Práve pred toľkými rokmi sa narodil Mesiáš. Bolo to za čias rímskeho cisára Augusta a jeho správcu Pontia Piláta, za judského kráľa Herodesa. Po matke i pozemskom otcovi bol z kráľovského rodu Dávidovho, syna Jeseho. Bol kráľom Izraela, ale jeho kráľovstvo nebolo z tohto sveta. Na otázku, či treba platiť dane cisárovi, odpovedal: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu (Lk 20, 25). Na večné veky tak odobril všetku svetskú moc. A to i napriek tomu, že cisár bol pohanom. No na druhej strane, a o tomto je celé dnešné zabúdanie, ani trochu nespustil z požiadaviek svojho Otca.

O viac ako tristo rokov neskôr, roku 312 na Milvijskom moste budúcemu cisárovi Konštantínovi Veľkému zjavil znamenie. Bolo to znamenie Kríža. Znamenie víťazstva. V tomto znamení sa Rímska ríša stala Kristovou. A nebeské kráľovstvo urobilo ďalší prienik do tohto sveta. Helena, cisárova matka, našla potom v Jeruzaleme samotný Kríž. Strom života, na ktorom bol pribitý náš Pán. A cisár nechal z celej ríše poznášať ostatky apoštolov do nového chrámu v Novom Ríme. Po svojej smrti ho medzi nimi pochovali. Stal sa akoby ďalším z apoštolov. 13. apoštolom. Jeden z jeho nástupcov Heraklios povýšil svätý Kríž tým, že ho vrátil na pravé miesto, keď ho ukradli pohanskí Peržania. Nie nadarmo boli rímski cisári Božími námestníkmi na tejto zemi a kríž bol atribútom ich moci. A keď nie na celej, tak aspoň na východnej polovici sveta.

Na západe vstal totiž iný Konštantín. Franský kráľ Chlodovík. Taktiež víťaz v znamení Kríža. A franská kráľovná Radegunda dostala od cisárovnej Sofie z Konštantinopolu kus svätého Kríža, ktorý sa dodnes uchováva vo francúzskom Poitiers. 25. decembra roku 800 pápež Lev III. modliacemu sa franskému kráľovi Karolovi položil na hlavu cisársku korunu, a tak až po Napoleona Bonaparta definoval vzťah duchovnej a svetskej autority. Bol to cisár Karol, ktorý rozšíril svoju ríšu až do Panónie a obracal národy na vieru. Mohol, lebo z Jeruzalema dostal kopiju, ktorou prebodli Krista-kráľa.

Keď potom okolo roku 1000 mladučký cisár Oto III., ”zázrak sveta”, takmer mních, kráčal do Hniezdna, k hrobu svojho priateľa, martýra, svätého Vojtecha, stretnúť sa s Boleslavom Chrabrým, najmocnejším panovníkom Slovanov, niesli pred ním kopiju Kristovho rytiera, mučeníka svätého Maurícia, v ktorej je zasadený klinec z Kristovho Kríža. Bol to rovnako znak svetskej moci ako pokory. Oto III. bol ďalší Konštantín.

Ale Konštantín bol aj Rastislav, lebo to, čo kedysi robil veľký Konštantín v Ríme, Rastislav robil na Morave. Na pravú vieru obracal národy. A synovec onoho Konštantína položil svoju krajinu pod patronát nástupcov svätého Petra. Pochopil totiž, čo znamená svätosť moci a kto mu ju môže dať. O sto rokov neskôr to isté urobil poľský vládca Mieško a korunu z Ríma dostal pre svoje kráľovstvo chorvátsky kráľ. Keď teda Oto III. ako druhý svätý Pavol prišiel roku 1000 k ostatkom svätého Vojtecha, nemohol tam prísť ako dobyvateľ, ani ako pán, ale ako pokorný bosý vyslanec Cirkvi apoštolov. Nesmel prísť s novým konceptom moci tohto sveta pod vrchnou vládou Rimanov a Germánov, nakoniec takýto koncept Západu vtedy ani nejestvoval. Veď ako môže kresťan panovať nad iným kresťanom? Prišiel s duchovným konceptom, darom pre Boleslava. Po Svätoplukovi smel na jar roku 1000 mať aj Boleslav vo svojej krajine cirkevnú provinciu, arcibiskupstvo. Znak nezávislosti. Vlastne, len takýmto darom možno zaviazať - slobodou. A Oto III. bol múdry panovník. Boleslava označil za svojho priateľa a na hlavu mu položil cisársky diadém a do rúk vložil znamenie moci, kópiu kopije svätého Maurícia.

O niečo neskôr, v tom istom slávnom roku 1000, však získal arcibiskupstvo aj uhorský Štefan. No s ním aj korunu z Ríma, ako potvrdzujú všetky pramene, okrem jedného. Priateľ a vychovávateľ Ota III, pápež Silvester II., totiž podľa tradície neposlal už pripravenú kráľovskú korunu Boleslavovi, ale Štefanovi. A s ňou aj právo-privilégium niesť pred ním dvojitý, víťazný, apoštolský kríž. Neprislúcha sa nám teraz podivovať nad behom dejín. Prisnilo sa tak veľkému pápežovi. A tento sen definoval mapu Európy na ďalších 918 rokov. Iný sen o veľkom štáte západných Slovanov od Jadranu k Baltskému moru a od hraníc Kyjevskej Rusi po dánske hranice s arcibiskupstvom pre siedmych slovanských biskupov, s centrom v Prahe, týmto padol.

Isteže, nahnevalo to najmocnejšieho z vtedajších slovanských vládcov chrabrého Boleslava a čo nedostal podľa práva, šiel si vziať silou. Zaujal Prahu, Velehrad i Nitru. Ktovie, kde by sa skončil jeho hnev, keby ho nezastavilo posolstvo nástupcu svätého Petra a intervencie múdreho Ota. Tri mesiace po korunovácii Štefana sa teda stretli dvaja vládcovia Štefan a Boleslav v Ostrihome, aby v novovybudovanom chráme zasvätenom mučeníkovi novej, kresťanskej Európy, svätému Adalbertovi-Vojtechovi stvrdili, ruka v ruke, na slávnostnej omši, bozkom mieru, večný mier medzi ich krajinami. A potom bola sedemdňová oslava, po ktorej sa mocný Boleslav vrátil do Poľska. Neskôr sa tento mier nazýva mierom svätého Vojtecha a svätého Štefana. A práve tento mier sa stal na dlhé storočia pilierom stability v Európe a hrádzou každej cudzej moci, ktorá sa pokúšala ustanoviť tu svoju nadvládu. Keď totiž ríšska orlica vzťahovala svoje pazúry proti Uhorsku, či Poľsku, na základe večného mieru si spojenci rýchlo prišli na pomoc. Nie každý cisár bol totiž taký múdry ako mladý Oto.

Výsledkom zlomového roku 1000 bolo najmä posilnenie kresťanstva na európskom kontinente, ktoré sa formálne prejavilo zriadením dvoch arcibiskupstiev. De iure to však znamenalo uznanie dvoch nových štátov Uhorska a Poľska. Tieto štáty vošli do obce kresťanských štátov Európy, no nestali sa súčasťou Ríše. Keď teda dnes niekto tvrdí, že sme boli vždy súčasťou latinského a kresťanského Západu, treba dodať: Kultúrne áno, nikdy však politicky. Dokonca ani vtedy nie, keď Karolova a Štefanova koruna zdobila tú istú pomazanú hlavu.

Čo však s týmto výročím urobili dnešní vykladači? Roku 1997 sa nad hrobom svätého Vojtecha (mimochodom od 30.-tych rokov XI. storočia je telo svätého Vojtecha stále v Prahe) v starom hlavnom meste piastovskej ríše zišli na svojom prvom zjazde nepomazané hlavy stredo-východnej Európy, aby tu, aspoň formálne, deklarovali svoj postup voči 4. Ríši a jej nárokom v tejto časti sveta. To by sa ešte dalo pochopiť. No v tomto roku, ešte na konci zimy, 12. marca, tak ako pred tisíc rokmi, sa nad tým istým prázdnym hrobom stretli zvolení, ale nie vyvolení muži poľského, maďarského, litovského, slovenského a nemeckého domu. Johannes Rau, podľa zvereného úradu pán najmocnejšieho domu v Európe, tu okrem iného povedal: V západnej Európe už nie je ani jedna krajina prívržencom kresťanského modelu človeka. Práve preto potrebujeme novú Európu, nad ktorou nie je žiadny cirkevný dáždnik. Hoci pápežský legát, kardinál Angelo Sodano a poľský prímas, kardinál Józef Glemp počas ekumenickej bohoslužby v katedrále svätého Vojtecha i po nej hovorili čosi iné, nič to nezmenilo na veci. 2. novodobý zjazd v Hniezdne (Gniezdne) bol o všeličom, len nie o posilňovaní náboženstva a tobôž kresťanstva v Európe. A keďže aj praktické výsledky tohto stretnutia boli úbohé, ktosi ho priliehavo nazval – hniezdnianske politické divadlo.

Nie menej zmysluplné sa o poldruha mesiaca neskôr (28. apríla) v tej istej starej matke všetkých poľských miest ukázalo aj stretnutie domovníkov Poľska, Nemecka, Česka, Slovenska a Maďarska. Okrem prečudesných obradov, veľkých slov, úsmevov a poklepávaní po pleci, ďalší zvolení, ale nie vyvolení predstavitelia moci voľného združenia štátov známeho ako vyšegradská štvorka tu prijali akúsi deklaráciu, z ktorej vypadlo všetko, čo by len trochu mohlo pripomínať, že v nedeľu treba chodiť do kostola.

Takto má teda slúžiť história? Ako kulisa? Kresťania nepriniesli nič tejto časti sveta, na čo by sa bolo hodno v takej deklarácii odvolať? Nič, na čo by bolo možné zmysluplne nadväzovať? Môžu si sláviť Zmŕtvychvstanie i Božie narodenie. Áno, tak nám to teraz dovoľujú televízne hlásateľky: I v tomto roku si kresťania pripomínajú... Kresťania, nie my. Oni. Všelijako to kamufloval aj predchádzajúci režim, ale ešte chvíľu sme to bolo my. Teraz sme boli posunutí. Odsunutí.

V slávnej tohtoročnej Hniezdnianskej deklarácii domovníkov vyšegradskej skupiny sa píše o rozhodnom vystupovaní proti nebezpečenstvám, v ktorých tkvie agresívny nacionalizmus, xenofóbia, rasizmus a totalitné ideológie. Ale čo s Bohom, priatelia? Veď Boh je totalita.

K čomu sa to tí naši domovníci vlastne hlásia, čo to deklarujú tie naše hlavy nepomazané? Do akej Európy nás to vsúvajú? Európy, v ktorej sa treba odriecť kresťansko-židovských fundamentov v Charte základných európskych práv, ako si to želá akýsi francúzsky minister, služobník. Európy, v ktorej z jej základných dokumentov vypadne slovo kresťanstvo, kresťanská tradícia a etika zoslaná bude nahradená sekulárnou etikou, ako ju hlása, napríklad, jeho ”svätosť” Dalajláma? Európy národov, štátov, či regiónov? Európy občanov – kvetov bez koreňov? Európy s pohrobkom Osmanskej ríše, ale bez svätej Rusi? Bez Arménska a Gruzínska, kolísok kresťanskej tradície? Európy spoločných hodnôt a vzájomnej solidarity. Ale na čom to má byť celé postavené? Na vzájomnej tolerancii, solidarite, úcte ľudí, národov a kultúr. Na zdieľaní spoločných hodnôt. Dobre. A na človeku. Na onom mysliacom zvierati? Na ekonomike – džungli? Na základe rímskych zákonov – gladiátorských zápasov? Na humanizme. Ale na ktorom? Tom Veľkej francúzskej, alebo Veľkej októbrovej revolúcie? Svätosť, svätosť, kam si sa podela?

Kto si prečíta úvahy nášho Sama Bohdana Hroboňa, vie, kam smeruje tento ďalší pokus Fausta organizovať svet na ľudský obraz. Načo ho vlastne veľký Goethe napísal? Kto čítal Dostojevského Besov vie, o čom je toto šialenstvo. Ale kto by dnes čítal rozvláčneho Dostojevského! Ak ti však len čosi hovorí stavba Babylonskej veže, rozmýšľaj, človeče: Kam sa to ženieš? Do svetlej budúcnosti? K svetlým zajtrajškom? Do systému, ktorý konečne bude zmysluplný a spravodlivý pre všetkých? Do pozemského raja? K stále plným misám? Nepočul si to už niekde? Opýtaj sa však na cenu, ktorú chcú zaplatiť. Časnosť za večnosť? Svätosť, svätosť, už si za horami.

Videňje Konštantína Veľkého na Milvijskom moste čoraz viac teda stráca zmysel. Kríž, až na výnimky, už nehovorí nič dnešnej moci. Ale aké sú potom ich znamenia moci? Krv svätého Vojtecha-Adalberta sa teda vyliala nadarmo. Stretnutie Ota III. s Boleslavom Chrabrým vychádza navnivoč. Európska loď sa otáča iným smerom. Vracia sa po špirále dejín k sekulárnemu štátu, k ďalšiemu Rímu. Za sebou necháva nielen Konštantínovu vidinu, ale aj vidinu svätého Augustína. Vidinu Božej obce. Za sebou necháva celú tradíciu cirkevnej autority, druhého stĺpa modernej európskej civilizácie. Albánsky chlapec rozbíja kladivom kríž na pravoslávnom kláštore, už nie v kresťanskom Kosove.

Martin Homza