”Ktokoľvek s národom slovenským poctivo zmýšľa, tomu na udržaní, upevnení a rozkvete Matice slovenskej záležať musí.” Keď roku 1864 vyriekol tieto slová prvý predseda MS biskup Štefan Moyses, iste netušil, že o 135 rokov bude táto myšlienka rovnako aktuálna ako v čase, keď odznela. Napriek tomu je v tom veľký rozdiel. Moyses sa takto vyjadril v čase tvrdého a stále narastajúceho maďarského útlaku voči Slovákom, v podmienkach Uhorska, ešte pred rakúsko–uhorským vyrovnaním, keď Slováci vďaka Štúrovcom a neustálemu narastaniu národnoemancipačných snáh, vyjadrených na memorandovom zhromaždení v júni 1861, dali základ pre vznik Matice slovenskej.

Stalo sa tak 4. augusta 1863.

Túto úvahu píšem v polovici roka 2000. V tomto čase vyznávam ja, občan Slovenskej republiky, žijúci podľa textu Ústavy Slovenskej republiky v demokratickom a právnom štáte, že naliehavo nesúhlasím s praktikami, ktoré od začiatku roka 1999 zavádza vláda premiéra Mikuláša Dzurindu a  Ministerstvo kultúry SR na čele s ministrom Milanom Kňažkom, voči novodobej klenotnici slovenského národa – Matici slovenskej.

Kto by si bol na Slovensku pre desiatimi rokmi pomyslel, že na sklonku tisícročia a na prahu nového milénia budú si Slováci musieť urputne brániť svoju svätyňu. Fakty sú však neúprosné.

Minister kultúry SR poslal poslancom Národnej rady Slovenskej republiky informačný materiál, ktorého cieľom je objasniť situáciu okolo Matice slovenskej a návrhy ministerstva na riešenie vzniknutých problémov. Obsiahly materiál má dátum 15.12. 1999. Ak by som nepoznal situáciu, aj by som ”informácii” uveril.

Argumenty na ochranu Matice slovenskej minister kultúry považuje za populistické. Iný názor, ako má jeho ministerstvo, prezentuje ako razantný útok voči súčasnému vedeniu ministerstva kultúry. Aj tak sa dá, aj tak sa môže. Lenže - nemal by si takúto metódu práce osvojovať človek v istom čase považovaný aj sa cítiaci ako tribún davu a už vonkoncom nie v čase, keď už čo – to o demokracii a pluralite vieme.

Pán minister Milan Kňažko vo svojej informácii zhromaždil množstvo údajov, ktoré by mali byť analýzou organizačného, ekonomického, personálneho a obsahového usporiadania Matice slovenskej. Nemám právo neveriť predloženým údajom. Napríklad aj takým, ktoré nás presviedčajú o tom, že to, čo robia jednotlivé útvary Matice slovenskej, robia duplicitne, pretože okrem nich to robia ešte aj tí a tí. Aj tomu by som mohol uveriť. Lenže v celej informácii niet ani slovka o tom, kto to robí lepšie. Či Matica slovenská, alebo tí iní. Práve to je podstatné. Ak by sme vychádzali z takýchto hodnotiacich kritérií, možno by sa ukázalo, že nie Matici treba ubrať, že zrušiť, prípadne presunúť treba iné útvary do Matice. Lenže na takúto analýzu už ministerskí úradníci, poradcovia a sám pán minister nemali nieže vedomosti a poznatky, ale jednoducho ani politickú vôľu vidieť veci a posudzovať javy v prospech slovenského národa.

V tom je meritum veci. To nie je zápas o kvalitu Matice, ale o politikárčenie s Maticou, v snahe maximálne oklieštiť jej pole pôsobnosti, jej dosah na národné uvedomenie slovenského občana doma i v zahraničí.

”Informácia” ministra kultúry stojí na hlinených nohách. Napríklad: dovoláva sa tretieho sektora, ktorý je schopný suplovať niektoré funkcie štátu. Následne však chce vyrvať Matici slovenskej Národnú knižnicu a iné pracoviská historicky späté s materskou ustanovizňou a dať ich pod správu svojho ministerstva s priamym napojením na štátny rozpočet?! To je argument na smiech, možno na pohrdlivý úsmev nad tými, ktorí ho osnovali.

Takých príkladov je v ťažení Kňažkovho ministerstva veľa. Obšírne a s publicistickou bravúrou sa nimi zaoberal Ján Szelepcényi v prvom tohtoročnom čísle Slovenských národných novín. Stojí za to si úvahu spomínaného autora prečítať. Možno sám minister nevie, ako to vyzerá, keď knižnicu, v tomto prípade Univerzitnú knižnicu v Bratislave, financuje a riadi priamo ministerstvo. Mali by si to uvedomiť všetci tí, ktorí sa o takéto riešenie usilujú.

Matica slovenská už zniesla a pretrpela nejednu chmáru. Slúži jej ku cti, že je tu, že jestvuje. Tí, ktorí zosielali na ňu hromy – blesky, sa ocitli v prepadlisku dejín. Ibaže každé následné namáhavé obnovovanie tejto, ako vidieť, stále nevyhnutnej národnej ustanovizne zanecháva rany na tele národa a stojí aj nemalé finančné prostriedky. Zdá sa, že v tomto sme nepoučiteľní. Povesť o Svätoplukových prútoch nástojčivo klope nielen na dvere, ale aj na srdcia nás všetkých. Nesnažme sa za každých okolností uplatňovať svoj názor. Už sme sa vari vyliečili z predstavy, že sme národ holubičí, skúsme ešte docieliť stav, aby sme nemali o jeden názor viac, ako nás je.

V takomto videní skutočnosti nám nezostáva nič iné, ako uveriť prezidentovej novoročnej výzve, aby sme dokázali nájsť to, čo nás spája. To je nástojčivá potreba nielen každého jednotlivca, ale aj národa ako takého.

Lenže zákonodárny orgán – Národná rada SR si osvojila vládny návrh zákona (presnejšie návrh Kňažkovho rezortu), tzv. ”knižničný zákon”, ktorým vyrvala pilierovú inštitucionálnu zložku – Slovenskú národnú knižnicu a Pamätník národnej kultúry z organizmu Matice slovenskej. Nepomohli ani presvedčivé argumenty, ani apel na prezidenta, aby zákon vrátil na opätovné prerokovanie. Prezident zákon podpísal napriek tomu, že v Šuranoch prisľúbil podporu Matici, čím sa stalo, že Slovenská národná knižnica bola fakticky zoštátnená. Bol to akt hrubej zlovôle, pomsty a jeden z prvopočiatočných likvidátorských krokov voči Matici slovenskej, ktorý si nedovolil ani komunistický režim na čele s úhlavným nepriateľom Matice Antonínom Novotným, ani so štruktúrami vládnucimi po okupácii v auguste 1968.

Aby sme pochopili obludnosť iniciatívy Kňažku a ním vedeného ministerstva, považujem za potrebné, aby sme si pripomenuli jednotlivé periódy vo vývoji Matice slovenskej od jej založenia až po súčasnosť. Boli štyri.

Prvé obdobie začínalo dňom založenia MS, 4. 8. 1863 a trvalo až do jej násilného zatvorenia vládou Kolomana Tiszu v roku 1875. Pravdaže, myšlienka založiť takúto národnú ustanovizeň je staršia a verejne bola proklamovaná na Memorandovom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine v júni 1861. Stojí vari za zmienku, že Matica slovenská bola založená skôr, ako Česi položili základný kameň Národného divadla v Prahe (16. mája 1868). Bolo to obdobie príkladného národného vzopätia a nadľudskej práce štvorčlenného prípravného výboru, ktorý do ustanovujúceho zhromaždenia získal 982 členov a po grajciarikoch vyzbieral na ubiedenom Slovensku viac ako deväťdesiattisíc zlatých.

Hneď od začiatku bola prioritným cieľom matičiarov zberateľská činnosť zameraná na slovenské hmotné umenie, muzeálne predmety, numizmatické artefakty, knihy a písomnosti. Už v prvom roku činnosti boli teda položené základy budúcej Slovenskej národnej knižnice. Ona je i neoddeliteľnou súčasťou Matice a akékoľvek vyklieštenie tejto inštitucionálnej zložky z matičného organizmu je kultúrnym barbarstvom.

Len totálne nepochopenie historických súvislostí a ignorácia etických noriem, vrátane pomstychtivých zámerov a skrytého šovinizmu, umožňujú konať tak, ako sa bude konať podľa zákona, o ktorom som sa už zmienil. Za dvanásť rokov svojho prvého dejinného účinkovania Matica slovenská zozbierala viac ako desaťtisíc kníh a vo vlastnom vydavateľstve ich vydala štyridsať. Čo by asi tak dokázali vo vtedajších podmienkach dnešní ”záchrancovia kultúry”?

Druhé obdobie činnosti Matice by sme mohli ohraničiť rokmi 1919 - 1953. Prechádza teda celou predvojnovou Č-SR, Slovenským štátom, obnovenou Č-SR a nástupom socialistického zriadenia. Každé z týchto období malo svoje zvláštnosti a podrobnejší popis je nad rámec tohto článku. Pre nás je však dôležité postavenie zložiek v organizme Matice. Tie mali možnosť širokého rozvoja, pretože sa im dostávalo značnej morálnej a čiastočne aj finančnej podpory zo strany štátu. Obzvlášť významným faktom sa už v tridsiatych rokoch stal rozmach vydavateľskej činnosti MS. To malo niekoľko pozitív. Matičné vydavateľstvo sa stalo najväčším slovenským vydavateľstvom. Počas predmníchovskej Č-SR sa v ňom vydalo viac ako 2700 knižných titulov a v rokoch Slovenského štátu vychádzalo ročne okolo 220 titulov. V štyridsiatych rokoch Matica vybudovala svoju, na vtedajšie pomery veľkú tlačiareň Neografiu, ktorá spolu s vydavateľstvom tvorila hospodársky základ, finančne podporujúci aj iné matičné aktivity.

Ak do februára 1948 štátne zriadenie nevnucovalo mocensky Matici slovenskej svoje predstavy, alebo im bolo možné čeliť, Február takúto prax odvrhol. Znárodnil Neografiu, rozpustil miestne odbory a zrušil vedecké odbory MS s odôvodnením, že vznikla Slovenská akadémia vied. Na necelý rok bola pozastavená matičná činnosť, ale už v apríli 1954 bol Slovenskou národnou radou prijatý Zákon o Matici slovenskej. Vymedzil priestor MS ako štátnemu ústavu s dôrazom na úlohy národnej knižnice a knihovednéhu ústavu. Tak konali komunisti!

Tretie obdobie v činnosti Matice slovenskej nastalo od prijatia spomínaného zákona. Nebudem skúmať ďalšie aspekty činnosti Matice slovenskej. Poviem len, že malo dve polohy. Dostatočné materiálne zabezpečenie a totalitný diktát na základe všeobecne platnej zásady totalitnej moci – výlučné pôsobenie podľa jej predstáv. Pre organizmus – akým je Matica slovenská, to nebolo šťastné obdobie. Napriek tomu, že jej komunisti zoštátnili len Neografiu, ale nie Slovenskú národnú knižnicu. Naopak, tá sa stala dominantou jej činnosti.

Štvrté obdobie začína novembrom 1989. Boli obnovené miestne odbory, vrátili jej Neografiu, vzniklo sedemnásť Domov MS, zintenzívnila sa jej zahraničná činnosť. Do popredia - so všetkou naliehavosťou, pretože si to situácia na juhu Slovenska vyžaduje - vstúpila obrana práv tam žijúcich Slovákov. Rozrástla sa inštitučná činnosť.

Matica slovenská doteraz zhromaždila v Slovenskej národnej knižnici 6 miliónov kníh a iných písomných dokumentov, spracovaných na vysokej odbornej úrovni, ktoré sa stali žriedlom poznávania pre mnohých vedeckých pracovníkov. Tie jej teraz ukradli.

Každá krádež je odpudzujúca. Najhanebnejšia je krádež duchovných hodnôt, najmä ak sa stane za bieleho dňa. To je aj tento prípad. Pevne verím, že to nebude nadlho. Chmatkovia sa nebudú dlho tešiť. Iniciátor týchto činov, minister kultúry Slovenskej republiky Milan Kňažko, od november 89 hlásiaci sa k piatej politickej strane či hnutiu, poslal 15. decembra 1999 každému poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky ”Informáciu o súčasnom stave v Matici Slovenskej a o poslaní a úlohách národnej knižnice v slovenskej politike.” Na začiatku som sa o nej zmienil Sedemstranový hanopis spracovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Na prvej strane sa v ňom píše: ”... Orgány Matice slovenskej produkujú nie kultúrne a intelektuálne hodnoty, štylizujú sa do pozície nadnárodného ”napomáhača”, vydávajú vyhlásenia a memorandá ku všetkému. Matica Slovenská kritizuje, napomína parlament i politické strany. Kádruje a napáda tých, ktorí vyslovia na adresu Matice slovenskej kritický názor. Dostáva sa do rozporu s vládou vlastného štátu a veľkou časťou kultúrnej verejnosti. Pričinila sa tak o rozdeľovanie Slovákov na ”drobných” a ”zlých”. Vedenie Matice slovenskej sa tvári, že Matica slovenská je dôsledne neštátnou ustanovizňou, pričom však využíva výhody vyše 90% financovania zo štátneho rozpočtu.”

Skrátka Matica slovenská nedrží hubu a krok. A ešte aj frfle. Aj vtedy, keď zastáva výsostne slovenské národné záujmy. Napríklad pri prijímaní zákona o štátnom jazyku. Alebo povie svoje, keď si občania maďarskej národnosti značia obce modrými tabuľami s maďarskými názvami, ktoré sú už len kompromisom, lebo podľa pôvodného želania to mali byť tabule identické s grafickým usporiadaním oficiálnych názvov obcí. Matica slovenská je tŕňom v päte aj vtedy, keď sa juh Slovenska, teda územie, na ktoré sa starí Slovieni sťahovali už v piatom storočí, teda poltisícročia pred príchodom Arpáda a kde mali svoj kresťanský kostol sedemdesiat rokov pred pokrstením Vajka, Arpádovho syna, z ktorého sa po krste stal Štefan I. Zvrátený názor o Matici slovenskej, ktorá by mala byť držaná na maďarskom kantári, prežívajúci v mysli terajšieho slovenského ministra kultúry, ju teda označil za nadnárodného ”napomínača.” Neviem prečo nadnárodného, keď sa ona celým svojím pôsobením nezakryto, identifikovateľne hlási k svojej slovenskosti. Chvalabohu, že je taká, že je to tak. A dobre, že je ”napomínačom.” Aj minister kultúry Slovenskej republiky ním je. Žiaľ, iba nesprávnym smerom. Mám s ním skúsenosti ešte kým bol ministrom zahraničných vzťahov Slovenskej republiky. Bol som vtedy riaditeľom Vodohospodárskej výstavby, š.p. Bratislava, investorským podnikom Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaroš. Netreba zdôrazňovať, že okolo tohto diela zúrila diplomatická vojna. Aj malé deti vedia, že to nebola vojna na odbornom vodohospodárskom fronte, ale vojna politická, do ktorej boli zainteresované nielen maďarské ministerstvá, ale aj vláda, ba i parlament. Minister zahraničných vzťahov Slovenskej republiky Milan Kňažko mi 3. septembra 1999, teda pár týždňov pred prehradením Dunaja, keď sa o tejto problematike rokovalo v Európskom spoločenstve, v jeho komisiách, keď sa chystalo rokovanie Vyšehradskej štvorky s Komisiou Európskeho spoločenstva v Londýne, poslal list, v ktorom mi oznamuje: ”Vzhľadom na to, že v súčasnosti a s najväčšou pravdepodobnosťou aj v budúcich týždňoch budem značne zaneprázdnený, dovoľujem si Vás informovať, že som poveril Doc. JUDr. Petra Vršanského koordináciou činností a s ním môžete priamo rokovať o podrobnostiach.”

Nuž dobre. V čase, keď problematika Sústavy vodných diel neschádzala, najmä pričinením maďarskej diplomacie, zo stránok svetovej tlače, vysielania rozhlasu a televízie, slovenský minister zahraničných vzťahov na túto problematiku nemal čas. Bál sa vari, že by ublížil Maďarom?

Svedectvo o svojej farbe povedal aj neskôr, 4. decembra 1992. V liste, ktorý mi poslal, ma naliehavo žiada, aby som sa vo svojich vystúpeniach v masmédiách zdržal politických a národnostných aspektov. To bolo po mojom vystúpení v pražskej televízii v relácii Co týden dal. Nejdem ju rozoberať, v pamäti súčasníkov žije doteraz práve tak ako Kňažkom utvárané koridory.

Áno, sú to protislovenské postoje, nehodné hociktorého Slováka, nie to ešte vysokého štátneho úradníka. Bolestivejšie však je, že mu naleteli poslanci koaličných strán Národnej rady Slovenskej republiky a dali sa na postupnú parceláciu Matice slovenskej. Zavrhli etické hodnoty žijúce v génoch slovenského ľudu, ktorý sa hrdo hlási k cyrilo-metodskej tradícii, k viere solúnskych bratov. Slovenský národ si ctí kňazov všetkých vierovyznaní, nikdy sa však nezapredá kupčíckym kňažkom.

Matici slovenskej sa v jej štvrtom období nežije ľahko. Mám ďaleko od nekritického preberania všetkého, čo sa v minulosti osvedčilo. Preto bude potrebné naliehavo hľadať to, čo môže byť osožné z minula a nachádzať nové prvky, ktoré by pôsobili ozdravne na ďalšiu činnosť MS.

Na Slovensku máme pekné príslovie: Pomôž si človeče, aj Pán Boh Ti pomôže. Aj Matica bude musieť hľadať predovšetkým v sebe samej. Vo finančnom nedostatku nie je osihotená. v podobnej situácii sú pracoviská Slovenskej akadémie vied, aj vysokých škôl. Riešenia treba hľadať v podnikateľských aktivitách. Najvýdatnejším zdrojom sa aj naďalej ukazuje Neografia. Čitatelia týchto riadkov iste vedia, s akou žlčovitisťou sa vyjadrujú politici a predajní publicisti o tom, že Mečiarova vláda predala Matici slovenskej túto tlačiareň za korunu. Ale veď aj to bolo preplatené. Komunistická vláda ju znárodnila bez náhrady. Tento výrobný podnik, s dobrým zvukom najmenej v Európskom priestore, bude iste aj naďalej prosperovať, a to aj bez tlačenia komerčnej literatúry. Polygrafický priemysel je jedným z výrobných odvetví, kde technický pokrok prebieha najrýchlejšie. Na to bude potrebné pamätať.

Oživiť bude potrebné audiovizuálnu dokumentárnu tvorbu. Schválne píšem: oživiť. Ona totiž prekvitala pod krídlami Matice v čase svojho druhého obdobia. Karol Plicka takto nakrútil filmy, ktoré sa stali a navždy zostanú zlatým fondom slovenského filmového umenia a slovenského národopisného bohatstva. Táto studnica nie je vyčerpaná a množstvo televíznych staníc doma a vo svete bude s radosťou nakupovať diela z tohto žánru audiovizuálnej tvorby. Samozrejme pod podmienkou, že sa tento výrobný útvar dostane do rúk tvorcom, a nie kšeftmanom.

Neviem si predstaviť život Matice bez svojich zahraničných organizácií. Aby ten život bol plnohodnotný, potrebuje to živú osobnú výmenu. To sa bez cestovania nedá a v budúcnosti to bude potrebné zintenzívniť. Za týchto okolností Matičná cestovná kancelária nemusí byť utópiou ani príťažou. A už vonkoncom nie finančnou ujmou. Ak sa dokážu na Slovensku uživiť tisíce ostatných, dokázala by to aj takáto matičná.

Dosť sa hovorí o sebestačnosti Domov Matice slovenskej. Neverím na túto predstavu, aspoň v najbližšej budúcnosti nie. Tieto inštitúcie pracujú na národnostne zmiešanom území, neraz s menšinou slovenského obyvateľstva. Ich cieľ nie je byť zárobkovým podnikom, i keď každá prijateľná koruna je vítaná. V každom prípade však treba podnecovať podnikateľskú iniciatívu ich riadiacich pracovníkov.

Zakríknuto pôsobí vydavateľská činnosť, najmä na úseku tlače. Matica nemá časopis, ktorý by bol čitateľsky pútavý, a ktorý by bol nielen sebestačný, ale aj ziskový. Som presvedčený, že tento stav možno zmeniť. Podľa tlače sa črtá i výraznejšia angažovanosť organizácie Podielové družstvo Slovenské investície, organizácia, ktorá by mohla prispieť k zlepšeniu finančnej situácie Matice slovenskej.

To je len niekoľko podnetov, ktoré si Matica slovenská môže vyriešiť sama. Sama, ale aj s pomocou iných by mala nachádzať širšie chodníčky k mládeži. Bez nej zakape. Prítulnosť k nej treba pestovať už v školskom veku. Tisíce žiakov základných škôl každoročne súťažia v prednese prózy v rámci celoslovenskej súťaže Vretienko. Bez Matice. Čo tak osnovateľom ponúknuť organizátorskú a aj metodickú pomoc a využiť skúsenosti šalianskeho Maťka.

Priestor na organizovanie ochotníckeho divadla sa neustále zužuje. Pôsobenie televízie ochotníckym aktivitám nepraje. To však neznamená, že by sa matičiari nemali angažovať tam, kde ochotníctvo ešte žije.

Plnokrvný matičiarsky život nie je možný bez štátnej podpory. Napokon, odhliadnuc od prvého obdobia Matice slovenskej, takejto podpory sa jej vždy dostávalo. Ona predsa plní celý rad úloh, bez fungovania ktorých by spoločenský organizmus v štáte nebol možný, alebo by bol značne okyptený. To však záleží od spoločenskej klímy, ba priamo od politickej vôle. Tá v súčasnosti voči Matici absentuje. Ak k tomu prirátame národnú vlažnosť, ba v niektorých prípadoch protinárodnú orientovanosť niektorých politických špičiek a časti inteligencie, potom sa nečudujme, že sa dávajú na parceláciu matičného ústrojenstva. Za príklad môže slúžiť vyjadrenie Miroslava Kusého, že on Maticu slovenskú nikdy nepotreboval. Verím mu, veď ako vysoký komunistický úradník, ju skôr likvidoval. V podstate však má pravdu. Ani ja som nikdy nepotreboval jeho rodnú organizáciu.

Okolo Matice slovenskej je teda živo. Žiaľ, aj v negatívnom slova zmysle. V časti našej spoločnosti sa vždy našli jedinci, ktorí neslúžili svojmu národu. Nie je to inak aj v horúcej súčasnosti. Matica je pripravená odrážať ďalšie ataky zaobalené do demokratických fráz a medoústych pseudoargumentov. História nás však učí, že prekonala aj ťažké obdobia. Len tí jej funusáci, oj Bože, kdeže sú?

Július Binder