”Boh z Boha”. Keď počujeme tieto slová, myslíme ihneď na Ježiša Krista, Božieho Syna a na časť z Carihradsko-nicejského vyznania viery, ktoré znie: ”Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z Boha pravého...” Toto označenie však pochádza z celkom iného kontextu. Nachádza sa v gréckom jazyku na egyptskom papyruse ako prísaha z roku 30 pred Kr. a na maloázijskom cestnom nápise z roku 24 pred Kr. a vzťahuje sa na rímskeho panovníka Octaviána, ktorého poznáme lepšie pod označením cisár Augustus. Jeho vláda spadá do rokov 30. pred Kristom, až do 14. roku po narodení Ježiša Krista. Titulom Augustus, ktorý pochádza zo sakrálneho jazyka a znamená ”posvätný”, ”vznešený”, ”ctihodný”, ho označili až roku 27 pred Kr. rozhodnutím senátu, kým práve citovaný papyrus patrí už do jeho prvého roku vlády. Tento titul mu umožňoval právomoc a výsady náboženského charakteru vo veľkom rozsahu.

Trochu zrozumiteľnejší sa stáva čudný nález, keď rozriešime krátku formulu a vysvetlíme jej vznik. ”Boh z Boha”, to by sme mohli vyjadriť inými slovami, ”sám Boh a syn boha” alebo ešte lepšie opierajúc sa o latinský ekvivalent divus divi filius, ako ”sám zbožštený a potomok zbožšteného človeka.” Iste sa v tejto súvislosti myslí na udalosť, ktorá je mnohým známa z dejín antického Ríma. Gaius Julius Caesar adoptoval (roku 45 pred Kr., teda rok pred svojím zavraždením) svojho synovca Octaviána za syna a po svojej smrti bol práve zásluhou Octaviána prijatý ako divus Julius medzi štátne božstvá. Odvtedy vystupoval Octavián ako ”syn zbožšteného”. Caesar bol síce už za života označený ako ten, ktorý pochádza od ”Aresa a Afrodity” – teda otcom mu bol podľa vtedajšieho chápania polyteistického gréckeho náboženstva boh vojny a matkou cudzoložná Afrodita - bohyňa lásky a krásy. Ale úcty tohto druhu sa mu dostalo až po smrti. Octavián nadobúdal postupne vedomie, že je viditeľnený boh a všeobecný záchranca ľudského života. To poukazuje na typický protiklad medzi Východom, kde bolo zvykom už stáročia zbožštenie panovníkov už za ich života, a Západom, obzvlášť mestom Rím, kde túto česť poukázali panovníkom až po ich smrti.

O Caesarovi zaznamenal životopis trochu neskôr, že uctievania, ktoré sa mu dostávali jednak dobrovoľne, jednak jeho nátlakom, vraj ”boli priveľké pre smrteľného človeka.” S tým zvláštnym rozdielom medzi Západom a Východom sa stretávame aj u Augusta. Varovaný Caesarovým osudom správal sa v Ríme zdržanlivejšie. Na Východe naproti tomu sa prenášalo pomerne rýchlo zbožštenie na jeho osobu. Vrcholný bod znamená vyhláška o kalendári z roku 9 pred Kr. o úcte cisára Augusta. Vtedy sa rozhodli mestá Malej Ázie na podnet rímskeho prokonzula začať kalendárny rok narodeninami Augusta – 23. septembra. Úvod znie ako nápis z mesta Priene: ”Keďže prozreteľnosť, ktorá vládne božským spôsobom nad nami, dávala nášmu životu s horlivosťou a dobromyseľnosťou najkrajšiu ozdobu tým, že vytvorila Augusta, ktorého naplnila pre dobro ľudu čnosťou, a ktorého dávala ako záchrancu nám a naším potomkom, ktorý ukončil vojnu a zaviedol mier; a keďže cisár prevýšil teraz svojím zjavením nádeje predošlých čias, keďže vyniká nielen nad dobrodincami pred ním žijúcimi, ale zobral aj budúcim všetku nádej urobiť niečo lepšie; keďže konečne pre svet narodeniny boha boli začiatkom ním spôsobených radostných posolstiev...” – preto treba zloženú vetu, ktorá ide ešte ďalej, na konci doplniť, prijíma sa návrh prokonzula, uctiť týmto spôsobom Augusta.

”Narodeninami boha” sa myslí v súlade s celou témou nápisu nič iné ako narodeniny cisára a výraz pre ”radostné posolstvá” môžeme nájsť vysvetlenie v klasickej gréčtine, kde sa označením euangélion vyjadruje aj každý dekrét, prianie a rozkaz vladára.

Tak ďaleko sa na západe Rímskej ríše nešlo, hoci aj tu obopínali rýchlo mýty a legendy osobu cisára Augusta, zvlášť okolo jeho narodenia a smrti. Nechajme k tomu ešte slovo Vergilovi, ktorého Štvrtá pastierska pieseň, ktorá vznikla okolo 40 pred Kr. sa od kresťanskej tradície čítala ako pohanské proroctvo na Ježiša Krista. Či mieri pôvodne na Augusta, ktorému Vergil osobne ďakuje, ostáva pochybné, sekundárne možno ho s ním spájať. Uprostred obrazu, ktorý zakresľuje mier v ríši zvierat a harmónie prírody, narazíme tam aj na nasledujúcu scénu: ”Teraz prišiel posledný čas podľa Sibylinej piesne, a začína znovu usporiadaný sled časov. Teraz sa vracia opäť panna, opäť sa vracia Saturnova ríša, teraz sa znovu posiela výhonok z nebeských výšin. Buď dobroprajná narodeniu chlapca, s ktorým sa končí železná svetová doba a nastúpi na celom svete zlatá...”

Čím si zaslúžil Augustus také uctievanie, ”priveľké pre smrteľného človeka?” Príčinou bol predovšetkým – Pax Romana – (rímsky mier), za pôvodcu ktorého považovali Augusta. Po desaťročiach dobyvačných a občianskych vojen, pri ktorých trpel svet okolo Stredozemného mora, prišiel konečne mier. Aj keď existovali tienisté stránky a tento mier mal svoju cenu, tak vo forme prezencie rímskeho vojska ako aj v utláčajúcej ťarche daní, aj tak sa nezmenila vďačnosť, ktorú pocítili mnohí ľudia a zahrňovali ňou Augusta.

Octavián uspel tam, kde zlyhali jeho predchodcovia. Vzdal sa pomsty proti iniciátorom atentátu na Caesara. Jeho reformy štátnych orgánov boli také nenápadné, že historici nevedia jasne určiť čas, kedy zanikla republika. Cisárstvo sa stalo za republikánskou fasádou rímskou formou monarchie helénskeho typu. Roku 40 pred Kr. si privlastnil titul imperátor – ktorý sa udeľoval víťaznému veliteľovi. Roku 30 zas prijal výsady tribúna, čo znamenalo nedotknuteľnosť a množstvo právomoci (napr. právo veta). Medzitým, ako už bolo uvedené, je ozdobený náboženským titulom. V Res Gestae Divi Augusti môžeme o tom čítať: ”Za môjho šiesteho a siedmeho konzulátu (27-28 pred Kr.), keď som zažehnal občianske vojny, so súhlasom všetkých mi udelili neobmedzenú právomoc, ale ja som sa vzdal funkcií, ktoré som vykonával, a znovu som ich prijal z rúk senátu a rímskeho ľudu. Na radu senátu mi ako odmenu dali meno Augustus... Od tej chvíle som získala autoritu nad všetkými, ale nikdy som nemal zákonitú moc vyššiu ako hociktorý z ostatných úradníkov” (34, I.). Roku 19. pred Kristom sa stáva prefektom mravov a o 7 rokov neskoršie Pontifex maximus (najvyšší veľkňaz)

Treba uznať, že obdobie cisára Augusta možno naozaj považovať za slávny úsek rímskeho impéria. Okrem samotného mesta Ríma v tom čase do ríše patril Apeninský polostrov, dnešné Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Španielsko, Balkánsky polostrov, postupne časť územia dnešného Nemecka po Rýn, časť strednej Európy po Dunaj, Anglicko. Súčasťou impéria v tom čase bola tiež časť severnej Afriky, Malá Ázia, Sýria a Palestína. Impérium malo okolo 60 mil. obyvateľov. Vrátane asi 4,5 mil. Židov, z ktorých iba okolo 1 mil. bývalo v Palestíne. Štát sa delil na 30 provincií. Cisársku provinciu v mene cisára spravoval legatus Augusti pro praetore, senátnu provinciu v mene senátu prokonzul alebo proprétor (miestodržiteľ). Jestvovali ešte provincie nižšej úrovne, na čele ktorých stál prefekt alebo prokurátor. Takou bola roku 6 po Kr. Judea – dozor nad prokurátorom vykonával cisársky legát, ktorý spravoval Sýriu ako cisársku provinciu. V rámci provincie jestvovali tiež slobodné mestá (napr. Efez), obyvatelia ktorých sa nenazývali poddaní Ríma, ale spojenci. Mali dosť rozsiahlu autonómiu, hoci posledné rozhodnutia patrili vrchnosti provincie (porov. Sk 19, 38). Okrem toho jestvovali rímske kolónie, teda mestá, v ktorých bývali rímski obyvatelia (napr. Filipy – Sk 16, 12). Boli tiež štátiky spojené s impériom, ktoré sa tešili z veľkej vnútornej nezávislosti, hoci nemohli viesť nezávislú vonkajšiu politiku. Príkladom takého stavu bola Palestína.

Podmanené krajiny sa tešili z náboženskej a kultúrnej slobody. Naproti tomu politická závislosť bola viditeľná v každodennom živote najmä vo vyberaní cla a daní. Aj napriek rozličným zneužitiam, ktorých sa dopúšťali cisárski úradníci, bol viditeľný poriadok a harmónia v jednotlivých provinciách. Okrem iného prísne trestali pirátov, vrahov, vďaka čomu bolo ľahšie a bezpečnejšie cestovanie. Bol jeden jazyk, jedna kultúra, ktoré už o niekoľko rokov uľahčovali hlásateľom evanjelia plnenie tohto vznešeného poslania.

Nech bola doba cisára Augusta akákoľvek slávna, upadla do zabudnutia. Veď čo je to v porovnaní s tým, že v tomto čase Boh, sa stal človekom?!

”V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z Galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci (Lk 2, 1-6).

Snáď počujeme ten známy začiatok evanjelia na polnočnej teraz trochu inými ušami a azda sa priblížime tým aj intenciám autora; počujeme jemné horné a dolné tóny, ktoré Lukáš majstrovsky zakomponoval. Historici mali síce s týmto údajom svoje problémy, ale Lukášovi išlo o viac. Akoby mu išlo, okrem zvestovania najradostnejšej udalosti v dejinách ľudstva, aj o kontrast medzi pánom rímskeho sveta a Božským dieťaťom v jasliach.

Cisár sám sa stáva aktérom nasledujúcich udalostí. Dáva do pohybu obyvateľstvo jeho ríše, hoci dôvod je menej populárny: náklady za svoje dobrodenia žiada naspäť vo forme vysokých poplatkov. Môžeme si v zmysle rozprávača predstaviť to vzdychanie a stonanie, čo nastalo v ríši. V spleti týchto cisárskych nariadení a následných udalostí sa muž z jednoduchých pomerov, ale zo vznešeného rodu, a jeho manželka v požehnanom stave dostanú do Betlehema, do mesta kráľa Dávida, ktorý voľakedy sám pásol na poliach v blízkosti Betlehema stádo svojho otca ako pastier a ktorého potom vybrali za pastiera a kráľa svojho ľudu. Bez toho, aby to chcel, postaral sa Augustus vlastnoručne o to, aby sa Ježiš, jeho – už to cítime – konkurent, ktorý má nad ním nesmiernu prevahu, narodil na ”správnom” mieste, ako o tom hovorí prorok: ”A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti” (Mich 5, 1).

Anjeli oznamujú pastierom na poli ”veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom” (porov. Lk 2, 10) - ozajstné radostné posolstvo, teda evanjelium pre všetkých ľudí. Jeho obsah: V meste Dávidovom sa narodil opravdivý záchranca, Kráľ – Mesiáš, Pán. Veľký nebeský zástup vzdáva Bohu česť, ktorému jedinému prináleží a oznamuje pokoj na zemi pre všetkých ľudí. Už predtým zvestoval anjel Gabriel Márii, že sa jej dieťa bude volať ”Synom Najvyššieho” a ” Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, a naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca” (porov. Lk 1, 32).

Keď sa na to pozeráme z hľadiska ideológie rímskeho cisárstva, sú to nanajvýš subverzné, teda príliš nebezpečné myšlienky, ktoré uvádzajú do reality slová Magnificatu: ”Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených” (Lk 1, 52). Ďaleko od hlavného mesta Ríma, na periférii prichádza na svet dieťa, radostne prijaté matkou a pestúnom, ale ináč podstatne nepovšimnuté. Chýbajúce miesto v ubytovni a jasle slúžiace ako kolíska podčiarkujú, že sa vôbec nepohybujeme v sociálne vyššom prostredí, ale medzi ľuďmi, ktorí neoplývajú materiálnym prebytkom. Chudobní pastieri, ktorí ako prví vyhľadajú dieťa, majú na pasienkoch tvrdú prácu. Priam tušíme, že toto dieťa nekráča oproti kariére tohto sveta. Veľmi výstižne to preformuloval Ernest Bloch vo svojom diele Princíp nádeje. Hovorí (vo voľnom preklade) v tomto zmysle: ”Modlíme sa k dieťaťu, narodenému v maštali. Bližšie, nižšie, tajnejšie nemožno prelomiť pohľad do výšky. Súčasne je maštaľ pravdivá: taký nízky pôvod zakladateľa nemôže byť výmyslom. Legenda by tu nevykreslila biedu ani ďalšie bolesti, ktoré pokračujú cez celý jeho život. Maštaľ, tesárov syn, blúznivec medzi malými ľuďmi, šibenica na konci, to je z historickej, a nie zo zlatej matérie, ktorú má legenda tak rada.”

Keď sme postavili proti sebe vianočné posolstvo a cisárske chápanie moci, myslím si, že kráčame po správnej ceste pri chápaní poslania novonarodeného Kráľa. Potvrdzujú to aj neskoršie miesta z Lukášovho evanjelia. Pri Poslednej večeri v kruhu učeníkov hovorí Ježiš Kristus sám: ”Králi panujú nad nimi a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami” (Lk 22, 25). Čo zodpovedá presne stavu danosti panovníckeho kultu: ”Dobrodinec” bol popri označení ”záchranca” najobľúbenejší predikát, ktoré sa podľa priania dávalo mocným (obidva tituly, aplikujúce na Augusta, sa nachádzajú v kalendárnom nápise z Prienu). Oproti tomu hovorí Ježiš: ”Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník” a podčiarkuje toto poukazovanie vlastným príkladom: ”A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje (porov. Lk 22, 26-27).

Prekvapujúco ostro sa kritizujú politické pomery na stránkach evanjelia sv. Lukáša na pozadí udalosti o pokušení Ježiša. Pri druhom pokušení zavedie diabol Ježiša na vysokú horu, ukazuje mu všetky kráľovstva obývaného sveta (gréc. oikouméne) a hovorí mu: ”Dám ti všetku moc a slávu” (porov. Lk 4,5-7). Niet pochybnosti, že Ježiš odmieta túto bezočivú žiadosť Zlého veľmi rozhodne, lebo poklona patrí iba jedinému Bohu, ale zostáva podivné, že ten skôr mierne naladený evanjelista Lukáš pripisuje politickej moci aspoň potenčnú diabolskú pokušiteľskú silu.

Nie Augustus, ale Ježiš, nie cisár, ale Dieťa, nie hlavné mesto ríše, ale Dávidovo mesto, nie ”Pax Romana”, ale mesiášska radosť, pokoj, ktorý svet nemôže dať, nie vládnutie, ale služba – na tieto protiklady poukazujú naše doterajšie objavy v textoch. Ostrejšie sa ešte musíme pýtať na vnútornú teologickú príčinu tohto nálezu a môžeme ju zachytiť do dvoch krátkych viet, ktoré sa zdajú byť celkom podobné, signalizujú ale veľmi rôzne pohyby. Jedna znie: Človek sa stane bohom, tá druhá: Boh sa stane človekom.

V prvom prípade – tu vychádza pohyb od človeka. To je postup, s ktorým sme sa stretli u Caesara a Augusta, a ktorý sa opakuje nekonečne často, v malom u každého, aj v mnohých filozofických smeroch, a je to príznačné zvlášť pre každý totalitný politický systém. Tyrania, korupcia, šarlatánstvo sú ovocím tiež týchto úsilí a ich smutným dôsledkom. Tu už niekde sa prejavuje nábožensko-kritická projekcia filozofa Ludwiga Feuerbacha, ktorá hovorí, že ľudia si vytvoria svojho Boha sami, podľa svojho obrazu. V podobnom štýle, aj keď z celkom iných pohnútok, hovorí v tomto zmysle súčasný rímsky profesor Rinno Fisichella: ”Dejinná hodina, v ktorej žijeme, je charakterizovaná niekoľkými protirečivými faktormi. Na jednej strane vládne všeobecná ľahostajnosť k viere, ktorá istotne svedčí o kríze v príslušnosti a o stiahnutí sa do subjektivity. Viera sa stala súkromnou záležitosťou. Na druhej strane sa celou silou prejavuje túžba po duchovnosti, ktorá však často vedie k tomu, že ľudia sa stávajú poverčivými alebo vstupujú do siekt s pochybnými názormi. V tejto súvislosti sa viera chápe ako jedna z mnohých ľudských fenoménov, ku ktorým sa možno pridať bez toho, žeby si človek uvedomil hodnotu a zmysel v nej väziacej transcendencii. Okrem toho sa skracujú jej teologické a morálne obsahy na mienky a tak si každá vyfabrikuje svoje vlastné náboženstvo na ‚domáce použitie‘. Svedectvo, uprednostňovaná cesta k poznávaniu kresťanskej viery, je pre mnohých už iba formou solidarity bez ohlasovania; a toto posledné sa zasa redukuje na čisto subjektívny postoj, ktorý na dlhšiu dobu zadusí špecifickosť lásky.

”Boh sa stáva človekom” – v tomto prípade začína iniciatíva u Boha, celkom hore, alebo aj celkom kdesi dole. Tu sa stáva to jedinečné, prekvapujúce. Boh sa identifikoval s človekom. Ponáral sa do nášho života, do nášho každodenného života, do jeho krásy, ale aj mizérie. Vnímal malých ľudí a ponížených v ich trápení a biede. Ľudský život, blúdiaci a chaotický a často nepodarený získava novú dôstojnosť, lebo Boh ho prijíma, tým že doňho vstúpil. Preto sa smieme volať Božími deťmi a jeho naším bratom.

Dostávame sa tak k autentickému posolstvu: ”Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán” (Lk 2,11). V ňom oznámil Boh Izraela svoje nové meno, v ňom dokazuje, že je to ľudský a milujúci Boh – Emanuel – Boh s nami.

V inkarnácii Večného Slova, druhej Božskej osoby, sa Boh všetkého zriekol. Tento zostup do nízkosti ľudskej existencie, zaťaženej vinou a smrťou, je podoba lásky Boha. Apoštol Pavol sa znova a znova vracal vo svojich úvahách mnohokrát okolo mystéria milujúcej chudoby Boha a často na to zaviedol reč. V hymnickej podobe to vyjadruje slovami: ”On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka” (Flp 2, 6-7).

Vianočné posolstvo nám nehovorí: Buďte ako Boh! Toto pokušenie bolo, ako je známe, už aj v raji chybné. Na ceste dejín sa chceli ľudia mnohokrát stať nadľuďmi, chceli byť ako Boh. Ale nevideli to božské v láske, ale v moci. Stavali babylonské veže, ktoré sa vždy zrúcali. Ale keď sa Boh stal človekom, zjavil sa v podobe zraniteľnej a nakoniec ukrižovanej lásky. Ukázal sa v podobe dieťaťa z Betlehema a mladého muža z Nazaretu, ktorý nezlorečil, keď bol bitý. On premohol zlo a nenávisť láskou.

Veľmi výrazne sa to prejavuje aj u V. Solovjova Legenda o Antikristovi (publikovali sme ju v skrátenej podobe v predchádzajúcom čísle Kultúry – pozn. red.). Antikrist, diabol inkarnovaný do osoby cisára, ktorý výbojmi a politikou zjednotil pod svoju nadvládu celý svet, sa pýta kresťanov: Povedzte, vy čudáci, opustení väčšinou vašich bratov a vodcov, čo vás ešte drží v tom vašom kresťanstve, čo vám je v ňom také drahé? Tu vstal starec Ján a pohnutým hlasom povedal: ”Veľký vládca! To najdrahšie, čo máme v kresťanstve, je Kristus sám. On sám je všetkým, čo od neho prichádza, lebo ako vieme, v ňom telesne prebýva plnosť Božstva.”

To je vykúpenie: zmierenie medzi nebom a zemou, medzi človekom a Bohom, medzi človekom a človekom. To je aj zmierenie človeka samého so sebou. Preto nás tajomstvo vyjadrené slovami: ”Slovo sa telom stalo” (Jn 1, 14), pozýva pokľaknúť pred živým Bohom.

Citujúc slová prof. A. Hlinku: ”Ježiš nemá nič spoločné so Solovjovovým Antikristom, kniežaťom tohto sveta. Neprišiel na svet ako princ a neskvel sa na tróne ako cisár. Jeho ľudský príbeh sa podobá životnému osudu väčšiny ľudí. Preto ak povie niečo o človeku, nehovorí abstraktne, ponad hlavy ľudí. Vie, ako sa človek cíti, keď mu zabuchnú dvere pred nosom. Vie, čo je to maštaľ, život s volom a oslom a pozná i slamu, ktorú mlátia naše ústa. A pozná aj pánov sveta. Pred Herodesom musel ujsť z vlasti a osud azylanta zakúsil na vlastnej koži. Začal tam, kde my a vzal na seba – z vlastného rozhodnutia – všetko, čo človeka na tejto zemi môže postihnúť – tak drobného, ako spoločensky angažovaného. Preto má sympatie všetkých ľudí, aj tých, ktorí ešte nespoznali jeho osobné tajomstvo.

Vianočné posolstvo nás vyzýva, aby sme boli pravými ľuďmi  na tejto ceste a tak nám sľubuje, že môžeme mať účasť na Božom bohatstve. Účasť človeka na Božom živote nie je však premenou človeka na Boha, ako sa to domnievali starovekí mystici. Božie sebadarovanie má však za následok nové vlastnosti v človekovi, ktorý toto sebadarovanie Boha prijíma. ”Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno” (porov. Jn 1, 12). Účasť na Božom živote je mysticko-reálna a je spojená so životom Najsvätejšej Trojice (porov. Rim 8, 29; Gal 4, 19). Máme účasť na prirodzenosti Božej (porov. 2Pt 1, 41). Otcovia tradície, ako to vyslovuje Tertulián a sv. Atanáz, učia, že Boh sa stal človekom, aby sa mohol stať človek účastným na Božom živote. Veľmi výstižne to znázorňuje modlitba, ktorú sa kňaz modlí pri príprave obetných darov: ”Tajomstvo tejto vody a vína nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal našu ľudskú prirodzenosť.”