Neviem, prečo požiadavka politickej reprezentácie slovenských Maďarov, presnejšie, Maďarov z povolania, utvoriť v rámci pripravovanej územnej reorganizácie trinástu župu - Komárňanskú, tak veľmi prekvapila súčasnú vládnu koalíciu, jej právnych a iných expertov.

Neviem, prečo to (súdiac podľa množstva príspevkov na túto tému v tlači, televízii a rozhlase) tak veľmi prekvapilo pracovníkov médií. Isté je, že na túto tému jej "otcovia" nabalili témy ďalšie, popravde povedané, nijako nie nové, a tak sa do jedného "balíka" dostali aj témy o prevode neidentifikovateľnej pôdy (nesprávny termín) do majetku miest a obcí, zavedení výučby v maďarskom jazyku na nitrianskej univerzite a uplatnenie charty menšinových jazykov. Ešte donedávna tam figurovala aj zmena preambuly Ústavy SR.

To je otázka, ktorú by si mal, hoci len tak pre seba, položiť každý Slovák a odpovedať na ňu statočne, bez osobitného vlasteneckého zafarbenia, len v duchu starorímskeho Historia magistra vitae - história je učiteľkou života. To je podnet, ktorý by mal zarezonovať v myslení každého slovenského intelektuála, v ktorom žije aspoň štipka národného povedomia, burcujúca k činom na povznesenie Slovenskej republiky.

Ak sa odvolávam na históriu, môže ma kdekto obviniť zo staromilstva. Ale len obviniť. Nie však dokázať ho. Aj ja sa z duše priečim odplaty za Maďarmi napáchané krivdy na slovenskom národe. Úprimne podávam ruku každému Maďarovi, ktorý cíti normálny partnerský vzťah k Slovákovi. Som rád, že poznám aj takých. Mrzí ma, že je ich viac v Maďarsku ako na Slovensku. Uvedomujem si, že naše dva štáty musia žiť vedľa seba, ale aj to, že z nich už nikdy nemôže byť štát jeden. Žiaľ, opačné snahy nie sú ojedinelé. Preto je namieste môj pocit ohrozenia, znásobovaný poznaním, že iredenta nie je javom krátko potrianonským, ale je fenoménom kontinuálne sa vlečúcim od rozpadu Rakúsko-Uhorska až do najsúčasnejších dní.

V dnešnom Maďarsku nie je zriedkavé stretnúť sa aj s takýmto verejne sa šíriacim textom, ktorý pochádza z knihy Stoffán György: Hol nemzet sűllyed el (Sent Gellért egyházi kiadó, l990 junius.4). : "Vrodená danosť maďarskej rasy, jej aristokratický spôsob myslenia, sebadôvera a vedomie o maďarskej minulosti, so vznešenou trpezlivosťou voči cudzím a s nadobudnutou vzdelanosťou, stojí hodnotovo nad všetkými okolo nej jestvujúcimi rasami." Ako to potvrdzuje uvedený citát, iredenta, tak ako každý iný sociálny a politický jav, má svoje korene. V tomto prípade sú zapustené v maďarskom šovinizme a čo je menej zdôrazňované, aj v maďarskom rasizme.

Cieľavedomé a dlhodobé vtĺkanie legiend o Veľkomaďarskej ríši do hláv detí už od predškolského veku, umocnené zneužívaním cirkevných obradov, je premysleným spôsobom živenia odporu voči Trianonu. V predvojnovom Maďarsku sa každodenne pred začiatkom vyučovania modlili túto modlitbičku: "Hiszek egy Istenben, hiszek egy hazában, hiszek Magyaroszág feltamadásában." V preklade to znamená: "Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím v znovuvzkriesenia Maďarska" Ešte aj v týchto dňoch nielen deti, ale aj dospelí po nedeľných bohoslužbách spievajú v kostole maďarskú hymnu, ktorá začína slovami: "Isten ald meg a Magyart." – Bože, požehnaj Maďara. Nemám výhrady voči utiekaniu sa k Bohu, naopak, ale štátna hymna do kostolov nepatrí a ak aj áno, tak nie ako pravidlo, ako súčasť bohoslužobného obradu a už vonkoncom nie na slovenskom území.

To všetko je podriadené jedinému cieľu a má svoje historické korene. Siahajú do konca 18.stor., do obdobia, keď cisár Jozef II. zrušil latinčinu ako úradný jazyk a nahradil ju nemčinou. To viedlo Maďarov k odvetným opatreniam a vo svojej pôsobnosti, v Uhorsku, začali násilne pretláčať do verejného života, vrátane vedy a kultúry, maďarčinu. Počas celého l9. storočia Uhorský snem prijímal zákony, ktoré kodifikovali násilnú asimiláciu nemaďarských národov. Otrasný je príklad maďarského národného hrdinu z meruôsmych rokov, slovenského renegáta Ľudovíta Košúta (Kossúth Lajos), pôvodom z Turca, ktorý povedal: "V Uhorsku je všetko - pôda, právo, história jedine maďarské. Slováci, Maďari, Srbi, Rusíni sú len ľud. V Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom len Maďari."

Doslova tragédia slovenského života nastala po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku l867. Séria zákonov, ktoré smerovali k pochovaniu slovenskosti, vyvrcholila zatvorením troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej, ktoré bolo zavŕšené štátnym zlodejstvom v podobe zhabania jej majetku.

Národnostný útlak bol neznesiteľný a do očí bijúci. Po prijatí dvoch školských "aponyiovských" zákonov roku l907 a po zastrelení pätnástich bezbranných obyvateľov obce Černová, vystúpili na európskom fóre na obranu Slovákov dvaja uznávaní verejní činitelia, Angličan Scotus Viator (R.W.Seton-Watson), ale najmä nórsky spisovateľ a publicista, laureát Nobelovej ceny Bjőrnstjerne Bjőrnson. Tí pred svetom demaskovali obludnú národnostnú politiku uhorskej vlády zloženej z Maďarov, kruto potláčajúcej všetky nemaďarské národy Uhorska.

Potom prišla prvá svetová vojna. Rakúsko–Uhorsko sa ocitlo medzi porazenými a samo v jej plameňoch zhorelo. To sa učia na Slovensku deti v základných školách a je predpoklad, že to nezabudol nikto z teraz žijúcich Slovákov.

V histórii platí, že každá vojna sa vedie v záujme zmeny hraníc. Prvá svetová vojna nemala iné ciele. Tie sa naplnili, lenže nie podľa predstáv síl, ktoré vojnu vyvolali, ale podľa demokratických zámerov víťazných mocností. Tie sa už pred jej vypuknutím s neľúbosťou dívali na hrubý národnostný útlak v Uhorsku, v krajine, ktorá dostala nelichotivý epiteton - žalár národov. Zo šiestich tam žijúcich národov päť si neželalo žiť po vojne v spoločnom zväzku s Maďarmi. Dôvodov mali viacej ako dosť. Za všetky len jeden. Zo všetkého obyvateľstva Uhorska Maďari netvorili ani polovicu, ale zo 450 poslancov uhorského snemu mali nemaďarské národy len okolo 40. Ak k tomu prirátame bezuzdné odnárodňovanie, najmä od druhej polovice l9.str., túžba po svojbytnosti bola veľká a oprávnená. Veľmoci jej vyhoveli. Súčasťou Versailskej zmluvy bol aj rozpad Rakúsko-Uhorska ako duálneho štátu. Na základe želania porobených slovanských štátov a Rumunska boli ich snahy akceptované, vznikol nový štát Česko-Slovensko a mierovou zmluvou podpísanou 4.6.l920 na zámku Trianon boli stanovené hranice nového štátneho útvaru - Maďarska, ktoré nikdy predtým nejestvovalo. Hoci s nadmierou sebazaprenia, nové riešenie v strede Európy schválila maďarská vláda a ratifikoval maďarský parlament.

Nie je to pravda.

Územie, ktoré sa vyčlenilo z niekdajšieho Uhorska, spolu s tam žijúcim obyvateľstvom, nebolo maďarským, ale uhorským územím. Pokiaľ sa týka obyvateľstva, je pravdou, že nebolo vždy možné zachovať etnickú hranicu, a preto bola prijatá zásada viesť ju po prirodzenom reliéfe, v prípade Slovenska po Dunaji, Ipli a ďalej na východ tak, aby na Slovensku zostalo toľko Maďarov, koľko Slovákov zostane v Maďarsku. Išlo približne o pol milióna občanov na každej strane, pričom možno s úspechom predpokladať, že časť Maďarov na Slovensku tvorili pomaďarčení Slováci.

Proti Trianonskej mierovej zmluve sa v novovytvorenom Maďarsku zdvihla vlna vážneho odporu. Vláda a parlament boli obvinení z neschopnosti a ústupčivosti. 2l. 3. l9l9 sa vlády v Budapešti zmocnili maďarskí boľševici, ktorí okrem proklamovanej proletárskej revolúcie mali svoj skrytý zámer - obnovu Veľkého Uhorska. Ich vojská začali obsadzovať južné Slovensko a 16. júna 1919 vyhlásili v Prešove Samostatnú slovenskú republiku rád na čele s predsedom revolučnej vládnej rady Čechom Antonínom Janouškom.

Krátko predtým vzniklo občianske hnutie odporu proti Trianonu, zaštítené heslom: Nem, nem, soha! - Nie, nie nikdy! Nebolo to okrajové heslo. Bola to ideová smernica pre vypätý maďarský šovinizmus, ktorý, ako som už naznačil, mal hlboko zapustené korene. Hoci sa Trianon stal skutkom, obsah hesla naďalej prežíval vo vedomí občanov. Vždy sa našli intelektuálni ohňonosiči, ktorí páľavu iredenty sústavne oživovali. Medzi nich patril aj gróf I. Bethlen, od roku l92l minister zahraničných vecí, blízky priateľ s regentom M. Horthym. Ten sa neraz oficiálne prihlásil k revízii Trianonu a k znovuustanoveniu Veľkého Uhorska. Známa je aj táto jeho myšlienka: "Maďarský národ, ktorého je za hrsť a ktorý sa pred tisíc rokmi usadil v strede dunajskej kotliny, je svojou geografickou polohou predurčený na to, aby v tomto priestore zaujal vedúce postavenie."

V nastúpenom fašizme v Taliansku a národného socializmu v Nemecku zavetril svoju historickú šancu. Nie je náhoda, že prvým európskym ministerským predsedom, ktorý sa v roku l933 stretol s Hitlerom, bol Maďar G. Gőmbős. Nešlo len o ochutnávku tokajského, ale tento iredentista si domov odniesol Hitlerov prísľub podpory v diplomatických i vojenských akciách proti Československu. Naplno ich realizovali po Mníchove a najmä po Viedenskej arbitráži, v duchu hesla Mindent vissza! (Všetko naspäť!)

Už 5.novembra l938 maďarské vojsko vtrhlo na južné Slovensko a obsadilo ho. To bol druhý vpád Maďarov na naše územie v 20 storočí. Tretí nenechal na seba dlho čakať. Ešte pred začiatkom II. svetovej vojny, už 23. marca l939, napadli východné Slovensko. To bol ich tretí ozbrojený vpád na naše územie. To bolo ich "veno" mladej Slovenskej republike. Je zarážajúce, že súčasná slovenská politika neberie do úvahy túto nepopierateľnú skutočnosť. Ona je nielen zjavná, ale aj do očí bijúca.

l2. apríla l939 M. Kozma, politik blízky M. Horthymu, na tajnom rokovaní uviedol: "Pre nás, čo stojíme na zásadách svätoštefanskej myšlienky, a nie sme schopní vzdať sa našej tisícročnej účasti v dunajskej kotline, pre nás, čo sme povolaní a máme všetky predpoklady viesť cudzie národy, bola by táto zásada vražedná, lebo by ohraničovala Maďarsko na okrajoch Alfoldu , po ktoré siaha uzavreté maďarské osídlenie...V revízii by sa však nepokračovalo... Bola by to pre nás samovražda, lebo prirodzené hranice sú na okrajoch Karpát." Ako sa potvrdilo doterajším vývojom, a ako ukazuje aj prítomnosť, iredentizmus sa stal oficiálnym programom maďarskej politiky.

Nikdy neprestal.

Neprestal ani po druhej svetovej vojne, keď sa Maďarsko, v rozpätí štvrťstoročia, druhý raz ocitlo medzi porazenými štátmi.

Na mierovej konferencii v Paríži 14. augusta l946 vystúpil v pléne maďarský minister zahraničia. Gyongyosi. Obhajoval svoj štát, ako sa dalo. Ale aj tu, na takomto vážnom fóre, medzi iným vyhlásil: "Túžba vidieť všetkých Maďarov, zhromaždených v hraniciach jedného národného štátu mohla by byť považovaná za oprávnenú" Nič proti tomu. Maďarsko však túto túžbu vždy realizovalo za cenu spupného okliešťovania práv iných národov. O tom pán minister nehovoril. V tom čase vyšla kniha maďarského diplomatického pracovníka vo Waschingtone Borsódyho, nazvaná Maďarsko-slovenské zblíženie. V nej sa dočítame aj takéto vyznanie: "Demokratické Maďarsko by veľmi pravdepodobne najskôr spolupracovalo so svojimi susedmi v nádeji, že tým zabezpečí práva pre maďarskú menšinu a ďalej, že tým vytvorí priaznivé ovzdušie pre revíziu svojich hraníc. Je, pravda, nepredstaviteľné, že by sa ktorákoľvek maďarská vláda mohla vzdať myšlienky revízie Trianonskej zmluvy." (Zvýraznil J.B.)

Aj keď nástup komunistického režimu roku l948 v Československu priniesol myšlienku o uplatňovaní proletárskeho internacionalizmu, v praxi to znamenalo paralyzovanie Benešových dekrétov a kruté uplatňovanie tézy o buržoáznom nacionalizme. Išlo o zlovestnú tézu, tak ako zlovestnými boli všetky politické procesy v prvej polovici päťdesiatych rokov, ktorých iniciatívu musíme hľadať v Maďarsku. Gottwaldovi ich podstrčil maďarský komunistický predák Mátyás Rákosi. Tak sa stalo, že kým slovenskí politici boli vraždení a žalárovaní, na Slovensku sa rozrastali organizácie Csemadoku. V Maďarsku naďalej prebiehala bezohľadná asimilácia či už za Rákošiho, alebo Kádárovho režimu. Bolo to čas genocídy Slovákov v Maďarsku.

Maďarské vojská, ktoré spolu so sovietskymi, aj z maďarského územia prekročili v auguste l968 naše južné hranice. To bol štvrtý ozbrojený vpád Maďarov na naše územie.

Vždy uspel. Bolo potom logické, že keď sa v novembri l989 čelný predstaviteľ Charty Václav Havel stal prezidentom, o pár týždňov, v novoročnom prejave, o česko-slovenských Maďaroch hovoril nie ako o národnostnej menšine, ale ako o národnej menšine. Prvý krok na iredentistickom pochode v nových podmienkach bol urobený.

Nasledovali ďalšie. Do volieb roku l992 šli 4 maďarské strany. Všetky s viac či menej skrytými iredentistickými cieľmi. Neboli takí hlúpi, aby ich proklamovali otvorene. Volili taktiku postupných krokov. Ich prvým cieľom bola autonómia. Dokladov o tom je nadostač. Napr. na kongrese Egyuttelés (Spolužitie,) jeho predseda Miklós Duray povedal: "Naším najvyšším cieľom je politická a hospodárska samopráva a celková autonómia... My sami sa musíme vyhlásiť za národ, už nesmieme byť nálepkovaní urážlivým názvom menšina... Postavenie Maďarov na Slovensku bude rozhodujúcim jazýčkom na váhe pri vstupe Slovenska do Európy. Preto sme nútení použiť všetky formy a možnosti na to, aby sa svet dozvedel o našich problémoch."

Nebol sám. Jeho slová potvrdil spisovateľ a dokonca svojho času aj minister česko-slovenskej federatívnej vlády László Dobos týmito slovami: "Kongres má zaviazať predsedníctvo, aby predložilo plán územnej autonómie a vytvorenie autonómneho parlamentu."

Vo svojich predsavzatiach boli dôslední. Jeden príklad za stovky iných: 10. a 11. februára l993 navštívila delegácia SNR Radu Európy. V delegácii bol aj významný predstaviteľ Maďarského kresťanskodemokratického hnutia Pál Csáky. Ten bez toho, aby o tom informoval ostatných členov delegácie, odovzdal predstaviteľom Rady Európy Memorandum svojho hnutia, plné podlých urážok na Slovenskú republiku. Uvediem aspoň niekoľko viet z Memoranda. " ČSR pozostáva z provincie Českého kráľovstva a severnej časti Maďarska... ČSR falšovala výsledky sčítania ľudu... Československý štát porušoval práva národných spoločenstiev - vrátane etnických Nemcov - a týmto dal Hitlerovi dodatočné ospravedlnenie pre jeho rozpínavé plány... Ústavný zákon č.l44/68 o právnom postavení národností nebol nikdy uplatnený... Napriek pozitívnym zmenám (po roku 1989) nedošlo k prelomu v oblasti práv menšín. Slovenská politická aréna je ovládaná radikálnym nacionalizmom, nenávisťou k cudzincom, antisemitizmom, národnou výlučnosťou a protimenšinovým vytváraním obrazu nepriateľa... Totalitný štát ticho pokračoval v asimilácii etnického maďarského obyvateľstva...

Postupný vzostup priemerného veku etnického maďarského obyvateľstva odráža rastúce zúfalstvo, spôsobené zhoršovaním ekonomických, sociálnych, kultúrnych a politicko-právnych podmienok... Ústava nezaručuje národným pospolitostiam právo zachovávať a chrániť svoju identitu a neposkytuje záruky proti ich asimilácii... Ústava nezaručuje plné právo na združovanie... Ústava nezaručuje menšinám a osobám patriacim k menšinám právo na vlasť, identitu a samosprávu, ústava degradovala menšiny na druhotriednych občanov."

Dalo by sa pokračovať ďalej, ale to je už priestor na knihu, a nie na novinový článok.

Celé memorandum je znôškou nepravdivých tvrdení, nenávistných osočovaní a rasistických názorov. Tak, ako ich predstavil Csákyho súkmeňovec Duray, ktorý 3. 4. l990 v novináchVerejnosť napísal: "Zmiešané manželstvá ničia maďarský národ...Špiní rasu ten, kto si zoberie Slovenku za ženu."

Stačí ? Súdnym Slovákom áno. Tým, ktorí sedia v Dzurindovej vláde, zrejme nie. Preto sa teraz čudujú. Lenže požiadavka na zriadenie Komárňanskej župy, to nebol žiaden blesk z jasného neba. Prekvapením by bolo, keby tá požiadavka nebola nastolená.

Zabudli už terajší vládni činitelia, že ryba smrdí od hlavy a že už 4. 6. l990 (deň 7O. výročia podpísania zmluvy v Trianone), vtedajší maďarský ministerský predseda J. Antal v parlamente, ktorý si toto výročie uctil minútou ticha, vyhlásil, že sa cíti byť predsedom vlády 15 miliónov Maďarov? Teda aj tých, ktorí žijú na Slovensku. V akom vzťahu voči nim je teda slovenský predseda vlády Dzurinda? U nás sa zaužíval výraz ”kolenačkový”. V Maďarsku nie je zvláštnosťou, ak si politici, a to nielen tí, o ktorých zvykneme hovoriť ako o extrémistoch, vylepšujú svoj imidž iredentistickými postojmi. Nie sú to len jednotlivci, ale celé zoskupenia. Aj Maďarská socialistická strana G. Horna, ktorý ako jeden z málo Maďarov zaujímal realistický postoj voči Sústave vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros a neskôr k haagskemu procesu, mala vo svojom volebnom programe túto myšlienku: "Na území Transylvánie, Slovenska, Vojvodiny a Zakarpatska je možnosť a potreba, (zvýraznil J.B.) vytvoriť maďarské autonómne oblasti." Ale ani to nie je nič nové. V budapeštianskych novinách Népszava, v septembri l992, volal po zmene hraníc medzi Maďarskom a Slovenskom poslanec parlamentu P. Szél. Ale aj minister zahraničných vecí v Antalovej a neskôr Borosovej vláde G. Jeszensky (jeho predkovia boli Jesenskovci, a on o tom dobre vie, potvrdil mi to pri návšteve VD G-N) na konferencii o európskej stabilite sa vyslovil: "podľa maďarského názoru, hranice v Európe nie sú dobré." Možno sa domnievať, že nemal na mysli hranice na Cypre. Ale aj minister Hornovej vlády, ktorý ho vystriedal, L. Kovács, 21.9.1994 povedal: "Podpísaním základnej zmluvy so susednými štátmi sa Maďarsko nevzdáva možnosti mierovej zmeny hraníc."

Nakoniec som si nechal vyjadrenia človeka na Slovensku uznávaného, spisovateľa váženého, bývalého prezidenta Maďarskej republiky Arpáda Gőncza. Nemožno mu zazlievať jeho maďarské myslenie. Možno mu však vyčítať jeho historickú nevedomosť, ktorú hlásal kadekde po svete, podporujúc tak maďarský šovinizmus, ktorý je v úzkom spojení s iredentizmom. Pán Gőncz, súc v roku l995 ocenený čestným doktorátom Oxfordskej univerzity, sa pri tejto príležitosti pred prítomnou váženou spoločnosťou o stredoeurópskom priestore vyjadril: Po Avaroch prichádzali Maďari, ktorí sa ako prví až dodnes udomácnili v Karpatskej kotline." Náhoda ? Nie. Zámer. On totiž, ani nie o rok neskôr, to isté zopakoval pri takej istej príležitosti na parížskej Sorbone, kde tvrdil, že v spomínanom priestore pred Maďarmi žili Kvádi, Húni, Avari. Spomenul aj Turkov, ale Slovania sa mu do ním predneseného výpočtu nezmestili. Tak sa zachoval človek - prezident, v ktorého rokovacej sále visí pre Slovákov hanebný, veľkorozmerný obraz maliara Munkásciho Zaujatie vlasti v roku 896. Naši predkovia sú na ňom v úctivej pokore, predklone, ba i pokľaku pred prichádzajúcimi nadľuďmi so svojím náčelníkom na koni. Prezident Gőncz teda nemohol o Slovanoch nevedieť, je priveľmi múdry na to, aby to prehliadol. Žalostné je, že ten obraz videl a pod ním na návšteve svojho maďarského partnera rokoval aj náš niekdajší prezident Michal Kováč - a neprotestoval. Zrejme nevedel, o čo ide a až ospravedlnenie prezidenta Gőncza, že ide o romantizované videnie výtvarníka, prítomní vzali na vedomie. Hovorím o tom istom Michalovi Kováčovi, ktorý na známom zhromaždení slovenských Maďarov so slúchadlami na ušiach počúval maďarské búšenie do pŕs na pôde republiky, ktorej bol vtedy prezidentom.

Lenže oni chcú bezbreho dostávať a nič nevracať. V šiestom čísle pražských novín Reflex v roku l994 dostal Miklós Duray otázku: "Domnievate sa, že sa maďarská menšina stotožní s týmto štátom a bude mu prejavovať lojalitu? Pán Duray nezaváhal a bez rozpakov odpovedal: "Lojalitu považujem za prežitý spoločenský prvok." Aj tak dobre. Aspoň vieme na čom sme.

Maďarská republika si nárokuje uznanie za starostlivosť o svojich občanov žijúcich v zahraničí. To uznanie by jej aj prislúchalo, keby nebolo spojené s cieľavedomým vedením menšín k destabilizácii vnútorného usporiadania susediacich štátov. Také podujatia, akým bolo stretnutie o zachovaní identity Maďarov v roku l996 v Segedíne, alebo konferencia Maďarsko a Maďari žijúci za hranicami, príp. konferencia Svetového zväzu Maďarov, majú vyhranený iredentistický, viac-menej otvorene proklamovaný charakter. Účastníci zo Slovenska patria na takýchto podujatiach medzi najaktívnejších.

Už som sa zmienil o mnohorakých podobách maďarského iredentizmu. Nie je možné ich v novinách všetky vyratúvať, tak ako nie je možné hovoriť o všetkých podujatiach, na ktorých iredentizmus pestujú. Jeden príklad za všetky, ktorý dosiahol svetové rozmery, je Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Čitateľ neoboznámený s podstatou si môže dať otázku: Čo má ekológia spoločné s iredentizmom? Ak by problém bol formulovaný takto, mal by pravdu. Lenže podstata spočíva v tom, že ekológia bola len pláštikom, ktorým boli zahalené vlastné a prvotné iredentistické ciele. Maďari tvrdia, že aj Trianonská zmluva z roku 1920 aj Mierová zmluva z Paríža z roku l946, ktoré upravujú hranice Maďarského štátu, im boli veľmocami vnútené. Nebudem polemizovať s týmto nezmyslom, aj keď treba povedať, že veľmoci v obidvoch prípadoch rokovali s Maďarskom ako s porazeným štátom.

Potom prišiel 16. september 1977. V ten deň v Budapešti Maďarská ľudová republika a Československá socialistická republika podpísali Zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. V IX. kapitole Zmluvy je článok 22, ktorý určuje že "...charakter štátnych hraníc zostáva nezmenený a ich polohu určuje strednica terajšieho hlavného plavebného koryta toku." Podčiarkujem slovo terajšieho. Čiže strednica plavebnej dráhy v čase podpísania zmluvy, to znamená v roku 1977. (Teraz je plavebná dráha posunutá hlbšie do nášho vnútrozemia, do prívodného kanála, hranica však zostala v starom koryte Dunaja.) Zmluvu, o ktorej je reč, podpísali dve vlády bez naliehania iných, hoci víťazných mocností, dobrovoľne, v záujme obojstranného úžitku z nesmiernej energetickej schopnosti dunajských vôd, zlepšenia plavby a najmä ochrany územia. Práve v tom je jadro gabčíkovského problému. Už nie víťazné mocnosti, ale dva rovnocenné a suverénne štáty sa dohovorili na spoločnej hranici. Tú je ťažšie zmeniť, ako zmluvu naoktrojovanú - nanútenú. Preto bolo potrebné Zmluvu z roku l977 zrušiť.

O to sa usilovali aj dejatelia v Maďarsku, aj maďarskí politici na Slovensku. 21.decembra 1992, poslanci FZ a SNR za maďarské strany, poslali Jaquesovi Delorsovi, predsedovi Komisie Európskeho spoločenstva, (teraz Európskej únie) list, z ktorého vyberám: "...Vystupujeme len proti deštrukcii prírody a životného prostredia ako aj základných životných podmienok. Okrem toho považujeme priehradu za chybu z ekonomického hľadiska, vzhľadom na fakt, že nenahraditeľné straty budú pravdepodobne väčšie než zisk, ktorý sa od elektriny očakáva... Sme podvedení, nakoľko tisícky hektárov našej zeme sa vyvlastnili bez kompenzácie alebo nádeje, že niekedy dostaneme niečo naspäť. Podľa vyjadrenia odborníkov viac ako 50 000 ha ornej pôdy vyschne kvôli hladine spodnej vody... Chceli by sme zdôrazniť nasledujúci fakt: v tejto oblasti, na oboch stranách Dunaja, skoro l00 % obyvateľstva tvoria Maďari. Slovenská vláda a jej politika ukladá všetky negatívne následky svojich, v zásade nedobrých, zámerov výlučne na nás aj tým, že nalieha na činnosť elektrárne v Bosi. Táto stavba je posledným krokom v 70-ročnej histórii permanentnej diskriminácie, založenej na rovnakom vzťahu, aký je medzi kolóniou a kolonizátorom : kolónie dostanú trosky a zisk pôjde kolonizátorovi."

List podpísalo 12 poslancov Federálneho zhromaždenia a 14 poslancov Slovenskej národnej rady. Čiže všetci zvolení. Z nich deviati boli zvolení do NR SR v posledných voľbách. Jeden z nich je podpredsedom vlády SR, jeden ministrom a jedna poslankyňa je štátnou tajomníčkou ministerstva v Dzurindovej vláde. Jeden je podpredsedom NR- SR.

Nič z napísaného v liste nie je pravda. Ale ani jeden z nich sa doteraz NR SR, vláde SR a slovenskému ľudu neospravedlnil. Zrejme "Vrodená danosť maďarskej rasy...jej aristokratický spôsob myslenia, sebadôvera a vedomie o maďarskej minulosti, so vznešenou trpezlivosťou voči cudzím a s nadobudnutou vzdelanosťou, stojí hodnotovo nad všetkými okolo nej jestvujúcimi rasami." Tak som to citoval na začiatku tohto článku. Aké šťastie pre Slovákov, že nie sú takí !

Hanobenie Slovenska pred svetovou verejnosťou nemalo konca-kraja. Krátko po vzniku Slovenskej republiky v roku l993 Parlament Maďarskej republiky poslal všetkým parlamentom sveta Vyhlásenie, z ktorého vyberám: "...Slovenská republika, resp. jej právny predchodca ČSFR, jednostranným odvedením našej spoločnej pohraničnej rieky Dunaja na svoje vlastné územie doteraz bezpríkladným spôsobom v Európe narúša územnú integritu Maďarska ako aj celý rad medzinárodných dohôd... Rozhodným úmyslom Maďarskej republiky je, aby sa pokúsila právnymi prostriedkami usporiadať tento závažný problém a aby predchádzala vytvoreniu ďalšieho medzinárodného konfliktu v regióne..."

Z prečítaného vidieť, že Maďarský parlament videl ďalší vývoj aj v možnej vojne v regióne. Neprekvapuje to. Raz už tak, pri vzniku Slovenského štátu v roku l939, urobil. Už som o tom napísal ako o "vene" od Maďarov. Aj teraz mladá Slovenska republika, vzniknutá 1. 1. 1993 dostala od Maďarska "veno" v podobe nepravdivého, o to však zlostnejšieho opľutia. Vo vyhlásení Parlamentu MR nič nie je pravdivé.

Neurobila tak ani po prehratom spore pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. Akiste preto, že "maďarská rasa, jej aristokratický spôsob myslenia...stojí hodnotovo nad všetkými okolo nej jestvujúcimi rasami." Aké šťastie, že Slováci nie sú takí

Spor o Gabčíkovo dokázal svetu, kto je podpaľačom vášní medzi Slovenskom a Maďarskom. Každodenne preukazuje aj to, že Maďarstvo, ako ho oni nazývajú, , alebo Maďarské spoločenstvo, je podnecovateľom a šíriteľom myšlienky iredentizmu. Slováci nikdy neboli a nie sú proti základným právam menšín. Bránia sa však nadštandardným riešeniam, pretože práve ony sú maďarským trójskym koňom slúžiacim na dosiahnutie iredentistických cieľov.

Na Slovensku, aj medzi našimi dvomi štátmi.

Mikuláš Dzurinda, poverený zostavením novej vlády, povolal do svojho multikoaličného kabinetu aj Stranu maďarskej koalície. Aký to paradox: Namiesto upevnenie súdržnosti medzi Slovákmi a Maďarskou menšinou maďarskí menšinári robia vo vláde a v parlamente paseku. Už nejde len o hnutie za maďarské názvy obcí, ktoré začalo na obecnej úrovni, ani o dvojjazyčné školy či vysvedčenia. Už ide o ultimatívne nastoľovanie požiadaviek s vyhrážkou prípadného vystúpenia z vlády a z koalície ako takej. Každá zo štyroch nastolených požiadaviek by si vyžadovala osobitný článok. Venujem sa len Komárňanskej župe, prípadne, ako oni hovoria, ich "ústretovému" kroku, zlúčeniu okresov Galanta, Dunajská Streda, Šaľa, Komárno, Nové zámky a Levice do jedného územného celku.

Dobre si to vymysleli. Pre seba. Na území týchto šiestich okresov žije dovedna 541 000 obyvateľov. Z nich je 180 267 Slovákov. (Údaj podľa sčítania v roku l970) Na tomto území by sa teda 180 267 Slovákov ocitlo vo vlastnej republike v menšinovom postavení. Poznajúc doterajšiu i súčasnú maďarskú politiku, dodajme, aj pod národnostným útlakom vo verejnej správe, v školstve, kultúre, službách, v celej sfére spoločenského života, no a samozrejme pod neustálym asimilačným tlakom. Ten je zjavný a naši, ale aj Maďari v Maďarsku, majú s tým značné skúsenosti. Tí "naši" vraj preto žiadajú vytvorenie takejto organizačnej štruktúry, lebo sa boja asimilácie. Lenže fakty hovoria o niečom inom. Kým počet obyvateľov v Maďarsku má klesajúci trend, o Maďaroch na Slovensku to nemožno povedať. Počet maďarského obyvateľstva na Slovensku v porovnaní rokov 1961 a 1970 stúpa a stúpa aj v okresoch, o ktorých je reč. (Šaľu neuvádzam, v sledovanom období nebola okresom.) Na danom území sa teda nerobí asimilácia menšinového maďarského obyvateľstva, ale väčšinového slovenského obyvateľstva. Taká je pravda. Naši maďarskí spoluobčania tvrdia, že územné usporiadanie za Uhorska bolo spravodlivejšie a lepšie vystihovalo potreby ľudí a ekonomiky. Nemajú pravdu. Teraz menovaných južnoslovenských 6 okresov bolo pred rozpadom Uhorska rozdelených do 5 žúp: Pozsonyi, Nyitra, Komárom, Estergom a Bars. Taká je pravda. Všetky tieto župy mali tvar zvisle podlhovastý, proti čomu sa teraz búria.

Územné členenie nemožno podriadiť len etnickému princípu. Každý rozumný hospodár zohľadňuje aj kritériá geografické, komunikačné, ekonomické a kto ľúbi svoju domovinu, aj strategické. Naši maďarskí politici pri nastoľovaní svojej požiadavky takto nemysleli.

Nie, nečudujem sa im. Sú to Maďari. Takí Maďari, akých ich poznáme z dávnej i nedávnej histórie. Žiaľ, aj z najsúčasnejšej súčasnosti. Čomu sa však treba čudovať, to je myslenie súčasnej slovenskej, teda Dzurindovej vlády a koaličného parlamentu. Po troške, za zrnká šošovice predávali slovenské záujmy národnostnému zoskupeniu, ktoré vo svojom dejinnom vývoji dospelo k spoločenskému mysleniu, ktoré ho doviedlo k trianonskej traume a k snahe po likvidácii Trianonskej zmluvy. Žiadnu vládu Maďarska nenapadlo, že Trianon, to nebola pomsta veľmocí za prehratú vojnu, ale výsledok maďarskej arogantnej, odnárodňovacej politiky a že národy žijúce v Uhorsku ušli z atmosféry teroru uplatňovaného Maďarmi, z ich jarma pri prvej možnej príležitosti. Kým toto Maďari, aj tí naši, nepochopia, zatiaľ bude jestvovať podhubie, na ktorom sa bude dobre dariť iredentizmu.

Nie, nečudujme sa im. Čudujme sa tým naším predstaviteľom, ktorí v záujme svojej moci, vlastných výhod sú schopní zapredávať a aj rozpredávať záujmy národa. Žiaľ, ešte stále máme takých.

Július Binder