Martin Homza

Rozpad Rakúsko-Uhorska okrem oslobodenia jeho národov priniesol do strednej Európy geopolitickú nestabilitu. Jednotlivé fragmenty bývalého súštátia v snahe zachovať si pre seba bezpečnosť a prosperitu sa v nebývalej miere vystavili na milosť a nemilosť novým arbitrom ich existencie. Často až do tej miery, že zahraničnopolitická naviazanosť toho-ktorého štátu hraničila, či hraničí s jeho priamym vazalským postavením. Ide o nepochybný paradox nášho ”oslobodenia” a práva na samourčovacie právo, keď na jednej strane síce deklarujeme svoju nezávislosť a samostatnosť, no na strane druhej sa prepadávame do stavu hlbokej závislosti a podriadenosti.

Ako z toho von?

Základným pilierom moci stredoeurópskeho priestoru bolo po mnohé stáročia poľsko-uhorské spojenectvo kongeniálne vyjadrené stredovekým mierom svätého Vojtecha a svätého Štefana. Kým Poľsko sa po roku 1945 (aj vďaka Stalinovej podpore) vrátilo k svojej bývalej sile, Uhorsko ako dejinný fenomén z mapy Európy zmizlo. Viac ako evidentné však je, že samotné Poľsko pri všetkej svojej snahe nedokáže vyvážiť vplyv svojich mocnejších západných susedov nielen na osudy ďalších stredoeurópskych krajín, ale najmä na svoj vlastný. Kľúčom k obnoveniu aspoň časti bývalej moci a lesku strednej Európy ako aktívneho činiteľa európskych dejín je teda slovensko-maďarsko-rumunsko-chorvátské zmierenie. Zmierenie všetkých národov bývalého Uhorska. Pritom za východiskové tu právom možno pokladať práve slovensko-maďarské vyrovnanie. Čo však so skúsenosťou, že posledný takýto pokus slovenskej Novej školy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia skončil v Budapešti fiaskom? Čo s celým tým bremenom historických faktov, ktoré z nás urobili jedných z najväčších nepriateľov v tomto priestore? Zabudnúť na ne? Pretvarovať sa, ako to robia niektorí naši úspešnejší politici, že nie sú a nikdy ani neboli? Alebo z pozície svojho vrodeného ignorantstva a zadubenosti jednoducho o tom nehovoriť?

Ani jedno. Naopak. Účty musia byť presné. Naše vedomia jasne vedomé vlastných previnení a predsudkov. Len potom môžeme zasadnúť k okrúhlemu stolu a k nášmu rokovaniu prizvať aj veľkú učiteľku života – spoločnú uhorskú históriu. Veď práve o nej možno vo všeobecnosti povedať, že bola skôr lepšia, než horšia a tiež, že skôr bola lepšia ako neskôr, v posledných storočiach našej spoločnej štátnosti. Ako sa to teda stalo, že sa to skôr dalo a neskôr už nie?

Otázka vzťahov Slovákov a Maďarov vo svojom vyše tisícstoročnom priebehu tvorí zložitý spletenec, ktorý len ťažko dostať do verbálnej roviny bez serióznejšieho a systematického bádania. Odpoveď, ktorú sa tu pokúsime formulovať sa v zásade vtesná do troch hlavných bodov. Predovšetkým fundamentom vzájomných vzťahov Slovákov a Maďarov sa nemohlo stať násilie, ale vzájomná dohoda. Po druhé: po dlhé stáročia tu jestvovala vzájomná tolerancia a hlboké chápanie kategórie inakosti ako hlavnej stavebnej jednotky celku uhorskej štátnosti. Po tretie: proces vzniku a trvania Uhorska ako štátu nebol záležitosťou jedného národa a jeho dejinotvorného génia, ale súvisel s procesom akulturácie dvoch jeho hlavných agensov – uhorských Slovanov (z nich najmä predkov Slovákov) a predkov Maďarov. Štvrtým, komplementárnym zjednocujúcim prvkom heterogénneho uhorského organizmu, pôsobiacim však zvonku, a nie zvnútra, bol politický tlak jeho súperov, najmä však Rímskej ríše nemeckého národa, priamej predchodkyne Fischerovskej EÚ.

Prečo nie násilie? Jediný funkčný štát, ktorý si svoje postavenie vybudoval na trvalom parazitovaní na bývalých súperoch, bola staroveká Sparta. Napriek tomu, že to nebol celkom zanedbateľný pokus, bol iba ťažko nasledovateľný. Napokon už starí Rimania pochopili, že existuje aj rozumnejší spôsob ako vykorisťovať svojich bývalých nepriateľov, a to udeliť im rímske občianstvo. Dedičstvo rímskej Panónie a jej slovanských detí bolo v Karpatskej kotline ešte dlho poruke. No bola tu aj ďalšia skúsenosť – kolaps Avarského kaganátu. Modelu uzavretej nomádskej štátnosti, ktorá bez ”svojich Slovanov” nevydržala ani prvý karolovský pokus o ”reformu”. Naopak, karolovskí Slovania (medzi nimi aj Nitrania a Moravania) rýchlo absorbovali okrem poslednej franskej módy aj najmodernejšie formy riadenia štátu, ktoré obohatili o vlastné invenčné dodatky a stvorili funkčný mechanizmus, ktorý pre zmenu takmer pol storočia odolával všetkým tlakom svojho mocnejšieho západného tútora. Prečo by sa teda mal rozsypať pod prvým väčším náporom istého nomádskeho spoločenstva? Mimochodom po prehratej vojne (s Bulharmi) a navyše v značne decimovanej forme? Dlho sme na túto otázku hľadali odpoveď. Až sme ju sformulovali v súlade s tradíciou slovenskej historiografie (najmenej od čias J. B. Magina) a na výsledkoch niektorých posledných výskumov maďarskej (Sz. De Vajay), poľskej (R. Grzesik) a slovenskej historickej vedy (najmä tých o Uhorsko-poľskej kronike). Povedané čo najjednoduchšie: nový subjekt, ktorý v podobe kmeňového zväzu starých Uhrov v deväťdesiatych rokoch 9. storočia vstúpil na scénu stredoeurópskych dejín, sa tu stal jazýčkom na váhach rozloženia politických síl. Nadbiehali mu Bavori i Moravania. Za spojenca si však vybrali Nitriansko. Bola tu ich vzájomná potreba. Spolu najprv rozložili Moravu a neskôr výrazne ohrozili i samotnú Východofranskú ríšu. Spoločne preliatou krvou položili základy budúceho Uhorska. Nebolo treba veľa, len spojiť staré s novým. Členku mojmírovskej dynastie vydať za potomka Arpáda. Z cudzincov sa takto stávali našinci nielen u nás, ale aj v Galii (Frankovia), či Anglicku (Normani). Ale aby sme siahli aj do staršieho súdka; nič inšie nezostávalo ani Alexandrovi v Perzii, či Caesarovi v Alexandrii, keď chcel pre svoje ďalšie plány získať aj podporu domáceho obyvateľstva, no najmä a nadovšetko legitimitu svojho postavenia ako nového vládcu. Taká je historická podstata pohostinskej teórie (už od čias Uhorsko-poľskej kroniky) o prijatí starých Uhrov. A na nej už niekoľko storočí stavia sila slovenskej tradície. Nie násilie, ale slobodná voľba a presvedčenie o vzájomnej potrebnosti museli stáť pri kolíske uhorskej štátnosti.

Rozdielnosť oboch kultúr pritom nebola až taká obrovská, ako sa dnes opäť nesprávne prijíma. Veď slovanský usadlíci mali svoju dlhoročnú skúsenosť s nomádskymi Avarmi a konglomerát starých Uhrov sa už za Karpatami musel stretnúť a žiť s východnými Slovanmi, ako to nakoniec dosvedčujú arabskí autori. Skúsenosť, ktorá zákonite nemohla byť vždy negatívna – inakšie by smerovala k deštrukcii – viedla k presvedčeniu o vzájomnej prospešnosti. Geograficky uzavretý systém Karpatskej kotliny jednoducho neumožňoval starým Uhrom kočovať spôsobom letných a zimných pastvísk, bežným v starej vlasti nad Čiernym morom, ako si to želá G. Györffy. Toto poznanie už po niekoľkých rokoch po príchode muselo viesť reprezentantov starých Uhrov k záveru, že bez potravinových prebytkov panónskych Slovanov a aj Nitranov (predkov Slovákov) nemôžu byť. V novej vlasti sa totiž starým spôsobom nedalo žiť, nieto ešte prežiť. Úcta k domácim roľníkom a ich (nielen) politickým štruktúram tu teda bola viac ako na mieste. Ale predstava o vzájomnej prospešnosti musela panovať aj na druhej strane, veď okrem podielu na koristi z vojenských výprav starých Uhrov pre elitu pôvodnej spoločenskej štruktúry starých Slovákov, tu konečne bola aj záruka trvalejšieho mieru a stability. Za celé obdobie 10. storočia (na rozdiel od nepokojného predchádzajúceho storočia) nielen na územie Slovenska, ale celej Karpatskej kotliny nevstúpila cudzia armáda. Priznajme si teda, že za takýto mier sa oplatilo spojiť sa.

Bez vzájomného rešpektovania sa by toto všetko jednoducho nešlo. A čo je kresťanská láska iné než ideálna forma rešpektovania sa? Prijatie kresťanstva nebývalým spôsobom zjednotilo heterógenne spoločenstvo Uhorska okolo spoločných náboženských princípov. A opäť nie je celkom náhodné, že v jednom zo sŕdc tohto štátu, na kráľovskom dvore Kolomana Haličského, brata Bela IV., vznikla povesť o tom, že Uhri prijali kresťanstvo prostredníctvom Slovanky, krakovskej kňažnej Adelajdy. V skoncentrovanej podobe tu čítame príbeh o evanjelizačnej misii slovanských žien uprostred pohansko-nomádskeho spoločenstva. A pozrime sa tiež na etnickú skladbu najstaršej vrstvy uhorských svätcov: dvaja Slovania (svätí Svorad a Benedikt), dvaja Maďari (svätí Štefan a jeho syn Imrich) a jeden Nemec (svätý Gerhard – Gelért). Skutočný obraz etnického zloženia dobového Uhorska (Kučera). Pritom je tiež pravdepodobné, že práve svätí Svorad a Benedikt tvorili pred vlastnou kanonizáciou Arpádovcov (1083) pôvodnú, východiskovú vrstvu štátneho kultu Uhorska, plniac podobné funkcie ako napríklad svätý Martin vo Franskej ríši. Iste to nie je náhoda, že pôsobili v Nitriansku. Napokon, veď celá myšlienka svätorečenia Štefana a jeho syna pochádza od Ladislava I., nitrianskeho vládcu a Poliaka rodom i mravmi od samého detstva (Kronika Galla Anonyma).

Stojí na dvoch stĺpoch – na dvoch integrujúcich momentoch. Jeden z nich je kresťanstvo. Druhý kráľovstvo. Ako uhorská štátnosť je nepredstaviteľná bez svätoštefanskej myšlienky, táto je nepredstaviteľná bez kresťanstva. Dokonca až tak veľmi, že sa odvážime tvrdiť, že bez kresťanstva by uhorská štátnosť ani nevznikla, ani netrvala. V čom zase spočíva sila kráľovskej idey? Zjednodušene povedané, kráľ ako vyvolenec Boha, pomazanec svätým olejom, je vykonávateľom Božej vôle v spoločenstve, ktoré reprezentuje. Je rovnako pánom všetkých, a to bez rozdielu. Pánov i sedliakov, slobodných i neslobodných, Maďarov i Slovákov. Je pritom viac ako symptomatické, že samotné slovo kráľ (király – maďarsky, kralis – na svätoštefanskej korune) je západoslovanského pôvodu. Ako sa dostal slovanský termín na kráľovskú korunu uhorských kráľov a do vlastného jazyka Maďarov?

Tu sme už pri treťom bode našej pomyselnej kompozície. Vznik uhorského štátu ako dôsledok intenzívnych akulturačných procesov jeho hlavných agensov – uhorských Slovanov (z nich najmä predkov Slovákov) a predkov Maďarov. Archeológovia to majú jednoduché. Belobrdská kultúra, ktorá sa objavuje v priestore Karpatskej kotliny, jednoducho v sebe zjednocuje mnohé staršie (aj veľkomoravské vplyvy) s prvkami východoerópskej módy, ktorú sem priniesli predkovia Maďarov. V písomných prameňoch tomuto stavu zodpovedá zmienka (upozornil na ňu Györffy) zo súpisu dobier kláštora svätého Maurícia v Bakonybél (Vesprímska župa) z roku 1086. Popri čisto maďarských menách jazdcov (equites) sa tu spomínajú aj mená slovanské, a to v pomere 2:1. Ten istý pomer platí aj pre roľníkov (oratores). Okrem iného to hovorí o tom, že stará pôvodná elita sa presadila aj v etnicky maďarských územiach. A to už nehovoríme o územiach, kde staromaďarský element ani neprenikol. S týmto poznaním opäť korešponduje aj maďarský názov pre jej príslušníka – vitéz, ktorý je opäť slovanského pôvodu. V podobných príkladoch by sme mohli pokračovať. Je ich toľko, že sa v konečnom dôsledku nemôžeme čudovať niektorým stredovekým informátorom, ktorí (ako Helmold, alebo anonymný autor Veľkopoľskej kroniky) jednoducho Uhrov pokladali za Slovanov.

Isteže, skutočnosť bola omnoho komplikovanejšia a nezaobišla sa bez vzájomných treníc. A práve na túto komplikovanosť historickej reality si treba zvyknúť aj dnes. Fenomén mocného stredovekého uhorského štátu, ktorí udivoval tak západných ako i východných dobových spravodajcov, bol totiž postavený práve na tejto rôznosti. A takto to stojí aj v Ponaučeniach kráľa Štefana synovi Imrichovi: Kráľovstvo jedného jazyka a mravu je slabé.

Martin Homza