Pre postindustriálnu spoločnosť, charakteristickú vysokou mierou vnútornej diferencovanosti, je vlastná skôr zložitosť vzájomných vzťahov a rôznorodosť referenčných skupín ako jednoduchá kooperácia a všeobecná zhoda. Prirodzene, medzi jednotlivými spoločnosťami, ktoré sú označované ako postindustriálne, jestvuje množstvo rozdielov a osobitostí. Vychádzajú z kultúry majoritného etnika, ale aj jeho vzťahov s  inými, nielen národnostnými menšinami. Popri týchto osobitostiach vstupuje do života súčasnej spoločnosti i množstvo iných významných faktorov. Predovšetkým politický systém, ekonomický a hospodársky rozvoj, vzdelanostná úroveň, história a spôsob sebaidentifikácie národa či národnostných spoločenstiev.

V osobitom postavení sa ocitli najmä štáty postkomunistickej Európy, ktoré sa po páde takzvanej železnej opony museli vyrovnať so zmenou spoločensko–politického systému, naviac, na pozadí radikálnej ekonomickej reformy. V prvom prípade idealizujúce predstavy vysoko predstihli reálny vývoj, v druhom prípade ekonomická realita zatienila aj tie najodvážnejšie plány a predsavzatia. Revolučnosť Novembra ´89 preto nespočíva v nástrojoch, ktoré sa museli použiť na demontáž totalitného systému, ale skôr v dôsledkoch, ktoré tento relatívne náhly prerod priniesol. Z tohto hľadiska rok 1989 nepochybne bol revolučný.

Pre porevolučnú spoločnosť je príznačné, že ideály i inštitúty, s ktorými sa zanikajúci režim stotožňoval, revolučné generácie demonštračne odvrhnú, hoci ešte pred pár mesiacmi by bol čo i len zlomok rebelujúceho konania prísne trestaný a odsúdený širokou verejnosťou, ak možno – v totalitných režimoch – vôbec hovoriť o verejnosti. I preto boli nežné pokusy nezavrhovať komunizmus i komunistických pohlavárov, skôr len pokusom predísť konfrontácii, prameniacej z rôznorodosti, ale predovšetkým, a to je podstatne dramatickejšie, neschopnosťou spoločnosti odsúdiť reálne zlo. V tomto čase a na tomto mieste sa rodil novodobý syndróm slovenskej politiky, spočívajúci v nespôsobilosti odmietnuť komunistický totalitarizmus aj s jeho praktikami. Prirodzene, premietol sa i do politického prostredia a akceptácie politikov. V posledných piatich rokoch sa v slovenskom politickom spektre snáď ani nepresadil politik, ktorý by odmietol, ak sa k nej priamo nehlásil, socialistickú minulosť. Práve naopak. Politici, ktorí sa statočne hlásia k socializmu, prežívajú nevídaný úspech a ich popularita je možno väčšia ako za bývalého režimu. Aj z tohto hľadiska je slovenská spoločnosť skôr porevolučná ako demokratická.

Aplikácii komunistickej ideológie, ktorá v tomto priestore nevznikla a ani mu nebola ideovo blízka (katolicizmus, založený na vzájomnej ľudskej úcte, zodpovednosti a tolerancii nemožno zamieňať s kolektivizmom) spôsobila také závažné dôsledky na vedomí spoločnosti, že tá, namiesto ich analyzovania, nekriticky akceptuje ich dlhodobú prítomnosť aj vo vedomí ľudí. Objektívne však treba uviesť, že požiadavky, ktoré sa vzniesli zo strany medzinárodného spoločenstva na krajiny Strednej a Východnej Európy boli nielen neprimerané, ale aj neúmerné možnostiam, ktoré sa im po ich plnení odkrývali a ponúkajú. Reštrukturalizácia hospodárstva či transformácia ekonomiky, o ktorej je predovšetkým reč, sa nepochybne musí realizovať, no tak, aby neúmernými požiadavkami na občanov nebola narušená funkčnosť štátu. V opačnom prípade prestáva platiť, že národ vytvára štát, aby jednotne spravoval veci verejné, ale štát potrebuje občana iba ako poslušného daňového poplatníka, podriaďujúceho sa odporúčaniam, meniace živé spoločenstvo na pokusný extrakt. V tomto kontexte sa na Slovensku určitým indikátorom úspešnosti a znesiteľnosti transformačných krokov vlády stáva popularita tradičnej komunistickej strany. Ak sú preferencie tejto strany nízke, znamená to, že transformačná politika vlády je pre väčšinu ľudí skôr prijateľná, no ak ekonomická politika neúmerne zaťažuje občana, preferencie komunistom stúpajú. Daný jav nepramení iba z nostalgie za predchádzajúcim obdobím či stratenými sociálnymi istotami, ale najmä z prostého porovnania pomerov v minulosti a dnes. Čísla aj v tomto smere usvedčujú súčasnú vládnu moc z protiľudovej politiky, ktorou usilovne a sama pracuje na vlastnom páde. Vláda ako istá forma vedenia nemôže jestvovať bez podpory ľudu, a ak, iba v diktatúrach, a aj to len na čas.

Zmeny po novembri ´89 začali spoločnosť postupne rozdeľovať. Jej rozvrstvovanie naďalej pokračuje, no zároveň treba dodať, že obdobné procesy budú prebiehať aj v strednodobom horizonte, hoci možno s menšou intenzitou. Nakoniec vývoj v oblasti stratifikácie spoločnosti prebieha v každom inštitucionálnom rámci, v demokratickej spoločnosti možno len určiť pravidlá, na základe ktorých sa tak bude diať. Demokracia a rôznorodosť patria k sebe. Nemožno ich oddeliť, iba spomaliť proces vzájomného pôsobenia. Malo by teda platiť, že rôznorodosť je zárukou demokracie.

Odmietnutie vlastnej slobody znamená odmietnutie rôznorodosti. Človek ako vedomý a činný subjekt nemôže akceptovať rôznorodosť, vytvárajúcu systém demokracie, ak nechce, nedokáže alebo sa bojí prejaviť vlastný názor či konať slobodne. Demokraciu možno vytvárať iba tak, že občania, ktorí sa rozhodli žiť v demokratickej spoločnosti, budú prísne dbať na dodržiavanie vlastných ľudských a občianskych práv, ale aj práv a oprávnení druhých občanov. Skutočnosť, že sa občania ohradia proti praktikám inštitúcií, ktorými sú alebo sa cítia priamo či nepriamo ohrození, by nemalo nikoho prekvapiť. V demokracii, zvlášť v rodiacej sa demokracii, je prekvapujúce skôr to, že občania sa nedovolávajú svojich práv a nežiadajú odpočet povinností zo strany povinných subjektov. Spoločnosť preto musí vytvárať podmienky na to, aby sa ľudia nielenže nebáli prejaviť vlastné názory a stanoviská, ale musí dbať aj na to, aby boli ľudia vedení k vlastnému postoju a dokázali ho dôstojne zdôvodniť. Iba od slobodného myslenia možno očakávať slobodné konanie. Krajina či ľudia, ktorí to nechcú akceptovať, hoci sa k ideám humanizmu, slobody, no najmä demokracie verbálne hlásia, zrejme v skutočnosti nebudú ani slobodní, ani demokratickí.

Jestvovanie rôznorodosti pramení z  ľudskej individuality. Individualita je odzrkadlením rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Osobnosť človeka je originálna, pričom originalita sa prejavuje najskôr vo vnútorných skupinách, neskôr vo vzťahoch k vonkajším skupinám. Ak sa originálne prejavy správania jednej osobnosti prekrývajú so zhodnými prejavmi správania a teda aj myslením inej alebo ďalších ľudských individualít, vytvárajú sa predpoklady pre vznik vnútorných skupín. Existenciu i charakter skupiny možno určiť iba v konfrontácii s inou. Konfrontácia je teda prirodzeným javom v demokratickej spoločnosti, ktorý nevylučuje vzájomnú toleranciu, pretože inštitucionalizuje rôznorodosť ako štrukturotvorný prvok slobody a samostatnosti.

Akceptovať rôznorodosť znamená akceptovať dôstojnosť ľudského subjektu. Dôstojnosť je duchovná hodnota. Osobnosť je zase duchovným, základným prvkom bytia. Podľa predstaviteľa kresťanského personalizmu Jacquesa Maritaina sa dokáže spoločnosť zmieriť s ľudskými právami vtedy, ak sa dokáže zmieriť s ich kresťanskými prameňmi. Maritain prirodzene neodvodzuje demokraciu od kresťanstva. Nie každý kresťan musí zároveň demokraticky konať a myslieť. Predovšetkým zdôrazňuje, že demokraciu ochudobnenú o kresťanstvo nie je možné zdôvodniť ani obhájiť. Človek je politická osobnosť, odkázaná na život v spoločnosti, nielen v rodine, ale i v spoločenstve občanov. ”Politické spoločenstvo Maritain chápe štvorakým spôsobom: Predovšetkým je ”personalistické”, pretože chápe spoločnosť ako súhrn osôb, ktorým prináleží dôstojnosť, ktorá je nad všetkým spoločenským, za druhé je ”spoločenské”, pretože síce dbá o dôstojnosť každého indivídua, ale súčasne sa usiluje o všeobecné blaho, ktoré je nadradené blahu jedinca, za tretie je ”pluralistické”, pretože berie ohľad na skutočnosť, že osoba sa musí vyvíjať uprostred rôznorodých spoločenstiev a združení, ktoré musia byť voči štátu slobodné a autonómne, za štvrté je ”theistické” či ”kresťanské”, a to pokiaľ vyznáva Boha ako princíp ľudskej slobody, prirodzeného práva, politickej spoločnosti a autority, pokiaľ nachádza v evanjeliu vlastný princíp spravodlivosti a priateľstva, a rovnako i vnútornú silu, ktorá udržuje spoločenstvo.” (Belardinelli, S.: Politická filozofia kresťanského personalizmu. In.: Ballestrem, K. – Ottmann, H.: Politická filozofia 20. storočia. Praha: OIKOYMENH, 1993, str.237)

Rôznorodosť predstavuje prijateľnú a nevyhnutne akceptovanú formu odlišnosti, ktorá v teoretickej rovine vystupuje ako samostatný názor, postoj, pohľad alebo stanovisko a z praktického hľadiska vystupuje popri etnickej ako názorová najčastejšie politická skupina, ale aj ako spolok, združenie, iniciatíva, atď. Rôznorodosť vo svojich podobách zušľachťuje demokraciu nielen vo verbalizovanej podobe ideálneho usporiadania spoločnosti, ale predovšetkým ako usporiadaný systém vzájomných vzťahov, založených na duchovných, racionálnych i estetických potrebách všetkých jej členov. Je teda zrejmé, že kritériom rôznorodosti je odlišnosť, teda v jednotlivých skupinách sa neopakujúca konfigurácia prvkov (myšlienky, názory, stanoviská, atď.). Ak teda jestvujú dve alebo viac temer totožných skupín (politických, názorových, záujmových, atď.), ktoré jedinec žijúci v spoločnosti nedokáže spoľahlivo odlíšiť, hoci sama spoločnosť ako súhrn jednotlivcov ich aj tak musí tolerovať, príčinami existencie týchto iniciatív sú zrejme iné, nie z odlišnosti prameniace pohnútky. V našich podmienkach ide o pád komunistického systému, založeného na centralizme a zdanlivej rovnosti, ktorý dlhodobo spôsobuje, že členovia spoločnosti vidia východisko problémov v atomizácii, respektíve oddelení sa od zásadných prúdov a vytváraní autonómnych subsystémov. Z tohto hľadiska nie je podstatný iba fakt takéhoto prístupu, ale predovšetkým príčiny, ktoré vedú jednotlivcov k vytváraniu nových celkov. Príčiny sú predovšetkým dve a pramenia z už spomenutého centralizmu, jednotlivci chcú oddelením sa dosiahnuť posilnený vplyv nad činnosťou v anonymných celkoch, a z rovnosti, ktorú v skutočnosti jednotlivci vnímajú ako oprávnenia alebo zaopatrenia. Samotných pohnútok takéhoto konania je viacero. Personifikovaný vzťah k riešeniam a pri riešení problémov, vzájomné sympatie alebo antipatie, rovnosť šancí, logika osobného rastu, strach z prehry, zámer atď. Osobitým prípadom, ktorý vedie k rôznorodému vydeľovaniu sa bez odlišnosti, je nedostatok alebo strata spoločenského vedomia. Všeobecne platí, že spoločnosť je kooperujúci systém vzájomných vzťahov, ktorý presahuje život jednotlivca. Ak teda hovoríme o nedostatočnom spoločenskom vedomí, ide predovšetkým o nepochopenie zmyslu tvorivej ľudskej práce, ktorá sa nemôže obmedzovať iba na ohraničenú epizódu, ale musí vytvárať predpoklady pre komplexnú dejinnú kontinuitu.

Často sa ironizujúco hovorí, že tam, kde sú dvaja Slováci, vzniknú tri politické strany (záujmové združenia, spolky, kluby). No v daných súvislostiach musíme pozorne rozlišovať, či je predpokladom vzniku viacerých obdobných inštitútov rôznorodosť, alebo nie. Či sú pohnútky ich vzniku racionálne, alebo pramenia z iných, sekundárnych dôvodov. Nekritické akceptovanie spomenutej axiómy môže a často vedie k nesprávnemu a nespravodlivému sebapodceňovaniu, ktoré načrtnutú problematiku nerieši, navyše, podobne ako strach, pôsobí demotivujúco. Zároveň nesmieme zabudnúť, že sa nachádzame v období determinovanom pádom totalitného systému. Spoločnosť sa prirodzene, objektívne treba dodať, že niekedy aj umelo, diferencuje, no proces kryštalizácie pokračuje ďalej a v konečnom dôsledku nejde o proces uzatvoriteľný. Naša, ak chcete, hašterivosť nemôže byť endogamická, podstatné je, aby sme sa vyvíjali ako národ i občania, aby jednotlivci, socializujúci sa v primárnej sociálnej inštitúcii, v rodine i v nadväzujúcich výchovno-vzdelávacích inštitúciách porozumeli a osvojovali si princípy spoločenskej kooperácie. Je nespravodlivé a predčasné hovoriť o tom, či dokážeme rozhodovať sami o sebe.

Rôznorodosť, ktorá sa akoby náhle rozvinula v našom životnom priestore potrebujeme, a preto sa s ňou musíme učiť žiť. Iba človek, ktorý premýšľa, slobodne vníma a kriticky analyzuje, môže bezprostredne vytvárať demokratickú spoločnosť, ktorá nie je založená na formálnych oprávneniach a falošnej rovnosti šancí. Slobodu, ani politickú, ani štátnu, prameniacu zo slobody politickej, si už nesmieme nechať vziať.