova a znova, v bezvýhradnej dôvere v Pána Boha.

Aj v prvý deň roka, storočia a tisícročia je sviatok Panny Márie. O Panne Márii zaznačilo evanjelium: ”Zachovala všetko vo svojom srdci a premýšľala o tom.” Premýšľala a premyslela všetko znova a znova. Meditovala. A žila z meditácie. Mala toľko vecí na meditovanie – na celý život. Meditovala aj o slovách, ktoré zazneli vo vianočnej noci: Pokoj ľuďom dobrej vôle. Aj tieto slová premeditovala, aj tieto slová prežívala. Čo hovorí toto posolstvo nám?

So žiaľom zisťujeme, že takmer niet medzi ľuďmi pokoja. Aj cez tieto Vianoce boli ľudia nešťastní, aj cez tieto Vianoce plakali matky nad svojimi synmi a deti nad rozvedenými rodičmi. Aj cez tieto Vianoce sa ľudia nenávideli. Aj cez tieto Vianoce nemali pokoj hladní a tí, ktorí sa báli vojenského útoku alebo prepadu teroristov.

Ako je však možné, že ani po stáročnom živote s Kristom sa nepodarilo vniesť do sveta opravdivý pokoj? Dávajme pozor: Pokoj, ktorý prináša Kristus, je pokoj ľudí dobrej vôle. Pokoj závisí teda aj od ľudí. Pokoj je aj ovocím života ľudí ochotných, pravdivých a pokorných. Ľudí, ktorí prijímajú s láskou Krista – len On je náš pokoj. Kristus je náš pokoj. Kto ho príjme s jeho náukou, s jeho životom, ten nachádza pokoj. Kto zachováva jeho slovo, ten nachádza a šíri pokoj. Tým, ktorí žijú podľa neho, hovorí On sám – ”Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.”

Pokoj je teda vec Božská i ľudská. Je to ovocie života v Duchu Svätom, je to dar Kristov, je to dar za život v Bohu. Pokoj si preto nemožno kúpiť za peniaze. Možno si ho len udržiavať ako dar za život vo viere a láske. A životom vo viere a láske sa možno oň pričiniť a otvoriť sa preň. Toto je príčina, prečo sa nám nedarí zabezpečiť si pokoj na zemi. Pokoj nestačí len odhlasovať na konferenciách. Ani nestačí o pokoji len rečniť. Ani nestačí za pokoj len hocijako pracovať.

Všimnite si, ako to beží vo svete. Všimnite si napríklad tlač. Kde-kto hovorí, že pracuje za pokoj – idealisti i sebci, boháči i fabrikanti výbušnín. Všetci hovoria o pokoji, všetci pracujú za pokoj. Áno, aj výrobcovia výbušnín. A odôvodňujú svoju prácu za pokoj tým, že hľadajú rovnováhu síl. Za čo však pracujú? Za skutočný pokoj? Za pokoj, ktorý je výsledkom spravodlivosti? Alebo za pokoj, v ktorom krivda má zostať krivdou, v ktorom sa má upevniť status quo, v ktorom nadvláda a egoizmus jedných majú byť navždy nedotknuté? Na tomto sa všetko zvrtne. Na úprimnosti alebo na pokrytectve.

Keď chceme pokoj, nepoukazujme preto len na druhých. Všetci máme podiel na nepokoji sveta. Všetci sme určitým spôsobom vinní. Všetci myslíme viac na seba než na druhých. Všetci sme hriešni. A hriešni nemajú pokoja. Non est pax impilis. Nik z nás nie je natoľko bez viny, žeby mal právo poukazovať prstom na druhých. Ba ani vodcom národov a štátov nemožno jednoducho pripísať celú vinu za rozpútanie neresti a biedy. Vodcovia národov by sa často neopovážili vyhlásiť vojny, keby necítili, že ich ľud má lúpežné chute a že možno v ňom prebudiť vášne. Napokon aspoň v Európe si vodcov štátov volia ľudia sami a dobrovoľne. Nemáme výhovorky.

Svätý Otec Ján Pavol II. v posolstve pre dnešný svetový deň mieru predložil celému svetu i nám niekoľko myšlienok o kultúre národov a ich spolupráci. Kultúra je najvýraznejší prejav života človeka a jeho dejín. Kultúry sa rozvíjajú na konkrétnych územiach uprostred konkrétnych spoločenstiev, ktoré sa nazývajú národmi. Kultúry formujú národy, generácie i jednotlivcov. Byť človekom znamená vyrastať a dozrievať na človeka v konkrétnej kultúre. Z pôdy kultúry, z názorov mravných, sociálnych, z názorov na rodinu a na človeka sa rozvíja v ľuďoch zmysel pre vlasť a kultúru rozličných spoločenstiev sa stáva kultúrou národov. Ešte aj Boží syn, keď sa stal človekom v konkrétnej rodine a v konkrétnom spoločenstve, patril k svojmu národu a mal svoju vlasť. Aj my máme svoju vlasť a tá vlasť má svoju kultúrnu minulosť, svoje kultúrne dejiny. A sú to dejiny kresťanské - dejiny posvätného manželstva, posvätnosti rodiny, lásky k deťom. Áno, naše dejiny na Slovensku sú od roku 863 aj dejinami chrámov, škôl, sú to dejiny Desatora, dejiny obetavosti matiek, dejiny obetavej služby kňazov, učiteľov a rehoľných sestier. Keby sme sa mali týchto kresťanských koreňov života zrieknuť, vyschli by sme do tla. Sú vo svete hnutia a sily, ktoré sa usilujú preťať duchovné korene národa, najmä ich kresťanské korene. Aj v Európe.

Čítal som článok z pera odborníka o tzv. biotechnológiách dneška. Veľké firmy si dávajú patentovať objavené gény, aj ľudské gény. Keď sa podľa článku takéto vlastníctvo poprepája s výskumnými ústavmi, vznikne neslýchaná obchodná moc a sila, akej v dejinách ešte nebolo. Niektoré vlády môžu dostať do rúk priamo ”výrobu človeka”. Odborník napísal,. že klesáme do bahna technológií s človekom, najmä s nenarodenými deťmi. Mohlo by to viesť až k firemným licenciám výroby a k licenciám na predaj orgánov detí. Pred storočím sme si museli zákonne stanoviť, že eden človek nesmie byť majetkom druhého človeka. Tak zaniklo otroctvo. Vrátili sme sa k Desatoru. Teraz si musíme ujasniť otázku, či slobodno človeka v rannom štádiu jeho života medzi splodením a narodením pokladať za majetok nejakých firiem alebo vlád. Jeden britský patentový úrad vraj už odpovedal, že áno. Hrôza. Vrátime sa aj tu k Desatoru? Ľudí, ktorí za tým stoja, by sme sa mali opýtať, či máme zmeniť doterajšie posvätné chápanie človeka ako nedotknuteľnej bytosti, bytosti na obraz Boží, alebo máme priznať človekovi len tovarovú a úžitkovú hodnotu, ako vápencu alebo tráve! Tak ďaleko sme zašli! Všetko sa ide stať predmetom trhu. Popretím tajomstva Božieho sme popreli tajomstvo človeka, živora a sveta a nevieme, kde sa zastaviť. Veď niektorí chcú zas vedome zabíjať ľudí v eutanázii. Kto to všetko ustráži?

Čítali sme už obavy, varovania a výzvy, aby sme ako Slovensko vstupovali do Európy s upevneným a prehĺbeným vedomím svojho duchovného bohatstva, ktorým je kresťanstvo, prežívané u nás od roku 863 od čias príchodu sv. Cyrila a Metoda, potom v našich chrámoch, školách, na univerzitách, v literatúre a v celej našej kultúre. Budú tieto kresťanské hodnoty zakotvené v základných dokumentoch budúcej Európy, alebo budú v nej platiť zásady všetkých možných pohľadov na život, na človeka a na svet? Čaká niekto, že v Európe budú kvitnúť kvety kultúry, úcta k človekovi a najmä láska k človekovi bez koreňov? Bez kresťanských koreňov? Hovorí sa nám, že v budúcnosti všetko má byť postavené na človekovi. Ale treba odpovedať, či na človekovi ako božom obraze, alebo na človekovi ako mysliacom zvierati?

Hovorí sa nám, že všetko má byť postavené na ekonomike. No pýtame sa, na akej? Na zdravej, sociálnej a spravodlivej? Alebo na ekonomickej džungli? Hovorí sa nám, že všetko má byť postavené aj na kultúrnych základoch antiky... Ale treba sa pýtať – aj na zákonoch otroctva, či na zákonoch gladiátorských zápasov? Pri tomto všetkom nemôžeme byť bezstarostní. Musíme chrániť, ba rozvíjať pravé hodnoty, ktoré sa po stáročia na Slovensku osvedčili. A to sú hodnoty evanjelia.

Žiaľ, ako upozornil vzdelaný muž u nás, ešte aj vysokí predstavitelia európskych národov na svojich stretnutiach povedali, že v Západnej Európe už nie je ani jedna krajina prívržencom kresťanského názoru na človeka. A že Európa už nepotrebuje dáždnik Cirkvi ako ochranu života. Akú inú ochranu má mať však morálka Európy, výchova mládeže, manželstvo a rodina, úcta k človekovi a k životu, ak nie ochranu kresťanskú? Európa si ctila 1500 rokov nedeľu ako deň sviatočný. Ak sa v budúcej Európe nemá už chodiť v nedeľu do kostola, budú našim potomkom stačiť športové štadióny? A ľudská prázdnota?

Takýto život prázdnoty sme už prežili. Musíme si chrániť, ba rozvíjať kresťanské dedičstvo Slovenska, jeho kresťanské hodnoty. V manželstve, ktoré má byť posvätné, v rodine, ktorá má byť posvätná, výchova detí, ktorá má byť posvätnou úlohou všetkých. Mnohí z nás si toto všetko uvedomujú, a to aj dnes na Nový rok. Čím viac nás bude, tým pre Slovensko lepšie. V máji tohto roku bude sčítanie ľudu. Bude tam aj otázka o náboženskej príslušnosti. Vyjadrime sa. Uveďme, že sme pokrstení. Urobme to všetci aj rozvedení a iní, veď aj ich Cirkev pokladá za svojich synov dcéry. Nepoprime svoj krst, vyznajme ho!

Boli v dejinách časy, keď sa táto prosba mala vyslovovať boli vážnejšie než dnes?

Pred evanjeliom sme počuli slová, ktoré sú základom nášho života v Európe 2000 rokov: Mnoho ráz hovoril Boh kedysi otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi.”

Kardinál Ján Ch. Korec

Bazilika-Katedrála sv. Emeráma v Nitre

Slovenský rozhlas