Otázku národnej identity sme nevedeli ešte nastoliť s takým dôrazom, aby ovplyvnila národnú mentalitu. Naše myslenie, naše postoje a naše činy nie sú preto ešte naše v plnom zmysle tohto slova. Sme si stále akoby cudzí. To však neznamená, že na ceste za vlastnou identitou, na ceste za vlastným menom nejestvujú záchytné body.

"Na Nový rok sme vždy vo zvláštnom rozpoložení. Máme za sebou dvanásť dlhých mesiacov, ba celý doterajší život - prácu, radosti i sklamania. Hľadíme dozadu na množstvo podujatí i na mnoho úspechov i nezdarov. Potom so zvláštnym pocitom hľadíme do zahmlenej budúcnosti - s nádejou i obavami. Akoby sme sa rozbiehali dvomi smermi. Za niťou svojho života bežíme v duchu dozadu, až k začiatkom, a zas si všetko premietneme dopredu, až po koniec". Tieto vety citujem z príhovoru kardinála Jána Chryzostoma Korca z 1. januára 2001. Návod je teda daný. Treba len pokračovať a tento základný motív dôkladne premyslieť a dotiahnuť do konca. Znamená to myslieť tak, aby naše myšlienky pátrajúce po identite nášho národa zostupovali za niťou jeho života až k počiatkom a zároveň vystupovali smerom k súčasnosti, nahliadnuc i do hmlistej budúcnosti. Treba nám myslieť v smere plynúceho času i v smere proti jeho toku. Ide o neustály pohyb myšlienok. Hore i dole. Dajako tak, ako zostupujú a vystupujú anjeli po Jakubovom rebríku.

Ak si kladieme otázku vlastného mena, ak sa naliehavo pýtame: "Kto som ja?", tak sa naše myšlienky spontánne rozbehnú oboma smermi. V oboch smeroch prechádzajú prežitým v nádeji, že zazrú našu identitu. V tomto obojsmernom pohybe myšlienok sú naše narodenie a smrť dôležitými udalosťami, ale vôbec nie prekážkami, na ktorých by tento pohyb končil. Naša myseľ pokojne ide ďalej, schádza k mŕtvym, hľadajúc svoje príbuzenstvo, otcov a matky. Vzápätí sa vracia, aby prešla efemérnou prítomnosťou a nazrela do budúcna v nádeji, že uvidí ešte nenarodených príbuzných, synov a dcéry.

Na tejto púti za hranice priúzkej reality osobného života sa však mení základný motív cesty. Otázka "kto som ja?" je teraz ponorená, obsiahnutá v širšej a hlbšej otázke "kto sme my?" Pretože "každý slušný človek vie, že jeho život je spätý so životom jeho národa" (R. Quardini). Zároveň sa mení i povaha, povrch našej cesty. Už to nie je putovanie po osobne prežitom, ale púť po ceste vydláždenej knihami. To po nich chodíme, čítajúc hore i dolu po prúde času i proti nemu v nádeji, že na tomto Jakubovom rebríku, preklenujúcom počiatok i koniec, stretneme našu národnú identitu.

A práve v silovom poli týchto súvislostí sa rodí a trvá identita rodu.

Ďalším záchytným bodom na dvojsmernej ceste časom je skutočnosť, že evanjelista Matúš píše rodokmeň Ježiša Krista od Abraháma k Ježišovi, zatiaľ čo evanjelista Lukáš píše ten istý rodokmeň v opačnom slede, od Ježiša k Adamovi. Myseľ čitateľa sa tak rozbieha v známom rytme, súčasne hore - v smere toku času, i dole - proti jeho prúdu. Matúšov a Lukášov rodokmeň predstavujú dva komplementárne spôsoby, ako vidieť, opisovať a chápať historické udalosti. Každá historická udalosť sa ukáže vo svojej konkrétnej podobe iba ak je videná z oboch strán naraz.

Veľmi dôležité je uvedomiť si skutočnosť, že kompozícia každého rodokmeňa je daná vzťahom otec-syn, i že tento vzťah je asymetrickým vzťahom. Preto budúcnosť a minulosť nie sú zrkadlové obrazy. Preto pohyb hore-dole po Jakubovom rebríku nie je cyklickým pohybom. Preto je nezvratný, každá udalosť je neopakovateľná, preto pohyb po Jakubovom rebríku smeruje k zavŕšeniu. A práve táto asymetria je implicitne, ale zreteľne obsiahnutá vo dvojici vyššie spomínaných rodokmeňov.

Matúšov rodokmeň svojou kompozíciou rozpráva, ako sa odvíjal čas smerom k Ježišovi, ako sa po línii od otca k synovi odovzdávalo dedičstvo - prísľub Mesiáša. Matúš píše o tom, ako Abrahám, Izák, Jakub a generácie po nich žili v tomto očakávaní, ako pripravovali cestu. Celé ich životy sa odohrávali v siločiarach upretých do budúcna. Budúcnosť však bola iba hrubo načrtnutá, bolo v nej veľa neosobného, všeobecného, málo identity. Praotcovia nevedeli presne, kto je očakávaný Mesiáš, kedy, kde sa narodí, aké bude jeho meno. Z tejto kľúčovej, ale nejasnej budúcej udalosti dopadalo na ich tváre iba hmlisté svetlo. Preto aj v ich postavách a tvárach bolo - do určitého momentu - veľa neosobného, málo identity.

Momentom zvratu je Máriino "FIAT". Po Betleheme, Golgote a prázdnom hrobe je všetko jasné. Tušený, očakávaný Mesiáš je konkrétnou osobou. Z tejto osoby dopadá svetlo - hovorí to kompozícia Lukášovho rodokmeňa - na celú minulosť, ktorá mení v tomto svetle svoje skupenstvo. Z amorfnej minulosti sa stáva minulosť kryštalická. Ježiš Kristus zostupuje k mŕtvym, šľachtický titul sa začína dediť zo syna na otcov. Ich tváre strácajú neosobné črty, ožívajú, pretože až teraz je jasné, že ich životy priniesli úrodu, až teraz je jasné, kto je očakávaný syn Abraháma, Izáka a Jakuba.

Toto nie je ontológia iného sveta. Načo by nám po stáročia rozprával príbeh, ak by nemal byť modelom pre naše myslenie. Ťažko môžeme čakať, že otázku našej národnej identity vyriešime niekde inde ako na Jakubovom rebríku, zostupujúc a vystupujúc po ose nášho slovenského času od počiatku k zavŕšeniu a naopak.

Ak sa na naše národné bytie pozrieme v smere Matúšovho rodokmeňa, nadobudne charakteristickú štruktúru. Bude sa skladať z radu veľkých postáv a činov. Cez Pribinu, Rastislava, Cyrila s Metodom pôjde k bernolákovcom, štúrovcom, aby napokon dospela k tým, iba nedávno zosnulým. Každá z nich sa bude podobať ohnisku, z ktorého (dívame sa v smere Matúšovho rodokmeňa) vyžarujú siločiary do budúcnosti. Každý z týchto silných ľudí zakladal a sial. Kládol základy budovy, ktorú nemohol sám bez pomoci budúcich generácií dokončiť. Sial, ale úrodu nezberal. Sial, ale nemohol vedieť, ktoré zrnko padlo na kraj cesty, ktoré medzi bodľačie a ktoré do úrodnej pôdy. Ich pohľad upretý do budúcnosti, smerom k nám, mohol tušiť širokú paletu možností, širokú paletu postáv a tvárí. Nemohol však tušiť, ktorá z týchto možností sa realizuje. Budúcnosť, ktorú zakladali, budúcnosť, do ktorej sme zahrnutí i my, sa im javila ako spektrum nádejí a obáv. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, ako sa dívajú na nás, čo to pre nich znamená, keď vidia, že z tých možností, ktoré sa pred nimi otvárali, sme sa uskutočnili práve my. Bolo by zaujímavé vedieť, ktoré nádeje a ktoré obavy našich predkov stelesňujeme.

Je tu však i Lukášov rodokmeň. Nabáda nás zostupovať naším národným bytím. Z tohto pohľadu uvidíme tie isté postavy a udalosti, ale uvidíme ich zoradené v opačnom slede a v iných súvislostiach. Aj teraz sa budú javiť ako ohniská, no siločiary z nich budú vychádzať iným smerom a s iným významom. Každá z týchto postáv bude schádzať po svojich koreňoch k predkom. V nedozernom spoločenstve zosnulých hľadá a nachádza svoje príbuzenstvo tých, ktorí siali to, čo ona zberala, tých čo kládli uhoľné kamene budovy, ktorú ona dokončila. Každý z týchto veľkých ľudí schádza k zomrelým a robí ich účastných na zbere úrody, ktorú siali, ale nežali. A minulosť mení pri tomto stretnutí skupenstvo. Zoči-voči zavŕšeným dielam získavajú hmlisté tváre praotcov osobné črty, pribúda identity.

T. Chardin v knihe "Chuť žiť" vraví o osamelej kaplnke, v ktorej sa modlí rehoľnica. Do kaplnky vojde náhodný pocestný a postrehne, čo sa v nej deje. Vidí, ako sa celý svet okolo tohto odľahlého miesta pohybuje, zahusťuje a organizuje podľa túžob modliacej sa ženy. Čosi podobné sa deje okolo každej väčšej postavy našich dejín. Amorfný čas krúži okolo nej a zo siločiar, ktoré z nej vyžarujú, získava štruktúru a zmysel. Každá z týchto postáv podľa svojej povahy a charakteru rozvrhuje budúcnosť a usporadúva, triedi minulosť, deje a udalosti. Stáva sa tak stále viac identickou, pretože stále sú zreteľnejšie jej príbuzenské väzby, stále je jasnejšie, kto sú jej otcovia a kto deti.

Takto sa napríklad usporiadal čas okolo Štefana Moysesa, keď zakladal Maticu slovenskú. Zakladateľským činom oslovil budúce generácie, pripravujúc pre ne žatvu. Zároveň tým istým gestom oslovil aj svätých Cyrila a Metoda, uskutočňujúc ich zámery. V tomto zdvojenom geste prebleskuje to, čo by sme mohli nazývať identitou. Je to vzťah (stretnutie) medzi Moysesom a tými, ktorých oslovil. Vzťah podobný mostu, ktorý preklenuje, spája minulosť s budúcnosťou. Vzťah, ktorý by sme mohli nazvať i trvaním, ktorý má možno blízko k Bergsonovmu "durré reelle".

Takto nejako sa čas usporadúva okolo každej významnej udalosti ako revolúcie, vojny, mier, rozpad a vznik štátu atď. Každá takáto udalosť znamená, že žijúcim generáciám sa výrazne zmení nielen budúcnosť, ale často ani z minulosti neostane kameň na kameni. Bolo to tak pri vzniku druhej ČSR, keď sa pred nami začali črtať ideály triedneho boja a z hlbín času vystúpili podivné postavy, pasujúce sa za našich predkov. Je to tak i v roku 1989 - znova veľký vír inak usporadúva minulosť i budúcnosť.

Keby sme trpezlivo a s otvorenými očami zostupovali a vystupovali po našich slovenských dejinách, mohli by sme sa krok po kroku dopracovať k poznaniu našej identity. Mohli by sme sa. Keby nebolo na tejto ceste viac prekážok, a to prekážok, ktoré si málo uvedomujeme, takže na nich dosť spoľahlivo stroskotávame. No v týchto prekážkach, v ich povahe sa tiež zrkadlí - v negatívnej podobe - naša identita.

Cesta za národnou identitou je vydláždená knihami. V nich čítame zostupujúc a vystupujúc po ose času. Tento pohyb však nie je v oboch smeroch rovnako schodný, pretože knihy sú písané iba v jednom smere, iba v smere Matúšovho rodokmeňa, od počiatkov k dnešku. V pozadí tejto zaužívanej kompozície sa dá tušiť predstava pokroku, predstava, že ľudské dejiny - podobne ako biologická evolúcia - sú nezvratným lineárnym sledom k stále vyšším formám bytia. Je to veľké zjednodušenie. Reálnejší je pohľad C. L. Straussa, ktorý pohyb vo sfére kultúry prirovnáva k pohybu šachového koňa - dopredu i dozadu, vždy odbočujúc z vytýčeného smeru. V každom prípade však čitateľ, ktorý chce čítať v smere Lukášovho rodokmeňa, musí čítať proti smeru obvykle písaného textu. Môže sa pokúšať meniť, prevracať štruktúru a smer textu. To je však pokus vcelku beznádejný, čas nemá symetrickú štruktúru, Lukášov a Matúšov rodokmeň nie sú zrkadlovými obrazmi.

Kniha o našich dejinách, v smere Lukášovho rodokmeňa, napísaná ešte nebola. Pri jej písaní by sa zrejme mala použiť metóda, ktorú C. Lévi-Strauss nazval "technikou prenášania sa do inej kultúry". V našom prípade by to znamenalo adekvátne opísať kultúru "modus vivendi" dnešnej slovenskej populácie a túto kultúru prenášať proti prúdu času do kultúry, resp. kultúr našich otcov a dedov. Zostupovať do minulosti a hľadať základné kamene, na ktorých dnešná kultúra stojí, hľadať jej zakladateľov. Metóda zaujímavá a asi aj zmysluplná. Zároveň však metóda, z ktorej chodí po chrbte mráz. Mohla by nás doviesť k zisteniu, že kultúra dnešnej populácie je skôr potomkom nákupných centier, reklamy, potomkom zábavného priemyslu, rôznych televíznych kanálov a iných masmediálnych mátoh, ako dedičom veľkých postáv minulosti, ktoré sme dosiaľ považovali za naše. Mohli by sme objaviť veľký, stále rastúci hiát medzi žijúcimi generáciami. Mohli by sme zistiť, že minulosť i budúcnosť súčasnej kultúry sú iba virtuálne.

Táto prekážka na ceste k národnej identite je metodologickej povahy. Druhá, podstatne vyššia prekážka má morálny rozmer. V rozpätí rokov 1945-1989 sa stalo veľa zlého. Mnohí ľudia, ktorí sa nedopustili nijakej viny, boli zbavení cti, majetku, slobody, ba i života. Boli to ľudia z rôznych sociálnych vrstiev, rôzneho vyznania, rôznych národností. Počet obetí bol vysoký, tak vysoký, že tu nešlo iba o krivdu voči jednotlivcom, ale o krivdu voči národu. Tieto krivdy sa stali tam, kde platilo právo československého štátu, tam, kde žil slovenský národ. V mnohom ohľade to boli krivdy, ktoré páchal tento národ na sebe samom.

Čo sa vtedy stalo, je zlé. Čo sa neskôr nestalo, je tiež zlé. Po nežnej revolúcii bolo možné (možné je to i dnes) zaujať stanovisko k týmto krivdám. V našom národe sa však rozhostilo ticho. Tradičná nečinnosť, ľahostajnosť, indiferentnosť. Tiež jedna z čŕt našej identity. Je to zvláštne zmĺknutie národa voči obetiam i vinníkom z vlastných radov. Hlivie a čuší odmietajúc rozoznať a povedať, čo sa to s ním za "oného času" dialo, ako sa správal sám k sebe. Nechce poznať svoje meno, odvracia tvár od nastaveného zrkadla. Zdá sa, že mu nič nie je také protivné ako otázka identity. No nielen to. Vypracoval sa a bežne sa používa, akceptuje mechanizmus, ktorý umožňuje zotrvať v tejto netečnosti.

Starí ľudia, trpiaci na sklerózu, mávajú charakteristickú pamäť. Nepamätajú si, čo sa stalo ráno, ale presne vedia, čo sa dialo, keď boli mladí. Takáto pamäť sa môže vyskytovať nielen u chorých jedincov, ale môže ňou trpieť i národ. Keď sa u nás nadhodí otázka historických krívd, reakcia je vždy strhujúca. Reč sa začne točiť v období rokov 1939-1945. Citlivé svedomie sa rozjatrí, sformujú sa šíky rôznych bojovníkov. Huriavk s tým spojený spoľahlivo zabraňuje, aby si niekto spomenul na krivdy v období 1945-1989. Sklerotická pamäť národa má tu svoje veľké okno.

Ak sa pozrieme na rok 1989 s odstupom viac ako desiatich rokov, stále jasnejšie vidíme, že revolúcia sa nekonala, alebo len tak nežne. Komunistická mašina zhrdzavela a zadrela sa. Bolo treba presadnúť do inej fungujúcej mašiny. Stalo sa. Čisto technická operácia bez akéhokoľvek morálneho aspektu. Zmenila sa mašina, zmenil sa systém, ak nie mentalita národa. Napísalo a vydalo sa síce veľa poctivých kníh o morálnom aspekte, ktorý by takáto zmena mala mať. Tieto knihy si však zachovali niečo zo starých "samizdatov". Číta ich len malý okruh ľudí. Národom to nehýbe, nič neruší tradíciu stojatých vôd.

Tieto riadky treba chápať ako parafrázu na jednu z prednášok R. Guardiniho na univerzite v Tübingene Iný je iba čas, miesto a etnikum. R. Guardini vraví v roku 1952 o zločincoch nacistického Nemecka voči Židom a tichu, ktoré sa rozľahlo okolo týchto udalostí. Varuje pred morálnymi dôsledkami, ktoré takéto ticho prináša. Varuje Nemcov. Nás varovať netreba, my sme už v tom namočení, už žneme úrodu z morálne indiferentného ticha.

Dnes do vysokých a i vyšších funkcií sa dostávajú vysokí i vyšší funkcionári z oného temného, tichom obklopeného obdobia. Dostávajú sa tam celkom legálne, prostredníctvom slobodných volieb, z vôle národa, ktorý je indiferentný, ktorý mlčí, ktorý nič nerozoznáva, ktorému je všetko jedno. V silovom poli indiferencií prechádzajú politici z jednej strany do druhej bez toho, že by jedna zo strán tým niekoho získala a iná niekoho stratila. Nejestvuje koalícia, ktorá by nebola možná. Tolerancia prekvitá, pretože postoje a názory - ak vôbec jestvujú - sú také pružné, že sú schopné nelíšiť sa. Krívd sa deje neúrekom, ale kto by si to všímal, kto by preto zdvihol hlas? Toto už nie je Európa so svojou schopnosťou rozlišovať. Je to dáky panteistický panteón, kde sa všetko mieša do jediného chaosu, pretože niet rozdielu, ktorý by mal dajaký význam. Indiferentnosť tu má charakter pandémie.

Čo s identitou takéhoto zamĺknutého národa? Keď sa pýtame na identitu nášho národa, tak akosi spontánne sa obraciame k archeológom a historikom. Robíme to v nádeji, že keby usilovne kopali a usilovne hľadali v archívoch, tak by tam našu identitu objavili. Kľúč k nej je však dnes ukrytý inde. Môže mať indiferentný národ inú identitu ako indiferentnú? Pokiaľ my, my dnes žijúce generácie neprerušíme ticho, ktoré nás obklopuje, pokiaľ nezaujmeme jasný a poctivý postoj k prežitej minulosti a prežívanej súčasnosti, potiaľ nemáme nádej spoznať vlastné meno, zazrieť vlastnú tvár. Všetko ostane v hmle.

Cesta po Jakubovom rebríku môže byť zmysluplná. Pravda, za podmienky, že odstránime spomínanú prekážku. Potom môžeme chodiť po tomto rebríku v oboch smeroch, po prúde i proti prúdu času. Bude sa nám vyjasnievať. No stačiť to nebude. Cesta k identite národa nie je iba cestou po osi historického času. Nikto totiž nevidel čas mimo priestoru a naopak. História každého národa je kdesi zakorenená, uzemnená. Nemožno ju hľadať inde, len tam, kde sú jej korene.