Ponajprv rád by som sa pozastavil pri formulovaní samej pojmu ”štátna doktrína”. Lebo už v klasickej filozofickej metodológii platila zásada, že každú vážnu diskusiu má predísť explicatio terminorum (upresnenie nových slov). Ak totiž viacerým účastníkom diskusie nie sú známe presné vymedzenia základných pojmov, s ktorými sa má operovať, nastáva vždy riziko, že sa účastníci diskusie nedokážu zhodnúť, lebo každý dáva inú sémantickú náplň tomu istému slovnému výrazu.

Pojem štátna doktrína je úplne cudzí politologickému aj diplomatickému slovníku európskych kultúrnych národov. Pod doktrínou veľký Slovník slovenského jazyka rozumie iba učenie, náuku. Nový Krátky slovník definuje doktrínu ako súhrn zásad, náuku. Iba Slovník cudzích slov v najnovšom vydaní opisuje tento pojem širšie ako sústavu zásad, poučiek, teoretické učenie, často pejoratívne: dogma. Nami použitý pojem štátna doktrína sa v slovenských slovníkoch vôbec nenachádza. Nenachádza sa ani vo francúzštine. V nemčine pod výrazom Staattslehre sa rozumie náuka o štáte, teda asi to, čo my nazývame politológiou. Podobne v taliančine dottrina dello Stato je názov vednej disciplíny, ktorej predmetom je štát vo svojich základných štruktúrach.

Anglický výraz doctrine sa odvodzuje od formálneho vyhlásenia zásad americkej zahraničnej politiky, ktoré 2.decembra 1823 urobil pred americkým Kongresom vtedajší prezident James Monroe. Išlo mu pritom o vylúčenie akéhokoľvek vplyvu európskych koloniálnych mocností na štáty amerického kontinentu podľa zásady Amerika Američanom. Toto vyhlásenie dostalo potom v americkej diplomatickej terminológii názov Monroe Doctrine. Ale do terminológie iných, najmä európskych štátov tento pojem nebol nikdy prijatý.

Nebolo by od veci uvážiť, že ak ho my teraz umelo včleňujeme do slovenského jazyka, tým sa v konceptuálnej rovine vzďaľujeme od Európskych národov a stávame sa azda nevedomky papagájmi celkom cudzieho a nepotrebného jazykového úzu. Celkom inak sa k tomu správajú napríklad Francúzi, ktorí sa už aj zákonom a nariadeniami bránia proti prenikaniu nepotrebných anglických a amerických výrazov (franglaise) do svojho vysoko kultivovaného národného jazyka. V Nemecku sa zatiaľ v tomto smere verejne vyjadrujú iba jazykovedci. Myslím si však, práve nám Slovákom bolo by dnes treba skôr účinnej vlny jazykového purizmu, aby sme oslobodili našu krásnu slovenčinu od hrozivého počtu cudzích, do nej pod vplyvom politickej hegemónie najmä českého, ale aj ruského jazyka neorganicky a nepotrebne absorbovaných lexikálnych a štylistických výpožičiek, ktoré jej tvárnosť znešvárili miestami až do nepoznania. Ak sa teraz dáme niesť módou opičiť sa po amerikánčine, tak riskujeme naozaj, že naše deti a vnuci budú hovoriť akýmsi bezduchým esperantom.

Druhú poznámku by som venoval poslednému z tematických okruhov, teda vnútropolitickým podmienkam úspešného rozvoja štátu. Máme v tomto ohľade už skúsenosť šesť plus osem rokov novodobej slovenskej štátnosti. Aj keď sa historické okolnosti nikdy celkom neopakujú, myslím si, že z porovnávania medzi prvou a druhou Slovenskou republikou mohli by sme získať nemálo poučení a tém na uváženie. Položme si teda aspoň niektoré z možných otázok.

V roku 1938-39 drvivá väčšina Slovákov nielen s nadšením prijala vyhlásenie štátnej samostatnosti, ale odpovedala na ňu konkrétnou spoluprácou pri riešení jej prvých zdanlivo až neriešiteľných problémov. Slovenský štát nemal účasť na nijakom delení spoločného majetku, lebo štátny poklad sa nachádzal iba v Prahe a zmocnili sa ho Nemci. Ba títo si robili nároky aj na značnú časť štátneho majetku, ktorý sa nachádzal na území Slovenska. Masa radových občanov však prispela svojimi darmi zlatých predmetov, nevynímajúc často jediné zlato, ktoré vlastnili vo svojich snubných prsteňoch, na založenie zlatého pokladu Slovenskej republiky. - Prečo je to dnes práve naopak, že masa občanov len čosi od štátu očakáva, ale tomu štátu neodvádza poctivo ani to, čo mu zo zákonov patrí?

V roku 1939 Slovenský štát začínal bez vlastnej Národnej banky, nemal vlastne žiadnych finančné rezervy, ba na začiatku ani toľko peňazí, aby poukázal mesačné platy svojím zamestnancom. Naši susedia v Prahe a hlavne v Budapešti prorokovali: O niekoľko týždňov tí bedári Slováci prídu nás na kolenách prosiť, aby sme ich znovu prijali. Ale po štrnástich mesiacoch v lete 1940 slovenská koruna už bola takou tvrdou valutou, že ju nazývali tatranským dolárom. Držala totiž krok so švajčiarskym frankom. A túto hodnotu si podržala až do povstania v roku 1944. Vtedy nemeckí vojaci predávali marku za dve koruny, hoci podľa úradného kurzu mali za ňu dostať desať korún. - Prečo dnes aj po Ôsmich rokoch samostatnosti hodnota slovenskej koruny nezadržateľne klesá?

Prvá Slovenská republika bola prinútená prijať určité obmedzenia svojej štátnej suverenity podpísaním Ochrannej zmluvy s Nemeckou ríšou. Ale keď Nemci potom žiadali, aby Slovensko drasticky zredukovalo potenciál svojej armády na maximum 50 tisíc mužov, vláda SR urputne vyjednávala s nemeckými komisiami a po vyše troch mesiacoch jej neústupnosti dosiahla, že sám Hitler zrušil svoje predchádzajúce najvyššie rozhodnutie a priznal Slovákom právo na armádu 150 tisíc mužov. - Prečo druhá SR, ktorá nemala žiadne zmluvné záväzky voči iným mocnostiam, prijala hneď od počiatku ponižujúci limit armády na menej ako 50 tisíc mužov, napriek tomu že dnes má Slovensko takmer dvakrát toľko obyvateľov ako malo v roku 1939, ba navyše podrobila sa aj brutálnemu zničeniu najväčšej časti svojej vojenskej techniky, čím ochudobnila už aj tak biedne Slovensko a v následkoch pozbavila ho akejkoľvek reálnej možnosti obrany štátu?

Prvá SR bola vyhlásená v polovici marca 1939. Ale už k 1. septembru toho istého roku všetky slovenské školy, počnúc univerzitou v Bratislave, ktorá hneď zákonom dostala jedine dôstojné meno, ktoré jej patrí - Slovenská univerzita - začali vychovávať žiakov a študentov v slovenskom národnom duchu. Učitelia dostali nové osnovy a v novembri už vyšla aj objemná príručka Slovenské dejiny od prof. Františka Hrušovského, aby učitelia mali z čoho čerpať pri vyučovaní dejín a občianskej výchovy. - Prečo to, čo vtedy vláda prvej SR dokázala v priebehu šiestich-ôsmich mesiacov, vlády terajšej SR nedokázali ani za osem rokov?

Všade na svete pri radikálnych zmenách spoločenského poriadku a tobôž ešte štátnej štruktúry prvým a najpodstatnejším krokom je prevzatie masovokomunikačných prostriedkov, ktorých zameranie bolo v protive s novým poriadkom, prípadne vybudovanie nových takýchto prostriedkov, aby slúžili na informovanie obyvateľstva a na upevnenie a zveľaďovanie nového poriadku. - Prečo v súčasnej SR zostali nažive všetky hlavné masovokomunikačné orgány predošlého režimu a pripustila sa hneď masa nových titulov, z ktorých takmer totalita propaguje cudzie, exotické, protislovenské a protikresťanské novopohanské myšlienkové smery, hnutia a spôsoby života?

Pri vzniku prvej SR nadšene pozdravili štátnu samostatnosť všetci predstavitelia obidvoch hlavných kresťanských cirkví. Z príležitosti voľby prvého prezidenta štátu katolícki biskupi vydali obsažný spoločný pastiersky list, v ktorom ďakovali Bohu za dar samostatnosti a politickému vedeniu pripomínali zásady, akými sa má štát riadiť, aby slúžil národu a povzniesol ho materiálne i morálne v duchu kresťanskej náuky o spoločnosti. - Prečo v dnešnej SR ešte stále nedošlo k úprimnej, sústavnej a plodnej spolupráci medzi predstaviteľmi kvalifikovanej väčšiny kresťanských občanov štátu a jeho politickým vedením?

A mohli by sme takto pokračovať, zohľadňujúc iné sektory verejného života, z ktorých mnohé pozorovateľovi vnucujú podobné otázky. Myslím si však, že základným problémom je tu práve národná identita, ktorá najväčšej časti obyvateľov Slovenska - s výnimkou občanov maďarskej národnosti - alebo totálne chýba, alebo sa nachádza v takom zúboženom stave, že nie je schopná verejného prejavu.

Čo sa týka NATO, dnes je už celému svetu jasné, že sa z pôvodnej, asi úmyselne veľmi nepresne pomenovanej obrannej Organizácie severoatlantickej zmluvy v týchto posledných rokoch stala obrovská vojnová mašinéria v exkluzívnych službách expanzívneho, globálneho neokolonializmu Spojených štátov amerických. Vyhnúť sa tlaku takej vojnovej mašinérie zo strany miniatúrneho nového štátu bez akejkoľvek vlastnej schopnosti účinne mu odporovať, je jasnou nemožnosťou. Príklad Poliakov, ktorí roku 1939 v romantickej ilúzii postavili proti nemeckým tankom a svojich vojakov bojujúcich na koňoch, musí aj nám byť výstrahou. Ale práve vzhľadom na našu nemohúcnosť obrany mali by sa naši politici aspoň pokúsiť predložiť mocným svoje požiadavky. Žiadať napríklad ohľad na geopolitickú polohu nášho štátu, postupovať s najväčšou opatrnosťou a usilovať sa získať nielen potrebný čas, ale aj aspoň minimálne úľavy. Veď napríklad len rýchle adoptovanie americkej vojenskej techniky bude znamenať pre hospodársky slabé Slovensko hypotekárnu záťaž azda jednej generácie. My občania nemáme o tom žiadne spoľahlivé informácie. Zdá sa, že slovenskí politici sledujú princíp: kto prv príde, prv melie. Snažia sa totiž predísť v servilnej podriadenosti mocným ostatné štáty, alebo aspoň byť medzi prvými. Nevedia, alebo zabúdajú, že podobná politika nadbiehania mocnému priviedla vládu prvej SR k unáhlenému vstupu do vojny proti Sovietskemu zväzu a potom aj k neblahým deportáciám židov. Keby si to boli včas uvedomili, sotva by sa boli zúčastnili na nedávnej protiprávnej a k tomu neúspešnej agresii proti Srbsku. Viacej opatrnosti, viacej informácií obyvateľstvu, menej jednostrannej propagandy by iste mohlo prispieť k zodpovednejšiemu prístupu k tejto veľmi vážnej otázke.

Európska únia - (a hovorí vám to občan štátu, ktorý ju zakladal, preto disponuje skúsenosťou z celého jej vývinu, a ktorý bol jedným z jej horlivých propagátorov slovom i písmom vo viacerých krajinách) bola vo svojich počiatkoch veľmi sľubným a vysoko pozitívnym projektom. Jej ideátormi boli Francúz Robert Schuman, Nemec Konrád Adenauer a Talian Alcide de Gasperi. Týmto trom štátnikom išlo v podstate o to, aby zaistili európskym národom slobodné rozhodovanie o svojich osudoch a súčasne vytvorili organizačné štruktúry celoeurópskych rozmerov, schopné optimálne riešiť spoločné problémy hospodárskeho rastu a potenciálu celého subkontinentu. Išlo im o praktické aplikovanie zásady subsidiarity v zmysle kresťanskej náuky o spoločnosti: zabezpečiť históriou danú rôznosť národov a ich štátov v európskom priestore a súčasne ich slobodným rozhodnutím chrániť a rozvíjať ekonomický rast toho spoločenstva inštrumentmi, aké jednotlivé štáty by neboli schopné vytvoriť. Bol to z filozofického hľadiska postoj personalistický, ktorý vychádza z absolútneho rešpektovania ľudskej osoby, jej neodňateľných práv a všetkých dôsledkov z toho vyplývajúcich. V tejto koncepcii aj národy, ako najvyššie spoločenstvá prírodou a dejinami združených osôb sa chápu ako nositelia podobných prirodzených práv, ku ktorým patrí aj slobodné rozhodovanie o ich štátnej forme, politickej a sociálnej štruktúre verejnej správy, ako aj o všetkých zásadných otázkach spoločenského zriadenia. Bola to hlboko kresťanská koncepcia, ktorú aj viacerí Slováci v zahraničí podporovali v Taliansku, v Nemecku, v Kanade a inde.

Keď sa však spomenutí otcovia európskej myšlienky pominuli - De Gasperi 1954, Schuman 1963, Adenauer 1967 - viala Európou mohutná vlna kontestácie, inšpirovaná a pravdepodobne aj financovaná z Moskvy. Euromarxizmus sa vyživoval hlavne na univerzitách, kde masy mladých ľudí sa formovali za fanatických socialistov. Z tej generácie šesťdesiatych rokov vyrástla potom väčšina západných politikov, ktorí sa postupne zmocňovali vládnych kormidiel v jednotlivých štátoch a následne aj v rozvíjajúcich sa európskych orgánoch. Dnešná situácia je taká, že z pätnástich členských štátov Európskej únie celých trinásť, teda takmer 87% je ovládaných marxisticky orientovanými socialistami najrozličnejších denominácií.

Počnúc povestnou Maastrichtskou dohodou (31.8.1992), pod vplyvom spomenutých rôznorodých prívržencov marxizmu sa špičkové vedenie európskych inštitúcií začalo stále jasnejšie profilovať ako vzletnými heslami o pokoji, solidarite, blahobyte, harmonickom spolužití atď. maskovaná štvrtá komunistická internacionála. Takto ju definuje napríklad známa talianska antropologička a politologička Ida Magli.

Spomínam práve túto vedeckú pracovníčku a plodnú publicistku hlavne preto, že ona je jednou z málo osôb, ktoré si dali námahu preštudovať celú knižnicu dokumentov, doteraz publikovaných orgánmi Európskej únie. Podľa jej zistení zreteľným odrazom tejto hĺbkovej marxistickej filozofie je už fakt, že v celom obsažnom texte Maastrichtskej dohody sa ani len raz nevyskytuje slovo náboženstvo. Náboženstvo podľa najortodoxnejšieho marxizmu sa považuje za čosi, čo je historickým pokrokom už tak prekonané, že nestojí ani za najnepatrnejšiu zmienku v takom dôležitom dokumente.

Teda základom a najvyššou hodnotou tejto filozofie Európskej únie je ekonómia, ktorá podmieňuje všetko ľudské konanie. Kto viac a lepšie produkuje, kto nahromadí väčšie rezervy kapitálu, ten získa aj najviac moci. A kto má moc v rukách, nepotrebuje si lámať hlavu napríklad nad takou maličkosťou, že najväčšiu zložku pol miliardy občanov európskeho priestoru určite tvoria kresťania, teda osoby, pre ktoré náboženstvo predstavuje vysokú mravnú hodnotu a určuje ich životný štýl.

Z toho dosť jednoznačne vyplýva, že geniálna a prepotrebná koncepcia európskej jednoty sa dostala pod rozhodujúci vplyv a vedenie nielen celkom iných, ale priam protichodných ideologických smerov, ako boli tie, ktoré jej dávali kresťanskí zakladatelia európskeho hnutia a že teda sme tu dnes pred rastúcim mocenským hnutím, ktoré nanucuje európskym národom čosi, čo sa radikálne protiví ich historickým tradíciám a ich ideologickým základom, ktorými bezpochyby boli národná zvrchovanť, štátnosť a kresťanská viera s jej cirkevnou organizáciou.

Preto je tu nutné postupovať veľmi opatrne a s pocitom najvyššej historickej zodpovednosti. Ináč nám vštkým európskym národom - a najmä tým populačne skromnejšej váhy - hrozí, že budeme nezodpovedne pracovať na postupnom zániku našej vlastnej národnej identity, počnúc jej štátnou suverenitou, ktorú dnešná tendencia Európskej únie už veľmi citeľne a úspešne tuneluje. Videant consules!