Štyridsať rokov bolo u nás slobody ako šafranu, chýbala všade, nuž aj v myslení. Iba jeden spôsob myslenia bol legitímny, iné boli zakázané. Prosto totalita. Bola to výzva pre našich vzdelancov, pretože sa ocitli na rázcestí. Mohli sa slobodne rozhodnúť. Vzdelaní ľudia, ktorí vedeli, čo značí myslieť, ako vyzerá sloboda i zodpovednosť obsiahnutá v myslení, nešli predpísaným smerom. Vyčlenili sa z davu, ktorý sa vtedy formoval. Bolo veľa takých, ale i nemálo iných.

Pred desiatimi rokmi sa náš svet zmenil, presnejšie, prevrátil si kabát. Zvonili sme na námestiach kľúčmi v domnení, že zvonením vyháňame zlých duchov. Mysleli sme si, že totalita terorizujúca myslenie navždy opustila náš kraj. Domnievali sme sa, že definitívne ušla, že sa vrátila na východ. Aj toto bola ilúzia. Ušla, ale na západ a aj to iba na chvíľu, iba do šatne, iba sa prezliecť. Ďaleko, asi až za morom, urobila to, čo je zmyslom každej revolúcie. Obrátila si kabát a s futrom otočeným von sa vrátila. Lacné zamatové futro americkej výroby s pestrofarebnými orientálnymi vzormi mýlilo. Klamalo aj nové meno. Žiadny marxizmus-leninizmus, ale nežné ňúejdž (píš New Age, rozumej Nová doba, Nový vek). Na prvý pohľad to mohlo vyzerať skutočne tak, že prichádzajú nové, vytúžené časy. Trošku pozornejší, prenikavejší pohľad však musel čoskoro postrehnúť, že je to totalita v novom balení.

Prezlečená totalita sa vrátila a začala po novom zaklínať kraj iba na chvíľu odkliaty. Začala rozprávať čudné, dosiaľ nepočuté, rozprávkam podobné príbehy. Jej hlas sa rozlieha v záplave kníh, v časopisoch, v dennej tlači, nespočetných kanáloch televízie, kinách, či rozhlase. Prostredníctvom učiteľov sa rozlieha na školách všetkých stupňov. Rezonuje v debatách nevzdelaných ľudí práve tak ako v rečiach vzdelancov.

Vodnár

Je rozdiel medzi súhvezdiami a spoločnosťou. Je, ale nie taký veľký, ako sa zdá. Prekleňuje ho - tak aspoň vraví N. A. - oveľa dôležitejšia podobnosť. Pohyb hviezd a pohyb spoločnosti sú totiž synchrónne. Hviezdy určujú, determinujú všetko, čo sa v spoločnosti deje. Astronómovia delia oblohu na dvanásť oblastí, ktoré sú označené znameniami zverokruhu. Každý deň, v každých novinách ich nájdeme - Baran, Býk, Blíženci atď. Každý deň, v každých novinách sa môžeme dočitať, ako tieto znamenia určujú náš osobný každodenný život. Ich vplyv však platí i na spoločnosť ako celok. Slnko sa postupne premieta do jednotlivých znamení zverokruhu. Prechod celým zverokruhom trvá 25 760 rokov. V jednom znamení sa slnko pohybuje 2 146 rokov. Okolo roku 2 000 po Kr. vstupuje Slnko zo znamenia Rýb do znamenia Vodnára. Táto astronomická zmena je ústredným bodom príbehu N.A. Nemá to byť iba prostý prechod zo znamenia do znamenia, ale má to byť aj radikálny obrat celej spoločnosti. Kresťanstvo bytostne späté so znamením Rýb končí a so znamením Vodnára prichádza "Nový vek". Tak nám aspoň ktosi s takým veľkým dôrazom nahovára.

Človek európskeho vzdelania, zakorenený v európskej kultúre a navyknutý snažiť sa o rozlišujúcu jasnosť myslenia, je zaskočený týmto príbehom. Zaskočený je neuveriteľným zjednodušením. Nechce sa mu veriť, že kultúra by nemala žiadnu autonómiu, že by bola determinovaná pohybom nebeských telies, tak ako príliv a odliv mora. Preto sa pýta. Ako vieme, aké sú dôkazy o tom, že postavenie Slnka má tak determinujúci účinok na spoločnosť? Aké kauzálne väzby spájajú zverokruh s kultúrnymi procesmi na Zemi? Ak pri zmene postavenia Slnka dochádza aj k zmene kultúry, tak musia predsa jestvovať výrazné stopy po takýchto zmenách. V dvetisícročnom intervale sa odohrávajúce zmeny museli udiať v 1-2 miliónov trvajúcej histórii ľudstva toľkokrát, že Zem musí byť týmito zmenami doslova preoraná. Kde sú stopy po týchto udalostiach?

Človek zvyknutý myslieť sa celkom logicky takto pýta. Pýta sa logicky, ale zároveň nesprávne. Pýta sa nesprávne, pretože sa nachádza na pôde N.A. a tu ani omyl ani pravda nemajú váhu. Na tejto takej pragmatickej pôde o pravdu a omyl vôbec nejde, tu ide o účinok na poslucháča, aby počúval a kráčal. A príbehy, čo rozpráva N.A., sú veru účinné, pretože sa dobre počúvajú. Bremeno slobody a s ňou spätej zodpovednosti mizne. Budúcnosť konečne nie je v našich rukách, pretože sme nesení od Rýb k Vodnárovi. Nie my, ale hviezdy rozhodujú o tom, čo bolo, i o tom, čo bude. Žiadna alternatíva, žiadne odbočenie, iba jedna presne vytýčená cesta. Tu niet čo rozmýšľať, váhať, voliť, tu je predsa všetko jasné, tu treba kráčať.

Tao

Je rozdiel medzi východnými náboženstvami a fyzikou subatomárnych častíc. Tento rozdiel nech je akokoľvek veľký, je prekleňovaný ešte väčšou podobnosťou - tak aspoň učí N.A. Túto všeobjímajúcu jednotu zažil J. Capra na pobreží mora. V strhujúcom a nádhernom okamihu videl a poznal, ako vlny oceánu, piesok, skaly i jeho vlastný dych rovnako ako "spŕšky lúčov" sú dokonale zjednotené v kozmickom tanci energie. Vtedy zazrel i pána tohto tanca, Šivu, boha uctievaného hinduistami. Zážitok tejto totálnej, Šivom akoby zastrešenej jednoty, je nosnou ideou jeho knihy Tao fyziky. Nie západná veda, ale východný mysticizmus je podľa všetkého bránou k poznaniu jednoty sveta. Po úvodnej kapitole, kde kritizuje nedostatky západnej vedy, venuje samostatné kapitoly formám východného mysticizmu, myslenia, ktoré nás má doviesť k poznaniu jednoty svetov. Opisuje hinduizmus, budhizmus, čínsku mystiku, taoizmus i zen. Každému z týchto náboženstiev venuje 6 až 8 strán. Nie je to príliš málo? Nie je to príliš radikálne skrátenie?

Nie, skrátenie to nie je, je to celkom iná operácia. Slovenský čitateľ si môže urobiť dosť presný obraz, ako také skutočné skrátenie vyzerá. V slovenčine vyšlo trojdielne dielo od M. Eliadeho Dejiny náboženských predstáv a ideí I-III (Agora, Bratislava 1997). Má 1 116 strán, z čoho východným náboženstvám je venovaných 170 strán. Autor v úvode vraví, že sa pokúša predložiť silne skrátený prehľad náboženských predstáv a ideí, knihu, ktorú treba chápať ako úvod ku skutočnému štúdiu. Ak to, čo napísal Eliade, je úvod k poznaniu, tak Caprov opis východných náboženstiev sa podobá bráne pribuchnutej pred poznaním. To, čo spravil Capra, nie je žiadne skrátenie, to je pretransformovanie náboženských predstáv a ideí do roviny televízneho klipu. Východná mystika, premenená na trivialitu, má byť kľúčom k poznaniu. Cieľ, ku ktorému takéto skrátenie vedie, je v knihe Tao fyziky jasne formulovaný. "Duchovné tradície opísané v jednotlivých kapitolách sa síce v mnohých detailoch líšia, ale ich pohľad na svet je v podstate rovnaký". Túto vetu si treba zapamätať. Je to jedna z viet, v ktorých je vyjadrené "krédo" N.A.: "Rozdiely síce jestvujú, ale sú bezvýznamné, lebo sú prekryté všeobjímajúcou jednotou".

Je to pravda, či nepravda? Človek zvyknutý myslieť, človek, ktorý sa nevie a ani nechce zriecť kategórie pravdy, si túto otázku položí spontánne. Musí však byť opatrný, možno sa totiž nachádza na celkom cudzej, neeurópskej pôde, kde vôbec nejde o myslenie a pravdu, ale kde ide vždy iba o účinok, účinok na poslucháča. A ten je dosiahnutý. Čitateľ je fascinovaný. Ľahko prechádza od východných mystík k elementárnym časticiam. Nepotrebuje sa namáhať, aby porozumel hraniciam a rozdielom diferencujúcim svet na rôzne prírodné i kultúrne oblasti. Nie je potrebné sa nimi zaoberať, lebo všetky rozdiely sú iba povrchom, zdaním. Pokušenie rezignovať na rozum a začať zaujímavo blúdiť vo svete Taa fyziky je skutočne veľké. Vďaka nemu sa stávajú knihy tohto druhu bestselermi.

Reinkarnácia

Je rozdiel medzi narodením a smrťou. Je to rozdiel, ktorý ponorený do kontextu nezvratného času nadobúda výrazné dramatické črty, zreteľnú eschatologickú dimenziu. Aj tento rozdiel sa však dá zmazať. Tak aspoň vraví N.A.: Ak čas je cyklický, tak smrť splýva s ďalším narodením. Človek prechádza nekončiacim cyklom smrtí a narodení. Smrť ešte pred chvíľou taká vážna a tragická stráca svoj osteň.

Je však rozdiel medzi reinkarnáciou a reinkarnáciou, pretože je rozdiel medzi postojom k životu a postojom k smrti v západnej a vo východnej kultúre. Príslušník východnej kultúry nepovažuje smrť za hrozbu, pretože nie smrť, ale život je mu ťažký. Reinkarnácia tento ťažký údel v podobe opakovaného narodenia iba predlžuje. Nedokonalí ľudia sa rodia a umierajú veľakrát. Iba najdokonalejším sa podarí mať to šťastie iba raz sa narodiť a iba raz, definitívne umrieť. Pre západného sekularizovaného človeka leží však bremeno inde. Neťaží ho život, ale smrť v podobe nezmyselného definitívneho konca. Preto, ak má posolstvo z východu pôsobiť utišujúco, musí sa postaviť na hlavu. Nevadí, že pôvodná myšlienka reinkarnácie je postavená na hlavu. Dôležité je, že tieto reči pôsobia, že i vzdelanci, napriek vzdelaniu, uveria.

Nové krédo

Takto vskutku nikto ešte nehovoril. Veľa sa tu rozpráva o prastarých mýtoch, o príbehoch, ktoré sa rozprávali dávno, pradávno. Teraz sa však tieto príbehy rozprávajú v inom kontexte. Staré príbehy sa pohybujú po nových cestách, staré víno bolo preliate do nových sudov. Aj adresát týchto rečí je nový. Aby sme zazreli tancujúceho Šivu a pochopili zmysel jeho tanca, musíme niečo vedieť o fyzike subatomárnych častíc. K poznaniu Gaie nás privedú znalosti ekológie. Na ceste k bohu či do krajiny mŕtvych nás bude sprevádzať psychológia. Ekológia nám pomôže začleniť sa do ríše zvierat. Čítať z pohybu Slnka a hviezd osud ľudstva nám pomôže astronómia. Vstupujeme do mýtického sveta, ale vstupujeme cez nové brány. Už nám ich neotvárajú čarovné prútiky, či iné magické praktiky, ale otvára nám ich samotná veda. Už žiadne "sezam, otvor sa", ale fyzika, astronómia, ekológia, psychológia atď. Brány tohto nového sveta sa však otvárajú iba vzdelancom. Vzdelanec je stredom, okolo ktorého sa tento nový tanec roztáča. Všetci vzdelanci sú povolaní, ale vstúpia iba tí, ktorým napriek vzdelaniu zachutí tento koktail mýtov a vedy. Čudná chuť tohto nápoja, ktorý dáva vzdelancom zabudnúť na vzdelanie, si veru zaslúži pozornosť. Z čoho je zložený, aká je jeho kompozícia?

N.A. nám v explicitnej podobe rozpráva o všeličom, spektrum tém je vskutku veľmi široké, pestré. Pozornejší poslucháč však ľahko postrehne doslova ubíjajúcu monotónnosť za záplavou všelijakých rečí. Do omrzenia sa tu opakuje určité archetypické gesto, zložené z dvoch krokov. Najskôr sa vraví o rozdieloch, svet sa začne opisovať ako veľmi pestrý, diferencovaný. Pluralita sveta sa však iba naznačí. Rozdiely sa iba hrubo načrtnú, ale adekvátne sa neopíšu a už vôbec sa nevysvetlia. Do mnohosti sveta sa nevnáša žiadne svetlo. V tomto spôsobe myslenia nejestvuje nič, čo by sa dalo nazvať diferencujúcou jasnosťou myslenia. Naopak. O rozdieloch sa vraví nie preto, aby sa vysvetlili, ale aby sa znehodnotili, zmazali a zahmlili. Hmla, akýsi šerosvit jedného a mnohého, to je svet, v ktorom sa N.A. cíti ako doma. Táto hmla vzniká druhým krokom. Ním sa sotva naznačená pluralita znehodnotí, zmaže. Sotva naznačené rozdiely sa rozpustia v nediferencovanej jednote. Tam, kde sme pri prvom kroku začali rozlišovať farby, vidíme zrazu monotónnu šeď. Tam, kde sme po prvom kroku začali rozoznávať individualizované osoby, vidíme po druhom kroku iba nekonečný dav uniformovaných bytostí. Kráčajú jedným smerom, jedným krokom, ako na spartakiáde, na vojenskej prehliadke, či prechádzke na väzenskom dvore alebo v tvrdom pracovnom nasadení. Pestrosť je nahradená nekonečným opakovaním toho istého, prosto totalita.

"Všetko na prvý pohľad tak rozdielne je vlastne jedno". Takto nejako by sa dala formulovať axioma, či krédo N.A. Túto axiomu zreteľne vyjadrujú kľúčové vety, ktorými sú prestúpené rôzne texty. Vravia o všeličom, no ich štruktúra je rovnaká, jasne vyjadruje posolstvo N.A. Jestvujú síce rôzni ľudia, ale v skutočnosti sú všetci rovnakí. Jestvujú rôzne ľudské rasy, ale v skutočnosti je to tiež všetko jedno. Jestvujú rôzne kultúry, náboženstvá, národy, ale v skutočnosti je to jedno, všetky sú rovnaké. Jestvujú rôzne organizmy, ryby, vtáky, zvieratá, ľudia, ale v skutočnosti je to všetko jedno. Jestvuje človek i boh, ale v skutočnosti je to jedno. Vetami tejto štruktúry sa spoľahlivo zmazávajú akékoľvek rozdiely, všetko na prvý pohľad tak rozdielne sa mieša do podivuhodných intelektuálnych koktailov.

A presne o toto ide. Ľudí treba naučiť správne - tak, ako to učí N.A. - myslieť. Naučiť ich chápať pluralitu sveta, nech je akokoľvek do očí bijúca, ako povrchný, onticky podradný stav. Naučiť ich, že skutočným bytím, onticky nadradeným stavom je nediferencovaná jednota, skrytá za povrchnou pestrosťou. Filozofia, o ktorú sa N.A. opiera, je zreteľný holizmus. Táto filozofia, prenesená do náboženskej roviny, je panteizmus, keď "boh" je súhrnným pojmom pre svet. Všetky reči o veľkom obrate, o Gai, o reinkarnácii atď. sú len akýmisi praktickými cvičeniami v holistickej filozofii, či panteistickom náboženstve. Tieto cvičenia majú vzdelancov naučiť správnemu postoju, postoju, ktorý jediný je adekvátny Novej dobe. Keď ich bude veľa, keď sa z nich stane dav, potom príde Nová doba. Sú tu však hranice, ktoré musí prekonať.

Veda

N.A. sa správa ako kráľ. Jeho archetypické gesto je veľkolepé, globálne. Tvári sa, akoby nič nemohlo ostať mimo tejto široko roztvorenej náruče. Toto gesto však naráža na neprekročiteľné medze, a to medze výsostne európske. Na týchto hraničných kameňoch, na duchovných hraniciach Európy sa vari najzereteľnejšie manifestuje povaha N.A. Je to cudzinec. Cudzinec s nežným agresívnym úsmevom.

Hovorí N.A. pravdu? Myslíme teraz objektívnu pravdu, pravdu tak, ako ju chápe empirická veda. Túto otázku si treba položiť, lebo N.A. vedie reči plné vedeckých termínov. Slovenský vzdelanec si môže urobiť obraz o tom, ako vyzerá cesta vedy k objektívnej pravde z knihy K. Poppera Logika vedeckého zkoumán" (Oikoymenh, Praha, 1997). N.A. nekráča touto cestou. Úplne vedome a zámerne ignoruje tento uhoľný kameň európskeho domu. Kategórie pravdy a omylu sa preň irelevantné. N.A. nehovorí pravdu a ani sa nemýli, ale agituje bezpečne sa pohybujúc v šerosvite pravdy a omylu. Čo na to slovenskí vzdelanci? Ozval sa z ich radov kritický hlas na túto tému, hlas, ktorý sa silou rovnal hlasu N.A.? Skôr počuť hlasy, ktoré zrazu objavujú, že aj Slovensko má svoje Tao (Štefan Markuš, Zápas o otvorenú spoločnosť, Polygrafia SAV, Bratislava 1997). Dav vzdelaných ľudí, ktorý ešte včera tak tvrdo kritizoval kresťanstvo v mene objektívnej vedy, je dnes ochotný zhltnúť aj navijákom všetko, čo mu povie N.A. V bezhlavých pretekoch za kultúrou západnej Európy nezbadali, že sa ženú opačným smerom.

Katolicizmus

Všeobjímajúce gesto N.A. priam zvoní, narážajúc na ďalší hraničný kameň. Je to európska kresťanská tradícia. Tu N.A. naráža na nepreklenuteľný rozdiel v ponímaní jedného a mnohého. N.A. v nekonečných variáciách rozpráva stále ten istý príbeh, v ktorom rozmazáva fenomén rozdielnosti. Rozpráva o tom, že všetko je vlastne jedno, že pluralita sveta je onticky podradným stavom, že skutočným bytím je nediferencovaná jednota. Kresťanská ontológia prezentuje celkom iné poňatie jedného a mnohého. Spojiť sa, zjednotiť sa znamená súčasne sa diferencovať, rozlišovať. Dokonalá jednota je tvorená časťami, ktoré sú nielen pevne spojené, ale ktoré sú zároveň - pretože sú zjednotené - výrazne rozdielne, individualizované. Zjednocovanie prebieha súčasne s diferenciáciou zjednocujúcich sa častí. Vývoj znamená rast rozdielov i väzieb, pluralita a jednota sa vyvíjajú simultánne. Táto ontológia je načrtnutá v knihe H. Lubaca Katolicizmus (Kostelní Vydří 1995). Jej autor je pokladaný za jedného z tvorcov učenia II Vatikánskeho koncilu.

Ak svet je takýto, tak spoločenstvo ľudí je spoločenstvom osôb, jednotlivcov s vlastnými neopakovateľnými menami. Ak svet je takýto, tak Európa je spoločenstvom národov, ktorých vlastné mená vyjadrujú ich individualitu a autonómnosť. Rozvoj spoločenstva, či už ľudí alebo národov, je potom synonymom pre ich rozvíjajúcu sa individualitu, autonómiu, ba i suverénnosť. Dnes tak frekventované termíny, ako sú "polykultúrnosť", "multietnicita", znamenajú v tomto kontexte zjednocovanie sa vzájomne diferencujúcich kultúr a etník.

Svet N.A. nemá so svetom kresťanstva jediný styčný bod. Rozdiel medzi ich ontológiami sa nedá zmazať. Tie isté slová majú v rámci týchto dvoch odlišných ontológií úplne odlišné významy.

Počut však u nás hlas, ktorý by tento rozdiel fundovane a zreteľne formuloval a nahlas hlásal? Rozlieha sa naším tak čudne kresťanským Slovenskom hlas, ktorý by sa silou rovnal hlasu N.A.? Z času na čas sa takýto hlas ozve, spravidla z Nitry. Je to však hlas volajúceho na púšti. Do neba volajúce ticho našej slovenskej púšte však vraví o tom, že kresťanských vzdelancov v podobe spoločensky relevantnej vrstvy u nás asi niet. O generácii L. Hanusa môžeme zrejme snívať len v spomienkach.

Je veľká škoda, ale za danej situácie škoda celkom logická, že na Slovensku nemáme a od roku 1989 sme ani nikdy nemali politický subjekt - povedzme také kresťanskodemokratické hnutie - ktorý by robil autentickú kreťanskú politiku. Subjekt, ktorý by sa postavil proti súčasnej, tak aktuálnej forme totality a zastával by práva Slovenska a Slovákov, právo na etnický, kultúrny, ekonomický rozdiel v rámci integrujúcej sa Európy či globalizujúceho sa sveta. Subjekt, ktorý by chápal tento rozdiel a z neho plynúcu autonómiu, ba až suverenitu nie ako prekážku, ale ako podmienku integrácie.

Politický subjekt, ktorý by nadväzoval na tradíciu kresťanskej Európy, nám bytostne chýba a v dohľadnej dobe chýbať aj bude. Náš kresťanský vzdelanec - nemyslíme tu jednotlivcov, ale spoločenskú vrstvu - je vždy akosi včerajší, neustále krok-dva pozadu. Doslova "programovo nechce prekonať ľudovú úroveň". Týmito slovami kritizoval slovenských vzdelancov pred zhruba šesťdesiatimi rokmi L. Hanus (Rozprava o kultúrnosti, Obroda, Ružomberok 1991). Ak to platilo už vtedy, neplatí to dvojnásobne dnes? Ťažko tu hľadať podhubie, z ktorého môže vzísť výraznejší spoločenský pohyb nasmerovaný iným smerom, akým sa tiahnu súčasné mocenské siločiary.

Postmoderna

Široké gesto N.A. naráža aj na ďalší hraničný kameň európskej kultúry. Je to postmoderna. Postmoderna prináša ďalšiu filozofiu jedného a mnohého. Podľa nej žiadna jednota, žiaden globálny, všetko zastrešujúci celok nejestvuje. Základnou stavebnou jednotkou sveta je rozdiel. Teda nie jednota, ale pluralita je onticky dominujúca. To však neznamená, že svet je rozbitý na prach úplne izolovaných častí. Celky jestvujú, no sú to iba parciálne celky, ktoré nemajú tendenciu splynúť do nejakého univerzálneho celku, do globálnej jednoty. Skutočnosť je tvorená pluralitou parciálnych celkov. Fundamentálnou kategóriou je sieť rozdielov.

Ak je svet taký, ako ho opisuje postmoderna, tak potom ho môže pochopiť iba určitý druh myslenia. Je to myslenie, ktoré W. Welsh nazval transverzálnym rozumom (Naše postmoderní moderna, Zvon, Praha 1994). Tento rozum myslí presne opačne ako "rozum" N.A. Neabstrahuje od rozdielov, pluralitu neruší, rozdiely nezmazáva, ale ich artikuluje, odstraňuje ich aporie. Nadväzuje prechody a spojenia medzi jednotlivými oblasťami, pričom ich autonómiu nezahmlieva, ale osvetľuje. Ak svet je takýto, tak morálnym imperatívom je - negatívne povedané - demontáž každej formy totality a s ňou spätej uniformity. Ak svet je takýto, tak morálnym imperatívom - pozitívne povedané - je diferenciácia, systematické vnášanie rozdielov do príliš monotónneho sveta. Takto videná Európa je konštantne a programovo multietnickým a polykultúrnym útvarom. V procese jej integrácie sú tieto rozdiely stále zreteľnejšie artikulované, zhodnocované, kultivované a zbavované konfliktnosti. Nie sú zmazávané a znehodnocované. Každé takto videné etnikum - aj slovenské - je kamienkom v európskej mozaike, kamienkom vnášajúcim do nej takú prepotrebnú pestrosť.

W. Welsh vraví: "Každý kráľ má svojho blázna". Vo vzťahu k transverzálnemu rozumu je ním myslenie, ktoré postupuje opačne. Táto deštrukcia myslenia, taká typická pre N.A., je presne tou postmodernou, ktorú netreba - z hľadiska myslenia - brať vážne. Je to šašo, poskakujúci pred svojím kráľom, snažiaci sa upútať celú pozornosť divákov na seba. Zdá sa, že tento rozdiel mnohým našim vzdelancom uniká, že nie veľmi zreteľne rozoznávajú kráľa a šaša. Pri slove postmoderna ich pozornosť sa celá upne na šaša. Jedni ho odsudzujú, druhí sa mu klaňajú.

Agónia reálneho

Hovorí N.A. pravdu? Túto kľúčovú otázku treba klásť opatrne, pretože odpoveď na ňu je dvojznačná. N.A totiž vraví v dvoch významových rovinách naraz. V explicitne vyjadrenej rovine vraví o veľkom obrate, o vodnárovi, reinkarnácii, matke Zemi atď., atď. Tu pravdu nevraví a ani sa o ňu nesnaží. V tejto rovine neargumentuje, ale prosto presviedča a agituje. Nejde totiž o pravdu, ale o poslucháča. V druhej významovej rovine vraví o inom. Tu vraví o adresátovi svojich rečí, o poslucháčovi. V tejto rovine vraví pravdivo o určitej, dnes možno prevládajúcej mentalite vzdelancov. Vraví o vzdelancoch, ktorí unavení myslením sú náchylní a ochotní zradiť status vzdelanca. Túto pravdu o vzdelancoch však vyslovuje iba implicitne, má ostať zamlčaná, aby nebila príliš do očí.

N.A. je strhujúci rečník. Svoje príbehy rozpráva v predzjednanej harmónii s dušou poslucháča. Dušu vzdelanca určitej mentality dobre pozná a presne vykresľuje jej obrysy. Hovorí presne to, čo vzdelanec unavený myslením chce počuť. Vychádza v ústrety jeho intelektuálnym želaniam a túžbam, rozptyľuje jeho úzkosti a strachy. Odstraňuje námahu spojenú s myslením. Intelektuálne opotrebovaný vzdelanec si preto v širokej náruči N.A. oddýchne tak ako nikde inde.

To, čo nám N.A. v nekonečných obmenách rozpráva, to je mýtus, pravda, mýtus iba v jednom význame tohto slova. V mýtoch staré kultúry vyjadrovali svoj obraz sveta, svoj postoj k nemu, v mýtoch je koncentrovaná múdrosť a morálka jednotlivých kultúr. Sú pravdy určitého druhu, ktoré môžu byť človeku odovzdané iba v podobe mýtu (M. Buber, Obrazy dobra a zla, Votobia, Olomouc, 1994). Každá kultúra má však svoj tieň, svoju degenerovanú podobu. Tieň má aj mýtus. Takýto mýtus sa podobá na akýsi filter, ktorý je umiestnený medzi človeka a svet. Funguje na spôsob "čo sa babe chcelo, to sa babe snilo". Spôsobuje, že fantázia celkom vytláča z ľudského zorného poľa majestát skutočnosti. Spolu s ním sa zo zorného poľa človeka stráca aj kategória pravdy, pretože ak niet skutočnosti, tak niet o čom vravieť pravdu. Takto chápe mýtus P.L. Landberg v knihe "Zkušenost smrti" (Vyšehrad, Praha 1990). Presne takýto mýtus rozpráva a rozširuje i N.A.

V tomto mýtickom svete na uprázdnené miesto po realite prichádza fantázia. Mýtický svet je vydaný na pospas osamelému ľudskému intelektu, ktorý bez prestania tvorí nové a nové intelektuálne koktaily. Je to svet, kde fantázia neustále premiešava ľudí, boha, stromy, planéty, kultúry, civilizácie, život a smrť, zvieratá a rastliny atď., vytvárajúc z nich stále nové a nové kombinácie. Omyl a pravda - typické prízraky zanikajúcej európskej kultúry - tu už nemátajú. Myslenie dostáva krídla, priam božská múdrosť zaplavuje mozgy, ktoré sa oslobodili od vzdelania. V tomto neskutočnom svete nejestvuje žiadne "neviem", žiadna neistota pri myslení, fantazírovaní. Krídla dostáva i morálka, pretože tu niet žiadnych záväzných hodnotových rozdielov. Niet rozdielu medzi rodinou a dvojicou či trojicou homosexuálov, pretože rozdiel medzi láskou a perverznosťou je zanedbateľný. Niet rozdielu medzi dieťaťom v lone matky a dieťaťom mŕtvym, niet rozdielu medzi narodením a umelým potratom, pretože niet rozdielu medzi životom a smrťou. Žiadnych hodnotových rozdielov, ktoré by komplikovali život, jednoducho niet. Je to svet, o ktorom platí výrok A. Finkielkrauta "pár bot má hodnotu ako Shakespeare" (Destrukce myšlení, Atlantis, Praha 1993). Vzdelanci vystrašení majestátom skutočnosti a pravdy, ako i vlastnou identitou vzdelanca, sa húfne zhromažďujú na tomto fantastickom "Lapis refugii".

Za prahom

Že by konečným cieľom N.A. bolo vytvoriť "Lapis refugii" pre vzdelancov unavených myslením? N.A. nie je žiadny altruista, ale dokonalý pragmatik. Hovorí príbehy, ktoré rezonujú s dušou poslucháčov iba preto, aby okolo seba zhromaždil početný dav. Jeho hlas nie je hlasom volajúcim na púšti, ale hlasom, ktorý sa nesie ponad neustále hustnúce zástupy vzdelancov. Tento načúvajúci dav spôsobuje, že každé slovo vychádzajúce z úst N.A. má - bez ohľadu na pravdivosť - veľkú váhu, že N.A. rozpráva ako vladár. O vzdelancov tu vôbec nejde, tu ide o moc skytú v dave, o moc nad týmto davom. O novú totalitu tu ide v prvom i poslednom rade.

Nedramatizujeme celkom zbytočne, neútočíme na veterné mlyny? Rozprávkam podobné príbehy by nemali predsa byť až také nebezpečné! Čo je na tom také zlé, keď veľa vzdelancov počúva fantastické príbehy, ktoré zodpovedajú ich mentalite? Všimnime si však ešte raz vyššie spomínanú axiomu učenia N.A.: "Všetko na prvý pohľad tak rozdielne je vlastne jedno". Vo filozofickej rovine sa táto axioma javí ako holizmus. V rovine náboženskej ako panteizmus. Takto ladené príbehy - či už vo filozofickej alebo náboženskej rovine - treba však chápať ako určité intelektuálne cvičenia, ako správne myslieť, ako zaujať správny postoj. Tieto cvičenia sú úvodom k príslušnej spoločenskej praxi, praxi smerujúcej k totalite, praxi smerujúcej k spoločnosti zbavenej akýchkoľvek rozdielov. Ak uveríme, že svet je taký, ako ho podáva N.A., potom morálnym imperatívom je systematická demontáž fenoménu rozdielnosti. To znamená, že treba budovať svet, v ktorom všetky rozdiely budú postupne zanikať v univerzálnej jednotnej šedi, svet na spôsob väzenia, kde sa jednotlivci budú síce odlišovať, ale iba číslom, inak budú všetci rovnakí, vyklonovaní.

Treba túto bezpochýb mátožnú predstavu chápať ako nejaké varovanie? Chápať ju ako výstrahu, že keď budeme načúvať rečiam, ktoré vraví N.A., tak sa raz ocitneme v novej totalite? Veru nič také. Optimizmus, že táto hrozba leží v budúcnosti, je ťažkým omylom. Táto hrozba nie je pred nami, ale za nami, už sa stala. Nie je to žiadna pesimistická vízia, žiadna temná utópia, ale celkom konkrétna skutočnosť, naše dnes a tu. Svet, v ktorom žijeme, má predsa presne takéto črty. Nie sme doslova pochovávaní pod záplavou bezvýznamných rozdielov?! Akoby klon a klonovanie sa stali kompozičnými princípmi nášho sveta. Všetko okolo nás začína dávať za pravdu N.A. Nový vek už nemôže prísť, pretože už prišiel, tento prah sme už prekročili. Už sme sa ocitli vo sfére novej moci.

Klon

Všetko, čo nachádzame v našom bezprostrednom "na kožu" doliehajúcom prostredí, má veľmi blízko k moci - médiá, politika, biznis. Aj tieto sféry moci majú rovnakú štruktúru. Ponúkajú novinové stánky hýriace rôznymi farbami, titulmi, obrázkami, rôzne časopisy, alebo iba jeden jediný časopis? Tu je veru všetko, čo je na prvý pohľad také rozdielne, vlastne jedno. Axioma N.A. tu platí celkom doslova. Z rozhlasu, z nespočetných staníc sa ozýva jediná hudba, či presnejšie, jediný rytmus. Nekonečné, až k tranzu smerujúce opakovanie toho istého. V záplave televíznych kanálov sa dá slobodne vyberať, voliť. Táto voľba je však úplne kontraproduktívna. Dominujú tu seriály s nekonečným počtom dielov. Veľa dielov, ale žiadne pokračovanie. Tu nič nepokračuje, každý diel je rovnaký, každý je vyklonovaný akoby z jediného, toho istého pôvodcu. Žiadne pokračovanie, len nekonečné zrkadlenie, stála simulácia. Jednota je však ešte dokonalejšia. Divák môže celkom voľne a slobodne prechádzať z jedného seriálu do druhého. Z Baywatchu môže prejsť na Beverly Hills, z neho na Hercula či Dallas a ďalej trebárs na Toma a Jerryho bez toho, že by sa týmito prechodmi vytratila nejaká súvislosť alebo zmysel. Všetko je to naozaj jedno. Rozdiel spočíva iba v televíznom kanáli a vysielacom čase. Je to oblasť, kde Nová doba už prišla, o tejto oblasti našej kultúry vraví N.A. úplnú pravdu.

Poslucháč má právo na informácie. Každý deň ich dostane takú dávku, v takom zložení, že je neraz doinformovaný až na smrť. Každý deň, takmer každú hodinu, z nespočetných televíznych staníc. Najskôr široké spektrum nešťastí a katastrof. Široká paleta zločinov najrôznejšieho kalibru, pozbieraných vskutku z celého sveta. Na záver je to všetko vykompenzované krátkym pohľadom na spokojného medvedíka pandu alebo inú zoologickú idylku, či pohľadom na dajaký ekologický raj. Všade, na každej stanici to isté včera ako dnes, dnes ako zajtra. Prepínať zo stanice na stanicu má práve taký zmysel, aký malo prepínanie na starom socialistickom rozhlase po drôte. Meniť sa dá iba hlasitosť.

Biznis je viac reprezentovaný reklamou ako samotným tovarom. K žiadnemu tovaru sa nemožno dostať bezprostredne, bez toho, aby sme nenarazili na reklamu. Všetko má dokonalé balenie. Reklama je všade, na výrobkoch, v novinách, v televízii, na pútačoch pri cestách. Dokonale vykrývajú celé zorné pole. Pestrosť dokonale kontraproduktívna, ústiaca do ubíjajúcej monotónnosti. Oči sa spontánne bránia, nechcú sa dívať, pretože niet čo vidieť. Reklamy, nech sú akokoľvek pestré a vynaliezavé, sa od seba nelíšia, pretože hlúpejšia reklama jednoducho nejestvuje.Všetky sú rovnaké, vyklonované z jedinej materskej idey.

Demokracia, široké spektrum politických strán, uchádajúcich sa o priazeň voliča. Spektrum, ponúkajúce voličovi možnosť slobodnej voľby, možnosť odovzdať moc určitému politickému subjektu. Na pestrej politickej scéne sa jednotlivé subjekty voličovi predvádzajú, zdôrazňujúc svoju osobitosť a prednosti hlučným hašterením. Je však rozdiel medzi nimi taký veľký ako lomoz ich hádok? Nie je za pestrými kostýmami skrytá jedna jediná nedeliteľná moc, moc celkom imúnna voči výsledkom demokratických volieb? Nie je to - ako vraví N.A. - všetko jedno?

Koľko a s akým dôrazom sa dnes vraví o polykultúrnosti a multietnicite. Neustále sa zdôrazňuje potreba zachovať etnické a kultúrne rozdiely. O aké rozdiely tu ide, aké rozdiely sú tak zdôrazňované? Vysoko sa hodnotia všetky turistické atraktivity tej ktorej krajiny. Vysoký kredit majú i rozdiely v kuchyni, vysoko sa hodnotia rôzne gurmánske špeciality. Každé etnikum má právo na rozdiel v ľudovej kultúre, krojoch, piesňach, tancoch, povestiach, zvykoch. patrí sem i právo na vlastný jazyk. Všetky tieto rozdiely sú však sú akceptovateľné iba v určitej miere. Nesmú presiahnuť triviálnu rovinu. Jazyk musí ostať iba v rovine gramatiky a syntaxe, ľudová kultúra musí ostať iba na úrovni akejsi "show", krása krajiny iba na úrovni atraktívnej panorámy a pod. Ak sa však kultúrne fenomény začnú chápať ako prejavy národného bytia, ak sa ich prostredníctvom začne nejaký národ hlásiť k svojmu neopakovateľnému menu, k svojej histórii, k svojmu kraju, tak sa všetko začne otáčať. O multietnicite a polykultúrnosti už nepadne ani slovo. Prekročila sa hranica triviálnosti a za ňou polykultúrnosť a multietnická tolerancia končí. Ak dajaký národ začne deklarovať svoje právo na neopakovateľnú identitu, právo na skutočný etnický a kultúrny rozdiel, tak je vnímaný a označovaný za rasistický a nacionalistický.

"Performance"

Na Krahuliach, v symbolickom strede Európy, sa odohrala príznačná udalosť. V zemi Cyrila a Metoda, v blízkosti gotického kostola sv. Jána bol položený základný kameň pre Chrám Európy, ktorý bude mať podobu franskej koruny. Pri kladení základného kameňa sa odohral symbolický obrad. Dievčina v šarlátovom rúchu, symbolizujúca Európu, v duchu prastarého gréckeho príbehu nesúca sa na býkovi, symbole Dia, vložila... Na Krahuliach sa stretlo veľa rôznych symbolov. Tento symbolický pretlak navodzuje rad otázok. Čo znamená franská koruna v zemi cyrilo-metodejskej tradície? Aký vzťah spája býka z pohanského príbehu s korunou cisárov svätej ríše rímskej? Aký vzťah spája antickú postavu Európy s Európou ako spločenstvom národov? Čo znamená tesné susedstvo Chrámu Európy s kostolom sv. Jána? Tieto a ďalšie podobné otázky sú logické, pravda, iba potiaľ, pokiaľ patríme do "starej školy", pokiaľ sa snažíme myslieť a rozlišovať. Táto však akoby na dnešné Krahule už nepatrila. Tu už stojíme na prahu N.A., tento kúsok zeme už prah do Nového veku prekročil. Tu už sa agónia reálneho začala, tu už je všetko jedno, tu sa už všetky rozdiely stratili v intelektuálnom guláši. Tu niet žiadnych Slovanov práve tak, ako tu niet žiadnych Frankov, ani kresťanov, ani pohanov. Tu nemá zmysel rozlišovať, lebo tu už niet iných ako triviálnych rozdielov, tu každý symbol, každá myšlienka je rovnaká ako každá iná.

Ktosi veľmi cudzí sem vtrhol a zmiešal všetko dohromady. Ktosi veľmi mocný tu v našej krajine bezohľadne porušuje každé právo na rozdiel. Ktosi veľmi cudzí tu začal prostredníctvom chrámu Európy deštruovať európsky modus bytia. Fantázia niekoho mocného sa tu snaží prekryť skutočnosť, meniac konkrétnu históriu konkrétneho miesta na "performance". Ktosi nám tu nahovára, že ak náš kraj mal dakedy dajakú históriu, ak tu vraj dakedy jestvovali konkrétni ľudia a udiali sa konkrétne činy, tak toto je už mŕtva minulosť, ktorú spolu so znamením Rýb nenávratne odvial čas. Dnes v Novom veku pod znamením Vodnára jej miesto zaujíma "performance". Takto znie kategorický imperatív. Dnes možno na Krahuliach zazrieť a zažiť, ako sa v strhujúcom kozmickom tanci vytvára dokonalý amalgám z minulosti, prítomnosti , kresťanov, Slovanov, Frankov.

A čo naši vzdelanci? Zdá sa, že mnohých "performance" fascinuje. Mnohí sa v tejto cudzej náruči cítia ako doma, domnievajúc sa, že je to práve Európa, čo im prostredníctvom Chrámu Európy otvorila svoju náruč. Tento dav oslobodený od myslenia stále nadšene prevoláva "to je ono". Ako inak? Démon súhlasu je u nás opäť doma.