V uplynulých týždňoch sme sa stali svedkami polemiky medzi iniciátormi projektu Slovenského centra európskej integrácie (SCEI) v Kremnických Baniach a kardinálom Korcom. Súčasťou kremnického projektu je aj výstavba Chrámu Európy, ktorého architektonický návrh je dielom nemeckého výtvarníka Manfreda Scharpfa. V rámci obradu kladenia základného kameňa Scharpf prezentoval svoj projekt ”Návrat srdca”, obsahujúci zjavne pohanské prvky.

Vo svojej homílii 5. júla t.r. kardinál Korec hodnotil tento počin ako súčasť pokusu oslabiť, či dokonca nahradiť pôsobenie cyrilometodskej tradície pohanskými mýtmi, ktoré nezodpovedajú duchovnej tradícii Európy.

V emocionálne agresívnej reakcii iniciátori projektu obhajovali právo umelca na vlastnú výpoveď a význam antiky ako inšpiračného zdroja. Otca kardinála obvinili zo zavádzania verejnosti, z paušálneho stotožňovania pohanského s hriechom a z budovania duchovných bariér, prekážajúcich našej integrácii s kultúrnym svetom.

Napokon sa chceme vrátiť k jadru problému, pomenovaného kardinálom Korcom: potrebujeme cyrilometodskú tradíciu, alebo sa jej môžeme či musíme zrieknuť ako reliktu doby, ktorá je nejasná a neoveriteľná? V tejto otázke prerastá polemika kardinála s kremnickým spolkom rámec lokálneho projektu, ale dotýka sa celospoločenskej otázky, diskutovanej aj v súvislosti s novelizáciou našej ústavy.

”Európska únia spočíva na veľkom súbore civilizačných hodnôt, ktorých korene nepochybne siahajú do antiky a kresťanstva a ktoré sa v priebehu dvoch tisícročí rozvinuli do podoby, ktorú vnímame ako základy modernej demokracie, právneho štátu a občianskej spoločnosti. Súbor týchto hodnôt má svoj jasne vymedzený mravný základ a svoje zjavné metafyzické ukotvenie, a to bez ohľadu na to, či to moderný človek uznáva alebo nie.” Tieto slová povedal český prezident Václav Havel 8. marca 1994 vo svojom vystúpení pred Európskym parlamentom v Štrasburgu.

Havlova výzva neostala bez odozvy. Jeho iniciatívy sa ujala mimovládna organizácia Europa Union Deutschland. Po roku príprav a interných diskusií nad pracovnými podkladmi schválila na svojom 41. kongrese v Lübecku Chartu európskej identity, ktorá síce nie je oficiálnou chartou celej Európskej únie, ale veľmi účinne a presvedčivo podnecuje myslenie paneurópanov k tým otázkam, ktoré sú pre budúcnosť zjednotenej Európy rozhodujúce.

Charta charakterizuje proces zjednotenia Európy ako hľadanie odpovedí na historické výzvy súčasnosti a bolestivé skúsenosti minulosti. ”Európa je predovšetkým hodnotové spoločenstvo. Cieľom európskeho zjednocovacieho diela je zachovanie, uvedomenie si, kritické preskúmanie a ďalší rozvoj týchto hodnôt,” hovorí sa v II. kapitole charty. Tieto hodnoty sú produktom vývoja, ktorý je zakorenený v antike a v kresťanstve. Musíme si ich spoločne vymieňať a chrániť. Charta zdôrazňuje spoločné korene a hodnoty ako aj rozmanitosť, ktorej uchovanie predpokladá toleranciu vo vzťahoch medzi ľuďmi a kultúrami.

Z dokumentu je jasné, že európska identita nemá nahradiť identitu jednotlivých európskych národov, ale má byť jej produktom, nadstavbou, ktorá sa opiera o to, čo je európskym národom spoločné. Stojí za to na tomto mieste pripomenúť, že podľa filozofa Ortegu y Gasset to spoločné predstavuje 4/5 nášho kultúrneho vedomia.

Pre tvorcov charty nie je európska identita abstraktný pojem. Európska identita sa prejavuje ako príkladné sociálne spoločenstvo, ktoré vedie k solidárnemu rozdeľovaniu úloh, zdrojov a blahobytu. Medzi úlohami tohto spoločenstva je na prvom mieste odstránenie nezamestnanosti.

Medzi úlohami, ktoré Európa musí splniť na ceste za svojou novou identitou, charta menuje deklaráciu politických cieľov, formovanie morálne presvedčivej politickej podoby a solidárnu politiku.

Pojem identita, ktorý je kľúčovým pojmom tohto dokumentu, sa v programových dokumentoch a vyhláseniach autorov projektu SCEI nespomína ani raz.

Európska integrácia – úloha pre alchymistu?

Veľká časť diskusie a polemiky sa spája s menom nemeckého výtvarníka Manfreda Scharpfa. On je autorom návrhu Chrámu Európy i celej prezentácie, či performance, ktorá sa odohrala pri kladení základného kameňa. Mnohé z názorov, ktoré odzneli v polemike autorov projektu s kardinálom Korcom, sa spájajú s právom umelca na slobodnú umeleckú výpoveď ako aj s jeho právom inšpirovať sa antikou, či pohanskými obradmi.

Kto je Manfred Scharpf?

Kto a na základe akých kritérií ho poveril úlohou vypracovať návrh Chrámu Európy?

Roku 1989 dochádza v umelcovej tvorbe k zásadnej zmene. K aktívnemu ovládnutiu materiálu pristupuje aj isté ”rituálne konanie”. Umelec sa zrieka odlúčenosti v ateliéri. Svoje obrazy uvádza nie na výstavách, ale v rámci predvedení - performance.

Nemecký životopisec túto zmenu charakterizuje týmito slovami: ”Jeho brilantné obrazy sú navonok zviditeľnením jeho umenia žiť, cez ktoré samotný umelcov život sa stáva umeleckým dielom. Jeho dotyky so všetkými oblasťami života predstavuje a zobrazuje v autentických scenároch. Jeho dielo, obrazy a performance sú zamerané na plnosť života.”

Svoj projekt ”Terapeutické miestnosti” Scharpf uviedol na klinike, ”Život namiesto drog” v prostredí diskotéky a cyklus ”Ars erotica” v prostredí, ktoré ho inšpirovalo a kde sa pre vytvorenie primeranej nálady obvykle používa intímne červené svetlo...

Scharpf je známy aj v Česku. Svoj projekt ”Venuša” uviedol v Uherčiciach na Morave. Pre Sedleč v Čechách vytvoril projekt ”Vášeň túžby”. Projekt ”Hrdinovia a šampióny”, vytvorený pre New York, prezentoval na lietadlovej lodi námorníctva USA Interprid a venoval ho, údajne, hrdinom všedných dní... ”Návrat srdca”, vraj, venoval opätovnému zblíženiu ľudí východnej a západnej Európy.

Jeho diela sa dostávajú do zmyselnej, ba erotickej roviny. ”Jej kúzlo priťahuje mnohých súčasníkov, ktorí si už od plnosti života odvykli.” Svojím stvárnením erotických motívov sa kvalifikoval pre také prestížne časopisy ako Playboy alebo Penthouse. Mnohé z jeho projektov sú natočené na videofilmoch.

Z niekoľkých obrazov, ktoré som videl, mal som dojem výtvarného majstrovstva, osobitej schopnosti štylizáciou prírodného motívu spodobniť princípy, ktoré doposiaľ unikali výtvarnému stvárneniu. Scharpf má výraznú schopnosť metaforickým nadsadením oslavovať objekty, ktoré obvykle nebývajú predmetom hĺbavého umeleckého stvárnenia (napríklad – ľudský zadok). Scharpf očividne rád a trefne provokuje – ako o tom svedčí napríklad obraz ”Tri princípy” (1993), zobrazujúci tri projekcie zhrdzavenej kopije alebo obraz ”Nebeské telesá” (1999), na ktorom sú zobrazené dve pologule ľudského zadku, ktoré umelec pripodobňuje k prekrývajúcim sa nebeským telesám.

Zdôrazňujem, že každé z diel prezrádza výrazové majstrovstvo, ktoré si vyslúžilo oprávnený obdiv. Môže však tento spôsob spracovania témy, tento prístup k realite byť východiskom pri hľadaní vyjadrenia myšlienky európskej integrácie, ktorá – ako to vyplýva z charty, nie je iba tvorba projektov, ale aj spracovanie bolestnej skúsenosti? Bude Scharpfovo dielo pendantom Schillerovej Ódy na radosť, ktorej zhudobnenie je hymnou zjednotenej Európy?

Pravda, každé architektonické dielo, každá umelecká výpoveď, ktorá si kladie za cieľ postihnutie všeobecne platnej pravdy, predstavuje úlohu mimoriadneho druhu a zložitosti. Každá stavba musí odrážať nielen svoj vlastný účel, ale rešpektovať aj priestorový a tvarový kontext. Iná bude budova polikliniky, určená pre rázovitú obec a budova polikliniky, ktorá má byť v strede moderného urbanistického komplexu. Iná musí byť budova, ktorá sa týči uprostred krajiny, oplývajúcej bohatstvom, a budova, ktorá sa rodí v kontexte kultúry, zápasiacej o prežitie ľudí a hodnôt. Chrám Európy nemôže ignorovať šesťsto rokov starý gotický kostolík Sv. Jána, ktorý stojí opodiaľ.

Takéto náročné situácie sa preklenujú výberovým pokračovaním. Výberové pokračovanie zákon predpisuje vtedy, ak ide o prostriedky zo štátneho rozpočtu. Je však na mieste uplatniť ho aj vtedy, ak ide o cudzie prostriedky, o prostriedky bohatého sponzora. Zaväzuje nás k tomu nielen úcta k peniazom darcu, ale aj úcta k idei, ktorá má nájsť svoje hmotné vyjadrenie v istom prostredí a v istých súvislostiach.

Tu pre uplatnenie v megaprojekte, akým je výstavba Chrámu Európy, stačilo náhodné stretnutie troch výtvarníkov, z ktorých jeden dozrieval technicky i duchovne - v lone alchýmie.

Bol by som nerád, keby toto spochybnenie zdroja inšpirácie vyznelo ako paušálne spochybnenie Scharpfovej tvorby. Už som zdôraznil, že o Scharpfovom majstrovstve nemožno pochybovať. K tomuto uznaniu treba pripojiť ešte konštatovanie, že skúsenosť z alchymistických pokusov, pri ktorých alchymisti neraz vychádzali z absurdných predpokladov, sa stala zdrojom Scharpfovho originálneho spracovania tém. Nastoľovanie súvislostí, ktoré by nám nikdy nenapadli, umožňuje poodhaliť také stránky javov, ktoré ostávali mimo rámec nášho poznania. Obávam sa však, že táto metóda málo prispeje k odhaľovaniu zmyslu európskej integrácie.

Akej radosti? Radosti z ducha porozumenia, aké šíri kresťanstvo, alebo radosti zo zmyselnosti, akú propagovala antika? Akej lásky? Bude to kresťanská láska k blížnemu, láska, ktorá sa stala základom kresťanského sociálneho učenia, alebo to bude láska, ktorú spodobnil Scharpf v ”Ars erotika” a ktorú zasadil do červeného prítmia?

O akú civilizáciu ide, ak umelec hľadá paralelu medzi zatmením Slnka a dvoma prekrývajúcimi sa pologuľami ľudského zadku? Možno že zmyselnú, možno že úsmevnú, ale určite nie preduchovnelú.

O význame mýtov

Scharpfov pohľad do minulosti nie je náhodný. V prípade Chrámu Európy a Návratu srdca siahol hneď po niekoľkých mýtoch: prvým je (asi ním vytvorený) mýtus o symbolickom význame karolínskej koruny, vyrobenej – podľa jeho názoru – z kremnického zlata, druhým je mytologický príbeh o únose Európy bielym býkom, ktorý sa zahľadel do krásnej princeznej a na ktorého očarená princezná vysadla. Koruna sa stala východiskom pre projekt Chrámu Európy, mytologický príbeh o únose Európy sa stal symbolickým vyjadrením obsahu integračného procesu, ktorého podstatnou zložkou je návrat zblúdilých stredo- a východoeurópskych národov do ich dôstojného sídla, reprezentovaného – franskou korunou.

Thomas Carlyle (1795-1881) napísal vo svojej knihe o francúzskej revolúcii nezabudnuteľnú myšlienku: ”Dejiny? To je len destilát chýrov...” Rozhodujúcim znakom vedeckého poznania je jeho objektívnosť, ktorá sa preveruje dokazovaním. Vedecký dôkaz je práve to, čo je v dejepisectve len skromne zastúpené – nie vinou dejepiscov, ale vinou nedostupnosti objektívnych podkladov. Ak sa ukáže, že všetko bolo ináč, nie je to (zväčša) vina historikov, ale skôr vina politikov, že nedokázali zabrániť, aby sa pravda predsa len presadila, alebo že zašantročili dokumenty, ktoré by ju boli vyjavili historikom...

Pre rastliny i ľudské spoločenstvá sú najdôležitejšie ich korene. Na rozdiel od koreňov rastlín sú korene ľudských spoločenstiev nepreskúmateľné a prakticky nedokázateľné. Napokon, skutočný pôvod ľudí a vecí nie je až taký dôležitý. Dôležitý je výklad minulosti, tradícia, ktorá sa ľahko zmení na mýtus. Tento mýtus si ľudské spoločenstvá osvojujú ako náhradu za skutočnú pravdu. Mýty fungujú ako istá protéza vedomia. Vo väčšine prípadov slúžia práve tak dobre ako verifikovaná pravda. Príkladom za všetky sú Švajčiari a ich hrdinský Viliam Tell, ktorý je od začiatku do konca vymyslenou postavou – mýtom. Hoci to všetci Švajčiari vedia, ich národná hrdosť sa stále opiera o Tellovo mimoriadne strelecké umenie, zmysel pre spravodlivosť. Skrátka, Viliam Tell je taký, akým by chceli byť všetci Švajčiari.

Z všeobecnej potreby mýtu sa zrodila zrejme povesť o Svätoplukových prútoch, alebo ušľachtilý profil Jánošíka. (Škoda, že v novodobom vydaní prestal bohatým brať a chudobným dávať, ale pre zmenu všetkým berie a sebe dáva...)

V krajných prípadoch tieto mýty motivujú k vrcholným výkonom a hrdinstvu, ktoré prechádza do sebaobetovania (japonskí kamikadze). Keďže každá doba potrebuje svojich hrdinov, slúžiacich ako vzor, história sa nemôže obmedzovať len na overenú skutočnosť, ale narába s mýtmi ako užitočnou výplňou zlomkov reálnej pravdy.

Postupy historiografie odrážajú vlastnosti ľudského vedomia, ktoré podobne ako spoločenské vedy je náchylné vypĺňať biele miesta poznania konštrukciami, sledujúcimi istý vnútorný program človeka. Je prirodzené, že ak ide o človeka orientovaného na budúcnosť, bude si osvojovať vývojovo ofenzívne mýty – na rozdiel od človeka, ktorý si myslí, že dejiny a vývoj ľudstva ním končia, a preto si volí mýty navádzajúce k rezignácii.

Nezáleží na podrobnostiach; dôležitý je istý prvok realizmu a morálna integrita celej konštrukcie. Toto konštatovanie, ktoré na prvý pohľad problém mýtu v dejinách národného spoločenstva značne zjednodušuje, nám približuje obrovský význam otázky, či sa v preambule našej ústavy budeme odvolávať na odkaz našich vierozvestov, alebo nie. Tí, ktorým ide o ”preprogramovanie” slovenského národa, sa všemožne usilujú napríklad dokázať, že činnosť sv. Cyrila a Metoda bola spojená s iným územím, ako je územie dnešného Slovenska. Nech by aj tradícia o sv. Cyrilovi a Metodovi bola len účelovým mýtom, a nie reálnou pravdou, potrebuje ju slovenský národ ako základ svojej totožnosti, ako nástroj, ktorým buduje svoju morálnu integritu. Keby sme tento mýtus nemali, museli by sme ho vytvoriť...

Z tohto hľadiska je reakcia otca kardinála na pokus implantovať cudzie božstvá a mýty do vedomia súčasného človeka nielen opodstatnená, ale priamo nevyhnutná. Experimenty s ľudským vedomím a jeho mravnou identitou sú rovnako riskantné ako pokusy geneticky manipulovať človeka. Aj pri najlepšom úmysle vedca môže dôjsť k zrodu netvora, ktorý bude postrachom ľudstva. Umelec môže vo svojej tvorivej fantázii vnímať antický pohanský mýtus ako poetický zdroj inšpirácie; no premena tohto poetického prvku na mýtus a tým aj na základ kultúrneho a hodnotového vedomia spoločenstva môže podnietiť vznik mravne vykoreneného spoločenstva, ktoré sa stane postrachom integrujúcej sa Európy.

Možno, že Scharpf sa skutočne cíti zodpovedným voči svojmu kultúrnemu a politickému prostrediu, pravda, nemeckému. Virtuálny chrám Európy bol odjakživa determinovaný mohutnou silou germánskych kmeňov... Z jeho područia sme sa koncom prvého tisícročia vymkli svojou vlastnou, pôvodnou slovanskou vzdelanosťou. O význame tohto kroku najlepšie svedčí tvrdý odpor franského duchovenstva proti slovanskej liturgii a jej tvorcom.

Ak Scharpf dáva reálnemu Chrámu Európy podobu franskej koruny, môžeme to chápať ako presadzovanie názoru, že náš návrat do Európy (rozumej návrat srdca - uneseného, zblúdilého, či pohybujúceho sa na krídlach vlastnej, pôvodnej vzdelanosti a preto oslabujúceho pôsobenie jednotiaceho osemhranu franskej koruny) sa musí vyznačovať primknutím ku germánskej tradícii, k onému duchovnému a mocenskému jadru, ktoré určovalo podobu Európy na prelome prvého a druhého tisícročia.

I keď nemecký duch, kultúra a hospodárstvo je dnes hnacím motorom integračného procesu, jeho určujúcou silou, sotva možno usudzovať, že by toto zrieknutie sa vlastnej tradície a identity bolo podmienkou úspechu európskej integrácie. Naopak, všetky dokumenty Rady Európy i Európskej únie zdôrazňujú nutnosť zachovať veľkú kultúrnu rozmanitosť Európy, ktorá bola základom jej tvorivého príspevku k ľudskej civilizácii.

No toľko som schopný rozpoznať, že Slovensko nepotrebuje nahradiť cyrilometodskú tradíciu pohanskými mýtmi, že umelecká sloboda neoprávňuje k občianskej nezodpovednosti a idea európskej integrácie by nemala byť pláštikom, ktorým sa prikrývajú nedorobky ambicióznych jedincov. Ak by svoje úsilie zamerali na záchranu historických pamiatok Kremnických Baní a celého regiónu, pomohli by európskej integrácii omnoho viac ako projektmi, v ktorých komplexnosti sa utopila integrácia spolu s prekomplikovanými ideami jej kremnických nadšencov.