Úvahy o štáte, osobitne reflexie vťahov medzi štátom a spoločnosťou, predstavujú neopomenuteľnú súčasť dejín ľudského myslenia. Záujem o problematiku vytvárania štátnych organizmov či intenzívne skúmanie postavenia štátu v  spoločnosti alebo spoločnosti v  štáte je podmienené predovšetkým sústavným prehodnocovaním usporiadania vzťahov medzi jednotlivcom, jeho prirodzenými potrebami, individuálnou slobodou a širším inštitucionalizovaným celkom, chrániacim spoločenstvo pred svojvôľou nezodpovednosti.

Kategóriu, ktorá zabezpečuje nedotknuteľnosť jednotlivca, predstavuje právo ako určitá gnozeologická predstava. Kategóriu, ktorá vymedzuje to, čoho sa musí jednotlivec vzdať, strpieť v prospech celku, reprezentuje jeho konkretizovaná povinnosť. Konflikt medzi slobodou jednotlivca a požiadavkami inštitúcií štátu vyústil do predstavy o spoločnosti navzájom, ale aj vo vzťahu k štátu rovnocenných občanov. Takáto spoločnosť kultivuje usporiadanie rozdielnych, prípadne protichodných záujmov, pretože štát, ale aj jednotlivci sa postupne snažia o maximálne zhodnotenie vlastných potrieb a absolutizáciu postavenia.

Na hranici spoločného a individuálneho sa postupne vytvárali jednotlivé koncepcie vnímania štátu. Funkcionalistický pohľad na štát zdôrazňuje jeho inštitucionalizovanosť, organizovanosť pri zabezpečovaní všeobecného poriadku a spoločných záujmov. Od daného postavenia štátu sa odvíjajú aj jeho funkcie, predovšetkým normatívna a zákonodárna, ale aj kontrolná a riadiaca funkcia, ktoré vychádzajú z vopred stanovených a ucelených predstáv. Štát teda chráni občanov smerom dovnútra, a rovnako ich chráni i smerom navonok. Iné, konfliktualistické videnie štátu zdôrazňuje jeho donucovací charakter. Štát slúži iba na presadenie vybraných skupinových predstáv, potrieb, hodnôt, noriem, ktoré ale nereprezentujú záujmy všetkých členov spoločnosti. Teoretici, ovplyvnení konfliktualistickým pohľadom na štát videli oslobodenie jednotlivca v zániku štátu, a preto by sa mal rozplynúť v spoločnosti občanov. V tejto súvislosti ale spoločnosť nie je chápaná ako kooperujúci systém, pre ktorý je vlastná zvýšená participácia občanov na verejnom živote, ale skôr ako bezrozdielna komunita rovných občanov. Sloboda sa tak rozplynula vo formálnej rovnosti, ktorá má predovšetkým majetkový rozmer.

Podobné posudzovanie štátu na desaťročia ovplyvnilo najmä krajiny strednej a východnej Európy. Idea takzvanej beztriednej spoločnosti sa po II. svetovej vojne stala súčasťou ich životného metabolizmu napriek tomu, že si nezískala sympatie všetkých krajín a nie všetci občania k nej dospeli slobodným rozhodnutím. Nakoniec, skutočné slobodné rozhodnutie ani nemôže smerovať k vylúčeniu občianstva z verejného života, vzniknutá situácia bola skôr dôsledkom geopolitického rozvrhnutia síl v oblasti.

Zaužívaná predstava, že štát je formou donútenia, presadenia zištných záujmov vybranej elity na jednej strane a zároveň objektom geopolitickej stratégie mocností na druhej strane sa v postkomunistickej Európe postupne premietla do axiómy, ktorá však nemusí platiť vždy a bezvýhradne. V strednej a východnej Európe vystupuje v kontexte  prisudzovania charakteristík štátu, okrem iných nezanedbateľných faktorov, aj zjavná multietnickosť, ktorá je podmienená prítomnosťou početných historických menšín. V danom prostredí existenciu štátov nedeterminuje iba postavenie majoritného národa, ale aj jeho vzťah k menšinám, ktoré – možno nespokojné s kreovaním príslušného štátneho zriadenia, možno z  obavy o vlastné práva alebo budúcnosť vzťahov s materskou krajinou, možno z  iných dôvodov – preferujú spoločenské pred štátnym. V takomto prípade ale spoločnosť nemusí formovať štát iba multietnicky, ale tiež nacionálne, pričom relatívne časté zmeny hraníc v centrálnej Európe sú, alebo môžu byť zámienkou na etnickú, kultúrnu, jazykovú, nie však racionálnu hospodársko-regionálnu autonómiu.

Slovenská republika ako nový, neznámy štát na mape Európy sa zrodil v období, v ktorom v postkomunistickej časti starého kontinentu dochádzalo k odôvodnenému oslabovaniu pozície štátu, tentoraz ale bez priamych konfliktualistických nánosov, teda nie z materiálneho hľadiska formálne zrovnoprávňujúceho občanov, ale z hľadiska vzťahov k  štátu ako k rovnocennému subjektu. Správy o rozpade Česko-Slovenska preto pôsobili akoby v rozpore s oslabovaním pozície štátu, keďže sa väčšmi skloňovali pojmy štát, národ, samostatnosť ako pojmy spoločnosť, občianstvo, integrácia. Moderné štáty však vznikali a aj dnes vznikajú ako štáty národné, čo prirodzene neznamená, že sú štátmi jedného národa, ich rovnako plnohodnotnou súčasťu sú i príslušníci národnostných menšín. Obavy z národného štátu v spojení so vznikajúcou Slovenskou republikou preto pramenia skôr z iných, nie veľmi odôvodnených príčin. V spoločnom štáte, v ktorom dominoval vplyv Čechov, významnostne preštylizovaný na pozíciu akéhosi staršieho brata, sa ďesaťročia vytvárala predstava, že Slováci ako národ nemôžu jestvovať samostatne – vo vlastnom štáte a bez českého národa.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v slovenskej pospolitosti vznik dvoch samostatných štátov rozdelil občianstvo, podobne ako politické strany, na dva nezmieriteľné tábory. Táto skutočnosť nebola najlepším východiskom pre spoločné, spojené úsilie pri utváraní a prezentácii štátu dovnútra i navonok. Nehovoriac o tom, že isté kruhy od prvých chvíľ existencie samostatného štátu Slovákov spochybňovali jeho demokratický charakter.

Spochybňovanie samostatného štátu sa ešte aj v súčasnosti pri rôznych príležitostiach opiera o kritiku jeho vzniku, ktorá vraj nebola podmienená vôľou občianstva, ale údajnými ambíciami vtedajšej mocenskej elity, ktorej vyhovovala národná samostatnosť na prikrytie vlastných zištných záujmov. ”Prečo vznikol tento štát, vieme, lebo sa mohol ľahšie rozkradnúť ako federácia, prečo ho však chceli viesť práve dnešní politici, zostáva záhadou.” (Kotian, R.: Predkovia a ich potomkovia. Sme 149/2000)

Prirodzene, ambície ľudí, ktorí stoja pri zrode štátov, nemusia vychádzať iba z nezištných záujmov či širšieho spoločenského prospechu, no predsa len nemôžu byť, najmä v demokratizujúcich sa podmienkach, motorom vytvárania štátnych útvarov. Nakoniec, aj samotné záujmy spojené so vznikom štátu možno vnímať dvojako. Predstavu o osobnom profite záujmových skupín z prostredia štátu spochybňuje a vyvracia konštrukcia, podľa ktorej vraj malo na zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov záujem predovšetkým zahraničie, presnejšie určité zahraničné kruhy.

”V Československu však mala sémantická bariéra po tri poprevratové roky zásadný vplyv na definitívne vyústenie všetkých strategických udalostí tohto storočia. To je zároveň hlavný mocenský dôvod, pre ktorý bolo potrebné Československo – deštruovať. Ako celok bolo nestabilné, a teda neovládateľné práve a predovšetkým vo vzťahu k videológii. Spomenutá sémantická bariéra bola síce devízou tej časti Slovenska, ktorá usilovala o plnú emancipáciu, ale aj prekliatím tej jeho časti, ktorá sa s rovnako horúcim srdcom prikláňala k unitárnemu státu dvoch národov.” (Valček, P.: Videológia – stroj indoktrinácie. Esej o dvoch systémoch jazyka. Dotyky 8/1998)

Prirodzene, bilingválnosť Česko-Slovenska ako fenomén sťažujúci prípadnú indoktrináciu nebolo možné odstrániť alebo prekonať inak, len zánikom spoločného štátu. Otázne však je, či by medzinárodné (nadnárodné) ciele alebo záujmy, ktorým prípadná indoktrinácia mala poslúžiť, nebolo možné dosiahnuť aj inak než rozdelením spoločného štátu. Nakoniec, ako si potom vysvetliť rezervovaný postoj zahraničia, keďže určité zahraničné kruhy sa na vznik štátu od prvých chvíľ jeho existencie pozerali so zjavnou nedôverou? Boli v tomto prípade historizujúce súvislosti, alebo časťou politického spektra navonok prezentovaná politická nestabilita, silnejšie ako záujmy medzinárodnej lobby, ktorá, podľa tejto teórie, potrebovala rozbytie spoločného štátu na uplatnenie vlastných zištných cieľov?

Obe konštrukcie, opierajúce sa o úzke skupinové záujmy pri vzniku štátu, do  určitej miery korešpondujú s konfliktualistickým pohľadom na štát. Aj keď sa hranice v strednej Európe, no nielen v tomto priestore, v poslednom storočí menili viacero ráz a za týmito pohybmi možno neraz badať i rôzne medzinárodné tlaky, konštrukcie vychádzajúce zo zištných záujmov pri vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 nezohľadňujú jeden závažný moment – demokratizáciu strednej a východnej Európy, ktorá primárne podnietila emancipačný zápas Slovákov. Aj preto možno vznik štátu chápať ako dovolávanie sa práva na vlastné dejiny. ”Bola to práve uvoľnená energia genia loci v postkomunistických štátoch a demokratizácia pomerov, ktorá umožnila ukončiť nedotiahnutosť národnourčovacích procesov vo východnej Európe ne-machiavelistickou cestou, potvrdiť genia loci v uvoľnenom priestore a čase, pričom novoutvorené štáty sa mu priam ponúkajú svojou otvorenosťou ku kooperácii v rámci Európy.” (Tužinský, J.: Slovensko – genius loci. Literárny týždenník, 27-28/2000)

Štát slovenského politického národa sa nerodil ľahko, ale ktorý štát vznikol či vzniká bez sprievodných problémov alebo pochybností, naviac, mierovou cestou, tak ako to bolo v prípade Slovenskej republiky a Českej republiky? Energia, prameniaca z  historicko-geografických súvislostí sublimovala do otvorenej politickej požiadavky samostatnosti, a jej dôsledok v podobe právneho rozdelenia federácie sa neuskutočnil militantným spôsobom práve preto, že celý proces bol formovaný predovšetkým kulturologicky, inými slovami, ľudskými predpokladmi myslieť a tvoriť, ktoré sa odzrkadľujú predovšetkým v poznaní, sociálnej interakcii a kultúre ako kompexnom ponímaní ľudskej reality. Moderný národný štát, ktorý sa prirodzene opiera o atribúty občianstva, je politicko-právnou formou kultúrnosti.

Tieň výhrad, ktoré spochybňujú samostatný štát, neraz pramení z problémov, ktoré často ani nesúvisia s jeho vznikom alebo existenciou. Nehovorí sa o tom, že mnohé z nedostatkov ponovemborového života by sa nás dotýkali odhliadnuc od toho, či by sme žili v spoločnom štáte s Čechmi alebo vo vlastnom štátnom útvare, tak ako dnes. Spoločnosť môže nepochybne zvýšiť participáciu občanov na rozhodovaní o mnohých dôležitých veciach, no v medzinárodnej integrácii je a bude rovnako dôležitý usporiadaný štát. Dúfajme, že Slovensko opäť nie je len v jednom z historických medzičasov a bude preto ešte dostatok priestoru na slobodnú diskusiu o štáte, o vzťahoch medzi štátom a spoločnosťou. Úvahy o štáte, osobitne reflexie vťahov medzi štátom a spoločnosťou, predstavujú neopomenuteľnú súčasť dejín ľudského myslenia. A každý národ má právo na vlastné dejiny.