Friedrich Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v pruskom Röckene. Jeho otec bol luteránskym pastorom. Keďže zomrel už roku 1849, mladý Friedrich bol vychovávaný v nábožnej ženskej spoločnosti so svojou matkou, sestrou, starou matkou a dvomi tetkami v meste Naumburgu. Univerzitné štúdie začal v Bonne, ale o krátky čas sa presťahoval do Leipzigu, kde študoval filozofiu pod profesorom Ritschlom. V tom čase sa dostal pod vplyv Schopenhauerových spisov; osobitne ho priťahoval autorov ateizmus. Vo švajčiarskom Bazileji sa stal univerzitným profesorom. Tam sa stretol s Wagnerom, ktorého obdivoval, ale neskoršie sa s ním rozišiel. Roku 1879 upadol do choroby a hľadal liečenie vo Švajčiarku a v Taliansku. Hoci sa nikdy neuzdravil, prepustili ho z nemocnice. Býval v matkinom dome v Naumburgu. Po matkinej smrti presťahoval sa so sestrou do Weimaru. Niektorí tvrdia, že ako študent trpel na sifilis, ktorý sa mu dostal do mozgu. Jeho sestra to však popierala. V diele ”Ecce homo” začali sa ukazovať prvé príznaky psychickej nerovnováhy. Z tejto choroby sa nikdy nevyliečil.

Nietzsche sa pokladá za najradikálnejšieho zo všetkých filozofov a za buričského ducha 19. storočia. Konštatoval úpadok vtedajšieho kresťanstva; to ho viedlo k vášnivej kritike a k jeho úplnému odsúdeniu. Tento geniálny syn luteránskeho pastora neskrýval svoj odpor a veľkú nenávisť k náboženstvu, v ktorom bol vo svojej mladosti vychovaný. Jeho postoj k náboženstvu bol na začiatku protikresťanský; až neskôr sa vyvinul v radikálny ateizmus vo vlastnom zmysle.

”Ak niekto má dnes nejasný postoj ku kresťanstvu, ku tomu nemám ani za mak dôvery. Iba jediný postoj je prípustný: absolútna negácia”.

V kresťanstve videl proces okrádania a poníženia človeka až do krajnosti. Pre neho je to ”história na zaplakanie... Boh je myšlienkou, ktorá skriví všetko, čo je rovné”. Aby sa človek od neho oslobodil, netreba podvracať dôkazy jestvovania Boha. Stačí ukázať, ako sa mohla uchytiť idea Boha v ľudskom vedomí. Podľa neho idea Boha mala jediný cieľ: skrotiť človeka. Preto treba vytrhnúť z človeka túto vieru a pozdvihnúť ho. Treba hrdo vyhlásiť ”smrť Boha”.

Nietzscheho myslenie prechádzalo tromi obdobiami:

V prvom ranom období (1871-1877) Nietzsche bojuje za nový ideál tvorby, za obraz človeka, ktorého prototyp videl v tragickom období Grékov pred Sokratom. Do tohto obdobia patria jeho diela: Zrodenie tragédie z ducha hudby (Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik, 1872), Nečasové úvahy (Unzeitgemässe Betrachtungen, 1873-1876), v ktorých vidno silný vplyv Strassa, Schopenhauera a Wagnera.

V druhom období (1878-1882) Nietzsche sa stáva ”vedcom”, kritikom a pozitivistom. Do tohto obdobia patria jeho diela: Ľudské, príliš ľudské (Menschliches, allzumenschliches, 1878-1879), Ranná zora (Morgenröte, 21881), Radostná veda (Die fröhliche Wissenschaft, 1882). V týchto dielach bojuje proti metafyzike, vychvaľuje slobodného ducha podľa francúzskeho osvietenstva. Stáva sa tým, čím dovtedy opovrhoval: intelektuálom a sokratikom.

V treťom období (1883-1885) vyšlo jeho slávne dielo ”Tak hovoril Zarathustra” (Also sprach Zarathustra) s ideami nadčloveka a s premenou hodnôt, Mimo dobra a zla (Jenseits von Gut und Böse, 1886), Genealógia morálky (Zur Genelogie der Moral, 1887), Vôľa k moci (Der Wille zur Macht: Versuch einer Umwerthung aller Werte). Išlo v nich o nové hodnoty, ktorých tvorcom má byť nadčlovek so Zarathustrom ako ich zvestovateľom a s Dionýzom, ich symbolom. Protikladom nových hodnôt je Ukrižovaný. V diele ”Antikrist” sa už výrazne ozýva psychická nevyrovnanosť.

Nietzsche patrí k ľuďom, ktorí nepochybne boli obdarovaní prorockým duchom, akousi schopnosťou hlbšie vidieť a odhaľovať skrytú novú tvár dejín, ktorú iní ľudia ešte nevidia. Žil v druhej polovici 19. storočia v Nemecku, ktoré vtedy stvárňovala Hegelova politická filozofia, chápajúca štát ako historické vtelenie absolútneho ducha, Boha. Druhá kultúrnotvorná idea vyrástla zo Schopenhauerovej pesimistickej náuky o utrpení a spáse. A nakonie pôsobilo na neho aj idealistické ovzdušie pietistického protestantizmu. Na tento myšlienkový svet Nietzsche veľmi citlivo reagoval. Cítil, že taký svet ohrozoval človeka a nedovoľoval rozvoj ľudskej osobnosti. Hľadal v ňom svoje miesto, ale nenachádzal. ”Kde je môj domov? Toto je moja otázka, v tom spočíva moje hľadanie dnes a vždy. Nikde som nenašiel svoj domov. Ó večné existovanie všade, ó večné existovanie nikde, ó večné márne existovanie.” Svet Hegela, Schopenhauera a idealistický svet protestantského evanjelizmu sa nemohol stať jeho domovom. Preto vyslovoval radikálny protest proti tomuto pomätenému svetu. Pokúšal sa načrtnúť perspektívy nového sveta a domova.

Nietzsche bol presvedčený, že prvou úlohou jeho prorockého a osudového povolania bola deštrukcia tohto sveta lží, tohto starého mŕtveho sveta, človeka a Boha a vidina nového človeka, ktorá pripravovala zrodenie Nadčloveka.

Nietzsche sa chváli tým, že vie odpovedať na tieto otázky. On je prvý, ktorý strhol masku humanistickej a kultúrnej maškarády a vyslovil oslobodzujúcu pravdu, ktorá pôsobí ako výbušnina vo svete. ”Ja som ako prvý vycítil, vytušil, že lož je lož... moja genialita spočíva v nozdrách”. Berie si za úlohu ”prehodnotiť všetky hodnoty”; prevrátiť ich zo lži na pravdu, vyslobodiť celý vesmír hodnôt. Stredobodom tohto vesmíru tradičných hodnôt, týchto humanistických, kultúrnych, náboženských a politických ideálov, týmto základom a osou európskeho humanizmu je Boh. To je ten metafyzický ”vred” všetkých ľudských chorôb, nešťastí a ponížení.

Pojem Boha bol odhalený ako protiklad života. V pojme Boha sa v strašnej jednote spojilo všetko, čo je škodlivé, jedovaté, ohováračné, každá smrteľná nenávisť života. Pojem neba, pojem nebeského, nadzemského pravého sveta bol vytvorený k znehodnoteniu jediného sveta, ktorý jestvuje. Tak sa stalo, že našim pozemským skutočnostiam nebol uchovaný žiadny účel, žiadny zmysel, žiadna úloha. Pojmy ako duša, duch a dokonca aj pojem nesmrteľnosti (nesmrteľnosť duše) boli vymyslené, aby sme nimi učili pohŕdať svetom a aby sme ho urobili chorým, t. j. svätým (Ecce homo).

V diele ”Radostná zvesť” Nietzsche rozpráva o bláznovi, ktorý za jasného dňa vyšiel s lampášom v ruke na trhovisko a kričal: ”Hľadám Boha”. Práve sa tam zišli tí, ktorí neverili v Boha, a začali sa smiať a vtipkovať. Blázon sa vrhol medzi nich: ”Kam odišiel Boh?” Poviem vám to: Zavraždili sme ho, vy a ja. Ako sme len mohli vysušiť more? Ako sme len mohli odtrhnúť túto zem od jej slnka? Všetko zhaslo. Letíme ničotou a nocou, večnou nekonečnou nocou”. Ľudia sa na neho dívali nechápavo a bolo vidieť ich nesúhlas. Blázon praštil lampášom o zem a povedal si: ”Prišiel som príliš zavčasu. Ľudia nechápu, čo sa stalo. Ale stala sa hrozná, prevratná udalosť a je v pohybe. Príde a vstúpi do našich dejín – za sto rokov, za dvesto rokov...”

Niektorí ateisti pred ním, ako Renan a Taine, predpovedali zánik akéhokoľvek náboženstva najneskoršie za päťdesiat rokov. Nietzsche si myslel, že to môže trvať niekoľko storočí, ale to ho neznechucovalo. On sa usiloval ovplyvňovať elitu ľudstva a jej pomocou potom všetkých ľudí.

”My sme zabili Boha – volá priam v mystickom deríliu. Čo bolo až doteraz najsvätejšie a najmocnejšie, vykrvácalo pod našm nožom. Veľkosť tohto činu je priveľká pre nás. Nie je žiaduce, aby sme sa my sami stali bohmi? Nikdy nebolo veľkolepejšieho činu a akíkoľvek budú ľudia, ktorí sa zrodia po nás, vďaka tomuto činu budú patriť do vyšších dejín... My sme vrahmi Boha”.

Nietzsche vedel, že smrťou Boha všetko sa zmení. Starý svet sa zrúti do priepasti, do ničoty. Nietzscheho ateizmus je dôsledný a radikálny. Nepáči sa mu polovičato prežívaný ateizmus tých, ktorí síce odpísali Boha zo svojho sveta, ale si ponechali jeho meno, jeho útechu; potrebujú ho, keď si sami nevedia rady so svojimi ťažkosťami. Tento ich polovičatý ateizmus je nečestný, ba ešte odpornejší ako všetky náboženstvá sveta.

Takto človek oslobodený od Boha zisťuje, že nie je obrazom Boha – imago et similitudo Dei – ale sám sebou so svojím dravým animálnym pudom a túžbou po živote. Nietzsche sa pýta, o aký život teraz ide? Kozmická skutočnosť sveta, vesmíru a dejín človeka pozbavená svojej vertikálnej dimenzie, svojho zmyslu a cieľa robí z človeka tragického živočícha. Takýto človek nemôže byť cieľom svetového diania; môže však byť mostom, prechodom a cestou k vyššj bytosti – k nadčlovekovi.

Deštrukcia kresťanstva obnažila človeka, ale ho súčasne prinútila, aby si sám zo seba vytvoril nové nebo na zemi a zo zeme, aby dal zmysel svojej tragickej a nezmyselnej existencii, aby sa stal pánom svojho osudu, celkom slobodný s uvoľnenou vôľou k moci, aby sa stal novou bytosťou – nadčlovekom. Neostáva mu iná cesta, než vysloviť ”áno” k samej tragédii: táto najhlbšia absurdita vesmíru a života spočíva ”v zákone večného návratu”. Nietzsche vidí v tomto horizontálnom modeli spásy výkupnú a obrodzujúcu silu. Idea ”večného návratu” mu prišla v Sils-Mária v Engadine.

Nietzsche mal svojich predchodcov a učiteľov. Medzi nimi boli hlavne Strauss a Feuerbach. Strauss vo svojej knihe Ježišov život (1835) v podstate tvrdil, že ”evanjeliá sú náboženské báje, v ktorých sa vybíjajú náboženské ašpirácie židovského národa”. Táto Straussova kniha otriasla kresťanskou vierou Engelsa, ktorý dovtedy veril a bol nábožný.

Feuerbach tvrdil to isté, čo Strauss: ”Boh je bájka, ktorou ľudské vedomie vyjadruje svoje ašpirácie. Pre neho ”len zmyslový život je pravdivý a reálny; zmyslový svet je jediná pravda a skutočnosť”. Veril, že ”dejinným obratom bude chvíľa, keď si človek uvedomí, že jediným Bohom pre človeka je sám človek. Homo homini Deus” (Podstata kresťanstva). Cieľom Feuerbachových spisov bolo ukázať človeku jeho podstatu a zaštepiť do nej vieru v seba. K tomu však bolo potrebné vyhnať Boha z kresťanského vedomia. ”Nič si neprajem zanechať po smrti v pamäti ľudstva, iba túto moju základnú myšlienku. Všetko ostatné obetujem”. Feuerbach založil aj školu, v ktorej sa debatovalo o týchto otázkach. Engels hovorí o ”pocite uvoľnenia”, ktorý prenikol mladíkov jeho pokolenia po prečítaní jeho knihy ”Podstata kresťanstva”. ”Nadšenie bolo všeobecné. Naraz sme sa všetci stali feuerbachovcami.”

O podobnom ”oslobodení ducha” písali aj naši ateisti v knihe Prečo sme sa rozišli s náboženstvom (1962). V úvode ateistka Sedláková medziiným napísala: ”Len ten, kto naozaj precítil, prežil a neraz úprimne prebolel proces od viery v boha v akejkoľvek cirkvi k ateizmu, môže vydať svedectvo o svojom oslobodení ducha, o povznášajúcom pocite, o uvoľnení zo strachu a ugniavenosti, ktorú v ľuďoch podporuje a pestuje každé náboženstvo. Človek sa naozaj akosi vyrovná, vzpriami, spozná svoju silu, svoje obrovské možnosti pretvárať svet, veci a vzťahy okolo seba. Zahodí do koša duchovných odpadkov poučky o božskej všemohúcnosti a ľudskej nemohúcnosti, o nekonečnom strachu z vecí neznámych, o hrôzach pekelných a otčenáškovský vzdych ”buď vôľa tvoja...” doplní slovom – človeče” (s. 5-6).

Nietzsche si uvedomoval, že v tomto smere bol iniciátorom. ”Nastoľujem nový druh slobodného myslenia. Ešte nik neuvažoval o kresťanskej mravnosti ako o čomsi nižšom... Nový ideál kráča pred nami, ideál úžasný, zvodný a bohatý na nebezpečenstvá, ideál, ktorý z nadbytku síl a hojnosti si pohráva so všetkým čo sa doteraz nazývalo svätým, dobrým, nedotknutým, božským” (Ecce homo).

Nietzsche prejavoval vášnivú nenávisť voči kňazom. Volal ich ”trpaslíkmi”, ”rasou parazitov”, ”patentovanými ohováračmi sveta”, ”jedovatými pavúkmi”, ”najrafinovanejšími pokrytcami”. Ale aj napriek tomu chvíľami ich nemohol neobdivovať, lebo svoje životy zasvätili ideálu.

”Ľud má tisíckrát pravdu, keď si ctí týchto ľudí. Tieto kňazské duše, tiché, jednoduché, čisté, ktoré patria jemu a ktoré vyšli z neho, ktoré však boli vyvolené a posvätené...”

Vo svojom diele Tak hovoril Zarathustra poznamenal: ”Nerád mám týchto kňazov a sú mi úplne proti chuti”. Ale na inom mieste napísal: ”Sú tu kňazi a aj keď sú moji nepriatelia, idem okolo nich potichu a s mečom schovaným do pošvy. Aj medzi nimi sú hrdinovia”.

Postoj tohto zaťatého ateistu voči náboženstvu bol dvojznačný. Z psychologického hľadiska vo vonkajších protirečeniach možno vidieť projekciu alebo odraz protirečení, ktoré trápili jeho dušu. Nietzschemu sa nepodarilo prekonať duševnú nevyrovnanosť. Napr,. nemilosrdne odsudzoval každý súcit, každú slabosť srdca. Ale raz sa mu stalo, že na ulici istého talianskeho mesta utekal k starému koňovi, ktorého trýznil jeho majiteľ a začal ho objímať. Tu svetlo jeho rozumu zhaslo, keď plakal nad úbohým zvieraťom.

Človeku by bolo ľahké nájsť Boha, keby sa neskrýval. Človek je však stvorený na Boží obraz a podobu; dostal veľký dar slobody, a tú Boh vždy rešpektuje. Odhalená Božia tvár by znamenala zničenie slobody človeka. Teda sloboda človeka vyžaduje, aby sa Boh skrýval. V slobode je najväčšia výsada, ale aj najstrašnejšia hrozba pre ľudskú existenciu. Boh požaduje od človeka slobodný súhlas, ale človek môže odmietnuť aj samého Boha. Hriech podporuje túto možnosť povedať Bohu ”nie”. V tom je obsiahnutá možnosť ateizmu.

Jedna z viacerých príčin šírenia ateizmu je nepochybne stará pozitivistická idea, ktorá zatíska Boha na okraj ľudského života ako nepotrebnú hypotézu: svet a život človeka v ňom možno vysvetliť aj bez Boha. Dnešný svet sa buduje a organizuje na zásadách, ktoré nemajú s Bohom nič spoločné, alebo ktoré ho priam vylučujú z myslenia ľudí. Ateizmus je spoločným menovateľom všetkých svetonázorov, v ktorých sa vychovávajú milióny mladých ľudí po celom svete. Jav vzdelaných ateistov minulosti sa v dnešnom svete stáva masovým javom a poníma sa ako čosi celkom samozrejmé. Filozofia, literatúra, politika, kultúra a celý verejný život obchádza myšlienku Boha a duch ateizmu vniká do všetkých oblastí súčasného života.

Niektorí filozofi vidia koreň ateizmu v tom, že v súčasnom svete prevláda prvenstvo činnosti nad bytím. Ako najvyššia hodnota sa zdôrazňujú výnos a zisk. Človek má toľko hodnoty, koľko si vyprodukuje. V minulosti sa človek hodnotil podľa svojho bytia, podľa toho, čo je vo svojej ľudskej prirodzenosti. Dnes ľudskú bytosť nahrádza výroba, stroje a technika. Človeka ovláda produkcia a robí ho otrokom. Stroje sa môžu vždy viac zdokonaľovať, čo sa v praxi aj uskutočňuje, kým človek ostáva spútaný okovami svojej prirodzenosti. Človek sa vo svojej podstate nezmenil. Hoci vyrába stroje, ktorými sa zmocňuje vesmíru, má to isté telo ako jeho jaskynný praotec.

Francúzsky katolícky spisovateľ Francois Mauriac na to reguje vo svojej knihe ”V čo verím”: ”Divy techniky, ako ich predvádzajú predo mnou na dôkaz, že žijeme v materialistickom žalári, v žalári hoci aj kozmických rozmerov, sú mi smiešne. Čo na tom záleží, že pristávame na nebeských telesách, keď v diaľkovej rakete sedí človek so svojím úbohým telom, ktoré sa raz rozpadne na prach, a tým úbohým srdcom, ktoré nadarmo bilo láskou k ľuďom, lebo je tiež len popol a prach” (s. 38).

Na prekonanie tohto rozporu sa nemožno jednoducho vrátiť do minulosti, ani odmietnuť všetko moderné, lebo pokrok nemožno zastaviť. Našou úlohou musí byť prijať nový svet, vrátiť mu človeka, usmerniť ho na opravdivé hodnoty.

Na to upozorňuje Ján Pavol II.: ”Túžba lepšie žiť nie je zlo. Zlý je však taký spôsob života, ktorý sa predstavuje ako lepší, keď sa človek orientuje na ”mať”, a nie na ”byť” a keď má viac nie preto, aby aj on sám bol viac, ale preto, aby mohol tráviť život v prázdnom pôžitkárstve. Preto treba pestovať také formy života, v ktorých hľadanie pravdy, krásy a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja bude kritériom voľby konzumu, šetrenia a investovania. So zreteľom na to nemôžeme pripomínať len povinnosť lásky k blížnemu, čiže povinnosť pomáhať vlastným ”prebytkom”, ale občas aj tým, čo je nám samým ”potrebné”, aby bolo naporúdzi pre život chudobných to najpotrebnejšie”.

V človeku je čosi, čo nemôže zmeniť ani činnosť ani veda ani technika,: náhodilosť jeho bytia, ktoré mu je dané. Technológia pôsobí v oblasti našich produktov, nemôže vkročiť do oblasti nášho bytia. ”Odkiaľ som prišiel, kam idem, načo som tu na zemi?” Tu je hranica ľudského bytia, pred ktorou musí zastať technológia. Tu sa otvára brána k náboženstvu; len ono môže odpovedať na posledné otázky ľudského života. Ústredným problémom kresťanského svetonázoru je objaviť a uznať skutočnosť ľudského bytia, ktoré je povolané k Absolútnu.

Nietzsche na rozdiel od iných ateistov nevyčítal kresťanstvu inkvizície, krížové výpravy, pokánie askétov a extázy mystikov, ale že je primálo prísne a primálo požaduje. Kresťanstvo je pre neho ”sladkou a trúchlivou otravou”, lebo naštrbuje jeho lásku k životu. ”U vás, dobrých ľudí, je veľa vecí, ktoré sa mi hnusia. Želal by som si, aby ich pochytilo šialenstvo, od ktorého by zahynuli”.

Ateizmus v mene hodnôt nie je produktom moderného sveta. Už v štvrtom storočí Julián Apostata opovrhoval kresťanstvom a usiloval sa obnoviť staré pohanstvo, lebo v kresťanoch videl iba priemerných ľudí. Vyčítal im zvlášť hádky teológov. ”Niet divých vecí, ktoré by boli pre ľudí také nebezpečné a zlé, ako sú kresťania vo veľkej väčšine divokí jeden proti druhému”. Pohanstvo, ktoré Julián chcel obnoviť, bolo v jeho očiach v každom ohľade vyššie. Dávno pred príchodom Nietzscheho filozofi vyčitovali kresťanom, že sprofanizovali grécko-rímsky ideál, čím idealizovali svet.

Proti ateistom Cirkev vyznáva, že uznávanie Boha nie je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, ako tvrdia ateisti. Ani nádej na večný život, ktorý sľubuje kresťanská viera, nijako neumenšuje dôležitosť pozemských povinností, ale skôr napomáha ich plnenie novými pohnútkami.

Alfréd Rosenberg v k nihe ”Mýtus XX. storočia” sa dovoláva Nietzscheho ako inšpirátora nemeckého národného socializmu. Dvadsiate storočie ukázalo, čo znamená organizovať svet bez Boha. To je iste možné, ale ako píše H. de Lubac, to sa vždy obráti proti človekovi. Ideológie nacizmu, fašizmu a komunizmu, inšpirované Nietzscheovou filozofiou ”smrti Boha”, priniesli desivé výsledky proti ľudstvu. Šíritelia týchto ideológií nemajú na svedomí smrť miliónov ľudských životov. V dvoch svetových vojnách dvasiateho storočia zahynulo 87 miliónov ľudí, ďalších 80 miliónov zavraždil totalitárny a ideologický teror – teda spolu 167 miliónov ľudí, viac než vo všetkých vojnách a medzinárodných konfliktoch celej ľudskej histórie, 50 miliónov od konca druhej svetovej vojny v tzv. ”pokojnej perióde, milióny v koncentračných táboroch, 10 miliónov v Sovietskom Gulagu a ďalšie milióny v Číne a inde (podľa knihy Zbygniewa Brzezinského ”Out of Control” 1993).

”Na čo by bolo dobré zakrývať oči pred touto vážnou krízou? – končí svoju štúdiu H. de Lubac. – Ide o to, aby sa kresťanstvu vrátila jeho sila v nás. Treba ho predovšetkým objaviť také, aké samo v sebe je: čisté a autentické... Nepotrebujeme mužnejšie, pôsobivejšie, hrdinskejšie, mocnejšie kresťanstvo, ale prežívať ho také, aké ono je. Netreba na ňom meniť, niet na ňom čo opravovať, niet ho čím dopĺňať (čo neznamená, že ho netreba znovu prebádať). Netreba ho prispôsobovať k dennej móde. Treba ho len vrátiť samo sebe v našej duši. Nám stačí evanjelium ktoré nám Cirkev neprestajne ponúka. Len ho treba vždy nové znovu objaviť. Najlepší naši kritici neraz lepšie vedia hodnotiť kresťanstvo ako my sami. Oni mu nevyčítajú údajné slabosti: oni vyčítajú nám, že nevieme využívať jeho silu. Budeme vedieť pochopiť toto poučenie?” (Zápas s Bohom, s. 122-123)

Literatúra:

Henri de Lubac, Zápas s Bohom. SSV Trnava 1947

Ignác Lepp, Psychoanalýza súčasného ateizmu, Dobrá kniha, Galt, 1972

Johannes Hirschberger, Krátke dejiny filozofie, DK, Trnava 1999

Rím, (1979) s. 13-19