Potrebovali sme výskumníkov Chicagskej univerzity, aby nám i celému svetu vyhlásili, že podľa ich odborného prieskumu dnešní obyvatelia Slovenska majú najnižší stupeň národného vedomia a  následne aj najmenej národnej hrdosti v celom geografickom priestore niekdajších satelitných štátnych útvarov pod hegemóniou Zväzu sovietskych socialistických republík. Pre nás, ktorí sme žili v najrozličnejších krajinách západnej Európy aj ďalekého zámoria, nebol to nijaký objav. Udivení a sklamaní sme to konštatovali už v roku 1990, keď sme po desiatkach rokov mohli opäť navštíviť svoju vlasť pod Tatrami. Veď viacerých z nás, ktorí vtedy prejavili verejne svoju lásku k slovenskému národu, svoje živé národné vedomie a hrdosť naň, veľká časť najmä vzdelanejších vrstiev na Slovensku hneď biľagovala ako nacionalistov či dokonca šovinistov, ba nechýbali aj takí, čo v prejavoch národného vedomia a hrdosti videli strašiaka fašizmu. Zatiaľ sme my Slováci z normálnych demokratických štátov sveta nerobili nič iné, iba sme sa vyjadrovali a správali tak, ako sme to dlhodobo pozorovali a osvojili si podľa správania sa slobodných príslušníkov všetkých normálnych národov na svete. Spomenutý výsledok amerických sociológov teda len potvrdil, že náš údiv bol oprávnený a že reakcia časti slovenskej inteligencie iba dokazovala, že jej a značnej časti obyvateľstva dnešného Slovenska chýba čosi, čo sa v nepomerne vyššej miere oprávnene a zákonito prejavuje u všetkých národov Európy.

Národné vedomie a následná národná hrdosť sú podmienené dvoma zložkami vyplývajúcimi zo samej podstaty ľudskej bytosti. Prvou je zložka fyzicko-biologická a druhou zložka duchovno-kultúrna. Obidve patria k sebe ako telo a duša človeka. Ako iba harmonický súlad a rozvoj týchto dvoch zložiek vytvára z človeka opravdivú osobnosť jednotlivca, tak aj spoločenstvo ľudí príbuzného pôvodu a im vlastnej osobitnej kultúry vytvára plnohodnotný národ. V našom stredoeurópskom geopolitickom a kultúrnom priestore hlavnými národotvornými faktormi boli mocensko-štátna štruktúra a cirkevno-náboženská organizácia. My sme Slovákmi, lebo naši vzdialení stredovekí predkovia už od 7. storočia začali prekonávať pôvodné spoločenské štruktúry rozšírených kmeňových zoskupení a pod vplyvom pozostalosti Rímskej ríše a nadvlády ázijských Avarov vytvorili prvé nadkmeňové obranné vojensko-politické štruktúry, z ktorých ako prví v tomto priestore - vyše sto rokov pred susednými príbuznými kmeňmi – vytvorili si mocensko-politické útvary predfeudálnej a ranofeudálnej povahy. Už s druhou polovicou 9. storočia – podobne s chronologickým náskokom aj niekoľkých storočí pred inými slovanskými národmi – naši stredovekí predkovia dokázali si zriadiť aj vlastnú cirkevno-náboženskú organizáciu, závislú priamo od rímskeho pápeža. Tieto dva faktory podmieňovali etnogenézu Slovákov podobne ako neskôr u všetkých našich západných, severných aj východných slovanských susedov.

Tento sľubný začiatok bol však drasticky zaskočený postupnou stratou vlastnej národnej štátnosti už začiatkom 10. storočia. No práve historický fakt, že napriek chýbajúcej dlhodobej účinnosti tohto základného faktora etnogenézy si slovenský národ podnes zachoval svoju identitu, dokazuje, že už vtedy, v čase straty svojej štátnosti, proces jeho etnogenézy musel dosiahnuť takú kvalitu národnej identity, že ju nemohol zmazať ani historický vývoj v nepriaznivých politických podmienkach. Opierajúc sa o pevnejší pilier svojho nábožensko-kultúrneho dedičstva, Slováci sa zachovali Slovákmi po celých osemsto rokov uhorskej štátnosti, ktorej pozitívnou stránkou bola ústavná plurietnicita. Silou svojej národnej identity dokázali prekonať aj dva veľmi nebezpečné mocensko-politické pokusy susedných národov o ich asimiláciu tak v 19. ako aj v 20 storočí. Ba práve aj pod týmito nápormi vyvolávajúcimi živelný odpor sa im podarilo dokonca dva razy opäť získať aj vlastnú štátnu suverenitu.

Neprotirečí to však tomu, čo sme na začiatku konštatovali o povážlivom nedostatku národného vedomia? Neprotirečí. Lebo národná identita je skutočnosť objektívnej povahy, kým národné vedomie je psychologický stav subjektívnej, individuálnej aj spoločenskej povahy, ktorého intenzitu podmieňuje celý rad rozličných faktorov.

Prvým a najdôležitejším faktorom rastu a hĺbky národného povedomia vždy bola a je národná výchova. A hlavne v našej súčasnosti kvalitu výchovy širokých vrstiev národa podmieňujú školy všetkých stupňov. Okrem nás najstarších, všetky dnes žijúce generácie boli vychované školstvom totalitárneho systému, ktorý nielenže nemal záujem výchovou a výučbou pestovať národné povedomie, ale mal vyhranené zámery vštepovať do myslí a do sŕdc slovenských detí a mladých ľudí ideologické dogmy marxistického internacionalizmu, bojovného ateizmu a politického čechoslovakizmu. Dlhé desaťročia takéhoto celoplošného a exkluzívneho školenia museli zanechať v mysliach a citoch týchto generácií svoje zhubné stopy.

Záver je preto jednoznačný: Pretože v uplynulom desaťročí napriek politickým zmenám ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky nedokázala – alebo nechcela? – podstatne zmeniť obsahy a pedagogické zameranie školských osnov najmä na poli slovenských dejín a občianskej výchovy, nemožno sa čudovať, že ani dnes, po takmer desaťročí obnovenej slovenskej štátnosti, stupeň národného vedomia sa pohybuje v najnižších, až kritických polohách a následne aj národná hrdosť je tu takmer neznámou veličinou. Kým kvalifikovaná väčšina slovenských voličov nebude schopná zveriť slovenské školstvo všetkých stupňov do rúk národne cítiacich, na svoj slovenský štát hrdých a pritom profesionálne kompetentných vychovávateľov, nemôžeme dúfať, že sa ten smutný a ponižujúci, teraz už i vedecky dokumentovaný stav národného vedomia zmení k lepšiemu.

Pre našich mladších čitateľov azda nezaškodí, ak im pripomenieme september 1944. Vtedy ešte samozvaná Slovenská národná rada už hneď v prvých dňoch povstania, ktorého hlavným cieľom bolo obnovenie Československej republiky a teda likvidovanie slovenskej štátnosti, svojím nariadením číslo 5/44 zo 6. septembra 1944 chcela sa zmocniť škôl ”všetkých kategórií a stupňov od detských opatrovní a útulní až po vysoké školy”, čo bolo potom od roku 1945 spoločným programom, dôsledne realizovaným československými a komunistickými vládami. Obidve slovenskému národu nežičiace zložky vtedajšej politickej moci veľmi dobre chápali kľúčovú dôležitosť školskej výchovy, a preto aj dosiahli to, čo nás teraz uponižuje a trápi.