Veľká noc - sviatok radosti nad novým životom, akože ju možno lepšie definovať? Bohoslužobné hymny a spevy nadmieru oslavujú tento Deň dní. Iste, potrebujeme také sviatočné dni bez ”keď” a ”ale”, lebo každodenné správy zo svetového diania, nepriazeň života, či jeho všednosť by z nás postupne veľmi ľahko vytvorili patologických pesimistov. Aj keď sa skladá život nielen z utrpenia, ohrozenia a hrôzy, aj tak zostáva dosť ťažkého a stiesňujúceho. A preto potrebujeme sviatky, počas ktorých nielen smieme zabudnúť na to všedné a stiesňujúce, či iným pohľadom sa na tieto udalosti pozerať, ale predovšetkým sviatky, ktoré nám prinášajú nádej, ktorá nesklame.

Mnohí si pritom kladú otázku, snáď sa pozajtra bude prežívať náš život krajšie, keď je tu hlboké tajomstvo Veľkej noci? Alebo ostane všetko po starom? Kto má také otázky a chce na ne odpoveď, ten sa musí dôraznejšie zahľadieť do tajomstva Veľkej noci a neostať len pri vonkajšej sviatočnosti.

Kresťania slávia Veľkú noc preto, lebo v nej veria: Ježiš Nazaretský, ktorého ukrižovali – žije. Keďže sa k tomu hlásime, môžeme Veľkú noc oslavovať s radosťou, bez toho, aby sme museli odsúvať ”keď” a ”ale” z ľudského života.

Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie patrí k základnej pravde kresťanstva. Apoštol Pavol píše okolo polovice 50-tych rokov 1. storočia Korinťanom o radostnej skutočnosti zmŕtvychvstania (porov. 1 Kor 15, 1-5). Keďže existovalo svedectvo o smrti Ježiša a jeho vzkriesení zo smrti od začiatku, to znamená pár dní po poprave Ježiša na kríži, preto sa vytvorili prvé kresťanské spoločenstvá. Keďže jestvovalo toto svedectvo a viera cez ďalšie dve tisícročia a aj dnes ešte existuje preto boli a sú kresťanské spoločenstvá, ktoré žijú z tej istej viery. Kresťania veria v tú istú radostnú zvesť, v ktorú veril Pavol, a ktorú pripomína spoločenstvu v Korinte: Ježiš Nazaretský zomrel na kríži pre hriechy ľudí a bol vzkriesený k nikdy nekončiacemu životu, zjavil sa ako živý učeníkom. V  tom spočíva záchrana ľudí.

Ako ostatné veľkonočné evanjeliá, tak treba vidieť aj tento veľkonočný príbeh pred pozadím prežitej katastrofy Veľkého piatku. Hrôza, strach, uzavieranie sa, útek, nevera, o tom hovoria evanjeliové texty.

Tomáš, jeden z Dvanástich, odišiel, nebol s ostatnými učeníkmi, keď Ježiš prišiel. Učeníci však boli za zatvorenými dverami – zo strachu. Tomáš našiel cestu k ostatným späť. Keď mu rozprávajú: ”Pán žije, videli sme ho”, chce len dôkazy, hmatateľné dôkazy; vidieť a chytiť. Moje oči na jeho ranách, moja ruka v jeho boku. Priveľa sa v ňom zlomilo v deň popravy. Neopustil všetko, nezanechal všetko, aby ho nasledoval? A jeho posolstvo: Boh sa stará o človeka; o každého jednotlivca; Boh ako jeho Otec a náš Otec. Božie kráľovstvo, ktoré sa malo ním začať, Božie panovanie, nie ako ovládnutie človeka, ale ako oslobodenie k životu. A ako zakúsili toto oslobodenie: ”Poďte a nasledujte ma” – bez váhania ho nasledovali. ”Tvoje hriechy sa ti odpúšťajú!” Aká výzva pre uši zákonom verného a bohabojného Žida; ako nové životné možnosti ale pre tých, ktorí povedia k tomu ”áno”. ”Vstaň! Si zdravý a nie už chorý!” ”Tvoja dcéra nie je mŕtva, ona žije! ”Taký dobrý je Boh, majte predsa dôveru! Neničte sa starosťami!” Aké sily dávno zasypaných nádejí uvoľnil. Naplnený život človeka, to mala byť vôľa Božia, byť jeho panovanie. Boh ako starajúci sa a milujúci otec, a správanie sa ľudí medzi sebou určené pochopením a odpúšťaním, milosrdenstvom, dobrotou a mierom. A to boli nielen slová veľkého priateľa ľudí, nie strhujúce vízie náboženského entuziazmu, nie to všetko sa stalo prítomnosťou nového života s nádejou na naplnenú budúcnosť. A potom tá katastrofa! Nemali náboženskí vodcovia pravdu, keď ho volali rúhačom? Nezomrel hroznou smrťou bohorúhača? A nebol takto mŕtvy aj jeho Boh oslobodenia a života? A s ním pochované všetky nádeje, že je on ten, ktorý zachráni Izrael – a ľudí. Teraz nemohli tí druhí jednoducho prísť a povedať: Žije! Musím vidieť. Moju ruku do jeho prebodnutého boku, – ináč neverím.

Len keď vidím na vzkriesenom rany, verím. Tomášovi ide o to, že ukrižovaný skutočne vstal z mŕtvych. Katastrofa kríža sa nesmie jednoducho odpratať, lebo potom by posolstvo a činnosť Ježiša nemali stály význam. Za svoje posolstvo a za svoju činnosť išiel Ježiš na smrť. A len keď ukrižovaný žije, mal pravdu s tým, čo povedal, robil a nárokoval si, len vtedy sú jeho život a smrť navždy významné. Vzkriesený so znakmi svojich rán z kríža to znamená: Jeho život, ktorý mu nadelil jeho smrteľné rany, bol a je navždy pre nás dôležitý.

A práve v tom spočíva zmysel a nádej pre konkrétny život a životný osud každého jedného človeka. S Tomášom hľadáme zmysel pre náš život pozemský i budúci. A s Tomášom hľadáme zmysel pre utrpenie a rany mnohých ľudí, ktorí podľa merítok tohto sveta sú bezvýznamní a jednoducho zabudnutí. Čo je s nespočetnými ľuďmi, ktorých život sklamal v šťastí, a ktorým pošliapali nádeje? Čo je s tými podcenenými a obetovanými včerajška, dneška a zajtrajška? Alebo bude len nádej a budúcnosť pre tých už vždy šťastných, silných a pre víťazov? Preto ide Tomášovi o rany Vzkrieseného. Keď ukrižovaný žije, potom nie sú ani moje rany nezmyselné, potom prispievajú práve utrpenia bitých k záchrane tohto krutého sveta. Životný príbeh konkrétne prežitý a pretrpený každým jednotlivcom sa zachráni do budúcnosti naplneného života, to znamenajú rany Vzkrieseného. Preto chce Tomáš položiť svoju ruku do jeho boku.

Vzkriesený Ježiš sa zjavil po svojom zmŕtvychvstaní aj ženám, ktoré ho nasledovali počas jeho života, túto veľkonočnú tradíciu rozpráva evanjelista Ján (Jn 20, 1, 11-18). ”Ráno, prvého dňa v týždni, ešte za tmy” uvádza evanjelista (porov. Jn 20, 1). Tma je tu pre Jána symbol, jednak pre vinu a hriech sveta, ktoré priniesli Ježišovi smrť, jednak má tma poukazovať na situáciu Ježišom opustených učeníkov. V tme tohto sveta a v tme svojho srdca ide Mária z Magdaly k hrobu.

Tu hľadajú ľudia stretnutie s Ježišom a nachádzajú kamene, ktoré im zastavujú cestu a prázdny hrob. Sklamanie a zmätok môžu byť také veľké, že sa už nerozumejú, znaky, svedectvá a svedkovia pre živého Pána, tak ako to zažila Mária z Magdaly. A ešte vtedy, keď ju Ježiš oslovuje, nespoznáva ju. Len vtedy, keď ju volá dôverným krstným menom, vie zrazu, kto stojí pred ňou (porov. Jn 10, 3, 4, 27).

Tam, kde niekto volá niekoho jeho menom, zasielame jeho vnútro, len tam nastáva stretnutie, je človek schopný navzájom sa spoznať. Kresťan, nie len ten v tme svojej duše hľadajúci kresťan, vie potvrdiť túto skúsenosť. Sú situácie, v ktorých zakusujeme ako Mária Magdaléna celkom osobné volanie Ježiša, že sa cítime volaní jedinečným nezmeniteľným ”menom”. Existuje celkom osobný príbeh, jedinečný príbeh lásky a spásy medzi Ježišom a mnou, medzi ním a každým, kto ho hľadá.

Naplnené stretnutie, tá obšťastňujúca skúsenosť byť pri ňom a s ním, má iba krátke trvanie ”Už ma nedrž,” hovorí Ježiš, a pokračuje ”ale choď k mojím bratom a povedz im,” (porov. Jn 20, 17). Povedz im čo sa stalo skrze vzkriesenie zo smrti. Boh je skutočne môj a váš otec. Idem k nemu a aj vy budete tam, kde som ja.

Týmto veľkonočným príbehom sa má každému kresťanovi a kresťanskému spoločenstvu poukazovať na ich terajšiu situáciu. Teraz ešte nie je čas naplneného stretnutia s Ježišom, tá šťastná a ostávajúca skúsenosť byť u neho a s ním. Teraz je čas povedať druhým, čo sa stalo cez kríž a zmŕtvychvstanie Ježiša so svetom a ľuďmi. Boh je Otcom Ježiša a Otcom ľudí. Teraz je teda pre kresťanov čas misie, aby všetci ľudia počuli oslobodzujúce posolstvo, ktoré umožňuje naplnený život, aby v neho verili. Čas naplneného stretnutia, obšťastňujúceho nazerania a vlastnenia ešte len príde, keď budú všetci ľudia tam, kde Ježiš už je; potom keď budú všetci s ukrižovaným, ktorý žije, u Boha, u Otca.

Aj tu je zachytená najskôr nálada učeníkov po veľkopiatočnej katastrofe. Tí dvaja, jeden z nich sa volal Kleopas, to už v Jeruzaleme nevedia vydržať a ako Tomáš odtiaľ ušli. A ako Mária z Magdaly nespoznajú svojho Pána, keď cestou príde k nim. Hovorilo sa: že boli ako slepí. On ale ide s nimi. ”To čo sa stalo s Ježišom Nazaretským” ich zamestnáva a nepustí ich. ”A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň ako sa to všetko stalo” (Lk 24, 21). ”Tretí deň” tu znamená: všetko je už stratené.

Evanjelium rozpráva, že tento cudzí muž ide s nimi, smútiacich osloví a pýta sa. Dáva odpoveď. A nenechá ich vo svojom smútku samých. Keď sa pozerajú späť, hovoria o tom, že im bolo teplo okolo srdca, tak ako keď sa zažíha sviečka, celkom pomaly, potom si človek sadne a oheň horí. Je to čas vypočuť si priateľov, keď človek jednoducho smie rozprávať, vyzliekať si kabát a byť tu. ”Zostaň s nami” sa stáva heslom tohto večera, v prvý deň týždňa – takto sa týždeň dobre začína. Naliehajú, a on zastane, ba dokonca – ako tak často – stane sa otcom domu a hovorí modlitbu pri stole a rozdáva chlieb. I otvárajú oči a spätnou väzbou s predtým zažitým spoznajú ho, z cudzieho muža sa stáva známy, priateľ, Majster a Pán.

Básnik konštatuje bez nádeje: ”Zomrel sám pre seba. A zomrel bez zmyslu a zisku”. Evanjelium nám to ukazuje ináč. Tu jestvuje spoznanie, kde sa smútok premení na radosť, údiv, teplo, kde cudzinec sa stáva blízkym. Učeníkom je jasné: Nie za seba, za nás zomrel Ježiš, ako už naznačil pri Poslednej večeri: ”Za vás a za mnohých”. Tu zaiskrí spoznanie: Ježiš už dávno opustil hrob, je pri nás, ide s nami cez čas.

Roku 1629 maľoval mladý Rembrandt toho ”cudzieho muža” pri stole, ktorý láme chlieb a v očiach svojich hostiteľov vyrastá ponad seba do nádhery zmŕtvychvstalého: neuveriteľné jasné svetlo. Jeden z nich kľačí a prevrhol stoličku, druhý sa preľakol a uhol sa. O 32 rokov neskôr maľuje Rembrandt známy drážďanský obraz Emauzy. Svetlo je matné a mierne, tajomné a tiché a pred zlatým pozadím sedí Kristus; láme chlieb, učeníci sú k nemu naklonení; celkom intímna atmosféra ako vždy, keď sme spolu pri lámaní chleba a on je neviditeľný, náš hostiteľ, náš prameň svetla.

A ten nespoznaný sprievodca im vysvetľuje zmysel a nutnosť všetkého, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským: ”Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?” (Lk 24, 26). A tu náhle spoznanie pri lámaní chleba: ”Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho” (porov. Lk 24, 31). On je to! A aj tu je s ním naplnené stretnutie iba krátke, obšťastňujúce poznanie viditeľného spoločenstva. ”Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám písma?” (Lk 24, 33). Z tohto stretnutia im vyplýva dôležitá úloha. Odovzdať túto radostnú skutočnosť iným.

Môžeme ešte sláviť Veľkú noc? Možno sa odovzdávať v tento deň celkom radosti napriek ostávajúcim každodenným skúsenostiam bez ”keď” a ”ale”. Veľkonočné evanjeliá, rozprávané príbehy o pravde dejín, ktorá bola dosvedčená od začiatku: ”Ukrižovaný žije, a zjavil sa ako živý” - tieto veľkonočné evanjeliá chcú túto otázku zodpovedať. Zhrňme krátko, čo dosvedčujú použité veľkonočné evanjeliá, ako ostatné veľkonočné texty Biblie. Pán skutočne z mŕtvych vstal, ukrižovaný žije. Tí, ktorí zažili Veľký piatok, najskôr neboli ochotní tomu veriť. Našli cestu k viere až pomocou Vzkrieseného, silou jeho Ducha Svätého. Neohraničené, jednoznačné a naplnené stretnutie so Vzkrieseným trvá iba krátko. Pán naproti tomu posiela svojich učeníkov k druhým, k všetkým ľuďom, ktorý sa dostal teraz k svojmu vrcholnému bodu; lebo Boh sám vstúpil v tomto Ježišovi Nazaretskom, vo svojom živote, smrti a vzkriesení konečnou platnosťou do dejín sveta. A odvtedy môžu mať dejiny sveta už len dobrú budúcnosť; a odvtedy znamená budúcnosť pre každého človeka, ktorý hľadá a nechá sa Bohom nájsť, život – život cez smrť v hojnosti.

Na konci veľkonočných príbehov pokľaknú učeníci pred Vzkrieseným a vzývajú ho: ”Pán môj a Boh môj!” (porov. Jn 20, 28).

Nie človek spasí a zachráni človeka, ale Boh cez Ježiša Krista, cez ukrižovaného, ktorý žije. Kto vie objaviť seba a svoj život v ženách a mužoch týchto veľkonočných evanjeliách, ten môže napriek každodenným, nie vždy priaznivým skúsenostiam, sláviť Veľkú noc opravdivo, ten sa môže celkom oddať radosti. Ide však o viac. ”Zostaň s nami!” Chceme aj my, to spoločne vziať do úst a nechať hovoriť naše srdce ako takí, ktorí ho pomaly spoznajú na našej ceste; predovšetkým tam, kde vidíme už len východisko úteku, keď je nám všetko už primnoho, čo sa tu rozbíja a tlačí, kde sa zdá, že už niet nádeje a nikto nechce už ísť s nami. On je ten, ktorý vidí ďalej a dáva aj silu a svetlo. Vezmime tieto slová vážne aj po sviatočných dňoch a spoznávajme ho v modlitbe a pri lámaní chleba, aby sme tie slová ”zostaň s nami” vzali do vlastného života tohto aj večného.